Vučič dostal list od Scholza a Macrona. Ajhľa, obávajú sa o bezpečnosť Srbska v tieni ruskej agresie
Nemeckému a francúzskemu lídrovi leží na srdci európska perspektíva Srbska. Zrazu. Kde boli doteraz?
Prezident Srbska Aleksandar Vučič dostal spoločný list od prezidenta Francúzska Emmanuela Macrona a kancelára Nemecka Olafa Scholza, informuje srbský spravodajský portál B92. Z môjho pohľadu (autor) ide o cynizmus nezmerateľnych rozmerov. Existuje čosi ako „historická pamäť“. Autor ešte v júni 2019, počas svojho pôsobenia na Université de Montpellier napísal *Srbsko-Kosovo* – *svedectvo o jednom z posledných najväčších geopolitických klamstiev konca dvadsiateho storočia*
dolu ako príloha *ⁿ[S-K]*
A ten spoločný list od prezidenta Francúzska Emmanuela Macrona a kancelára Nemecka Olafa Scholza:
„Posielame Vám tento spoločný list v okamihu, ktorý má zásadný význam pre bezpečnosť na európskom kontinente a stabilitu v regióne západného Balkánu. Sme presvedčení, že v súvislosti s ruskou agresiou voči Ukrajine musíme vyvinúť ešte väčšie úsilie, aby sa európska perspektíva krajín západného Balkánu stala realitou a aby sa vyriešili dlhodobé bilaterálne a regionálne spory. Úplná normalizácia vzťahov medzi Kosovom a Srbskom má pre západný Balkán zásadný význam,“ uvádza sa v liste, ktorý je adresovaný prezidentovi Srbska.
Ako ďalej portál uvádza, lídri Francúzska a Nemecka si želajú konštruktívny dialóg medzi Kosovom a Srbskom pod záštitou EÚ. Preto poverili poradcov EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Jensa Pletnera a Emanuela Bona, aby osobitného predstaviteľa EÚ pre dialóg medzi Srbskom a Kosovom Miroslava Lajčáka v jeho úsilí priamo podporovali.
„Navrhujeme, aby naši poradcovia spolu s Miroslavom Lajčákom navštívili Kosovo a Srbsko s cieľom preskúmať možnosti rýchleho posunu tohto procesu. Úprimne dúfame, že táto iniciatíva sa stretne s Vaším záujmom a podporou,“ uvádza sa v spoločnom liste Macrona a Scholza.
ЯHR
*O Srbsko má záujem Západ aj Východ, sebavedomo tvrdí Vučič. Nevie sa rozhodnúť, kam sa pridať.*
Hovori sa, že Srbsko to hrá na dve strany. Od členstva v eurobloku upustiť nechce, pripojiť sa k sankciám voči Moskve tiež nechce a s Pekingom si pestuje nadštandardné vzťahy. Teda presnejšie na tri strany.
Srbsko je dejiskom zástupnej vojny medzi Východom a Západom, povedal v pondelok prezident Aleksandar Vučič, keďže Belehrad sa snaží udržať krehkú rovnováhu medzi ambíciou vstúpiť do Európskej únie a väzbami s Ruskom a Čínou.
Vučičove vyjadrenia pre agentúru Reuters prišli deň po tom, ako demonštranti na zhromaždení v Belehrade proti pochodu homosexuálov mávali ruskými vlajkami a niesli plagáty ruského prezidenta Vladimira Putina.
„Nemôžem povedať, že to (protest) bol zástupný útok, pretože tam bolo veľa obyčajných ľudí… ale či je v Srbsku zástupný konflikt… je tam, o tom niet pochýb, Východ a Západ,“ povedal v rozhovore pre Reuters vo svojej kancelárii v Belehrade.
Srbsko je kandidátom na vstup do Európskej únie, ktorá je jeho najväčším obchodným partnerom a investorom. Je vojensky neutrálne, ale udržiava vzťahy s NATO a nakupuje zbrane od jeho členských štátov.
Balkánska krajina je však takmer úplne závislá od ruského plynu a od Ruska nakupuje aj zbrane. Čína je významným investorom, najmä v oblasti ťažby a infraštruktúry.
