Utajená história Rusov a Slovanov
Nikolaj Levašov
Podľa slovanského kalendára sme teraz v roku 7529.
Táto ríša bola ríšou Slovanov, ktorí sa sami nazývali Rusi. Ale žilo tu tiež veľa ľudí iných národností, ktorí mali rovnaké práva, ako väčšina domácich obyvateľov.
Pojem rasa.
Niektoré pojmy v nasledujúcom texte majú trochu iný význam, než je im prisudzovaný dnes. Pre správne pochopenie, je myslím na mieste krátke vysvetlenie.
Pojem RASA v zmysle Véd nemá nič spoločné s dnešným významom. Skratka RASA pochádza zo skrátenia frázy „Rod ASU (zo) Strany asu“, čiže „Rod ASU z Kraja asu“. Z hľadiska Véd teda nemajú žiadny zmysel pojmy ako biela rasa, žltá rasa a pod. Tiež sa v nich ani na jednom mieste nenachádza súslovie „Biela Rasa“.
Pojem „Svätá Rasa“ (po rusky – Sviata Rasa), mal pre pisateľa Véd význam, dnes zhruba preložiteľný ako „Jasné / Múdre Rody ASU (zo Zeme asu)“. Termín Svätý (Sviaty) neznamenal Svätý v dnešnom zmysle, ale význam bol podobný jasný / čistý / múdry pod.
V texte je často použitý pojem kmeň. To by v spojitosti s často omieľanou frázou „primitívne kmene“ mohlo evokovať zdanie akejsi primitívnosti. Chápať to takto by však bolo chybné – kmeň bol proste a jednoducho „organizačná jednotka“ sociálnej štruktúry vtedajšej spoločnosti, a nemal žiadnu spojitosť s vysokou a nízkou kultúrnou úrovňou či vyspelosťou. Kmeň sa skladal z rodov, z ktorých niekoľko dohromady tvorilo klan.
Krajina Svätej Rasy.
Rusko je krajina, jedinečná v každom ohľade. Vezmite si napríklad, meno – Rusko (Russia) a môžete nájsť mnoho vrstiev informácií, dnes už neznámych jeho obyvateľom. Nemajú ani najmenšie tušenie, že by v názve ich krajiny mohlo byť niečo skryté.
Názov „Rusko“ (Russia) pochádza zo slova, „Russey“, vychádzajúceho z ešte staršieho názvu „Russenia“ / „Rassenia“.
Russenia bola časť slovansko-árijskej védickej ríše (2), rozkladajúce sa na území západne od Ripejských hôr (Ural).
Územie na východ od Uralu až k Tichému oceánu, ohraničené zo severu územím s názvom Lukomorie (rozkladajúce sa až k Arktickému oceánu), až z juhu siahajúce k Indii, sa nazývalo Krajina Svätej Rasy (Land of Holy Race – rusky Sviata Rasa). (3). Cudzinci však tejto krajine hovorili inak. Jedno z posledných pomenovaní, známe v Európe ešte v 18. storočí, bol názov Veľká Tartaria (Tartaria Magna / Great Tartar) (4).
Podľa prvého vydania Encyclopedia Britannica z roku 1771, to bola najväčšia krajina či ríša na svete. Čitateľ, ktorý by si dal námahu získať prístup k tomuto prvému výtlačku, by tam tú informáciu, ako aj mnoho ďalších poznatkov o tejto krajine našiel. Do neskorších vydaní už ju však niekto záhadne „opomenul“ zahrnúť.
Táto ríša bola ríšou Slovanov, ktorí sa sami nazývali Rusi. Ale žilo tu tiež veľa ľudí iných národností, ktorí mali rovnaké práva, ako domáca väčšina obyvateľov.
Názov „Tartaria“ nemá nič spoločné s dnešnými „Tatármi“, čo bol turkický kmeň. Keď sa prichádzajúci pýtali miestnych obyvateľov, kto sú, počuli odpoveď – „Sme deti Tarchu a Tary“ (5) – brata a sestry, ktorí, podľa presvedčenia vtedajších Slovanov, boli patróni a strážcovia Ruska.
Toto presvedčenie sa nevynorilo len tak „odnikiaľ“. Podľa dávnych ság prišli predkovia dnešných ľudí na Zem z hviezd pred asi 600 000 rokmi. Medzi hviezdnymi pútnikmi bola aj malá skupina vysoko vyspelých humanoidných bytostí veľmi podobných človeku. Tí vytvorili niečo ako kastu učiteľov, ktorým ostatní hovorili Ur (Urs).
UROVIA (7) mali schopnosti presahujúce rámec predstavivosti väčšiny ostatných, „obyčajných“ ľudí.
