Popradská detská psychologička: Dieťa najviac potrebuje lásku bez podmienok a hranice

Vychovať v dnešnom svete zo svojho dieťaťa dobrého človeka je náročnejšie, ale o to dôležitejšie ako kedykoľvek v minulosti. Rodičia pri výchove svojich potomkov plnia najdôležitejšiu úlohu vo svojom živote. Niekedy ale výchova dá poriadne zabrať. Ako teda na to? Ako dieťaťu určiť hranice, ako k nemu pristupovať i napríklad to, ako byť dobrým rodičom, nám prezradila detská psychologička z Nemocnice Poprad, Alexandra Trošoková. (1.časť)

1. Byť rodičom nie je jednoduché. O to ťažšie byť dobrým rodičom. Ako sa ním teda stať?

Dieťa najviac zo všetkého potrebuje dve veci – lásku bez podmienok a hranice. Potrebuje vedieť, že rodič ho miluje také, aké je, so všetkými jeho chybami a obmedzeniami. Či je neobratné, nemotorné, nešikovné, pomalé, príliš citlivé, neposlušné, atď. – nikdy to svojmu dieťaťu nesmieme dávať najavo. Nemôžeme ho prijímať len vtedy alebo len preto, že napĺňa naše očakávania, či už je to dobré správanie, podávanie výkonov a pod.

Dieťa potrebuje mať pocit spolupatričnosti, potrebuje cítiť, že má pre ostatných cenu, že je súčasťou siete vzťahov, ktorá mu dáva pocit vlastnej identity, potrebuje niekam patriť. Tiež potrebuje v každom veku, a čím je mladšie, o to viac, stabilitu a istotu. Tie získava pravidelným denným režimom, stabilitou rodinného prostredia a jasne určenými pravidlami, ktoré v rodine platia. Dobrý rodič by teda mal byť láskavý, ale pevný a dôsledný.

2. Čo dieťa od svojich rodičov očakáva? 

Obrazne povedané to, že mu ukážu život a pripravia ho, aby vedelo ako žiť. Že ho budú sprevádzať životom do veku, kým bude samostatné a zrelé.

3. K samostatnosti a zrelosti vedie dlhá cesta. Ako na nej nepoblúdiť a zo svojho dieťaťa vychovať dobrého človeka?

Najdôležitejšie je, byť mu príkladom, jednoducho, pekne žiť. Ťažko budeme od dieťaťa chcieť, aby sa k iným správalo slušne a nepoužívalo nadávky,  keď vidí svojich rodičov, ktorí sú vulgárni, ohovárajú, nadávajú na ľudí… My, ako rodičia, sme vždy vzorom pre naše deti, to by sme si mali uvedomiť.

Samotná výchova by mala byť postavená na empatii, aby dieťa dokázalo byť ústretové, nesebecké, vedelo sa vcítiť do potrieb a prežívania iných, nemyslieť iba na seba. Pre život je nutná schopnosť presadiť sa, ale aj dokázať robiť kompromisy. Preto je dôležité, aby sme deti už od útleho veku v rodine viedli k schopnosti podeliť sa, ustúpiť, počkať, myslieť aj na ostatných členov rodiny…

4. Kde teda rodičia robia vo výchove najväčšie chyby? 

V dnešnej dobe mnoho rodičov nedokáže dať dieťaťu hranice, rodičia sú nedôslední. Na jednej strane je dieťa zahrnuté množstvom hračiek, neskôr mobilov, tabletov, na druhej strane s deťmi rodičia trávia oveľa menej času pri praktických činnostiach, oveľa menej sa s nimi rozprávajú. V minulosti boli deti viac súčasťou rodinného systému, museli pomáhať v domácnosti, mali svoje povinnosti. Rodičia sa dnes snažia dieťaťu ustupovať, vyhovieť mu vo všetkých požiadavkách, odstrániť spred neho každú prekážku, čo má v konečnom dôsledku na osobnosť dieťaťa negatívny vplyv.

5. Spomínate mobily a tablety. Dnes je úplne bežné s nimi vidieť i tie najmenšie detičky. Aký je váš názor na túto modernú výchovu-nevýchovu? Dá sa tomu vôbec nejako vyhnúť?

