Výzva pre poslancov NR SR – ohľadom navrhovaného zákona na nový pamätný deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
Výzva reaguje na predložený návh zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch do Národnej rady Slovenskej republiky. Rokovanie parlamentu začína 14. marca 2023.
Odosielateľ: Miroslav Vetrík, SLOVENSKÍ KATOLÍCI, o. z.
Branislav Čech, Združenie slovenskej inteligencie, o. z.
Pre: Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky
VEC:
Výzva „Vráťme ľudskú dôstojnosť“ – schválením nového pamätného dňa 2. november – Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
A. Vyzývame poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby odmietli návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Györgya Gyimesiho, Gábora Grendela, Petra Polláka a Zity Pleštinskej, doručeného dňa 21. februára 2023 do Národnej rady Slovenskej republiky, na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, pod číslom 1455: TU
a hlasovali proti návrhu, aby sa 12. apríl stal dňom nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
B. Zároveň vyzývame poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie
a schválenie návrhu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, aby sa 2. november stal pamätným dňom – Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
Odôvodnenie
12. apríl ako pamätný deň násilne vysťahovaných je neprijateľný dátum. V tento deň sa v roku 1947 začala plniť medzinárodná dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Tejto dohode však predchádzali tragické skúsenosti Slovákov, ale aj Čechov zo spolužitia s Maďarmi v rokoch 1938 – 1945, ktoré výrazne ovplyvnili vznik tejto dohody. Tieto fakty a celkovo príčinno-následnú súvislosť historických udalostí predmetný návrh zamlčiava.
V dôvodovej správe v návrhu poslancov (bod A) na 12. apríl ako pamätný deň: TU
sa v druhom odseku sa uvádza:
„Z územia terajšej Slovenskej republiky bolo v rokoch 1942 až 1948 z rôznych dôvodov odvlečených alebo násilne vysťahovaných zhruba 223 000 obyvateľov. Konkrétne sa jednalo o zhruba 71 000 Židov odvlečených do koncentračných táborov v rokoch 1942 – 1944, takmer 90 000 Maďarov v rokoch 1946 – 1948, 32 500 Nemcov v roku 1945 (čo predstavovalo 84 % celej populácie Nemcov na Slovensku) a napokon zhruba 30 000 občanov odvlečených do vtedajšieho Sovietskeho zväzu na tzv. „malenkij robot“.
Horeuvedené tvrdenie považujeme za zavádzajúce a povrchné, keďže je tu utrpenie ľudí v rôznom čase, rôznom mieste, rôznym spôsobom a za rôznych okolností zredukované do simplexnej matematickej štatistiky sumarizovaných čísel, bez odbornosti a znalosti faktov. Je to spájanie nespojiteľného smerujúce k zakonzervovovaniu neúplného a falošného výkladu dejín 20. storočia. Dejiny nie sú účtovníctvo, či súbor nezávislých udalostí, majú svoje príčinné súvislosti a komplexnosť, z ktorej vychádza aj hodnotenie morálnej zodpovednosti aktérov.
Tvrdenie je však zavádzajúce aj preto, lebo zamlčiava a deformuje konkrétne historické skutočnosti.
1. Zamlčané násilné vysťahovanie Slovákov po Viedenskej arbitráži
Za zásadný nedostatok predkladateľov návrhu zákona považujeme ich nesprávny údaj ohraničenia obdobia pre odvlečenia alebo násilné vysťahovania občanov, ktorého začiatok stanovili na rok 1942. Toto je v rozpore s historickým faktami a doterajšími poznatkami, keďže je tu zamlčané násilné vysťahovanie a bezprecedentné popieranie základných ľudských práv Slovákov zo strany maďarských štátnych orgánov a časti maďarského obyvateľstva v rokoch 1938 – 1945 po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Tento rok si pripomenieme 85. výročie Viedenskej arbitráže z dielne fašistického Talianska a nacistického Nemecka.
