„Nedeľná škola Slavice“ a „Chazarský golem“ na Slovanskom dvore v Alekšinciach

_{Foto: Eugen Rusnák}

AUTOR: EUGEN RUSNÁK

Víkend na už veľmi dobre známom na celom Slovensku a v zahraničí Slovanskom dvore v Alekšinciach bol bohatý na udalosti. Uskutočnili sa tam hneď tri zaujímavé podujatia. V sobotu od 11. do 14. hodiny otvorila svoje brány „Nedeľná škola Slavice,“ populárne podujatie pre detí, ale aj pre rodičov. Následne sa uskutočnila prednáška známeho odborníka prof. Thdr. Jána Šafina, PhD, ktorý porozprával o dvoch svojich knihách  „Chazarský golem“ a o Chazarskom kaganáte. V nedeľu sa na Slovenskom dvore konalo ďalšie podujatie, určené pre širokú verejnosť, „Nedeľná škola sebapoznania.“

Program sobotňajšej „Nedeľnej škola Slavice“ bol veľmi pestrý: rozprávka „Vesna – Bohyňa jari,“ Flankýrovka – osmičky a držanie palice, „Ruský jazyk – kto eto, što eto“, Jarné hry a tance, „Práca v záhrade – sadíme hrach“, „Pec ako súčasť obydlia“, pečenie koláčov a iné podujatia. Vyše troch hodín na celom Slovanskom dvore panovala „vláda“ detí a rodičov.

O 14. hodine sa začala prednáška prof. Thdr. Jána Šafina, PhD., zameraná na obsah jeho dvoch kníh „Chazarský golem“ I a II, na ktorej sa zúčastnilo asi 150 ľudí, ktorých zaujímala téma prednášky. Ján Šafin je vedúcim Katedry cirkevných dejín a  byzantológie Pravoslávnej bohosloveckej fakulty PU v Prešove. V úvode poznamenal, že chazarská téma bez náležitého vysvetlenia aj naďalej zostáva tajuplnou pre širokú verejnosť. To však nezabránilo faktu, že „chazarská otázka“ nielenže nezmizla zo scény dejín, ale naopak, dnes o to viac silnie. Preto Ján Safin sa zaujímal o túto tému a napísal dve knihy o dejinách chazárie, o tom kto boli vlastne Chazari, kde sa chazarská ríša rozprestierala.

Podčiarkol, že osobitnú kapitolu pri štúdiu chazarskej otázky predstavujú vzťahy medzi Chazarským kaganátom, Byzanciou a Kyjevskou Rusou. Pritom nejde iba o historické príbehy, ktoré sa odohrali v 9. až 11. storočí, ale aj pomerne nedávne a súčasné. Táto otázka má geopolitický charakter s presahom do dnešných dní. Ide o udalosti, ktoré prebiehajú na území, kde sa pred viac ako tisíc rokmi nachádzal Chazarský kaganát – južná Ukrajina a južné Rusko, Novorusko a Krym – ako aj tie, ktoré sa odohrávajú v Izraeli a pásme Gazy.

Udeľujeme slovo ozajstnému odborníkovi a sobotňajšiu prednášku Jána Safina predstavíme na základe troch jeho článkov na túto tému, ktoré perfektné odzrkadľujú všetko, čo v sobotu povedal na Slovanskom dvore v Alekšinciach o Chazároch, kaganáte, vzťahoch Chazárov s inými národmi. Články sme kvôli priestorovým dôvodom, bohužiaľ, museli skrátiť…

Chazari v medzinárodných vzťahoch 7.-10. storočia Chazari, o ktorých vieme, že medzi 7. a 10. st. osídľovali pevninu medzi Čiernym a Kaspickým morom, v 8. st. mali rozsiahle panstvo medzi Uralom, Kaspickým a Čiernym morom od Kaukazu až k rieke Oce, ovládali vtedy celý Krym aj Kerčský poloostrov. Pri ústi Volgy ležalo ich hlavné mesto Itil. 1 .) K ich kaganátu patrila tiež časť južných Slovanov: Poljani, Severania, Radimiči a Vjatiči, ktorí im platili daň. Historici tvrdia, že vzájomný pomer Slovanov a Chazarov bol v tej dobe dosť priaznivý.  Arabskí spisovatelia chvália ich poriadok a dobrú štátnu správu, spravodlivé zaobchádzanie s obyvateľstvom a náboženskú znášanlivosť. Slovania vraj pod ich ochranou šírili svoje sídla na východ a na juh, hlavne na územie Fínov, s ktorými sa miešali tak, že Fíni sa poslovanštovali.