Stali sa učiteľmi a sprievodcovia ostatným ľuďom. Chránili pôvodne pomerne malé množstvo osád „obyčajných“ ľudí pred predátormi, dvojnohým i ostatnými. Urovia ľudí učili a pomáhali im zvládnuť základné technológie. Odovzdali im vedomosti, ktoré v tom čase potrebovali, ale aj vedomosti ktoré budú pochopené a potrebné až za tisíce rokov. Kvôli ochrane a zachovaniu týchto vedomostí, vznikla kasta Volchvov (8), ktorých základnou povinnosťou bolo nedopustiť, aby odovzdané vedomosti zanikli a zachovávať ich v čo najautentickejšej podobe.
Za týmto účelom VOLCHVOVIA – strážcovia dostali dve runové abecedy, z ktorých, každú používali Volchvovia na rôzne úrovne zasvätenia. Bolo to d’Árijské a ch’Árijské runové písmo. Spomienka na Ura – učiteľa, sa dochovala až dodnes v niektorých slovách, ako napríklad kultúra – kult-UR-a, čo znamená systém morálnych a duchovných konceptov odovzdaných Urmi.
Systém dvoch kást sa odrazil v menách používaných ich susedmi. Väčšina ázijských susedov slovansko-Árijskej Ríše, napríklad nazývala jej obyvateľov „Ur-rusy“, zjednocujúce názvy dvoch kást do jedného slova. Rusi sa ešte aj dnes v niektorých jazykoch nazývajú tradičným menom – Urruses.
Slovanskí „ET-RUS-kovia“ A „P-RUS-I“ Bola tiež doba, kedy sa názvy slovanských kmeňov formovali pridávaním predpôn pred koreň „rus“, odrážajúc jednotlivé odlišností daných kmeňov, napríklad, Et-rus-kovia, P-rus-i. Predpona „et“ pred vlastným menom Rusov znamená „osvietení rusi“ – nositelia vysokej kult-ur-y. Dôkaz ich existencie bol nájdený na severe Talianska vo forme kamenných artefaktov – umenie a nápisov.
Meno „Prusi“ znamenalo „Perúnovi Rusi“ (10), ich ďalšie meno, ktorým označovali sami seba, bolo Venedi / Veneto (11) (bojovné kmene západných Slovanov). Názov Prusko sa zachovalo vo forme miestopisného názvu územia, kde žili až do 19. – 20. storočia, aj napriek tomu, že toto územie už v 9. – 10. storočí n.l. dobyli Germánske (gótske) kmene. Gótske kmene väčšinu Prusov-Slovanov vyhubili, zvyšok asimilovali a „vypožičali“ si ich meno. V 19. storočí potom Prusi zohrali hlavnú úlohu pri zjednocovaní nemeckých mini štátov do jedného celku.
Počas tisícročnej histórie Slovanov, ktorí pôvodne mali spoločnú kultúru a jazyk, ovplyvnilo formovanie názvov, ktorými sa samy nazývali jednotlivé kmene, množstvo faktorov. V časoch Uru mali všetky slovanské kmene meno „Ur-rus“. Potom, čo Urovia odišli, museli byť funkcie, ktoré v spoločnosti zastávali, delegované na „bežných“ obyvateľov.
Tak vzniklo niekoľko kást: kasta Volchvov, nositeľov poznania a tradícií, kasta profesionálnych bojovníkov, obrancov pred vonkajším nepriateľom (Varjagov), kasta remeselníkov, poľnohospodárov a pastierov dobytka a podobne. Nad všetkými kastami bola dedičná (rodová) aristokracia. Po zmiznutí Uru pridali jednotlivé skupiny k všeobecnému kmeňovému menu (Rus) nejakú predponu odrážajúce typ ich prevažujúcej aktivity (Et-rus-kovia, P-rus-i). Pastieri dobytka sa začali nazývať Škóti, obyvatelia lesov drevľania, apod.
Postupom času sa jednotlivé kmene začali izolovať, hlavne v dôsledku poslednej doby ľadovej, kedy na Sibír udrel hladomor a časť slovanských kmeňov hľadajúc nové územie opustila svoju domovinu. Tí, ktorí vtedy odišli, sa začali nazývať podľa vodcu, ktorý ich viedol (Kniaz). Napr. kmeň vedený Kniežaťom Sarmati si hovoril Sarmatovia (Sarmatians), Rex Scytarum Ateas viedol Skýtov (Scythians), a podobne.
V priebehu času sa spoločné védické kultúrne korene začali odlišovať v dôsledku vystavenia jednotlivých kmeňov kultúrnemu vplyvu pôvodných obyvateľov územia, na ktorom sa usadili alebo ich dobyli. Avšak nevznikli úplne nové „národy“, boli to stále rovnakí Slovania, ktorí v prípade, že sa vrátili do pôvodnej vlasti, sa opäť začali nazývať jednoducho Rusmi. Presne z tohto dôvodu dnes „historici“ nedokážu vysvetliť napríklad náhle a úplne zmiznutie Sarmatov a Skýtov z dejín.