Už v Mníchove v septembri 1938, počas rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí, sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty (Maďarsko a Česko-Slovensko). K bilaterálnym rokovaniam síce v októbri 1938 došlo, ale maďarské požiadavky boli také ďalekosiahle, že nijaká dohoda nebola možná. Nakoniec rozhodli veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska (20 % z jeho územia) ako aj časť Podkarpatskej Rusi (asi 12 %) k Maďarsku.
Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov (len do konca roka 1938 ich bolo 50 tisíc) a tiež malého počtu Čechov a začala sa pre nich doslova kalvária.
Utrpenie Slovákov na odtrhnutom území, verne opisuje ako priamy súčasník a svedok udalostí, univerzitný profesor Jozef M. Kirschbaum, zostavovateľ knihy „Krvácajúca hranica“, ktorá obsahuje viac ako sto zaprotokolovaných svedeckých výpovedí Slovákov. Prvé vydanie „Krvácajúcej hranice“ vyšlo v roku 1940, muselo však byť na nátlak Berlína a intervenciu Budapešti spálené.
Druhým zásadným dielom je trojzväzková edícia prameňov pod názvom „Viedenská arbitráž I.-III., ktorú pripravil historik Slovenskej akadémie vied Dr. Ladislav Deák.
Tieto edície autentických dokumentov sú otrasným dokumentom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných ľudských, občianskych a národných práv Slovákov, ale aj ostatných národnostných menšín na území Maďarska – Rusínov, Čechov, Moravanov. Aby sme správne pochopili udalosti v rokoch bezprávia voči Slovákom v rokoch 1938 – 1945, ktorých sa dopustili maďarské štátne orgány ako aj časť zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, môžeme zhrnúť hlavné porušenia zákonnosti nasledovne 1,2,3:
- prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva
- kruté mučenie zadržaných Slovákov, nie raz s trvalými následkami
- živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov spojené s bitím a so stratou ich majetku
- použitie nátlaku a ozbrojenej sily pri nezákonnom vysťahovaní
- zhromažďovanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch (napr. Štúrovo, maď. Párkány, Veľká Kaniža, maď. Nagykanizsa, Čanádpalota, a i.)
- opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia
- hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu (vyše 700 železničiarov, učitelia, štátna správa, atď…)
- rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie
- pálenie slovenských kníh a celých knižníc
- vyhnanie slovenských rehoľníkov a rehoľníčok aj kňazov z rasových dôvodov
- prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili
- rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými
- zákaz slovenskej tlače a spolkov
- ďalšie – viď. Svedecké výpovede – výber z publikácie Krvácajúca hranica: TU
2. Ďalšie zamlčané násilné vysťahovania občanov
Násilné deportácie asi tridsaťtisíc občanov SR, najmä slovenských vojakov, časť z nich účastníkov SNP, do zajateckých a internačných táborov Nemeckej ríše v r. 1944 – 1945.
Deportácie nemeckého obyvateľstva Slovenska nemeckou armádou od novembra 1944 do jari 1945. Drvivá väčšina týchto občanov sa už nesmela vrátiť do svojich domovov. Po násilnom odsune veľkej väčšiny zostávajúcich Nemcov zo Slovenska v rokoch 1945 – 1946 (nie iba 1945!) tak došlo prakticky k likvidácii nemeckej menšiny, ktorá na Slovensku žila po stáročia. Návrh zákona v tejto súvislosti zavádzajúco uvádza počet 32 500 Nemcov, ktorý považuje za 84 % vtedajšej nemeckej populácie na Slovensku – v skutočnosti žilo Nemcov pred týmito udalosťami na Slovensku asi 150 000.
Návrh zákona úplne opomína desaťtisíce Slovákov, ktorí boli násilne vysťahovaní do českého pohraničia. Boli medzi nimi tisíce Slovákov, vracajúcich sa v rámci repatriácie na Slovensko z Maďarska, Rumunska alebo Juhoslávie, ktorí boli vlakmi vyvážaní priamo do Sudet, i ďalšie tisíce Slovákov, ktorí boli do Sudet nedobrovoľne presídľovaní v rámci násilných opatrení komunistického režimu proti roľníkom („rozkulačovanie”), rehoľníkom, Gréckokatolíckej cirkvi, násilné kontingentácie do výroby, a iné.