Hoci Srbsko na pôde OSN odsúdilo ruskú inváziu na Ukrajinu, odmietlo sa pripojiť k sankciám voči Moskve. Peking aj Moskva podporujú odpor Srbska voči nezávislosti Kosova, bývalej južnej provincie Belehradu, o ktorú viedlo v rokoch 1998 – 1999 vojnu.
„Snažíme sa prežiť… s čo najmenšími ranami a jazvami,“ povedal Vučič, bývalý nacionalista, ktorý sa neskôr prihlásil k proeurópskej politike.
*Srbsko je vojensky neutrálna krajina, žiadne základne tu nepotrebujeme, vyhlásil Vučič*
Srbský prezident sa po stretnutí 17.augusta 2022 so šéfom NATO vyjadril, že v Srbsku žiadne zahraničné vojenské základne nebudú
Generálny tajomník Severoatlantickej aliancie Jens Stoltenberg sa stretol so srbským prezidentom Alexandarom Vučičom v Bruseli s cieľom zmierniť napätie medzi Belehradom a Prištinou.
NATO zvýši jednotky mierovej misie v Kosove, ak dôjde k eskalácii napätia so susedným Srbskom, uviedol v stredu šéf aliancie v predvečer rokovaní medzi znepriatelenými západobalkánskymi susedmi, ktoré sprostredkovala EÚ, informuje agentúra Reuters.
„V súčasnosti máme v Kosove významnú misiu, vojenskú prítomnosť takmer 4 000 vojakov,“ povedal Jens Stoltenberg na tlačovej konferencii po rokovaniach so srbským prezidentom Aleksandarom Vučičom, ktorý stál po jeho boku.
Alexandar Vučič v odpovedi na otázku novinára po stretnutí s Jensom Stoltenbergom povedal, že Srbsko je vojensky neutrálna krajina a žiadne zahraničné základne na jej území nebudú, píše srbský spravodajský portál B92.
„Srbsko chce zachovať mier, chce si zabezpečiť vlastné nebo, vlastnú pôdu, vlastných ľudí, vlastné obyvateľstvo a takto sa bude správať aj v budúcnosti,“ povedal prezident Vučič.
Napätie medzi Srbskom a Kosovom vzrástlo tento mesiac, keď Priština vyhlásila, že Srbom žijúcim na severe, ktorých podporuje Belehrad a ktorí neuznávajú kosovské inštitúcie, uloží povinnosť začať používať poznávacie značky na autá vydané v Prištine.
Pohorelská Maša ЯHR
*[S-K]*
*“Srbsko – Kosovo“. Svedectvo o jednom z posledných najväčších geopolitikých klamstiev konca dvadsiateho storočia*
Francuzský generál v zálohe Dominique Delawarde, počas svojej aktívnej služby, zažil všetky fázy “pred, počas a po“ vojenskom ťažení a bombardovaní Srbska. Vtom čase bol vo vysokej vojenskej funkcií, na pozícii šéfa spravodajstva a elektronického boja generálneho štábu Spoločného operačného plánovania. Celkom iste držal prst na pulze udalostí rokov 1998 – 2000 na Balkáne, nakoľko bol súčasťou tohto štábu. Z pozície hlavy spravodajstva a elektronického boja bol o všetkom podstatnom detailné informovaný. Generál Dominique Delawarde poskytol informácie o týchto fázach a priniesol svoje svedectvo o tabuizovaných faktoch, ktoré tu prinášame formou jeho výpovede a spomienok. Predtým ako necháme generála spomínať, uvádzame z akých pohnútok a za akých okolností táto jeho výpoveď vznikala. Pred niekoľkými dňami Serge Halimi a Pierre Rimbert, dvaja uznávaní novinári periodika Le Monde diplomatique, uverejnili v tomto „printe“ vynikajúci a bohužiaľ aj ojedinelý článok. Pripomíname, že Serge Halimi je od roku 2008 aj riaditeľom tohto periodika. Tento článok prevzalo aj viacero alternatívnych internetových novín. Podľa nás by si zaslúžil však oveľa väčšiu publicitu a rozšírenie aj v oficiálnych médiách. Mainstream celkom zjavne, ako vždy mlčí a pozerá sa inde. Ostáva nám veriť, že nie je len prvou a poslednou lastovičkou, ale že ohlasuje prichádzajúce leto.
