Zákony prírody ako kritérium pre posúdenie vzťahu zákonného a spravodlivého v praxi

V našom poslednom rozhovore s Dušanom Lukášikom sme rozoberali jeho, podľa môjho názoru originálny prístup k stanoveniu hodnotového systému spoločnosti, systému, ktorý je hierarchicky usporiadaný, na vrchole ktorého stojí sloboda ako najvyššou hodnotou človeka.

V druhej úrovni, hneď pod slobodou Dušan zaraďuje rovnosť a spravodlivosť. Dušan Tvrdí, že sme si všetci rovní a pokiaľ je spoločnosť spravodlivá, tak má šancu každý si svoju slobodu, jej rozsah vybojovať sám svojou vlastnou prácou. Preto pri svojich úvahách rieši problém medzi spravodlivosťou a zákonnosťou. Celú debatu nájdete v článku pod názvom „Politika založená na overenom systéme hodnôt, alebo anarchia vydávaná za liberálny progres?“ Ak ale nemáme zostať len v abstraktnej a pre čitateľa nezaujímavej roviny debaty dvoch intelektuálov, dnes sa budeme venovať praktickej aplikácii  Dušanom obhajovaného systému hodnôt. Až v praktickej aplikácii je možné posúdiť, nakoľko takto navrhovaný systém hodnôt je použiteľný v praxi pri budovaní spravodlivej spoločnosti. Naši politici ale aj filozofi či ideológovia radi používajú termín zákonná spoločnosť. Dušan poukázal na významný rozdiel medzi zákonným a spravodlivým. Politici chcú zákonný štát. Proste ušijú si zákony pre seba. Občania zas chcú, aby štát bol spravodlivý. A to je bod, kde chcem nadviazať na našu predchádzajúcu debatu. Dušan skús stručne popísať rozdiel a prečo sa práve tomuto vzťahu venuješ veľmi intenzívne?

Správne si vystihol jadro problému riadenia spoločnosti, tak ako to vnímam ja. Skutočne politici sa opierajú o pojem zákonný ako o svätú mantru, pričom zákony tvoria často krát v konflikte záujmu samého so sebou. Je to presne obsah zákona, ktorý mení vzťah volič a jeho politický reprezentant na vzťah, kedy sa volič cíti oklamaný, pretože zákony neslúžia spoločnosti, ale len vybranej skupine ľudí, ktorí cez prijatý zákon získavajú hodnoty spoločnosti bez toho, aby vynaložili protihodnotu a teda sa jedná často o skryté redistribučné procesy v prospech vybraných jednotlivcov. Osobne to nazývam inštitucionalizovanou korupciou.  Nakoniec nám ju zjavil osobne predseda parlamentu JUDr. Andrej Danko svojim vyjadrením, citujem:“  Asi sa zhodneme na tom, že parlament je to najsvätejšie miesto, kde by sa malo naozaj súťažiť len slovami, nemala by tam byť hystéria, prejavy, ktoré vidíme na ulici, demonštrácie, urážanie, hanenie, ale asi by to malo byť miesto, kde vznikajú tie najlepšie zákony, ktoré uľahčia, pomôžu, možno aj zabezpečia následne potrestanie tých ľudí, ktorí si to nezaslúžia“.

Ak som použil pojem „zjavenie“, tak len preto, že je to tlak nevedomých procesov predsedu Danka, ktorý mu vnútil takéto vyjadrenie, vyjadrenie, ktoré za normálnych okolností proste osoba, ktorá vedome kontroluje svoje vyjadrenie, určite nepovie. Ale spoločnosť, ktorá prijíma zákony, ktorými trestá nevinných, nie je spoločnosťou spravodlivou. A tu je jadro problému, ktoré bude musieť spoločnosť postupne riešiť, to znamená hľadať kritérium, podľa ktorého by bolo možné posudzovať vzťah medzi zákonným a spravodlivým. Môj výskum viacerých spoločenských systémov viedol ku kritériu zákonov prírody, ako objektívnych zákonov, ktoré môže človek zistiť, môže ich využiť vo svoj prospech, ak sa chová v súlade so zákonmi prírody ale nemôže ich meniť. Pokiaľ sa o to pokúsi, t.j. začne sa hrať na Boha, Einstein mu pripomína smejúceho Boha a politik sa stáva karikatúrou osobnosti. Preto si myslím, že uplatnenie zákonov prírody ako kritérium spravodlivosti, všade tam, kde máme výskum ukončený v podobe znalostí, je vhodné aplikovať v zákonoch ako kritérium spravodlivosti. Nakoniec, človek a spoločnosť sa musí vtesnať do ekologických limít prírody. Amaterizmus, ktorí predkladajú politici, podporovaní vedcami grantovými sa otáča veľmi silne proti spoločnosti. Marcus Aurélius už pred dvetisíc rokmi zistil, že rozumné pre človeka je chovať sa v súlade so zákonmi prírody.

Poďme teda rovno do praxe. Môžeš uviesť príklad, ktorý by bol pochopiteľný aj pre bežného čitateľa?

Dnes sa v spoločnosti opäť vrátila téma medveďa. Kdesi pri Prievidzi na Kajanke 24. januára, kedy majú medvede spať, znova zaútočil medveď na človeka a znova došlo k zraneniu. Je rozdiel kdesi v diaľke zazrieť medveďa a je rozdiel čeliť útoku medveďa. Pri útoku medveďa na človeka je len otázkou náhody, či útok skončí ľahkým poranením, ako to bol tento prípad, ťažkým ublížením na zdraví, alebo skončí dokonca smrťou napadnutého človeka. Keď sme s kolegom Stanom Bystrianskym začiatkom roku 2020 spracovali overené údaje o počte videní medveďa a počte útokov medveďa na človeka z Mestskej polície Vysoké Tatry, použil som metódy štatistickej matematiky, čo nie je nič inšie, ako zákon prírody. Určili sme z dostupných údajov populačný model, rizikový model a vytvorili sme východiská pre regulačný model. Naše závery ale viedli k poznaniu, že sa spoločnosť od roku 2012 a určite od roku 2018 dostala do piateho, záverečného pásma rizík, v ktorom medveď útočí na človeka, spôsobuje ťažké zranenia a je len otázkou času, kedy medveď človeka zabije. My síce nevieme určiť čas, miesto a ktorý medveď zaútočí na človeka, len vieme že sa to stane na území SR so štatistickou pravdepodobnosťou. Všimni si, je to opäť zákon prírody v podobe zákona neurčitosti, ktorý umožňuje vysloviť jasné stanovisko k analyzovanej problematike. O týchto zisteniach som informoval ministra Budaja listom zo dňa 12. júla 2020. Je len iróniou osudu, že obrazne do roka a do dňa sa toto moje „proroctvo“ naplnilo. 14teho júna 2021 médiá informovali, že občana z Liptovskej Lúžnej usmrtil medveď, čo preukázala nariadená súdna pitva. Nuž ale ja nie som žiadny prorok, len som poctivo aplikoval dva zákony prírody a zo systémovej analýzy vyšiel záver. Systémovú rovinu som ale mohol použiť až potom, keď Stano Bystriansky posúdil hlásenia z polície na biologickej úrovni a zostavil tabuľku údajov, z ktorej som následne urobil analýzu a interpretáciu. Opäť spolu sme navrhli aj kritériá pre stanovenie rizikových pásiem. Tu vstupujú ďalšie zákony prírody a to zákony biológie cicavcov a špecifiká medveďa, či už je to na úrovni fyziológie alebo neurobiológie, či biológie bunky.  