Deti potrebujú, aby sa rodičia s nimi rozprávali. Vždy je lepšie dieťaťu rozprávku prečítať, ako mu ju pustiť v televízii alebo v tablete. Čítaním v deťoch rozvíjame sluchovú pozornosť, slovnú zásobu, a predovšetkým vlastnú predstavivosť. Filmová rozprávka je predstavivosť niekoho iného…  Zároveň, pri čítaní rozprávok môžeme deťom odpovedať na otázky, trávime spolu čas, venujeme im pozornosť.

Ďalším negatívnym následkom „pretechnizovanej“ modernej výchovy je zvyšujúca sa obezita detí, zdravotné ťažkosti,  omnoho menej prirodzeného pohybu dieťaťa.

Keď už ale televízor, počítač, tablet, či mobil dieťaťu dovoliť, tak treba určite dbať na čas pri nich strávený. U predškolských detí by nemal spolu prekročiť pol hodinu denne, u detí v školskom veku jednu hodinu denne.

6. Vysvetliť však malému dieťaťu, že niečo nesmie, prípadne môže len na chvíľu a pod., je prakticky nemožné. A tak zákonite nasleduje plač, krik, hnev. Výbuchy zlosti sú pre rodiča vždy nepríjemnou situáciou…

Toto tzv. vývinové obdobie vzdoru trvá od jedného do troch rokov, pričom dieťa v tomto čase získava veľa na svojej samostatnosti. Novozískaná autonómia ale so sebou prináša ťažkosti. Dieťa zrazu zisťuje, že môže ísť kam chce alebo si môže vziať, čo chce, avšak jeho túžba po pohybe alebo vlastnení môže byť prekazená zásahom rodičov alebo iných dospelých. To vedie k tomu, že dieťa si danú vec násilne vymáha alebo jednoducho odmieta. Niektoré deti v tomto veku popierajú všetko, častokrát aj nezmyselne. Na všetko dostanete odpoveď „nie“, odmietajú splniť každý príkaz.

Tento vzdor ale nie je náhoda. Nie je ani spôsobený nesprávnou výchovou a nie je ani patologický. Pokiaľ vzdorovitosť dieťaťa nie je nadmerná a nezvládnuteľná, zákonite patrí k jeho vývinu.

Určite odporúčam trpezlivý, pokojný, tolerantný, ale dôsledný výchovný prístup. Rozumové argumenty sú pre dieťa v tomto období ešte nepochopiteľné. Nepokúšajte sa mu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o ešte väčšiu frustráciu. Takisto nekričte, nedovoľte, aby ste nad sebou stratili kontrolu a povedali alebo urobili niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Vždy zachovajte chladnú hlavu a určite dieťaťu v jeho nezmyselných požiadavkách neustupujte. Je dôležité uvedomiť si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Dajte dieťaťu možnosť rozhodovania v bežných situáciách, napríklad dve veci, z ktorých si môže vybrať, či už ide o oblečenie, sladkosť v obchode a pod. Dajte mu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné.  Dôležité je chváliť a oceňovať dieťa v situáciách, kedy sa správa tak, ako chceme.

Keď už ale k výbuchu zlosti dôjde, skúste zamerať pozornosť svojho dieťaťa inde, k nejakej zaujímavej činnosti, prípadne si vyžiadať jeho „pomoc“ a pod. Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte sa nevšímať si to a robte si svoje. Pri výbuchu zlosti je najlepšie dieťaťu nevenovať pozornosť a na krátku dobu ho nechať v miestnosti samé, aby sa upokojilo. Popíšte slovami jeho hnev, ako napríklad „Vidím, že si veľmi nahnevaný…“ a všímajte si prípadné stresové faktory, ktoré zlosť vášho dieťaťa vyvolávajú častejšie. Potom sa tieto faktory snažte eliminovať na minimum.

Ak sa už nedá inak, potrestajte ho, ale nie bitím. Facka je známkou toho, že si už neviete dať rady. Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť, napríklad „Počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, alebo „Už ti nikdy nekúpim sladkosť“, a pod.. Vhodným trestom môže byť štvrťhodinka samoty na bezpečnom mieste.