Názov uverejneného článku je „Najväčší podvod konca dvadsiateho storočia“. Autori v ňom presne popisujú principiálne “mediálne podvody”, ktoré formovali západnú verejnú mienku, tak aby ju naaranžovali podľa potrieb a požiadaviek politikov a následne vojenských štábov a tak odobrovali a živili 78-dňovú vojnu v Srbsku – Kosove. Na rozdiel od USA/DSA toto bola prvá vojna vedená NATO od jej vzniku v roku 1949, v ktorej sa táto organizácia spreneverila zmyslu svojej doktríny a rozhodla sa zaútočiť na štát, ktorý neohrozoval žiadneho z jej členov. Politici a NATO sa pretekali v zdôvodňovaní nevyhnutnosti tejto operácie, odvolávajúc sa na humanitárny (autor termínu Václav Havel) motív. Naviac agresia sa konala bez mandátu OSN. Kosovo bolo skutočne najväčšou lžou konca dvadsiateho storočia.
V súlade s obsahom tohto článku Generál Dominique Delawarde popisuje: „V tej dobe som bol na pozícii vojenského pozorovateľa a priamo som zažil obdobie pred, počas a po vojenskom ťažení a bombardovaní na pozícii šéfa spravodajstva a elektronického boja generálneho štábu Spoločného operačného plánovania. Keďže som bol v „prvej línii“ zapojený do tohto smutného prípadu môžem bez najmenšieho zaváhania potvrdiť, že Kosovo bolo obeťou, cynickej hry, spôsobenej na základe najväčšieho podvodu konca, dvadsiateho storočia. Uvediem teda niekoľko príkladov mediálnych klamstiev, ktoré som mohol denno-denne sledovať na tvári miesta a z priameho zdroja, od septembra 1998 do augusta 2000 (pred, počas a po akcii). Doplním aj niekoľko úvah o obrovských dôsledkoch týchto klamstiev v medzinárodných vzťahoch. Pamätám si, ako veľmi sme boli, moji kolegovia aj ja sám počas celého konfliktu ohromení, keď sme videli, čo NATO spôsobovalo srbskému národu, nášmu starému spojencovi, ktorého Francúzsko, naša krajina, zradila z nesprávnych dôvodov a úplne bez príčiny. Spomínam si na rozhovor, ktorý sa odohral začiatkom októbra 1998 v centrále NATO v Belgicku.
S mojím priateľom a riaditeľom Spoločného operačného centra (JOC), mozgu a ústredia atlantickej organizácie, plukovníkom US D M’G, ktorého som dobre poznal počas môjho predchádzajúceho pridelenia v USA, a ktorý cítiac, že bude tak či tak viesť k napadnutiu Srbska, mi povedal, že „ ideme urobiť hlúposť“ a to z troch dôvodov:
1 – Žiadny dôvod na napadnutie Srbska neexistuje. Podľa spravodajstva NATO i CIA, Miloševič robil poriadky s kosovskými rebelmi, ktorí tvorili veľmi malú časť kosovskej populácie, aj to „mierne a s nízkou intenzitou“ podľa tohto plukovníka USA. Akákoľvek agresia by teda bola objektívnym zásahom do záležitostí suverénneho štátu.
2 – Srbi by neprestali odolávať len plánované tri dni a ozbrojený konflikt by tak mohol trvať až niekoľko mesiacov. Nakoniec trval 78 dní.
3 – Ak by bolo potrebné zapojiť okrem letectva aj pozemné vojsko, tak takéto boje by boli pre nás dlhé, komplikované a smrteľné, vzhľadom na veľmi ťažký terén a nepopierateľné morálne sily srbského obyvateľstva, ktoré sa prejavili aj počas prvej a druhej svetovej vojny a predtým v bojoch proti Osmanskej ríši.
Teda môžeme skonštatovať, že skutočné dôvody, tak ako dnes, tak ani vtedy neexistovali. Z akéhokoľvek pohľadu. Rovnako taktickovojenské podmienky boli ďaleko od optimálnych.