Nové slovanské kmene
Tieto kmene však nikam nezmizli. Po opätovnom zjednotení s „materským“ kmeňom prijali pôvodné meno podľa vtedy uznávaných sociálnych tradícií. Boli ako jedno „rameno“ slovanskej „kmeňovej rieky“, oddeľujúce sa na čas pod novým menom, aby po čase opäť splynuli s hlavným tokom. V tomto prípade do neho po čase prúdila „čerstvá krv“, zatiaľ čo mnohé iné „kmeňové vetvy“ odbočili od „materského toku“ natrvalo.
Z týchto kmeňových „odnoží“ postupom času povstali „nové“ slovanské kmene. Tieto kmene – Srbi, Bulhari, Macedónci, Chorváti, Česi, Slovieni, Poľany, a mnoho ďalších – sa jeden od druhého odlišovali v menšej či väčšej miere v jazyku, tradíciách a kultúre. Avšak, všetky si boli až do stredoveku perfektne vedomé, že pochádzajú zo Slovansko-Árijskej védickej Ríše a majú za sebou tisícročnú minulosť (12).
Všetko doteraz uvedené nie je výplodom chorého mozgu či fantázie… možno to demonštrovať veľmi skutočnými historickými, archeologickými, a antropologickými dôkazmi, ktoré však tzv. „Historici“, s diplomami a vedeckými titulmi ignorovali a dodnes ignorujú.
Profesor A. N. Chuvyrov z Baškirskej štátnej univerzity, napríklad v roku 1999 v južnej časti Uralu, v blízkosti dediny Chandara našiel kamennú dosku. Ukázalo sa, že ide o 3D reliéfnu mapu Západosibírskej oblasti, zhotovenú dnešnej vede neznámou technológiou, a to tak vyspelou, že súčasná civilizácia ešte stále nie je schopná niečo podobné vytvoriť.
Kamenné 3D mapy sveta
Zmienená volumetrická mapa obsahuje detaily, ktorých zmapovanie by vyžadovalo prinajmenšom orbitálne satelity s dnešnými rozlišovacími schopnosťami. Mapa okrem reliéfu krajiny zachytáva dve sústavy 500 metrov širokých zavlažovacích kanálov s celkovou dĺžkou 12 000 kilometrov a dvanásť priehrad s 300-500 metrov širokými hrádzami s dĺžkou až 10 kilometrov a hĺbke až 3000 metrov. Blízkosti týchto vodných kanálov je vidieť i plošiny – územie nivelované do dokonalej roviny – pri pohľade zhora v tvare kosoštvorcov.
Na doske sa nachádzajú nápisy hieroglyfickým slabičným písmom, ktoré bolo z nejakého dôvodu ihneď považované za nejakú formu staročínskeho písma. Neskôr sa ukázalo, že to bola mylná domnienka.
Vtĺkli nám do hláv predstavu o primitívnosti slovanských predkov, a tá dnes väzí v mozgoch ruských vedcov tak pevne, že ani nie sú schopní zvážiť možnosť, že sú to nápisy slovansko-árijským rúnovým písmom. Môžu byť jednoducho dekódované a jeden ani nemusí cestovať na druhý koniec sveta, všetko čo je potrebné, je porovnať s nápismi s runami Slovanských Véd.
Predpokladá sa, že týchto kamenných dosiek bolo celkom 348 a dohromady tvorili úplnú 3D mapu celej planéty. Drvivá väčšina z nich zrejme nadobro zmizla alebo bola zničená po tom, čo v 18. – 19. storočí rozšírili svoju moc o novo získané sibírske teritória „prznitelia ruskej histórie“, a klamlivo aj tu nimi presadzovaný „povolený“ oficiálny pohľad na minulosť.
V dokumentoch z 18. storočia sa napriek tomu zachovali záznamy o existencii najmenej 200 takýchto dosiek. Romanovci, podporovaní falzifikátori histórie, takmer všetci boli cudzinci, nie Rusi, počas 19. storočia zničili takmer všetky fyzické dôkazy o existencii slovanskej-árijskej védickej ríše, ktorá vtedy už neexistovala, ale ešte 100 rokov predtým bola všetkým v Európe známa ako Veľká Tartaria (Tartaria Magna či Great Tartar).
Svetová vojna pred 13 tisíc rokmi
Avšak, nikdy nie je možné zničiť úplne všetko. Ruskému ľudu ktorý, odmietol prizerať sa masovému a cieľavedomému ničeniu všetkých stôp jeho minulosti, často s rizikom straty života, sa tu a tam podarilo zachovať čriepky histórie, artefakty a knihy.
A tieto čriepky sa ukázali ako dostatočné na rekonštrukciu pravdivého obrazu ruskej minulosti. A najmä v poslednom čase sa darí nachádzať týchto „čriepkov“ čím ďalej viac.