Médiá okrem útoku medveďa na človeka priniesli aj informácie, podľa ktorých teplá zima spôsobuje, že medvede nespia a labzujú po krajine, čo dokumentujú videom, ako sa v blízkosti Ružomberka  preháňajú po lese. Podobne vlani bolo vidno na snehu stopy po medveďoch. Čo sa stalo, že medvede nespia?

Divím sa, že vedci grantoví neprišli s teóriou klimatických zmien ako univerzálnym argumentom, používaným na rozpad smrečín. Je to taká poľovnícka latina, či infantilná interpretácia ochranárov tvrdiť, že medveď nespí, lebo je teplá zima. Keď si ale naštuduješ fyziológiu medveďa, tak zistíš, že cicavce majú v sebe systém, ktorý pri prechode z exogénnej na endogénnu výživu organizmu, čo sa deje keď sa medvede uložia na zimný spánok, organizmus cicavca vygeneruje na bunkovej úrovni enzým CHOLECYSTOKINÍN, ktorý potláča fyziologický pocit hladu. Zdravé bunky sa do 48 hodín prepnú do stavu, ktorý nazval Valter Longo  „anti age“ stav. Je to stav, v ktorom bunku nie sú schopné napadnúť a vniknúť do nej vírusy, baktérie a v tomto stave veda zistila, že bunku nepoškodí ani chemoterapia a rádioterapia v príslušných liečebných režimoch. Čo je dôležité je, že po spotrebovaní vytvorených zásob organizmom, cholecystokinín bunky prestanú produkovať a na úrovni organizmu sa objaví fyziologický pocit hladu. Skús spať, keď ti trvalo škvrčí v bruchu. Je to hlad, čo prebudí medveďa a prinúti ho opustiť brloh a samozrejme si hľadať potravu. Tento systém vyvinula príroda a je vlastný každému cicavcovi včítane človeka. Opäť je to zákon prírody, ktorý umožňuje vysvetlenie týchto javov konzistentným spôsobom.

Prakticky počas celého dvadsiateho storočia nebol s medveďom problém, skôr bola rarita medveďa zazrieť aj pre lesníka, čo sa pohyboval denno denne v lese, nieto aby medveďa videl turista. O útokoch medveďa na človeka nebolo ani chýru a ani slychu. Čo sa stalo? Dá sa táto zmena interpretovať podľa zákonov prírody? 

Aby sme mohli pochopiť tento fenomén, musíme dať dokopy historické fakty z 20teho storočia a modernú neurobiológiu cicavcov. Ing. Milan Koreň, CSc., špičkový lesník, ochranár a vedec v obore spracoval historické poznatky o vývoji populácie medveďa hnedého na Slovensku. Z nich vyplýva, že redukcia počtu medveďov dosiahla stav 25 až 30 ks v prvej štvrtine 20teho storočia. Táto masívna redukcia stavov medveďa hnedého prebehla v celej Európe až do takej miery, že väčšina štátov v Európe vyhubila úplne populácie medveďa hnedého na svojom území a tento stav pretrváva dodnes. Tých zostávajúcich tridsať medveďov získalo od lovcov významnú informáciu – človek predstavuje pre medveďa smrteľné nebezpečenstvo. Keď sa pozrieš na neurobiológiu cicavcov, tak máme sedem geneticky zakódovaných základných inštinktov. Jedným z nich je aj inštinkt strachu. To je základná rovina riadenia organizmu. Nad ňou existuje ďalšia rovina emócií, ktorých poslaním je regulácia základných inštinktov. No a práve tu došlo pri redukcii počtu medveďov na Slovensku k vytvoreniu regulačnej funkcie strachu medveďa z človeka. Voľakedy som počúval od poľovníkov, ako sa medveď poľovníka bojí až tak, že pri náhodnom strete dochádzalo u medveďa k okamžitému úniku sprevádzaného defekáciou. Bral som to ako typickú poľovnícku latinu. Ale nakoniec, keď študuješ neurobiológiu Stephena Porgesa a zoológiu v podaní Petra Levina, experta na stres a traumu, tak zistíš, že to rozprávanie poľovníkov, či lesníkov sa zakladalo na pravde. Autonómny nervový systém cicavcov skutočne obsahuje okruhy, ktoré sa vyvinuli v dobe plazov a sú určené na konzervovanie energie v organizme. Súčasťou tohto systému je aj prenos energie z jedného systému na druhý. V tomto prípade, aby nedochádzalo k spotrebe energie organizmu pri trávení dôjde k vyprázdneniu zažívacieho systému cez defekáciu a nauzeu a ušetrená energia je k dispozícii pre systém zabezpečujúci únik organizmu pred nebezpečím. Všimni si, aký stres musel vyvolať človek medveďovi, že sa snažil za každú cenu pred človekom uniknúť. Bol to naučený systém, ktorý cez redukciu počtu medveďov vytvoril v populácii medveďa informáciu o extrémnom nebezpečenstve. Medveď keď zacítil pachovú stopu človeka, tak už táto mu signalizovala ohrozenie života. To bol dôvod, prečo sa  medveď  vyhýbal turistickým chodníkom, prečo neschádzal k horským chatám a už vôbec nie do intravilánov obcí, či do polí s poľnohospodárskou produkciou. Už Spinoza tvrdí, že emócie dostávajú organizmus do okov. Bola to pachová stopa človeka, ktorá uzatvorila populáciu medveďa do jeho prirodzeného prostredia a bol to regulačný odlov, ktorý udržiaval túto regulačnú funkciu. Prenášala sa medzigeneračne učením. Ak vezmeš za generáciu medveďa 15 rokov, za sto rokov je to 7 generácií medveďov, ak ale berieme zhruba 4 roky, kedy samica je schopná priniesť mláďa, potom sa jedná o približne 25 generácií medveďa.   Okrem iného regulačná funkcia strachu v podobe pachovej stopy človeka dala vznik dvom autoregulačným funkciám a zároveň plní ekonomickú funkciu, ktorú je možné primeraným spôsobom oceniť cez vynaložené náklady spoločnosti v prípade, že sa takáto funkcia stratí.

To ma zaujíma, aké sú to autoregulačné funkcie a ako vznikli?