Tisíce rodín boli postihnuté ďalšou násilnou akciou, ktorú navrhovatelia zamlčiavajú – Akciou B, v rámci ktorej boli zo svojich bytov v mestách vysťahúvané najmä rodiny inteligencie do izolovaných dedín bez elektriny, kde sa museli deliť o strechu nad hlavou s majiteľmi malých domčekov, alebo boli umiestňovaní dokonca do maštalí a stajní. Len v Nitre bolo takto postihnutých asi 900 rodín.
3. Deportácie do gulagov
Bagatelizujúce označenie „malenkaja rabota” v predkladanom návrhu zákona namiesto pravdivého pomenovania deportácií do sovietskych gulagov odzrkadľuje zľahčovanie faktov a politickú motiváciu zo strany predkladateľov. Spôsob a povaha deportácií do sovietskych táborov smrti (gulagov) sa absolútne nedá porovnať s núteným (dočasným) odsunom obyvateľstva maďarskej národnosti na práce do Čiech či s československo–maďarskou výmenou obyvateľstva v roku 1947. Brutalita a neľudskosť, s akou boli realizované deportácie do gulagov – od udávania, cez väznenie zadržaných, dlhú cestu peši alebo vo vagónoch pre dobytok, počas ktorej už časť deportovaných zahynula od hladu, smädu alebo mrazu, po drastické podmienky v táboroch. Počtom ľudských strát a stavom navrátilých preživších sa tieto deportácie úplne vymykajú z rámca udalostí, týkajúcich sa 12. apríla a výmeny obyvateľstva s Maďarskom.
Téma deportácií do gulagov nie je v Slovenskej republike doteraz prebádaná a spracovaná, odborné inštitúcie ani médiá jej nevenujú takmer žiadnu pozornosť. Nikto si u nás nepripomína dátum prvého či posledného transportu do gulagu, pritom tieto transporty boli svojim priebehom najbrutálnejšie. Aj počet postihnutých bol pravdepodobne oveľa vyšší, než je ten, ktorý uvádza návrh zákona.
Slovenská republika je posledným štátom v strednej a východnej Európe, v ktorom je výklad dejín inštitučne manipulovaný v neprospech vlastného štátotvorného národa.
4. Deportácie Rómov
V dôvodovej správe v treťom odseku sa uvádza:
„Zároveň v rokoch 1939 až 1945 prebiehali represálie spojené s deportáciami a vraždením Rómov, tzv. rómsky holokaust, ktorý je a dodnes je len málo prebádanou časťou našich dejín.“
Toto tvrdenie nemožno vzťahovať na vtedajšie oklieštené územie 1. Slovenskej republiky. Vtedajšia slovenská vláda nedeportovala zo svojho územia ani jedného Róma a nikdy nedala ani žiadny pokyn na vraždenie Rómov.
5. Ďalšie nepresnosti dôvodovej správy
5. 1. V dôvodovej správe vo štvrtom odseku sa uvádza:
„Všetci títo obyvatelia, poniektorí ešte stále žijúci, sa do dnešného dňa nedočkali žiadnej satisfakcie, finančnej, ani morálnej.“
Horeuvedené vyjadrenie je nepravdivé, ohľadom odsunu Nemcov schválila vláda Slovenskej republiky Uznesenie ohľadom vysťahovania Nemcov.
Slovenská národná rada dňa 12. februára 1991 schválila uznesením Vyhlásenie Slovenskej národnej rady k odsunu slovenských Nemcov, kde odsúdila princíp kolektívnej viny, nech by sa zdôvodňoval akýmikoľvek argumentmi a týmto vyhlásením Slovenskej národnej rady k odsunu slovenských Nemcov bola zo strany Slovenskej republiky problematika uzavretá. Vyhlásenie je ukončené vetami: „Dnes vám všetkým, pamätníkom dávnych rozbrojov, vyhnancom, aj ich potomkom, podávame zo Slovenska priateľskú ruku. Pokúsme sa zabudnúť na spory a krivdy. Spoločne pracujme na zveľaďovaní dávnej domoviny. Nech most porozumenia medzi našimi národmi navždy preklenie vysychajúcu rieku vojnovej nenávisti.“
Viď.: TU
Ohľadom vysťahovania Maďarov predkladatelia návrhu žiadajú jednostrannú satisfakciu, ignorujúc dejinný kontext a tesne predchádzajúce tragické udalosti po Viedenskej arbitráži, čo považujeme za nemorálne a nespravodlivé.