Je na mieste otázka, tak teda prečo? Odlákať mediálnu pozornosť od istej vnútropolitickej záležitosti v USA? Spomínam si na veľmi jasnú a presnú odpoveď tohto amerického plukovníka na moju otázku: „Ak vieme že je to hlúposť, prečo to nakoniec aj tak urobíme?”.
Bez toho, že by som teraz zachádzal do detailov, uviedol, že skutočný dôvod je odlákanie pozornosti médií od istej vnútropolitickej americkej záležitosti. Vojna v Kosove mala strhnúť všetku pozornosť amerických médií na seba. V tom čase bolo potrebné, aby sa americkým médiám podhodila “nová kosť na ohlodávanie”, aby pustili tú, čo dovtedy mali, a ktorá ohrozovala Biely dom. Odpoveď bola pre mňa pravdaže ohromujúca, ale čas ukázal, že takto Bielym domom naplánovaná zastieracia operácia aj s dôsledkami fungovala perfektne.
Pozícia tohto plukovníka USA/DSA na vrchole hierarchie NATO (riaditeľ JOC), ako pravej ruky generála US Westleyho Clarka, hlavného veliteľa, bola v tom čase v mojich očiach zárukou dôveryhodnosti. Predstavil mi kosovskú záležitosť ako “diverznú” operáciu… . On sám sa zdal veľmi vnútorne znepokojený touto situáciou, čo mohlo vysvetliť jeho „nedostatok“ diskrétnosti na túto tému a jeho “priamočiaru úprimnosť”.
Bolo by prospešné a politický skoro nevyhnutné zatlačiť Srbov do akéjsi chyby. Vykonštruovať dôvod pre vojenský zásah. CIA má obrovské skúsenosti aj z minulosti, napríklad Sadám Husein a jeho zbrane hromadného ničenia, po dnešok neobjavených.
Je pravda, že čas krátko po „Balkánskom dobrodružstve“ ukázal, že vtedajší americký prezident vedel dokonale využiť túto diverziu na to, aby sa dostal z ťažkej situácie. Túto techniku skutočne úspešne použil už predtým aj Bill Clinton 16. decembra 1998 v predvečer jeho odvolávania (impeachment)
v Snemovni reprezentantov pre jeho klamstvá v prípade Lewinskej. V tento deň Bill Clinton vydal rozkaz na útok na Irak (operácia Púštna líška) aj v tomto prípade pod falošnou zámienkou irackého programu vývoja zbraní hromadného ničenia … Vystrelili 415 rakiet Tomahawk, ktoré počas 3-dňovej paľby zabili 600 až 2000 ľudí. Mediálna pozornosť bola odklonená od aféry Lewinská. Kauza bola “zabudnutá”. Útok sa podaril a mŕtvi poslúžili. Ničím a nikým neospravedlniteľný cynizmus najhrubšieho zrna. Samozrejme Iračania za to draho zaplatili…
Vráťme sa ale späť ku Kosovu. Spomínam si aj na hlásenia, ktoré francúzsky plukovník zodpovedný za francúzsky kontingent pozorovateľov pre KVM (Kosovo Verification Mission, od októbra 98 do marca 99, aká to irónia poz. autora) adresovali generálnemu štábu. Tento plukovník povedal, že „nechápe, čo chceli jeho anglosaskí kolegovia (USA/DSA a UK), ktorí sa každodenne snažili vyprovokovať Srbov, aby mali zámienku na zásah“. Podľa týchto hlásení nebol dôvod na úder.
Spomínam si na správy francúzskych dôstojníkov operácie OSN Alba, ktorí na hranici medzi Kosovom a Albánskom vypočúvali kosovských utečencov, ktorým vypálili domy. Podľa týchto správ, adresovaných Operačnému centru OSN a ktorých kópiu sme dostávali aj my na otázku: Vypaľujú vaše domy srbské sily Miloševiča? Odpoveď bola najčastejšie táto: “Nie, je to UCK Hašima Thaciho”. Tu treba teda poznamenať a zdôrazniť, že tak ako my v generálnom štábe aj Operačné centrum OSN dobre vedelo, čo sa v Kosove skutočne deje.