Ak si predstavíš, že pachová stopa človeka, ako symbolický železný ohradník udržiaval medvediu populáciu v lese a v jeho prirodzenom biotope, kde mal svoje potravinové zdroje a ako vrchný predátor, okrem človeka nepoznal nebezpečie. Ale potravinové zdroje boli limitované.  To viedlo medvedice k redukcii počtu mláďat v jednom vrhu na jedno alebo maximálne dva mláďatá. Navyše medvedice sa odmietali páriť každý rok, nemali ako uživiť mláďatá. Sú to všetko inštinkty medvedíc, ktoré redukovali počet privedených mláďat. Profesor Paule zistil meraním DNA, že populácia medveďa hnedého pozostáva z pomeru samcov k samiciam 2:3. Ing. Jaroslav Ďurík vypracoval základný biologický populačný model, v ktorom je ročný prírastok pri takomto pomere približne 30% z kmeňového stavu medveďa. Autoregulačné funkcie redukujú tento pomer pomerne výrazne. Zaujímavou je druhá autoregulačná funkcia. Inštinkt slasti medveďa samca vedie k tomu, že počas ruje vyhľadáva samicu na párenie. Pokiaľ má ale samica mladé, tak sa odmieta páriť. Samec medveďa zistil, že prekážkou pre jeho uplatnenie inštinktu slasti sú mláďatá. Preto mal snahu mláďatá likvidovať, aby donútil samicu k páreniu. Inštinkt starostlivosti samice však viedol k obrane mláďat a snahe uniknúť s medvieďatami do bezpečia. Ak však narazila na pachovú stopu človeka, znamenalo to aj pre medvedicu limit. Drámy tohto typu sa odohrávali v hlbokom lese, kde inštinkt strachu medvedice prekonal inštinkt starostlivosti a nakoniec samec medvieďatá zabil. Poľovníci nachádzali malé lebky medveďov ako znaky tohto kanibalizmu, je otázne, či medveď chápal zabité mladé medvieďatá ako potravu alebo nie, v tom nemám jasno. Ukázalo sa, že tieto dve základné autoregulačné funkcie redukujú medziročný prírastok z 30% na číslo približne 10 až 15%. Zbytok dodatočnej regulácie zabezpečoval človek, odstrelom približne 10% populácie z kmeňového stavu ročne. Takto to realizujú vo Švédsku, kde ročne odlovia cca 300 ks medveďov z populácie asi 3 000 ks.  Všimni si, len primerané znalosti neurobiológie cicavcov umožňujú popísať pomerne realisticky dôsledky regulačnej funkcie inštinktu strachu v podobe  dvoch autoregulačných funkcií. Ale čo je podstatné, tento popis akceptuje experimentálne pozorovania, t.j. overené fakty. Inými slovami, musíš mať reálne fakty, navyše overené, aby si dokázal vysvetliť, ako celý systém funguje. Len vtedy môžeš povedať, že tvoje riešenie spĺňa kritérium zákonov prírody, proste kritériom teórie je prax v podobe overených faktov. 

Sú to zaujímavé poznatky a vysvetlenia. Ale ako sú spojené so zákonom a teda v akom vzťahu je znenie zákona t.j. zákonnosť vo vzťahu k spravodlivosti?

Zákon 543/2002 Z.z. v §29 odsek 1 rieši tento problém v písmene d) ktorý hovorí o tom, že ak ide o bezprostredné ohrozenie života alebo zdravia človeka, nevyžaduje sa povolenie orgánov štátnej správy. Všimni si. Poslaním Ústavy SR je chrániť život, zdravie a majetok občana tejto republiky. Ak správne interpretujem toto poslanie, primárnou úlohou je prevencia, t.j. vykonať všetky opatrenia na to, aby človek nebol ohrozený na živote, nemal ohrozené zdravie a nemal ohrozený ani svoj majetok. Táto situácia tu bola počas celého 20teho storočia. Boli to experimentálne zistené fakty, ktoré motivovali zodpovedné orgány k tomu, že na približne 1 288 000 ha biotopu medveďa udržiavali stav populácie v rozmedzí 400 až 500 ks už spomínaným regulačným odstrelom. To znamená, že medvede mali k dispozícii cca 3000 ha pre jedného medveďa.  Celý problém tohto zákona je problémom vyjadrenom v slovnom spojení „ bezprostredné ohrozenie“.   Nie sú vypracované vykonávacie vyhlášky, ktoré by presne určili správnu interpretáciu tohto pojmu a tak si každý vykladá tento pojem s typickým prístupom – ja mám funkciu, ja mám moc.

Chceš povedať, že zákon máme dobre napísaný, len sa zle uplatňuje v praxi?

Čo sa týka medveďa, určite. Problémom je insitná interpretácia znenia zákona, konkrétne už spomínaného §29, odstavec 1, písmeno d). K tejto insitnej interpretácii prispievajú jednak štátni zamestnanci, akými je pani Apfelová, či pán Slašťan, ale aj partia samozvaných ochranárov akými sú Erik Baláž a ďalší.

Môžeš to nejak priblížiť?

Ak by si sledoval túto problematiku dlhšie v médiách, zistil by si prekvapivé skutočnosti. Pán Slašťan, ako vedúci zásahového teamu sa nechal počuť, že veru on sa medveďa nebojí, a že on už odvrátil 10 útokov medveďa, ktoré vyhodnotil ako fiktívne útoky. Treba dodať, že tieto hrdinské činy dosiahol na sociálnych sieťach, kde ich zverejnil. Osobne si myslím, že keby to bola pravda, tak pán Slašťan v kľude vojde do výbehu medveďa v Bojniciach, vyprovokuje medveďa k fiktívnemu útoku a následne ho hrdinsky odvráti. A samozrejme to nafilmuje na video a zavesí na sociálnu sieť. Póza hrdinu na sociálnych sieťach je príťažlivou. Podobne nám to deklarovala aj pani Apfelová, zamestnankyňa na ochrane prírody. Podľa jej osobných skúseností, ktoré medializovala, je dobre sa pri stretnutí s medveďom medveďovi prihovárať. Aspoň tak to tvrdila v lete roku 2021 v médiách, tesne potom, ako medveď usmrtil občana Liptovskej Lúžnej. Vraj nemáš utekať, máš sa medveďovi prihovárať. Neviem aké slová by ma napadli, ale poľovnícka latina hovorí, že okrem toho, že človek stuhne, poprípade pustí do gatí, má malú šancu reagovať ináč, ako sa brániť. Ak má čím.  A tu je kameň úrazu spojenia uvedené v zákone ako „bezprostredné ohrozenie“. Ak medveď zaháji útok na človeka, jedná sa o sekundy od zahájenia útoku po kontakt medveďa s človekom. Ani poľovníci s flintou nestihli zareagovať. Je známy prípad, že poľovník prestrelil medveďovi srdce, ale ani to nezabránilo medveďovi k dokončeniu útoku. Na jednom mieste našli zabitého medveďa s prestreleným srdcom ale aj zabitého poľovníka tým istým medveďom. Tragédiou na MŽP je, že pojem „bezprostredné ohrozenie“ si vykladajú voluntaristicky až insitne, t.j. kým k útoku medveďa na človeka nedôjde tak nedošlo k bezprostrednému ohrozeniu človeka na zdraví a živote. Ale keď už k útoku dôjde, človek má malú šancu niečo efektívne urobiť, či dokonca vykonať prevenciu. Je tu problém vzdelania zodpovedných pracovníkov na ministerstve. Mne pripadajú ako veľké deti, čo dostali hračku do rúk a vymysleli si nič nerobenie za ktoré ich spoločnosť kráľovsky platí. Výsledok je psychický teror na vidieku, ľudia sa proste boja medveďa, rodičia sa boja o svoje deti a samozrejme k incidentom a útokom dochádza so želenou zákonitosťou zákonov prírody, akým je štatistická matematika a jej aplikácia v modeli rizík.

Ak sa zadívaš na fotku hlavného protagonistu ochrany medveďa medzi samozvanými ochrancami, Erika Baláža, tak nemá problém prezentovať (priznanú) koláž a tvrdiť cez vyslané emócie, že vlastne medveď je také milé plyšové zvieratko, presne ako ho majú deti v postieľke.  Infantilizmus, ktorý ide z tohto obrázka, ktorý natvrdo falšuje realitu, až máš dojem, že tento svet je postavený na hlavu. Spomeň si na video z Kamenistej doliny, kde občan na turistickom chodníku či v jeho blízkosti natáčal medveďa a ten po krátkom váhaní zaútočil na kameramana. Kameraman už nemal šancu podniknúť temer nič. Nebyť toho, že to bol mladý medveď, mal by malú šancu na prežitie. Ubránil sa, ale jeho svedectvo z videa by už mohlo pomôcť uvedomiť si zodpovedných, že tento problém tu je a útoky medveďa na človeka sa budú opakovať.