5. 2. Vysťahovanie Maďarov v rámci výmeny obyvateľstva
V návrhu predkladateľov sú zamlčané príčinné súvislosti, ktoré mali výrazný vplyv na konanie a rozhodovanie Československých orgánov voči osobám maďarskej národnosti. Hlavnou príčinou boli tragické skúsenosti Slovákov v období bezprávia 1938 – 1945 na maďarskom území, spomenuté v horeuvedenom bode 1 tohto odôvodnenia.
Vysťahovanie Maďarov sa uskutočnilo na základe dohody o výmene obyvateľstva
z 27. februára 1946. Viď.: č. 145/1946 Zb.: TU
V článku V. Dohody sa v štvrtom odseku uvádza:
„Maďarská vláda sa zaväzuje prijať na svoje územie osoby takto presťahované. Tieto osoby stanú sa – pokiaľ ešte nie sú – maďarskými štátnymi občanmi samým skutkom presťahovania. Tým istým skutkom budú sprostené všetkých občianskych povinností voči Československu a Československo bude sprostené všetkých záväzkov voči nim.“
25. júla 1949 bol podpísaný ďalší zmluvný dokument – Štrbský protokol, ktorým boli vyrovnané všetky práva, pohľadávky a nároky: TU
V Štrbskom protokole v článku 1 v čl. 2 sa uvádza: „Maďarská vláda (Československá vláda…) prehlasuje za vyrovnané všetky práva, pohľadávky a nároky, ktoré maďarský (československý) štát a maďarské (československé) verejné a súkromné právnické osoby uplatnili, alebo mohli by uplatniť na základe Parížskych dohôd z 28. apríla 1930, dohody o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946, mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947, ako i na základe dohôd a iných listín doplňujúcich tieto zmluvy proti československému (maďarskému) štátu, čs. verejným a súkromným právnickým osobám, ako i proti fyzickým osobám maďarskej (československej) štátnej príslušnosti.“
Národ, ktorý sa nedočkal ani len uznania krívd (nie ospravedlnenia či satisfakcie) z maďarskej strany je práve slovenský národ.
5. 3. V dôvodovej správe sa ďalej uvádza:
„Odsuny a vysťahovanie obyvateľstva proti ich vôli, tak naďalej ostávajú škvrnou vo vzťahoch Slovenskej k jej národnostným komunitám.“
Za slovom „Slovenskej“ chýba text, predkladatelia tam vynechali slovo – asi „republiky“.
Vzhľadom na existenciu medzinárodnej zmluvy o výmene obyvateľstva a Štrbského protokolu, na základe ktorých sú právne a zmluvne záväzky vysporiadané, je nemiestne hovoriť o údajnej škvrne voči národnostným menšinám. Výčitku o škvrne možno adresovať Maďarsku, ktoré oficiálne popiera krivdy spôsobené Slovákom v období brutálneho bezprávia v rokoch 1938 – 1945. Dejiny takýto postoj nadradenosti a výlučnosti práv voči inému národu nazvali šovinizmus.
5. 4. V dôvodovej správe v piatom odseku sa uvádza:
„Cieľom návrhu zákona je aspoň sčasti sa vysporiadať s minulosťou a prispieť k historickému zmiereniu medzi „štátotvorným“ národom a národnostnými komunitami.“
Predkladateľ nesprávne používa termín „národnostné komunity“, právne a správne používaný termín je „národnostné menšiny“. Sme presvedčení že k zmiereniu už dospela generácia našich rodičov. Žiaľ po roku 1989 je znova rozdúchavané národnostné napätie zo strany Maďarska, ktoré podniká nepriateľské kroky voči Slovenskej republike. V tomto kontexte si dovoľujeme pripomenúť, že šovinizmus je ako bumerang, vždy sa vráti a padne na hlavy tých, ktorí ho šíria. Žiaľ, potom pri tom trpia nie len vinní, ale aj nevinní bežní obyvatelia, o čom sme sa v dejinách už viackrát mohli presvedčiť.