Koncom 20. storočia získali ľudia prístup ku slovansko-árijským vedám, obsahujúcim mnoho veľmi zaujímavých informácií, ktoré boli a sú ticho ignorované „modernou vedou“. Tieto unikátne manuskripty preložené do modernej ruštiny hovoria, že posledná doba ľadová bola dôsledok vojny medzi Atlaniou (Atlantídou) a Veľkou Russeniou (12). Došlo k nej pred niečo viac, ako 13 000 rokmi. Vtedy sa ľudia premiestňovali na veľké vzdialenosti v rámci planéty pomocou Vajtman a medzi planétami pomocou Vajtmar.
Každá Vaitmara (loď dĺžky cca 200 km) pojala 144 Vajtman. Teraz je zrejmé, že ohromné plochy zrovnané do dokonalej roviny, viditeľné na spomínanej reliéfnej mape okolia Uralu, neboli nič iné, než pristávacie plochy pre Vajtmary a Vajtmany. Posledné Vajtmary opustili túto planétu pred asi 1500 rokmi, pred začiatkom Noci Svaroga (13).
Existuje ešte aj ďalší zaujímavý dokument – Velesova Kniha. Posledné záznamy v nej urobili novgorotskí volchvovia koncom 10. storočia n.l. Je to kronika pokrývajúca viac, ako 20 000 rokov slovanskej histórie. Rozpráva o veľkom ochladení (začiatku doby ľadovej v dôsledku katastrofy, keď vo vojne medzi Veľkou Russeniou a jej provinciou Antlaniou (Atlantídou), ktorá sa chcela zbaviť „rodičovského“ dozoru, dopadli na Zem úlomky mesiaca Fatta. (14)
Prudké ochladenie a zmena klímy na území Sibíri a Ďalekého východu dohnalo veľa antických Slovanov na opustenie domoviny a presunu do vtedy neobývaných oblastí Evrópy. To bolo závažné oslabenie Russénie. Jej južní susedia – Arímijci, obyvatelia Arímie (tak vtedy bola nazývaná Čína) sa toho okamžite pokúsili využiť a vtrhli na územie Russénie s mohutnými vojskami. Vojna proti veľkej presile bola veľmi závažná a nerovná, ale nakoniec naši predkovia, obyvatelia Russénie, nad Čínou-Arímiou zvíťazili.
Podľa slovanského kalendára je rok 7529
Stalo sa tak pred 7529 rokmi (2021). Víťazstvo bolo tak významné a definitívne, že naši predkovia zvolili deň podpísania mierovej zmluvy – 22. októbra podľa súčasného kalendára – za nový referenčný bod, začiatok nového počítania času.
Podľa slovanského kalendára sme teraz (2021) v 7529 roku od podpísania mierovej zmluvy v Hviezdnom Chráme. Ruská história teda zažila viac, než 7500 rokov novej éry, ktorá začala po víťazstve nad starovekou Čínou vo veľkej vojne. Symbolom tohto víťazstva sa stal ruský bojovník prebodávajúci draka kopijou, dnes známy ako sv. Juraj.
Zmysel tejto symboliky doteraz nikdy nebol vysvetlený, aspoň som v oficiálnej histórii nikdy nenarazil na žiadne vysvetlenie. Po prečítaní slovansko-árijských Véd dáva všetko jasný zmysel.
Staroveká Čína v minulosti nebola známa len ako Arímia, ale aj ako krajina Veľkého Draka. Tak sa jej napokon „obrazne“ hovorí dodnes. V Starej ruštine nazývali draka hadom. V ruskej rozprávke bojuje hrdina Ivan Cárovič s trojhlavým, šesťhlavým a nakoniec deväťhlavým hadom Gorynyčom, aby oslobodil Vasilisu. V každej ruskej rozprávke (byline, od slova „bolo“ naznačujúceho dávnu minulosť) je na konci veta v zmysle: „Rozprávka je vymyslená, ale obsahuje zrnká pravdy.“ Aké „zrnko“ obsahuje táto?
Vasilisa predstavuje obraz vlasti. Ivan Cárovič je kolektívny obraz ruských bojovníkov, oslobodzujúcich svoju krajinu od nepriateľov – hada Gorynyča – Veľkého Draka – armád Arímie, čiže Číny. Stará „bylina“ uchovala pamiatku na toto víťazstvo, ktorého symbolom sa stal jazdec prebodávajúci hada-draka kopijou. Nie je potrebné venovať pozornosť tomu, ako tento symbol neskôr „pretvorila“ cirkev, podstata zostáva rovnaká – veľké víťazstvo.
Prekrútená história
Tieto udalosti boli nadobro zabudnuté. „Znalci ruskej histórie“, medzi ktorými však nenájdeme skoro žiadneho Rusa, nás, Slovanov, „informujú“, že sme vyliezli z brlohov v 9. – 10. storočí n.l. a boli primitívni, bez štátnosti, a všetkému nás naučila až „osvietená“ Európa.