Popis prípadu v Kamenistej doline z 24. júna 2022 samotným postihnutým na sociálnych sieťach je asi vhodné uviesť v plnom znení: TU

“Západné Tatry – 24 júna – Kamenistá dolina. O šiestej ráno stúpam do Pyšného sedla. Už po ceste si všímam pobytové znaky medveďov, stopy aj značkovacie stromy. Stretávam skupinku ľudí, s ktorými sa dávam do reči a zapisujem si telefónne číslo, že, keby som niekde videl medveďa, aby som dal vedieť. Hovorím si, že OK, to je rozumné a pokračujem ďalej. Cestou obdivujem krásu tunajšej prírody, keďže som tu po prvý krát. Už som skoro hore v sedle, tak si hovorím, že sa najem napijem a uvidím ako ďalej. Na kopci vidím čriedu kamzíkov. Okolo mňa prechádza iná skupinka štyroch turistov a ja vidím z hora z poľskej strany prichádzať medveďa. Ešte si hovorím aké by to bolo skvelé ho nafilmovať v takom krásnom horskom prostredí. A aj tak bolo. Ešte sa pokúšam zavolať tak, ako som sľúbil skupinke, s ktorou som už stratil zrakový kontakt. No neúspešne, nie je tu signál. Filmujem medveďa, ako sa pasie popri potôčiku už dobrých 20 minút no je čoraz bližšie a dokonca ma aj zbadal no kľudne pokračoval ďalej. Keď už je odo mňa cca 50 metrov,  tak sa postavím a snažím sa presunúť ďalej, aby som mu nestál v ceste. Vtedy ma zaregistroval a ja si hovorím, že ho ešte natočím, ako odbieha preč, no všetko bolo inak. Nedal sa na ústup, ale rozbieha sa smerom ku mne. Zatiaľ som bol relatívne v kľude, veď mám sprej si myslím a aj ho použijem. A aj som ho použil. Medveď útočí a dostáva priamy zásah sprejom pokiaľ to len ide. Sprej je, ale vystriekaný a zdá sa, že nepomohol, nevydám ani hlások. Dávam sa na útek .Po piatich krokoch zakopávam a padám na zem. To už ma, ale zadrapol za nohu, rýchlo sa otáčam a snažím sa ho nohami odkopávať. Ako útočí trhá na mne oblečenie. Už ani neviem zrátať koľko kopov do hlavy dostal no stále nie je koniec! Snažím sa postaviť a verím, dúfam, že sprej už po minúte musí účinkovať. Podarilo sa mi postaviť a bežím. No nohy mám neuveriteľne ťažké a po pár metroch znovu padám na zem. Znova je pri mne. To si už v podvedomí predstavujem, ako dopadol chlap z Poľany. Musím, Musím to vydržať! Útok trvá už dve minúty. Nemám síl – lapám po dychu. Medveď sa ma snaží hrýzť a pazúrmi mi spôsobuje škrabance a hryzance. Vytrhávam sa mu, on krúži okolo mňa a útočí. Kopem mu neustále do hlavy. Už nech sa to skončí! Nech sa to skončí! Nemám síl! Nevládzem… musím! Musím to vydržať! Zapieram sa do svahu a kopnem z celej sily. Už ani neviem koľký raz ho zasahujem a on sa odgúľal dole a konečne sa dáva na ústup a odbieha preč. Trvalo to večnosť ! Mám na sebe krv . Kontrolujem sa či nemám nejaké zranenie. Nie nič mi nie je. Pár škrabancov a hryzancov. Zrejme bol poranený aj on. Zvraciam. Lapám po dychu. Žijem. Ešte pár minút sedím, predychávam a rozmýšľam o tom, že čo sa vlastne stalo. Obzerám sa na vôkol a so strachom idem po kameru a batoh. Znovu zvraciam. Schádzam dolinou veľmi obozretne. Ani živej duše, len nejaký ľudkovia hore na kopci… Rozmýšľam nad tým čo sa vlastne stalo. Kontrolujem vrecká či som niečo nestratil a nachádzam poistku od spreja. Čiže času bolo dosť. Sprej absolútne nepomohol aj keď medveď dostal plnú dobre mierenú dávku… Prežil som to.”

Už len pri čítaní tohto autentického zážitku, človeka mrazí na chrbte, nieto ešte aby som musel takúto situáciu prežiť. A čo malé dieťa, ako sa môže chúďa ubrániť medveďovi? Nemám iný pocit z politikov, ktorí aj po vysvetlení stav neriešia iba pocit hnusu. Takýto prípad sa stal v Slovinsku a až smrť dieťaťa definitívne vyvolala hnev občanov a hlúposti ochranárov skončili. Vari čakáme na takúto udalosť? To čo majú za hodnoty od ministra Budaja počnúc ľudia na MŽP a ŠOP? Čo to riešia poslanci vo výbore NR SR? Bezobsažné uznesenia? Je to banda arogantných politikov, čo ukazujú svoj insitný ksicht občanom a smejú sa im do očí. Napriek tomu, že majú k dispozícii spracované materiály, oni ich ani nečítajú, nedajbože aby si naštudovali problematiku. Arogancia, aká nemá obdoby.

Bol som prekvapený, keď profesor Pichler vtedy dekan Lesníckej fakulty vo Zvolene, verejne podporil Erika Baláža ako politika. Kam až došla naša lesnícka veda, že je možné, aby dekan fakulty podporoval takýto infantilizmus? Kde sú znalosti a kde ďalší rozvoj vedy položený na ohromných základoch lesníctva v SR? To skutočne až do takejto polohy bola degradovaná lesnícka veda na Slovensku v časti, ktorú sme mali ako diamant nášho kultúrneho dedičstva? Mám v úcte diela takých velikánov lesníckej vedy akými je profesor Štefan Korpeľ a ďalší. U nás sa stráca úcta k hodnotám v mene pomyselnej modernej vedy, čo je proste anarchia, ktorú vidíme už voľným okom, vydávaná za liberálny progres.

Ak teda mechanický systém príčiny a následku, na čom sú založené stroje, ako si ukázal neplatí pri popise stretu medveďa a človeka, ako vieš potom takýto stret popísať?

Systémové inžinierstvo sa zaoberá riešeniami, ktoré sú schopné popísať zložité živé systémy cez prístupy teórie komplexity a takisto vhľad do zložitých chaotických systémov poskytuje aj teória chaosu. Lorenz ukázal, že aj minimálna zmena parametra v riadiacej rovine chaotického systému môže viesť v rovine chaosu k diametrálne iným výstupom, ktoré navyše nemusia byť úplne opakovateľné. Tam je aj odpoveď, prečo je nutné rozlišovať medzi vedomosťami a znalosťami, ako vedomosťami overenými v praxi. Preto ak základný výskum čosi vybáda a zistí, je to síce cenný poznatok, alebo ak chceš vedomosť, ale od praxe je hodne ďaleko. V publikácii z roku 1970 Pierce a Robinson tvrdili, že procesom transformácie vedomosti na znalosti prejde štatisticky iba jedna vedomosť zo 70 tich. Koulopoulos v roku 2009 už tvrdí, že dynamika výskumu je taká vysoká, že len jedna z 300 vedomostí sa pretvorí na znalosť a je schopná obhájiť svoj obsah v procesoch aplikovaného výskumu a vývoja, komercionalizácie, či plnenie kritérií rizík investičného kapitálu.  To neznamená, že ľudia pozorovaním neprišli na správne riešenie. Vychádzalo z pozorovanej reality a po overení fungovalo. Len sa nevedelo detailne ako celý systém funguje. To je aj prípad populácie medveďa hnedého. Ľudia vedeli z praxe, že pokiaľ odstrelia cca 10% populácie medveďa z kmeňového stavu, budú udržiavať populáciu medveďa bez konfliktu s človekom.   