5. 5. V dôvodovej správe, vo všeobecnej časti, v piatom odseku sa uvádza:
„12. apríl bol zvolený z dôvodu, že zo všetkých vyššie uvedených incidentov, bol počtom odsunutého alebo vysťahovaného obyvateľstva najväčší odsun obyvateľstva maďarskej národnosti v rámci tzv. „výmeny obyvateľov“, ktorej prvý transport z územia súčasnej Slovenskej republiky bol vypravený dňa 12.4.1947.“
Je zarážajúce, že predkladatelia tu používajú pojem „incident“, ktorého význam je menšia nepríjemná, rušivá príhoda, udalosť, teda je to pojem v danom kontexte úplne nepatričný.
Je nejasné, prečo predkladateľ píše o vysťahovaní obyvateľov maďarskej národnosti, keď išlo o výmenu obyvateľstva odobrenú zo strany oboch štátov (ČSR aj Maďarska). Predkladateľ si nekladie otázku, prečo sa Slováci boli ochotní vysťahovať z Maďarska a byť vymenení na Maďarov žijúcich na Slovensku, napriek veľkej antipropagande, prekážkam zo strany vtedajšej maďarskej vlády i materiálnym stratám?
Je nejasné, prečo predkladatel píše: tzv. „výmeny obyvateľov“, keď išlo o výmenu obyvateľstva na základe medzinárodnej dohody, teda nie o tzv. výmenu. To vyznieva, ako keby predkladatelia návrhu nerešpektovali alebo spochybňovali mnohostranné aj dvojstranné medzinárodné zmluvy.
5. 6. V dôvodovej správe, vo všeobecnej časti, siedmom odseku sa uvádza:
„Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.“
Horevedené tvrdenie je nepravdivé. Predložený návrh zákona a jeho dôvodová správa nie je v súlade s Dohodou medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946, ani so Štrbským protokolom z 25. júla 1949.
Zhrnutie
Návrh termínu pamätného dňa na 12. apríl považujeme za nespravodlivý, odzrkadľujúci pokrivený maďarský výklad dejín, v ktorom sa nesmie hovoriť o utrpení Slovákov na odtrhnutom území južného Slovenska a v Maďarsku v období 1938 – 1945 ani o iných krivdách, ktoré maďarská strana historicky spáchala na slovenskom národe.
Návrh zákona je postavený na hrubo zavádzajúcich a falzifikovaných údajoch. Svojou podstatou napokon popiera nielen historické fakty, ale aj suverenitu Slovenskej republiky.
Slovenský národ vníma utrpenie svojich predkov ako súčasť slovenskej identity a historickej pamäti a navždy ostane v duchovnej pokladnici slovenského národa.
Utrpenie našich predkov a krivdy spáchané voči nim tak v období 1938 – 1945, ako i po roku 1945 sú dodnes tabuizované, čím im nie je priznaná ľudská dôstojnosť. Pritom v Ústave Slovenskej republiky, je zakotvený princíp rovnakej ľudskej dôstojnosti.
Preto vyzývame poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie a schválenie návrhu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, aby sa 2. november stal pamätným dňom – Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
Použité pramene:
1: Jozef M. Kirschbaum: Krvácajúca hranica. Bratislava 1940. Tretie vydanie Prievidza: Matica slovenská, 2003.
2: Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IX. Zost. Peter Sokolovič. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010.
3: Ladislav Deák: Viedenská arbitráž. 2. november 1938. Dokumenty. Martin: Matica slovenská, 2006.
Titulná fotografia: Jozef Cincík: Útokom k víťazstvu, Bratislava, 1940, s. 36. (vyhnaní Slováci)
Zanechajte nám komentár