7. A čo mnohými rodičmi veľmi často používané capnutie po zadku? Je to v poriadku alebo má rodič aj inú možnosť?

Fyzické tresty vo všeobecnosti signalizujú bezmocnosť rodiča. Zároveň je to pre dieťa informácia, že ak je niekto silnejší, agresivita je v ich rodine akceptovaná. Niektorí starší uznávaní psychológovia akceptujú mierny fyzický trest vo veku približne do troch rokov, ale len v situáciách, keď ide dieťaťu o život, napríklad, keď sa vytrhne na ulici, lezie na okno, a pod. V tomto veku dieťa ešte totiž nerozumie vysvetleniu a pocit nepohody, aký pri capnutí na zadok má, sa mu spojí s danou situáciou a bude sa mu snažiť v budúcnosti vyhnúť.

Keď je však dieťa staršie ako tri roky, je preň fyzický trest ponížením. V dieťati vyvoláva vzdor a nemáva žiadny pozitívny efekt. Práve naopak, narúša vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Vždy je preto lepšie sa s dieťaťom porozprávať a vysvetliť mu, prečo určité veci nemôže a pod.

8. Ako teda potrestať svoje dieťa tak, aby to malo účinok, ale aby mu to neublížilo a neponížilo ho to?

Keď dieťa neúmyselne urobí nejakú chybu, malo by sa naučiť odstrániť následky. Napríklad, keď niečo vyleje, malo by to utrieť, keď niekomu ublíži, má sa ospravedlniť, jednoducho, napraviť svoju chybu.

Trest by mal nasledovať len v situácii, keď dieťa niečo úmyselne urobí zle. Vždy je však potrebné myslieť na to, aby sme dieťaťu trestom nenarušili jeho sebaúctu. Zdravá sebaúcta je totiž základ duševného zdravia človeka, potvrdzuje sa tým hodnota jeho osobnosti.

V mladšom veku môže byť trestom spomínaná krátkodobá izolácia dieťaťa na bezpečnom mieste, odobratie obľúbenej hračky a pod.. U starších detí prípadne zákaz nejakej obľúbenej činnosti. Vo všeobecnosti je ale vždy lepšie, keď nastavíme situáciu tak, aby sme mohli dieťa oceniť, pochváliť, či odmeniť namiesto trestania a kritiky. Napríklad „Ak si urobíš úlohy do školy, za odmenu môžeš pol hodinu hrať hru na počítači“, je určite lepšie, ako „Ak si neurobíš úlohy do školy, nemôžeš ísť k počítaču.“  Neúčinné sú aj vyhrážky typu, „Len počkaj, už nikdy nepôjdeš von“, či „Už nikdy ti nič nekúpim“ a pod. Vyhrážať by sme sa dieťaťu mali len tým, čo reálne aj splníme. 🙂

Čo ja považujem za veľmi dôležité a potrebné, všímať si a pozitívne oceniť a pochváliť dieťa vtedy, keď sa správa žiadúcim spôsobom. V našej kultúre totiž máme tendenciu nevšímať si ho vtedy, keď sa správa tak, ako by sa malo a naopak, každý prejav nevhodného správania trestáme. Niekedy dieťa vie, že upúta pozornosť rodiča len tým, že niečo „vystrojí“ a využíva to. Aj negatívna pozornosť je predsa pozornosťou.

9. A čo krik? Ako sa vyhnúť kričaniu na svoje deti? Dá sa vôbec vychovávať bez zvýšenia hlasu?

Ruku na srdce, nepoznám nikoho, kto by občas na svoje dieťa nezvýšil hlas. Ale je dôležité, aby krik nebol prevažujúcou formou komunikácie rodiča s dieťaťom. Potom sa stane, že dieťa už na bežný tón hlasu nereaguje, prestane byť citlivé na zvýšený hlas rodiča, takpovediac “vypne“ sluch. Často sa stáva, že dieťa, keď je zaujaté hrou alebo nejakou činnosťou, nedokáže preniesť pozornosť a preto nereaguje na slová rodiča. Je dôležité k dieťaťu prísť, dotknúť sa ho, nadviazať s ním očný kontakt, aby sme sa uistili, že nás vníma a potom mu pokojným hlasom a pokojnou intonáciou povedať, čo od neho chceme.

Pokračovanie nabudúce…