Potom sme pochopili, že Hašim Thaci a jeho UCK sa snažili vyvolať zásah NATO, napodobňovaním toho, čo sa dialo pri niekoľkých príležitostiach už aj v Bosne. Násilným vyvolávaním úteku vlastných bratov a pálením ich domov, plánovane pred kamerami západných žurnalistov, aby tak si prikláňali a získavali mienku medzinárodného spoločenstva na svoju stranu. A to všetko za našej asistencie. Práve naopak všetky tieto zverstvá boli samozrejme pripisované … Miloševičovi … a teda „oficiálna“ propaganda a mainstream vyfabrikovali legitimitu našej vojenskej agresií.
Závažné je svedectvo fínskej doktorky Heleny Ranta, vedúcej skupiny medzinárodných vyšetrovateľov v tejto oblasti. Je jedným z dokladov tohto nesmierne cynického predstavenia:
Pamätám si, spomína generál, aj na „pravdivú falošnú masakru v Račaku“ z januára 1999, ktorá umožnila NATO ospravedlniť jeho do značnej miery perfídne premyslený zásah.
Z našich štúdií (poz. autora) konštatujeme, že všetky podrobnosti o tejto “montáži” boli odhalené vďaka svedectvu Dr. Heleny Rantovej, fínskej vedúcej skupiny medzinárodných vyšetrovateľov v tomto regióne. Je pravdou, že neskôr viacero médií hlavného prúdu uverejnili jej vyhlásenia, no bolo to až príliš dlho po týchto udalostiach a jej svedectvo sa rozplynulo v mori „aktuálnejších čerstvých informácií“. Zatiaľ čo NATO si hralo svoju podvodnú hru i naďalej. Ale hlavne ju vyhralo dlho predtým, než niektoré čestné médiá tej doby odhalili tento podvod. Pohľad i názor v tejto záležitosti, ktorá sa v mnohých ohľadoch podobá na známy mediálny podvod z Timisoara, si urobíte prečítaním článku, ktorý vyšiel v Berliner Zeitung v októbri 2003. Tam bol prípad Timisoara zdokumentovaný a prebrali ho aj francúzske noviny Courrier International, kde v článku Rolanda Magnina z roku 2009 bol podrobnejšie zdokumentovaný.
Doporučujeme pre mladých čitateľov (do 40 rokov), ktorí ešte nevedia, ako sa vyrábajú falošné “mediálne masakre”, tento príklad. Napíšte do prehliadača dve slová: “masaker” a “Timisoara” a objavíte množstvo odkazov na ďalší “super podvod” západných médií konca dvadsiateho storočia. Zároveň „dobre chápeme“, prečo pri týchto témach mainstreamoví novinári, ktorých „angažovaná“ práca má prekryť lži svojej materskej spoločnosti, sa snažia manipulovať pravdu, a pri takýchto témach sa radšej pozerajú inde… . Serge Halimi a Pierre Rimbert v závere svojho članku hovoria: “je ľahké pochopiť, že novinári, ktorí sú najviac posadnutí otázkou falošných správ (konšpiracií), tiež odvracajú pohľad inde“
(poz.autora).
Jamie Shea, hovorca (UK) NATO je “Super klamár”!, spomína si generál na takmer denné falošné správy pre tlač od hovorcu NATO (Jamie Shea). Prezývali sme ho “Super klamár“. Nechal sa počuť, že bombardujeme vojenské ciele, samozrejme vždy úspešne. Bolo to ale ďaleko, veľmi ďaleko od pravdy, ako Goebelsovské propagandistické vojnové spravodajstvo z východného frontu. V skutočnosti lietadlá NATO, ktoré denne počas 78 dní uskutočnili v priemere 500 bojových letov, bombardovali hlavne civilnú infraštruktúru. Aj to pomerne s nízkou presnosťou. Tento holý fakt by bolo veľmi ťažké „predať“ západnej verejnej mienke. Bolo preto nevyhnutné klamať a vymýšľať falošný a krásny príbeh o konflikte medzi „dobrom a zlom“, medzi ozbrojenými silami medzinárodných síl na strane dobra a pravdy a zloduchmi na strane zla.