Ak sa teda pozrieš na populáciu medveďa o počte 400 až 500 ks uzatvorenej pachovou stopou človeka na území lesa o rozlohe 1 288 000 ha, tak môžeš aplikovať model komplexného adaptívneho systému, čo je hierarchicky usporiadaný model v ktorom bežia dynamické procesy v ktorých organizmus mení svoje okolie a na zmenené okolie sa sám adaptuje. To, čo je potrebné skúmať je zistiť, ktoré parametre určujú integritu tohto systému a ktoré parametre sú schopné zmeniť chovanie systému, t.j. zmeniť chovanie medveďa zo stavu, kedy bol plachý a človeka sa bál na stav, kedy medveď nemá problém útočiť na človeka. Je možné sledovať, ako pravdepodobnosť útoku narastá, t.j. ako sa mení riziko, až sa zmení kvalitatívne, t.j. útok medveďa na človeka sa premení na istotu. Otázka znie, ktorý parameter z nespočetných možných premenných je rozhodujúci? Logika hovorí, že sú to regulačné funkcie inštinktu strachu a objem disponibilnej potravy. Zastavenie regulačného odstrelu poskytlo medveďom informáciu, že človek už nie je nebezpečný. Konflikt medzi inštinktom starostlivosti a inštinktom strachu medvedica vyskúšala a vošla do pachovej stopy človeka aj s medvieďatami. Samce stále mali regulačnú funkciu pachovej stopy tak silnú, že v pachovej stope človeka bolo možné vidieť len medvedice s mláďatami. To sú overené fakty.  Medvedice zistili, že môžu v pachovej stope človeka uchrániť medvieďatá pred medveďom. Došlo k prelomeniu pomyselného ohradníka plochy biotopu 1 288 000 ha. Medvedice s mladými videli hádam v intraviláne každej obce na Liptove. Areál medveďa sa začal rozširovať a medveď začal schádzať k chatám, hliadkoval na turistických chodníkoch či parkoviskách pri dolinách a hlavne objavil poľnohospodársku produkciu, zvlášť zrnivá, paradoxne nepôvodnú kukuricu alebo repku olejku.  Na grafe uvedenom vyššie možno vidieť, že vo Vysokých Tatrách bod prelomenia areálu je možné situovať do roku 2008, kedy došlo k prvým kontaktom medveďa s človekom. V lokalite Poľany mi Ing. Ján Nôžka, lesný hospodár zveri hovoril, že kontakty evidujú od roku 2002. Proces ale ide ďalej. Generácia mláďat, ktoré samice naučili vodením do pachovej stopy človeka, že človek už nie je nebezpečný a teda tieto medvede už stratili regulačnú funkciu pachovej stopy človeka. Výsledok je, že po odrastení od veku 4 rokov, medvede útočia na človeka.

A čo sa deje s autoregulačnými funkciami, ktoré regulovali ročný prírastok z 30% na 10 až 15%?

Jednou z autoregulačných funkcií je zabíjanie mláďat kvôli inštinktu slasti samca. Táto autoregulačná funkcia skončila, akonáhle medvedice uchránili mladé medvieďatá v pachovej stope človeka. Navyše, otvorenie nekonečného zdroja potravy v podobe kukurice spôsobilo hneď dva posuny. Medvedice už začali byť ochotné páriť sa každý rok. Lesníci či poľovníci zaznamenali medvedice, ktoré vodili nielen medvieďatá z aktuálneho vrhu, ale mali pri sebe aj lanštiakov, t.j. medvede z predchádzajúceho vrhu. Navyše, počet medvieďat v jednom vrhu sa rozšíril z 1 až 2 ks  na štandardných 3 až 4 ks, ojedinele bolo pozorovaných aj päť mladých medvieďat pri jednej medvedici. To znamená, že zanikla aj druhá autoregulačná funkcia a tak biologický model Ing. Jaroslava Ďuríka by predstavoval v súčasnosti realistický výpočet s medziročným prírastkom 30% .  Nuž a dorastené medvede prakticky od troch či štyroch rokov začali útočiť na človeka. Aby zmätok bol ešte väčší, ani MŽP a ani výbor NR SR nerešpektuje tieto analýzy a podobne ani vyšetrovateľ, či prokurátor. Výsledkom je, že ŠOP a jej pracovníci referovali o nájdení troch kadaverov medveďa len v jednej lokalite CHKO Poľana. Proste vidiečania už majú dosť tohto ohrozenia a strachu a začali v preventívnej obrane s likvidáciou agresívnych medveďov, zvlášť vtedy, keď ich orgány štátu vystavili riziku agresie medveďa.  Štát a jeho orgány zlyhali so svojimi naivnými až insitnými argumentami, ktorými úradníci za stolom presviedčajú jeden druhého, ako je všetko v poriadku, však oni vynaložili ohromné peniaze na medvedí team a na zaistenie odpadových košov, či osvetlenia v obciach. Sú to samozrejme hlúposti, ktoré vedú k nehospodárnemu nakladaniu s verejnými zdrojmi, čo sú škody veľkého rozsahu, ktoré sú používané ako iniciatívne riešenie problému, hoci medveď aj napriek tomu útočí. Miesto toho, aby prokurátor dal preveriť nehospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi, deje sa opak, prokurátor tieto hlúposti akceptuje ako riešenie problému a to, že medvede naďalej útočia na vidiečanov a turistov, to už prokurátora nezaujíma. Vraj s týmto rizikom musíme žiť. Nič iné ako hnus nad týmito úradníkmi ma nenapadá. Vypadá to, že je to organizovaná skupina ľudí, ktorá terorizuje medveďom ako biologickou zbraňou vidiecke obyvateľstvo a turistov.

Vráťme sa ale k problematike zákona prírody, akým je komplexný adaptívny systém aplikovaný na populáciu medveďa hnedého na Slovensku. Ktorý parameter pokladáš za rozhodujúci v tomto modeli a ako sa mení chápanie od jednoduchého systému príčiny a následku pri posudzovaní parametrami komplexného adaptívneho systému?  

Pri riešení stanovenia hraníc rizikových pásiem, sme spolu so Stanom Bystrianskym zvažovali rôzne riziká tak, aby systém ako celok mal zmysel. Model komplexného adaptívneho systému má svoju kapacitu, ktorou spracováva stresové podnety, alebo ak chceš vnútorné a vonkajšie podnety. Pokiaľ je intenzita podnetu dostatočne nízka, kapacita stresového systému podnet utlmí v negatívnej spätnej väzbe a po odznení podnetu sa kapacita stresového systému obnoví. Sú to autoregulačné funkcie populácie medveďa a externá regulácia človekom.  Takto systém fungoval sto rokov a postupne stabilizoval areál medveďa na už spomínaných 1 288 000 ha. Ak znížiš alebo odstrániš regulačnú funkciu človeka, autoregulačné funkcie sa postupne začnú rozpadať a s dôsledkom rozšírenia areálu a postupného narastania populácie medveďa. Autoregulačné funkcie sa postupne oslabujú až nakoniec dôjde stav medvedej populácie do kritického bodu, kedy autoregulačné funkcie prestanú pôsobiť a celý systém sa preklápa do pozitívnej spätnej väzby – systém už nie je schopný vrátiť sa do pôvodného stavu a obnoviť kapacitu stresového systému. Oproti jednoduchému systému príčina – následok v systéme nelineárnych spätných väzieb existuje merateľný časový interval, v ktorom narastá alostatická záťaž systému a pokiaľ neprekročí kritickú hranicu, je možné externým zásahom odstrániť alostatickú záťaž a vrátiť systém do pôvodného stavu. Po prekročení kritickej hodnoty táto jednoduchá cesta už nie je možná, ale je nutné urobiť významné zásahy do systému, čo prakticky znamená v našom prípade prebudovať medvediu populáciu temer úplne nanovo. Vyplýva to z experimentálnych faktov, podľa ktorých až významná redukcia medvedej populácie k počtu 30 umožnila vznik regulačnej funkcie inštinktu strachu v podobe pachovej stopy človeka. Ak vezmeme za generáciu 4 roky, tak od roku 2002 je už aspoň 5 generácií medveďov na Poľane, ktoré stratili strach z človeka, najstaršie jedince majú 20 rokov. Podobne v lokalite Vysoké Tatry sa jedná už o tri možno štyri generácie medveďov, ktoré stratili plachosť. Dnes sú to dospelé jedince od 4 do 16 rokov, schopné zahájiť útok na človeka a do pár sekúnd vojsť s ním do kontaktu. Ukazuje sa, že dobrým ukazovateľom je hustota populácie medveďa prepočítaná na pôvodný areál. No a tu je na Slovensku hodne zaujímavá diskusia.