Naučiť sa niečo užitočné je vždy vítané, ale bolo to tak naozaj? Pripomeňme si, že v polovici 11. storočia n.l. sa vydala za francúzskeho kráľa dcéra Jaroslava Múdreho, princezná Anna. Toto dievča pochádzajúce z „divokej“ Kyjevskej Rusi napodiv nevnímala príchod do Paríža ako „vstup do civilizovaného sveta“. Naopak, videla v Paríži len o niečo honosnejšiu dedinu. Zachovali sa o tom dôkazy v jej listoch.
Do Francúzska, najvzdialenejšej provincie, v ktorej vtedy bola, si so sebou vzala časť knižnice, z ktorej sa niektoré knihy vrátili do Ruska v 19. storočí a boli nájdené v knižnici Sulakadzajeva. Bol to on, kto po prvýkrát preložil Velesovu kniha, písanú runami na drevených doskách, do modernej ruštiny. Po jeho smrti predala jeho žena značnú časť jeho knižnice Romanovcom, a od tej doby sa po väčšine týchto kníh zľahla zem.
Do rúk ďalších zberateľov si našla cestu len malá časť tejto knižnice, vrátane Velesovej knihy, ktorú v roku 1942 nafotografoval Mirolubov. Velesova kniha písaná volchovovmi odráža históriu časti slovansko-ruských klanov, ktoré opustili vlasť – Sedemriečie, ako bola vtedy nazývaná oblasť v povodí siedmych sibírskych riek Īrija (Irtyš), Ob, Jenisej, Angara, Lena, Išim a Tobol. Ďalší názov tohto územia bol Bielovodie (16).
Obsah Velesovej knihy má pomerne dosť spoločného so slovansko-árijskými Védami a archeologické nálezy posledných desaťročí úplne odsúvajú „námietky“ „skutočných historikov“ ako obskúrne. V určitom zmysle majú „pravdu“.
Slovo „história“ vzniklo spojením dvoch slov: „his + tory“ (from + tora) – „Z Tóry“, čo znamená doslovne „z dejín Judejského ľudu“.
Velesova kniha prirodzene nemá s históriou Júdovcov nič spoločné, a to z jednoduchého dôvodu: popisuje minulosť Slovanov-Rusov. Osobne v nej nevidím žiadny problém, pretože neobsahuje žiadny pokus skresliť minulosť Júdovcov ani akéhokoľvek ľudu. Popisuje jednoducho len minulosť Slovanov. No uznajte, nie je to zaujímavá situácia: židia majú právo na svoju minulosť, rovnako ako všetky ostatné národy na tejto planéte, okrem nás, Slovanov, ktorým je minulosť odopretá, a zvlášť tá veľká minulosť? Reálne fotografie Velesovej knihy zhotovené v roku 1942 boli dokonca vyhlásené za falzifikát, hoci veľká väčšina „historických“ dokumentov, slúžiacich ako podklad súčasnej historickej vedy, nie sú nič viac, než tlačené alebo písané stredoveké kópie.
Všetky staroveké knižnice ľahli popolom takmer súčasne
Najzaujímavejší je fakt, že potom, čo vznikli tieto kópie, bez výnimky zmizli všetky originály – buď zhoreli v ohni inkvizície čoby kacírske diela, alebo „náhodne“ pri požiaroch a pohromách, ktoré bez výnimky postihli všetky starobylé knižnice. Knižnice v Alexandrii, Aténach, Carihradu, Etruská knižnica v Ríme, ľahli popolom takmer súčasne. Bez stopy zmizli aj knižnice Jaroslava I. Múdreho (978-1054), a Ivana Hrozného (1530-1584). Všetky originály zhoreli alebo zmizli, zatiaľ čo ich kópie boli „prozreteľne“ zachránené a oslavované. A nikto ich nevyhlásil za kacírske diela, a na ich základe je písaná his-TOR-ia našej civilizácie. Ku všetkým týmto udalostiam došlo na prelome stredoveku a novoveku, konkrétne v 15. – 17. storočí, čo malo isté objektívne dôvody.
Hlavné mesto Slovansko-árijskej ríše, Asgard Irijský, zničili nájazdy kočovných Džungarov (17) v roku 7039 od podpísania mierovej zmluvy, čiže v roku 1530 n.l. Bolo to mesto mohutných kamenných pyramíd, mesto volchvov a vedunov / veduniou (18). Bolo pokladnicou poznania stráženého v umelých jaskyniach pod pyramídami. Nemalo žiadne opevnenie; však, po veľmi dlhú dobu sa k tomuto miestu žiadny nepriateľ nedokázal priblížiť, ani na dohľad.
