Nič nie je nemožné, keď sa chce…

…veta v titulku je životné krédo Marty Kozubíkovej zo Svitu. Ženy s veľkým Ž, matky, ktorá spolu s dnes už nebohým manželom Jankom vychovala štyroch úspešných synov, je starou mamkou šiestim vnúčatám a k tomu precestovala šesťdesiat kra­jín sveta!

Je všade tam, kde môže spoznať niečo nové a všade tam, kde je dobrá nálada a hlavne veselo. Má mnoho priateľov, s ktorými spolupracovala, ale aj pria­teľov, s ktorými precestovala svet a dodnes si s nimi píše či telefonuje. Pýtate sa, ako to všetko stihla? Jednoducho. Vždy sa držala svojho kré­da a tak sa jej podarilo plniť si nielen rodinné, pracovné a spoločenské povinnosti. Na dôvažok si dokázala počas svojho, na povinnosti priam preplneného života, splniť aj väčšinu svojich tajných snov. Ešte vždy nie všetky, preto­že niektoré sa ešte iba splniť chystá, aj keď vie, že čas sa kráti. Ale opäť, aj keď je ne­taktné pripomínať vek dámy, ten u pani Marty už nie je tajomstvom, pretože v júli oslávi 81 rokov a ako mi pre­zradila pri našom stretnutí, už koncom tohto mesiaca sa chystá na Korfu.

Narodila sa v Spišskom Bystrom a ako povedala, dodnes obdivuje svoju mamu, ktorá vyrástla v horárni vo Vikartovciach a vydala sa za učiteľa. Ten rodinu opustil, keď mala štyri roky a ke­ďže ovládal jazyky, odišiel učiť na menšinovú školu do Francúzska. V tom čase úra­dy manželstvo po siedmich rokoch, keď manželia neži­li v spoločnej domácnosti rozviedli a tak ostali s ma­mou samé. I napriek tomu si vo Svite postavila rodinný domček. Ako hovorí pani Marta, ako lastovička, stavala ho postupne a až do šesťde­siatky, keď zomrela na rako­vinu maternice, žila a praco­vala v najmladšom meste pod Tatrami. Marta určite zdedila cieľavedomosť práve po mamke, pretože zvládnuť v tej dobe ťažký život bez man­žela a otca nebolo jednoduché pre žiad­nu rodinu a už vôbec nie pre dve ženy. Ako 16-ročná začala pra­covať v šijacej dielni v Tatrasvite a v dvad­siatke sa vydala. „Ro­dila som ako hruška, trikrát po sebe vždy po siedmich rokoch. Až najmladší Janko sa narodil s desaťročným odstupom,“ usmieva sa pani Marta a kon­štatuje, že traja z nich skončili vysokú školu, len tomu najmlad­šiemu sa akosi nech­celo. „Ale aj on má svoju prácu, dokáže sa o seba postarať a rovnako sa stará aj o mňa,“ dodala.

Pani Marta si neskôr dopl-nila vzdelanie a urobila si ekonomickú školu. 12 rokov pracovala v administratíve v Chemosvite, 14 rokov ako vychovávateľka na chemo­svitskom učilišti, kde mala na starosti dievčatá, potom 14 rokov ako ekonómka a 15 rokov v Chemosta­ve. Popri výchove štyroch chlapcov tak odpracova­la 55 rokov! Rada spomína na roky strávené v uči-lišti. „Boli to mladé dievčatá a neustále som vymýšľala nové aktivity, aby sa nenudili a ne­mali čas na hlúposti. Keď už som si nevedela rady, zobrala som ich na Babu, vyšli sme na najvyšší kopec a nazbierali náruč konvaliniek. Voňal celý internát a vychovávatelia iba krútili hlavami, lebo dievča­tá prišli unavené a už nemali chuť ani vystrájať,“ povedala a zaspomínala na povestné maškarné plesy, z ktorých boli všetci hotoví, čo dokázali s dievčatami vymyslieť.

Kým deti rástli, popri práci sa veľmi nedalo myslieť na seba a už vôbec nie na svo­je sny. S manželom všetko podriadili práci, zabezpeče­niu rodiny a spoločne sa za­pájali do kultúrneho a špor­tového diania v meste a regió­ne. Neustály pohyb, životný optimizmus, dobrá nálada a vzácna vlastnosť pani Mar­ty – s úsmevom prekonávať všetky nepríjemné stránky ži­vota, nerezignovať, neuzatvá­rať sa pred svetom, aj keď je najťažšie, jej akoby dodávali ešte viac sil ísť ďalej.