Aj kinematografia „made in america“ spoluvytvárala obraz dehonestujúce srbský morom zlá postihnutý národ. Dôležitým aspektom vo vytváraní medzinárodnej mienky bolo vytvoriť ilúziu vylučujúcu alebo minimalizujúcu akýkoľvek vplyv a dopad na civilné obyvateľstvo, uvádzaním lichotivých, avšak nepravdivých výsledkov a skutočností. Napríklad na 78. a posledný deň bombardovania, pán Jamie Shea (verný svojej prezývke) vyhlásil, že bolo zničených 800 kusov ťažkej techniky srbského vojska (čo pre zasvätených bola celá srbská ťažká technika použitá v Kosove). Presné počty v čase stiahnutia srbských síl ukázali, že iba 30 kusov ťažkej vojenskej techniky bolo mimo prevádzku (rozbité alebo zničené). Inými slovami, srbský vojenský kontingent nasadený v Kosove bol po 78 dňoch bombardovania bojaschopný na 96%. Morálka srbského kontingentu bola stále dobrá a možno z vlasteneckého pohľadu aj vyššia (spravidla obranný boj doma býva zvyčajne spravodlivejší na rozdiel od útočného na cudzom území). Keď som počas konfliktu v interných kruhoch zdôrazňoval nezrovnalosti vo vyhláseniach Jamieho Shea, vysvetlili mi, že NATO musí hovoriť jednotným hlasom a že tento hlas je hlasom jeho hovorcu Jamie Shea, povedal generál. No a ako som videl príčiny kapitulácie Srbov?
Srbská kapitulácia bola spôsobená zničením civilnej infraštruktúry. Nie vojenskou porážkou armády, ako sa to oficiálne tvrdí. Je to bohužiaľ stále sa opakujúca metóda NATO, dokonale aplikovaná aj neskôr v Sýrii a odsúdená plukovníkom Françoisom Régisom Legrier v jeho článku Bitka o Hajin „Taktické víťazstvo, strategická porážka?“
K tomu všetkému môžeme pridať poznámky tohoto plukovníka, ktorý sa ako pozorovateľ zúčastnil na rokovaniach v Rambouillet. Keď sa pravidelne vracal do generálnemu štábu, hovoril o našich spojeneckých diplomatoch ako o „zúrivých vojnových štváčoch“, ktorí sa snažili uvaliť na Srbov také neprijateľné podmienky, aby sa dosiahlo ich odmietnutie a teda dôvod na zásah. Viem a som si plne vedomý, že niektorí by ma mohli obviňovať za príliš neskoré svedectvo o tejto dôležitej téme à la s krížikom po funuse.
Mám na to niekoľko dôvodov: Prvým je, že takéto svedectvo je užitočné len vtedy, ak je pravdepodobné, že bude vypočuté a nie v okamihu zničené s organizovaným stretom s mainstreamovými médiami. Predovšetkým Serge Halimi a Pierre Rimbert zverejnením článku, ktorý je ťažko napadnuteľný, aj vzhľadom na ich povesť mainstreamových novinárov Le Monde Diplomatique, mi dodali odvahu a dávajú mi možnosť pripojiť môj skromný hlas k ich hlasu a túto tému obohatiť ďalšími informáciami a priamym svedectvom. Tu konštatovaný neustále opakovaný výskyt klamstiev či vyfabrikovaných informácií západných demokracií v spolupráci s mainstreamovými médiami – od aféry Kosovo to boli napríklad: Irak, Líbya, Sýria, Ukrajina, Venezuela, Skripaľ …, vždy na zdôvodnenie zásahu záujemcu sa mi zdá čím ďalej neznesiteľnejší. Dôsledky týchto údajne „humanitárnych“ zásahov sú pre civilné obyvateľstvo vždy fatálne, katastrofálne a smrteľné a v niektorých prípadoch (migračné vlny utečencov, teroristické činy odplaty) obrovskou stratou prestíže pre našu krajinu.
Aby sme čelili tomuto večnému falošnému predstieraniu „povinnosti humanitárneho zasahovania“ (bez schválenia radou OSN), konceptu, ktorý vytvoril Západ (USA/DSA, UK, FR), aby uspokojili svoje momentálne záujmy, musíme teraz dospieť k „povinnosti humanitárneho svedectva“ a ohlásiť klamstvá, pokiaľ ich poznáme. Niektorí to urobili oveľa odvážnejšie ako ja (Manning, Snowden, Assange) a zaplatili za to vysokú cenu (väzenie, exil).