Asgard obklopovalo sedem koncentrických silových polí / bariér, znemožňujúcich priechod nepriateľským armádam, ale aj jednotlivcom so záškodníckymi úmyslami. Kvôli prirodzeným mechanizmom začalo ochranné pole s počiatkom Noci Svaroga pomaly slabnúť. Nakoniec čierni mágovia ( „kňazi“ kultu Kali-Ma, tiež Čiernej Matky, mesačného kultu smrti, v ktorom boli napr. Obvyklé ľudské obete), použitím pomerne odpornej metódy uspeli v neutralizácii ochrany tesne predtým, než mesto zobrali útokom hordy najatých hrdlorezov, takže volchvovia nemali šancu ochranné pole obnoviť. Mesto bolo vyplienené a vypálené, väčšina volchvov a ostatných obyvateľov zabitá a zničené manuskripty nevýslovnej hodnoty, niektoré prinesené do Asgardu ešte z Da’Árie (Hyperborea). Našťastie nedokázali zničiť všetko, najcennejšie knihy boli vždy uchovávané v špeciálnych komorách hlboko v podzemí, o ktorých nájazdníci nemali ani tušenie.
Slovo jaskyne (v ruštine – peshera) sa pôvodne skladalo z dvoch slov – Peshata-Ra, tzn. Potrava-Ra, čo znamená potrava ducha. V modernom význame korešponduje s pojmom knižnica – studnica poznania. Význam je v tom, že v jaskyni, či už je umelá alebo prírodná, panuje určitá mikroklíma s konštantnou teplotou a vlhkosťou a tlakom. Tieto podmienky sú ideálnym prostredím pre dlhodobé uchovanie kníh, z ktorých väčšina bola v tej dobe písaná na jemnej koži, drevených doskách a podobne.
Verím, že tieto preživšie knihy budú v blízkej budúcnosti vynesené na svetlo sveta a odhalia veľké tajomstvo našej minulosti.
Ale zatiaľ čo budeme čakať, pokračujme v hľadaní zrniečok pravdy v tom, čo máme k dispozícii.
Koniec Ríše a intrigy „prozápadných“ skupín
Spoločné PSI-pole (alebo ak chcete spoločné povedomie) Ríše, udržiavané najvyššími volchvovmi pomocou pyramíd, bolo po zničení Asgardu Irijského podstatne oslabené. To sa sprvu s najväčšou intenzitou prejavilo v okrajových častiach ríše, a zo všetkého najskôr v európskych provinciách. Vládcovia týchto provincií – s titulmi kráľov a kniežat, ale v skutočnosti len vybraní zástupcovia – povstali v revolte, a vyhlásili spravované provincie za nezávislé na centrálnej správe.
Ríša stratila časť svojej pôvodnej sily už skôr, keď o 4 storočia predtým kvôli machináciám nepriateľov prišla o niektoré okrajové časti. Ale keď sa im po druhom pokuse v roku 1530 podarilo zničiť Asgard Irijský, začali systematicky likvidovať všetku evidenciu všetkých spojení medzi pôvodnou ríšou a jej časťami. Staré knihy boli zničené a napísané nové. „Mierne poupravili históriu“, takže záznamy neobsahovali žiadnu zmienku o Slovansko-Árijskej ríši.
Obdobie pred 10. storočím v Európe bolo vyhlásené za dobu temna, storočie barbarov osvietených ešte len príchodom vzdelanosti zo Svätej Ríše Rímskej. Hoci bola po odtrhnutí okrajových provincií rozštiepená na niekoľko samostatných častí, väčšia časť Slovansko-Árijskej ríše, naďalej lipla na základných Védických tradíciách a hodnotách predkov.
Jedna jej časť – Moskovská Rus, s východnou hranicou pozdĺž Volgy (pôvodné slovanské meno rieky je RA) – bola vystavená dômyselnej manipulácii „prozápadných“ skupín, medzi nimi aj aristokracie, ktorá privodila tzv. Smutné Časy – ( „Smutnoye Vremya“ / „Times of Trouble „) fyzickou likvidáciou dynastie Rurikovcov a nastolením vlády Romanovcov, ktorí namiesto záujmov vlastnej krajiny, oveľa viac obhajovali záujmy „západoeurópske“.
Romanovci podľa vtedajších tradícií žiadne právo na moskovský trón nemali – „dostali“ ho z rúk západoeurópskych politikov výmenou za „drobnú“ službičku. Čo predstavovala? Poďme sa na chvíľu vrátiť do vtedajších časov.
Romanovci dychtiaci po moci v prvom rade najprv dôkladne „očistili“ vtedajšiu aristokraciu od tých, ktorí, k svojej smole, mali buď väčší nárok na trón, alebo boli vernejší tradíciám a stali sa tak prekážkou na ich ceste o moskovský trón.
Zo špinavej práce Romanovcov ich „lutkovodiči“ následne krivo obvinili Ivana IV. a každý, kto odporoval, skončil s hlavou na popravnom polene.