„Nemám rada „zdutých“ ľudí, ktorí na živote nevidia nič dobrého. Pre mňa život znamená pohyb a vždy niečo nové. Už keď deti povyrástli, spolu so ženami z SČK som začala chodievať na rôzne zá­jazdy po Slovensku, Čechách, Poľsku, Nemecku. Tu kdesi som si začala plniť svoje tajné túžby a sny, ktoré má asi kaž­dý. Tie moje súviseli s cestova­ním a poznávaním iných kul­túr, vždy nových ľudí, prírody, pretože každá krajina je čímsi špecifická, zvláštna. Dobrá nálada mi nikdy nechýbala a väčšina tých, ktorí sme mali rovnaké záľuby a boli rov­nakej „krvnej skupiny,“ sme sa stretávali v rôznych kra­jinách. A ja som ich prešla celkovo šesťdesiat a tu sa rodili i celoživotné priateľstvá,“ kon­štatovala a po­stupne spočítavala tie štáty, kde bola i viackrát. Preces­tovala celú Euró­pu, Rusko, Ukra­jinu, Egypt, Tunis, Grécko, Turecko, Izrael, Bahami, ale najviac zážit­kov si doniesla z 35-dňovej „poz-návačky“ po všet­kých štátoch USA, z Kuby, zo Svätej zeme a z Japon­ska. O zájazde do Japonska, kto­ré navštívila len minulého roku, nepovedala nič ani synom, pretože v súvislosti s jej ve­kom by si musela vypočuť siahodlhé dohovárania, kon­čiace otázkou – v tvojom veku?! „Ale nestalo sa mi nič. Vrátila som sa živá a zdravá a výčitky som počúvala až po­tom,“ uzavrela. Cestovanie si však vyžaduje určite aj veľkú motiváciu, aby sa v osemde­siatke zriekla pohodlia a udr­žiavala sa vo forme. Ďalším predpokladom je pevné zdra­vie a tým pani Marta priam prekypuje. „Aj keď sme mali auto, mojim najobľúbenejším dopravným prostriedkom bol vždy bicykel a na bicykli som denno-denne dodnes. V deň pôrodu som ešte dopoludnia bola na bicykli a večer som porodila najmladšieho Janka. A tak som to striedala – kočiar – bicykel. Od roku 1972 dva­krát týždenne cvičím aerobik, teraz spolu so ženami z Pod Skalky. S manželom a deťmi sme lyžovali, dokonca sme ro­bili rozhodcov počas Veľkých cien Slovenska v Tatrách a ani dnes nemám problém zlyžovať akýkoľvek svah. Skôr syn má strach z toho, že mi môžu ublí­žiť nezodpovední lyžiari, ktorí sú neraz pod vplyvom alkoho­lu. K tomu ešte plávam vždy, keď mám možnosť a vlastne žiadny šport mi nie je cudzí,“ hovorí o pohybe v osemde­siatke pani Marta. A tomu, čo hovorí, treba veriť, pretože pani Marta nemala problém ešte pred deviatimi rokmi z 1 150 m vysokého kopca v Liptovskej Tepličke vyskú­šať paraglaiding. „Keď sme sa s manželom brali, so sva­dobný deň si aj on splnil sen – skákal z lietadla. Celý život som mu to závidela a až keď som oslavovala 72. narodeni­ny, kúpil mi paraglaiding. Je jasné, že pri štyroch deťoch mi takýto nádherný let nemohol dopriať skôr, veď čo by s nimi robil, keby sa mi niečo stalo?,“ smiala sa.

A to sme ešte nehovorili o rôznych kultúrnych či spo­ločenských aktivitách pani Marty. Je za každú srandu a rozhoduje sa v okamihu. Nemá žiadny problém vo svojich rokoch prezliecť sa za pionierku a v krátkej sklada­nej sukničke, bielej blúzke, pionierskej šatke a s copami urobiť program, na ktorom sa zabáva celá sála. Rovnakú estrádu urobila počas Vianoc v Liptovskom Jáne, kde zabá­vala vyše 300 hostí. Určite si ju pamätajú aj v Lopušnej do­line, keď na lyžiarskom svahu je väčšinou na čele a za ňou lyžuje aj 50 lyžiarov.

A aký je recept na takýto aktívny život aj v seniorskom veku? Pani Marta hovorí, že v prvom rade sa treba držať jej kréda. Potom je to úsmev, pohyb, spontánnosť, schop­nosť „prepnúť“ aj vtedy, keď by človek najradšej plakal. K tomu vnútorná vyrovna­nosť a striedmosť v jedení, hoci, ako sa priznala, občas sa jej to nedarí. „Viete, aké problémy som si narobila, keď som „na šup“ zjedla trištvrte čokoládovej bonboniery? Keď problémy pominuli, až som sa išla do kostola poďakovať, že som to prežila,“ povedala na záver s úsmevom a šibal­stvom v očiach. Ľ. Rešovská