Na záver je potrebné (poz. autora) zvýrazniť, že prípad Kosova má obrovské dôsledky na medzinárodné vzťahy. Rusko a Čína boli v tom čase ešte príliš slabé na to, aby reagovali aktívne a efektívne. Navyše cielene boli ponížení. Čína bombardovaním svojho veľvyslanectva v Belehrade a Rusko porážkou lojálneho spojenca a pohŕdaním Západu, konajúc bez mandátu OSN. Obe mocnosti sa rozhodli zorganizovať a najmä spolupracovať aj vo vojenstve. 15. júna 2001 vznikla OCS (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) s hospodárskou a vojenskou spoluprácou na zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti jej členov. Táto organizácia OCS bola vytvorená v reakcii na záležitosti Kosova rozrástla sa a dnes má 8 členov vrátane 4 jadrových mocností (Rusko, Čína, India, Pakistan). Presadzuje multipolárnosť a nezasahovanie do záležitostí suverénnych štátov. Je jasné, aj keď to popiera, že predstavuje pevnú a mocnú opozíciu voči hegemonistickým požiadavkám západnej koalície. Ďalej ako dôsledok treba pokladať aj vytvorenie skupiny BRICS v roku 2008. Táto organizácia má tiež za cieľ podporovať multipolaritu, reformu OSN, aby sa stala reprezentatívnejšou, a najmä, aby vývoj riadenia a pravidiel hry svetového hospodárstva, aby boli spravodlivejšie.
Geopolitická rovnováha sveta sa nám mení pred očami a tento posun sa odohráva na úkor západného tábora, ktorého jednota ani zďaleka nie je zaručená. Čoraz viac krajín vstupuje do tábora OCS-BRICS, multipolarity a nezasahovania.
Všetky tieto zmeny sú, samozrejme, priamymi dôsledkami “najväčšieho podvodu konca dvadsiateho storočia “.
Spolu generálom v zálohe Dominique Delawarde ďakujeme Sergovi HALIMI a Pierrovi RIMBERT za vzkriesenie „ukrižovanej“ pravdy. Rovnako aj za pripomenutie, že „nie paranoidní používatelia internetu, ale práve západné vlády, NATO a s nimi najrešpektovanejšie a najmienkotvornejšie média“ boli a permanentne sú hlavnými dezinformátormi v záležitosti Kosova. Ako teraz, napriek pravdivým skutočnostiam o vojne z rokov 1998 až 2000 a následnému násilného odtrhnutia Kosova, možno teda chápať, ten fakt, že podmienkou pre prijatie Srbska do EU je uznanie Kosova ako štátu Srbskom?
Kde je spravodlivosť a kde morálka „mocných“ tohto sveta?
Skúste sa na to opýtať matky, ktorej násilne vytrhnete dieťa z náruče. Ďalej ako Slováka ma nesmierne bolí, že niektorí naši činitelia súhlasili v našom mene za prelety bombardérov smerujúcich na Srbsko. Na to Srbsko, ktoré historicky bolo na našej strane v dobách, keď nám bolo najhoršie (Vuk Stepanović Karadžić, Svetozar Miletić či slavónský bán Josip Jelačić). Slovensko je jedným z mála štátov, ktoré neuznali oficiálne umelo vytvorenú štátnosť tzv. Kosova. Preto nechápem, prečo náš minister zahraničných vecí „v demisií“ Miroslav Lajčák v pozícii predsedu OBSE, prechádzajúci sa 21. júna 2019 po moste v Mitrovici, súhlasí s tou hore uvedenou podmienkou na vstup Srbska do EU. Skutočnou hranicou nie je rieka Ibar pod mostom v Mitrovici, ale dočasná hranica medzi Srbskom a tzv. Kosovom.
Pokoj a mier nastane, až keď sa dieťatko vráti do náručia svojej matky.
jún 2019 mpl. ЯHR
Zanechajte nám komentár