Kresťanstvo ako nutné zlo
Za vlády prvých Romanovcov sa diali veľmi zaujímavé veci. V rokoch 1653 – 1656 vykonala hlava cirkvi, patriarcha Nikon, náboženskú reformu. Poďme sa pozrieť, čo sa za ňou skrývalo naozaj. Pred Nikonovou reformou bola v Rusku pravoslávna (ortodoxná) viera.
Kresťanstvo ako „štátne“ náboženstvo prijímala väčšina ľudí ako nutné zlo, pretože bolo v zásadnom rozpore s ich pohľadom na svet, s „ruskou dušou“.
Ľudia za týchto čias žili podľa noriem pravoslávia – systému konceptov a hodnôt založených na tisícročnej tradícii slovanských Véd. Z ich pohľadu, Slovania, potomkovia Hviezdneho Klanu, vnuci „Dažďboga“ Tarcha Perunoviča, nemohli prijať kresťanské dogmy transformujúcich všetkých v božích otrokov, ktorých údelom bolo bez reptania znášať všetky nešťastia a muky osudu, ako trest za akési „hriechy“. Nie je dôležité, že práve narodené dieťa nemalo žiadnu príležitosť dopustiť sa akéhokoľvek hriechu, hoci by sa o to „snažilo“! Podľa kresťanstva, ale už má pykať za svoje hriechy, len čo príde na svet.
Tieto diverzné náboženské reformy boli vykonané s cieľom „podvrátiť“ ruskú dušu za akúkoľvek cenu. Kresťanstvo sa začalo nazývať „pravoslávnym“, aby „doprialo“ sluchu Slovanov, a do tohto nového „kresťanstva“ bolo naoko zahrnuté mnoho védických obradov. Jeho „otrocká“ podstata sa však nezmenila, kresťanstvo len navonok obliekli do tradičného hávu. Aj keď pôvodne pod inými názvami, dnešné kresťanstvo vzniklo ako ospravedlnenie otrokárstva, bolo nástrojom „uvrhnutia“ majority otrokov pod autoritu minority otrokárov v krajinách a ríšach, kde bolo otrokárstvo spoločenskou normou.
Takmer súčasne s tým bolo v roku 1682, za vlády cára Fjodora Aleksejeviča Romanova, zrušené mestničestvo (местничество / Order of Precedencia) – systém obsadzovania vyšších štátnych funkcií a úradov podľa urodzenosti kandidátov alebo funkcií držaných ich predkov. Zároveň s tým boli zničené knihy záznamov o obsadzovaní štátnych pozícií v predchádzajúcich 200 rokoch, a všetky genealogické záznamy mapujúce rodovú líniu dlhé stáročia naspäť. Bola spísaná nová genealógia – tzv. Zamatová kniha, v ktorej už bolo všetko „ako bolo potrebné“.
Zásadná otázka znie: komu to bolo na prospech a prečo?
Za čias Petra Aleksejeviča Romanova, známejšieho ako Peter I., bola vykonaná ešte jedna grandiózna „úprava“. Peter I. v roku 7208 slovanskej chronológii (1700 n.l.) zrušil patriarchát a podriadil cirkevnú moc autorite štátu, čím sa de facto stal jej hlavou, a súčasne zaviedol na území Moskovskej Rusi užívanie kresťanského kalendára.
Obrazne povedané sa tak prostým ťahom pera stal z roku 7208 slovanskej chronológie z vôle Petra I. rok 1700 n.l., čím okradol slovanskú / ruskú kultúru o 5508 rokov histórie (začínajúca podpísaním mierovej zmluvy s Arímiou v Hviezdnom Chráme), odhliadnuc od predchádzajúcich tisícročí.
A to bol len začiatok …
Preklad Faistský disk
film z produkcie www.faktax.tv
Autor preklade Faistský disk, Ing. Petr Kovář, popisuje spôsob ako rozlúštil text starý 4 000 rokov.
Aby mal jazykovedec aspoň malú šancu rozlúštiť nejaký pradávny text, musia byť splnené predovšetkým dve podmienky. V prvom rade musia mať k dispozícii dostatočné množstvo materiálu. Čím viac textu, tým viac súvislostí medzi znakmi dokážu vedci vysledovať. V druhom rade potom musí mať aspoň základnú predstavu o podobe jazyka, v ktorom bol text napísaný.
Pán Kovář sa od roku 2003 venuje prekladom a nielen textov z disku. Ako je to možné? Ako to, že preklad, ktorého bezúspešnému lúšteniu venovali iní odborníci celý život, bol tak jednoduchý? Dnes môžeme potvrdiť, že to možné je!
Pre úspešný preklad obrázkového písma na disku je nutné prijať fakt, že ide o „praslovanský“ jazyk.
Jazyk textu na Faistskom disku je „praslovanský“. Tisíce rokov starému nápisu môžu porozumieť najviac dnešní „Slovania“.