Môžeš túto diskusiu o počte medveďov priblížiť ?

Na stránke MŽP v programe starostlivosti o dravé šelmy je v prípade medveďa uvedený graf, tak ako bola historicky každý rok spočítaná populácia medveďa. Navyše v grafe je uvedený aj regulačný odstrel. Medziročné zmeny majú charakter stúpajúceho trendu. V roku 2016 profesor Paule s kolektívom cez metódu DNA uverejnil výsledky sčítania, založeného na vzorkách vyzbieraných po medveďoch. Jeho počet stanovený pre rok 2014 bol na čísle 1 256 ks ( +/- 250) t.j výrazne nižšie, ako uvádza graf na stránke MŽP pre rok 2014 okolo 2000 ks.

Diskutujúci na sociálnych sieťach uviedli, že vzorky z Kysúc a Oravy neboli prevzaté a teda neboli zahrnuté do sčítania. Ďaleko závažnejšiu informáciu zverejnil Ing. Jaroslav Ďurík, ktorý zverejnil v médiách informáciu od riešiteľky ( s jej súhlasom)  z kolektívu prof. Pauleho, podľa ktorej došlo k redukcii počtu medveďov mimo vedecké postupy. To samozrejme významne spochybnilo možnosť aby stanovený počet medveďov reálne odrážal skutočnosť, je to proste stanovenie počtu medveďov v režime vedcov grantových, t.j. s konfliktom záujmu. Smeje sa už na tom celý svet.  Navyše, odborníci z Nitry poukázali na to, že profesor Paule použil metódu, ktorá nerieši odlíšenie  genetiky bratancov a sesterníc ( inbríding) a teda pod jednou geneticky určenou vzorkou môže sa skrývať aj viac jedincov, odborníci z Nitry nevylučujú až desať rôznych medveďov.

Debata sa rozvíja aj na medzinárodnej úrovni, kde pre SR boli pre rok 2015 uvedený stav 1 000 ks, čo je polovica voči počtu, čo udáva MŽP na svojej stránke. Opäť nejaký vedec grantový zo Škótska si dovolil medzinárodne uviesť blud. Napriek tejto umelej redukcii počtu medveďov, má SR hneď po Chorvátsku druhú najvyššiu hustotu populácie medveďa na svete. Pokiaľ by tam boli uvedené reálne počty podľa MŽP, dosiahli by sme stav 155,27 ks medveďa na 1000 km², o 57% vyššiu hustotu ako je to u druhého v poradí v Chorvátsku.  Z údajov, ktoré vykazujú spoľahlivosť sú prakticky v SR len dva zdroje. Polícia Vysoké Tatry a graf uvedený na stránke MŽP. Informácie, ktoré médiám poskytla Karlova univerzita bola z takéhoto pohľadu odborníkom akurát tak na smiech, nešťastníci zbierali vzorky počas zimného spánku medveďa a z toho im vyšiel záver hodný génia – medvedia populácia na Slovensku nerastie. Byť rektorom univerzity, do 24 hodín by som sa poďakoval vedcovi grantovému za kazenie dobrého mena univerzity na medzinárodnej scéne. Údaje, ktoré poskytla CHKO Poľana sú prakticky nepoužiteľné, nemajú charakter časovej rady a vykazujú vymyslené údaje, čo mi nakoniec potvrdila aj vtedy šéfka služobného úradu na ministerstve poľnohospodárstva pani Ing. Fabriciusová. Tvrdila mi, že na CHKO Poľana majú reálne údaje o stave populácie, sľub že mi ich doručí následne zaprela, však dnes je tam riaditeľka. Ing. Jaroslav Ďurík spracoval základný biologický model, ktorý stanovuje realistický počet medveďov do intervalu 4000 až 5000 ks. Ako som spomínal, ochranári hlásili nález troch kadáverov medveďa prakticky v jednom čase, takže vidiek pristúpil k vedomostiam predkov a chráni si zdravie, život a majetok. Aj z iných lokalít mi ľudia hovoria, že miznú pobytové znaky po medveďoch. Na jeseň 2022 štyri poľovné revíry na Poľane vykonali sčítanie počtu medveďov s výsledkom hustoty 1 ks na 300 Ha. Takúto hustotu výskytu medveďa vykazujú aj lokality priľahlé k mestu Ružomberok. Pokiaľ by bola takto rozložená populácia medveďa v areáli mali by sme približne 4 300 medveďov na Slovensku.

Sledoval som túto diskusiu, je vskutku široká a aj hodne vášnivá, čo z toho ale vyplýva pre chápanie rizík v modeli komplexného adaptívneho systému?

Ak sa začítame do tabuľky uvádzajúcej celú populáciu medveďa na svete tak vidíme, že priemerný areál, ktorý má medveď k dispozícii je 10 000 ha a viac na jeden kus. Ukazuje sa, že dolný limit úživnosti územia je medzi 3000 až 5000 ha, podľa potravinového bohatstva územia s tým, že medveď nenarúša potravinový reťazec. Pri hustote populácie medveďa 1ks na 300 ha, tak ako to zistili na Poľane alebo v lesoch pri Ružomberku, tak v takýchto oblastiach je istota, že došlo k značnému narušeniu potravinového reťazca, časť druhov už nie je schopných sa reprodukovať, čím medveď narúša biodiverzitu územia. Dnes v lese na Slovensku máte problém nájsť jaštericu, mloka, či mravce fornica, všetko pochúťky medveďa. Minister Budaj upriamil na seba pozornosť známym vyhlásením o vedeckom  zistení, že medveď je bylinožravec a na človeka neútočí. Realita sa však ukazuje iná. V našich úvahách o kritickom bode nelineárneho systému je zrejmé správna otázka, pri akej hustote medveďa v areáli medveďa, vymedzeného pachovou stopou človeka, dochádza k jeho prelomeniu a za akých dodatočne zmenených podmienok?

1. Je možné konštatovať, že od prijatia zákona 543/2002 Z.z. postupne klesá regulačný odlov a teda regulácia početnosti medveďa a klesá aj informovanosť populácie medveďa, že človek je nebezpečný. Medvede postupne strácajú plachosť.
2. Ak preložíme trendovú priamku, tak bod zlomu je okolo roku 1995, odkedy početnosť medveďa na Slovensku má významne vyšší prírastok, t.j. ročný prírastok 10% sa mení postupne na 30%.
3. Na Poľane začal vchádzať medveď do kontaktu s človekom od roku 2002 ( Ing. Ján Nôžka) a vo Vysokých Tatrách od roku 2008 ( polícia Vysoké Tatry)
4. Za relevantný počet medveďov je pravdepodobne vhodnejšie a spoľahlivejšie vziať údaje zo stránky MŽP, ako spochybnené údaje z merania početnosti metódou DNA
5. V roku 2002 sme mali približne 1 200 ks medveďov a v roku 2008 približne 1 900 ks.
6. To by znamenalo, že k prelomeniu areálu v prípade lokality Poľana došlo pri hustote 1 ks medveďa na 1073 ha, v prípade Vysokých Tatier je to ale už len 677 ha na jedného medveďa. Je nutné ale povedať, že areál medveďa sa začal rozširovať pomerne významne aj o časti , ktoré nie sú vhodné pre život medveďa, ako sú južné a západné okresy SR. Preto údaje je potrebné brať len ako ilustratívne.
7. Ak zvážime, že narušenie biotopu a jeho potravinového reťazca je na hranici 3000 ha na jedného medveďa, potom môžeme formulovať jednotlivé rizikové pásma s primerane vyjadreným princípom opatrnosti nasledovne:

Riziko R₀ znamená ekologický systém bez medveďov, ako je to v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, Lichtenštajnsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Veľkej Británii, Portugalsku, Írsku

Riziko R₁  130 ks medveďov znamená, že riziko vyhynutia definované ako kritické množstvo 30 ks je štvornásobne ošetrené, t.j. nedochádza k riziku vyhynutia a je istota zachovania populácie medveďa v SR, hustota medveďov je 1 ks na 10 000 ha. Areál je uzatvorený pachovou stopou človeka a nedochádza ku kontaktom človek – medveď, t.j. jedná sa o plachú populáciu medveďa

Riziko R₂ je spojené s rizikom narušenia potravinového reťazca a biodiverzity areálu medveďa a je definované na 3000 až 5000 ha na jeden ks medveďa v závislosti od úživnosti konkrétneho areálu, t.j. počet medveďov je v intervale 256 ks až 430 ks. Aby nedochádzalo k stretu človeka s medveďom je nutné, aby táto populácia medveďa bola v stave s regulačnou funkciou pachovej stopy človeka, t.j. aby to boli plaché medvede uzatvorené v areáli v pachovej stope človeka.

Riziko R₃ je riziko spojené s otváraním uzatvoreného areálu pachovou stopou človeka. Podľa regresnej analýzy z počtu zisteného pre rok 2014 a analýzy štatistiky kontaktov, toto riziko nastáva od počtu 600ks v intervale do 800 ks – časť medvedej populácie stráca regulačnú funkciu pachovej stopy človeka. 

Riziko R₄ toto riziko existuje v rozpätí 800 až 1000 ks populácie, kedy narastá počet kontaktov medveď – človek bez toho, aby došlo k útoku medveďa. Otvára sa areál populácie a zároveň ďalšia časť populácie je v stave bez regulácie pachovej stopy človeka, odhadom asi polovica.

Riziko R₅ je hranicou pre 1000 ks medveďa, kedy areál je už otvorený, mení sa ročný prírastok a analýza štatistiky kontaktov medveď – človek indikuje, že je istota, že medveď bude útočiť na človeka s následkom ťažkého ublíženia na zdraví a/alebo smrti. Síce nevieme určiť kde a kedy a ktorý konkrétny medveď, len vieme že riziko narástlo na istotu výskytu javu.

Je to zákon prírody v podobe zákona neurčitosti, ktorý hovorí, že nik nevie určiť, ktorý medveď, kedy a kde bude útočiť na človeka. To je dôvod, prečo zásahový team nemá ako ochrániť zdravie a život či majetok človeka. Podľa môjho názoru sú to neúčelne vyhodené verejné prostriedky von oknom, bez akéhokoľvek úžitku. Priam smiešne pôsobí plašenie medveďa paint ballovými guličkami, akoby si členovia zásahového teamu neuvedomovali vlastné riziko spojené s útokom rozzúreného medveďa. Snaha o vytvorenie populácie medveďa cirkusového je sprevádzané ťažkým ublížením na zdraví a v jednom prípade aj smrťou.

Ako vidíš, prístup k riadeniu rizík cez komplexný adaptívny systém s jeho spätnými väzbami poskytuje celé spektrum informácií, ktoré jednoduchý model príčina a následku neobsahuje. To ale musíš ovládať celý rad disciplín, aby si vedel vniesť do overených faktov obsah, ktorý je relevantný pre riešenú problematiku. Už v úvode som ti ukázal, ako stereotypy vedú k prehláseniam, že medvede sa v zime budia, lebo je teplá zima, pričom medvede z brlohu vyháňa na konci januára hlad, zvlášť medvedice, ktoré musia kŕmiť mladé.

Je známe, že spolu s poslancom Kuffom ste podali podnet na generálnu prokuratúru, týkajúcu sa zanedbania povinnosti pri výkone verejnej funkcie s následkom ťažkého ublíženia na zdraví a smrti. Môžeš stručne zhodnotiť, ako dopadol tento podnet?

Už je to pomaly klasika. Vyšetrovateľ, ktorému bol podnet pridelený, porobil formálne úkony a podnet odložil. Mal som tri dni na spracovanie sťažnosti, čo v tejto problematike je neriešiteľná úloha. Tým ale, že sme podnet podali viacerí a navyše sa k nemu pripojila aj SLK, mohol pán poslanec prevziať neskoršie vyrozumenie vyšetrovateľa a teda vytvoril sa čas na spracovanie sťažnosti v lehote určenej vyšetrovateľom. Na moje prekvapenie, vyrozumenie prokurátora k sťažnosti bolo pomerne jednoduché. Zdôvodnil, že je to subjektívne posúdenie vyšetrovateľa, či podnety na vyšetrenie uvedené v sťažnosti prijme alebo nie a teda vyšetrovateľ sa rozhodol naše podnety zamietnuť a vo vyšetrovaní nepokračovať. Dozorujúci prokurátor potom v pomerne dlhom odôvodnení formuloval svoj právny názor, založený na jednoduchom mechanistickom princípe podnetu a následku, pričom konštatoval, že nedošlo k zanedbaniu povinností pri výkone verejnej funkcie, napriek tomu že došlo k zabitiu občana medveďom a napriek tomu, že dochádza so železnou pravdepodobnosťou k útokom medveďa na človeka. Je to odôvodnenie založené na insitnom chápaní reality a nevymyká sa z pojmu , čo poznáme v podobe právneho názoru, ako subjektívne formulovaného záveru. Objektívne fakty a ich analýza v zmysle vedeckých poznatkov, tak ako ich prezentujú autori Messier a kol. v publikácii z roku 2014 pod názvom Management Forests as Complex Adaptive System vysvetlený v podaní sa zrejme pán prokurátor ani nenamáhal pochopiť.

Ako by si zhodnotil  na záver celú situáciu?