*****© Nikolaj Levašov, 2003, preklad Ján Pekník
odkazy:
(1) Russenia (Rassenia) bola oblasť, kde sa usadili potomkovia Veľkej Rasy (rusky – Sviata Rasa), myslenie, sú dobrovoľní „osadníci“ z iných planét, ktorí založili prvý civilizácie na tejto zemi. Časom sa tento názov pretransformoval na skrátené „Rus“.
(2) slovanská-aryanská ríša sa rozkladala na území terajšej Eurázie.
(3) „Krajina Svätej Rasy“ bola krajinou ASU ( „bohov“ žijúcich na zemi) – reprezentantov vysoko rozvinutých civilizácií. Skratka RASA pochádza zo skrátenia fráza „Rod ASU (zo) Strany asu“, čiže „Rod ASU z Kraja asu“. „Zem Svätej Rasy“ obývali štyri klany: d’Árijci, ch’Árjovia, Rasénovia a Svjatorusi.
(4) Veľká Tartaria (Tartaria Magna) bola najstarším štátnym útvarom bielych ľudí v ázijskej časti Eurázie. Predkovia pozemských ľudí prišli na našu planétu z rôznych systémov: Veľké Rasy (biela), Veľkého Draka (žltá), Ohnivého Hada (červená) a ponurých pustín (Gloomy Heath) (čierna).
(5) Bohyňa Tara bola ochrankyňou prírody, a jej starší brat Tarcha (tiež Dažďbog / Dazdbog) bol strážcom Poznania.
(6) Hviezdne brány sú komplexy využívajúce gravitačné a priestorové zakrivenie, alebo tiež torzné systémy, využívané k doprave medzi rôznymi planétami (tvorcovia filmu Hviezdna brána si toto zariadenie nevymysleli. Opierali sa o staré odkazy.)
(7) Úrovia sú zástupcovia planéty urãitej, slovo „ur“ znamená obývateľné (prenesene tiež úrodných území; nemecky urbares Land) ..
(8) Volchv – strážca vedomostí a posvätných textov
(9) d’Árijské a ch’Árijské znaky sú dva zo štyroch spôsobov písania užívaných Veľkou rasou: ďalšie sú Svjatoruské obrázkové písmo a Rassénská Molvitsa.
(10) Božstvo Perun bolo patrónam bojovníkov, obrancov vlasti a klanu Svjatorusov – (Rusov, Bělorusov, Astůov, Litsov, Latsov, Latgallov, Zemgallov, Srbov, atď.. … )
(11) Venedi boli obyvatelia Venedie, kam migrovali klany a kmene Venedov / Venetov. Veľmi zhruba to odpovedá územiu západnej Európy. (Viď. tiež Venezia – Venedig, česky, boh vie prečo, Benátky.)
(12) Antlania bola ostrov v Atlantiku, ktorý osídlil klan Antov. Tento sa potom začal nazývať Zem Antov – Ant-lan, Antlania. Gréci ich potom pomenovali Atlantis a jeho obyvatelia – Atlanťania. (Stojí za zmienku, že nie všetci Antovia osídlili tento ostrov, časť ich zostala v Európe a ešte v stredoveku sú záznamy o slovanskom kmeni Antov).
(13) Noc Svaroga je názov pro obťažné obdobie, v kt. slnečná sústava, podľa dávneho slovanského tradovaného vedenia, prechádza „priestorom Temných Svetov“.(14) Fatta, Lelia a Mesiats boli 3 pôvodné satelity Zeme. Obežná doba Fatty (starí Gréci tento mesiac nazývali Phaeton) bola 13 dní; Lelia, nejbližšia k Zemi a nejmenšia, mala obežnú periódu 7 dní.
(16) Bielovodie alebo krajina Svätej Rasy; Irij (Irtyš) znamená čistý, priezračný.
(17) Džungari (Jungars / Zungars) je kolektívne označení niekoľkých Oiratských (zápodomongolských) kmeňov.
(18) Vedun / Vedunia („vedma“) je osoba znalá a praktikujúca skryté vedenie Véd. Často mj. zastávali tiež role liečiteľov. Hlavným cieľom upaľovania „čarodejníc“ v stredoveku bola práve fyzická eliminácia všetkých vedunov / vediem a ich vedomostí.
(19) Da’Ária (Daaria) bola zem / kontinent na mieste dnešného Arktického oceánu, dnes pod morskou hladinou. V staroveku nazývaná tiež Hyperborea, Arktida, Severia, Arktogea.
(20) Smutné Časy – „Smutnoye Vremya“ bolo období ruské histórie medzi rokmi 1598 a 1613, kedy prakticky panovalo bezvládie a občianska vojna, vedúca k vážnej politickej a sociálnej kríze, vedúca takmer k úplnému kolapsu štátu.
Viac TU:
OZ Pán Občan
Zanechajte nám komentár