Naša spoločnosť stratila úctu k poznatkom a znalostiam predkov. Predsa lesníci a poľovníci vedeli manažovať medvediu populáciu a robili to kvalitne. Heslo ochranárov znelo: Zelený mužíček z lesa von“. Neuveriteľne arogantný spôsob komunikácia samozvaných ochranárov s verejnosťou a lesníkmi v hnutí My sme les a vymýšľanie hlúpostí však naša spoločnosť nielen toleruje, ale zároveň poslanci ju aj aktívne podporujú, čo nám predviedli priam nechutne pri prevode národných parkov pod MŽP. Európa ale k problematike pristupuje diametrálne ináč. Uviedol by som len znenie §8 nórskeho zákona o manažmente prírodnej rozmanitosti, kde sa píše, citujem:“ Orgány tiež zdôraznia poznatky, ktoré sú založené na generáciách skúseností s využívaním a interakciou s prírodou, vrátane využívania SAMov, a ktoré môžu prispieť k trvalo udržateľnému využívaniu a ochrane biodiverzity.“  SAM je označenie pre pôvodných obyvateľov tundry a lesov v Nórsku, čo je niečo také, ako u nás známe cez spojenie „zdravý sedliacky rozum“. Ľudia, aj keď nevedeli vysvetliť vedecky ako presne fungujú pozorované javy, tieto javy opakovane zistili, a takto nadobudnuté znalosti si posúvali cez generácie, presne tak, ako to robili na Slovensku sedliaci, ktorí dokázali žiť v zhode s prírodou a vyžili z poľa a z lesa. Značná časť sedliakov boli osobnosti aj bez akademického vzdelania – dokázali riešiť zložité problémy a predstavovali na dedine prirodzenú autoritu. Takými boli aj lesníci, či horári. Dnes davy ochranárov nerešpektujú tieto znalosti nášho lesníctva a napriek devastovaným lesom, otáčajú realitu a presviedčajú verejnosť, že to je správny prístup – nič nerobenie. V prípade medveďa sú to opakované ťažké ublíženia na zdraví a v jenom prípade smrť.  No a prokurátor kdesi spoza stola v Bratislave hovorí, že takto je to všetko v poriadku. Krv obetí si môže celá táto organizovaná partia pripísať na svoje svedomie. A zrejme to bude trvať dovtedy, kým nedôjde k ďalšej tragédii, ktorá už zdvihne ľudí a začnú robiť poriadky s touto organizovanou skupinou úradníkov a vedcov grantových. Aby sa z medveďa stala biologická zbraň voči vidieku a museli sme tolerovať tieto insitné prístupy štátu k problematike dávno zvládnutej našimi predkami, je pre mňa neuveriteľné. Aj preto som pomenoval posledných dvadsať rokov od nástupy Gorily dobou temna na Slovensku. Je jedno do ktorej oblasti sa pozrieš, všade úpadok. Piketty voľakedy  urobil analýzu ekonomík V4 v ktorej skonštatoval, že redistribúciami dochádza k výraznému presúvaniu zdrojov z V4 do štátov Západnej Európy.

Naposledy prešlo sociálnymi sieťami vyjadrenie pripisované profesorovi Stiglitzovi, podľa ktorého dochádza ročne k odčerpávaniu 400 miliárd € z krajín Východnej Európy, pričom označil elity týchto štátov, že sú korumpované eurofondami a preto občan musí odvádzať zdroje nielen do EU ale ešte musí živiť aj lokálnych oligarchov a politickú elitu. Presne tam odchádza životná úroveň občanov. Bez ohľadu na to, či to povedal profesor Stiglitz alebo nie, v eseji Diabol má tisíc tvárí som časť týchto lumpární popísal. Problém medveďa, tak ako sme ho diskutovali, je len jedným z dielčích problémov, ktoré na občana naložila naša elita – rovno nás ohrozuje na živote. Aby sa medveď premával v intraviláne miest priamo po cestách, tak ako to bolo v Liptovskom Hrádku, Liptovskom Mikuláši ( Demänová), Ružomberku, Prievidzi, Snine a pomaly v každej obci na Poľane a v Liptove, sme ešte nezažili. Stratili sme úctu k znalostiam predkov a s hysterickým fanatizmom samozvaných ochranárov ničíme to, čo nám predkovia zanechali. Je to smutné, ale žiaľ taká je realita. Aj také iniciatíva akou je petícia Mor ho, prešla sabotážou, nuž čo potom chceme?

Počas mojich analytických rozborov som stretol kopec vzácnych ľudí s lesníckym a ochranárskym vzdelaním, či už to bol pán Ing. Milan Koreň, CSc., alebo Ing. Ján Slivinský, Ing. Róbert Gombárik, či Ing. Stano Bystriansky. Keď chodím po lesoch alebo pralesoch a počúvam výklad týchto odborníkov, les ožíva v celej svojej kráse, prihovára sa detailmi netušenými pre človeka, ktorého životná náplň nebola veda o lese. Preto aj chápem, že úradníci z mesta spoza stola, ktorí prijali hru na ochranu prírody, nemajú ako vnímať tú harmóniu a krásu a ako hovorí ich heslo : „Človek prírode nerozumie, preto nesmie robiť nič“, je to proste čistá projekcia, pričom hovoria pravdu. Skutočne prírode nerozumejú, len to tvrdia o tých iných nie o sebe. Navyše, pohár trpezlivosti u vidieckej verejnosti je už na hrane poslednej kvapky. Hnev ľudí sa stupňuje s každým ďalším prípadom a s každým ďalším poznatkom, že úrady problém neriešia a ak príjmu aj nejaké uznesenie, je to formálne bez akéhokoľvek praktického výstupu. Výsledkom je, že autorita týchto politikov ide k nule a dôvera klesá. Darmo predseda NR SR Kollár na zasadnutí výboru NR SR k problematike medveďa začiatkom leta 2022 žiadal razantné opatrenia, prijaté uznesenia sú len alibistické bez akejkoľvek snahy o reálne riešenia. Predseda výboru pán Karahuta síce prizval odbornú verejnosť, ale slovo jej nedal. Miesto toho radšej počúval tri štvrte hodinu ministra Budaja a ďalšiu pol hodinu ministra Vlčana. Pre mňa ako manažéra je nepochopiteľné, že ministri nepredložili spracovaný materiál k problematike a že sa rokovalo v štýle „pokecali sme si“. Byť predsedom výboru, poďakujem sa ministrom, vysvetlím im, že si nesplnili úlohu a nepredložili rozbor a návrh na riešenie a poslal by som ich späť na ministerstvo urobiť si domácu úlohu a opakovane by som ich predvolal na výbor. U nás to ale funguje ináč…. opätky držal sklapnuté v predklone predseda výboru.  Proste v riadení štátu panuje anarchia a stav medvedej populácie a ohrozenie vidiečanov je len malý fragment tohto obrazu. Aj preto sme v dobe, ktorú ináč ako dobu temna nemožno nazvať. A žiaľ tvrdým nástupom anarchie v podobe Progresívneho Slovenska sa môžeme tešiť na ďalšie hlúposti zavedené z titulu moci. Infantilný anarchizmus s tvárou idiota nastupuje veľmi agresívne v SR, ako dôsledok neriešených káuz, akými je Gorila, vraždy ľudí na objednávku a vytváranie sakrálnych obetí na ktorých tancujú obratom politici na čele skandujúcich davov. Ekologické škody či manipulácie s cenami energie ožobráčili národ a vzali mu cez ekonomiku slobodu.  Žiaľ, aj  pozostalí sú manipulovaní do takej miery, že stratili v svojej bolesti orientáciu. Aby bol možný taký škandál, akým je smrť generála Lúčanského, či zavesený generál v kameňolome, to už rovno môžeme povedať, že demokracia sa zmenila na tvrdú formu totality, ktorú SR zažili kedysi na začiatku 50tych rokov 20teho storočia. Tomu poniektorí politici proste hovoria pokrok. Pokrok do tmy. Alebo ak chceš progresívny liberalizmus.

S Ing. Dušanom Lukášikom CSc. sa zhováral Ľubo Schmida, srdečne ďakujeme

honors.sk

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Politika založená na overenom systéme hodnôt, alebo anarchia vydávaná za liberálny progres?