Arabský zemepisec Masúdi v prvej polovici 10. storočia nazýva Don slovanskou riekou. Veľa Slovanov slúžilo vo vojsku chazarského kagana. V dobe chazarskej nadvlády ožilo spojenie s Východom. S hlavnou obchodnou tzv. volžskou žilou bolo v spojení Podneprie a jeho kultúrne ohnisko Kyjev! Čoskoro na to však objavil význam obchodných stykov z arabským Blízkym východom aj iný podnikavý národ – Škandinávci –  Švédi, ktorí pri prieskume baltského pobrežia a Fínskeho zálivu našli ľahký prístup k Volge cez Ladožské a Biele jazero, kde medzi jednotlivými vodnými cestami po súši prepravovali svoje člny.

Slovania radi uvítali Švédov, pretože Chazari im neboli schopní poskytnúť dostatočnú ochranu pred lúpežnými kočovníkmi, a uzavreli s nimi zmluvu o ochrane, čo znamenalo, že prakticky prijali ich politické vedenie. Keď sa Švédi usadili v Kyjeve, zatúžili – rovnako ako niektorí z ich slovanských chránencov – po bohatstve nahromadenom v byzantských mestách na čiernomorskom pobreží a hlavne v Konštantínopole. Po veľkom útoku v r. 860 došlo k ich prvému styku s Byzanciou (apropo, niektorí ruskí bádatelia ešte stále veria, že Rusi podnikli prvý útok na Konštantínopol r. 842).

Príchod nového národa pod hradby Konštantínopolu vyburcoval byzantskú diplomaciu a donútil ju k okamžitým protiopatreniam. Posledné rímske dŕžavy na Kryme sa ocitli vo veľkom nebezpečenstve. No v tejto oblasti žil ešte jeden národ, ktorý sa rovnako mohol cítiť ohrozený Rusmi a prichádzal teda do úvahu ako možný spojenec – Chazari. Spojili sa s Byzanciou už za vlády cisára Hérakleia v druhej dekáde 7. storočia. Potom zasa arabské nebezpečenstvo ohrozujúce ako Chazarov tak aj Byzantincov, znova spojilo oba národy.

Napriek tomu, že na konci 8. storočia vzniklo medzi Byzantíncami a Chazarmi určité napätie, ich spojenectvo nikdy nebolo úplne prerušené. Za vlády byzantského cisára Theofila (829-842) požiadali Chazari, ohrození vtedy pravdepodobne nomádskymi Maďarmi, Rimanov-Byzantíncov, aby im pomohli posilniť ich obranné opatrenia. Aj vďaka tejto spojeneckej akcii Maďari neskôr zohrali významnú úlohu v dejinách Slovanov, predovšetkým Slovákov.

Tento uralsko-altajský kmeň, príbuzný Fínom, ale prestúpený turkotatárskymi prvkami, ktorý pôvodne obýval končiny pri rieke Ob v susedstve Vogulov a Osviakov, sa odtiaľ odtrhol približne v 6. stor. po Kristovi a usadil sa vedľa Chazarov v susedstve Starej Bulgarie, kde od 9. st. začal práve Chazarov natoľko znepokojovať, takže sa ich vodca obrátil na cisára Theofila o pomoc a žiadal, aby pomohli zriadiť na dolnom Done pevnosť proti nájazdom Maďarov, ktorí v roku 830 zhodili chazarské jarmo.

Jazykový výskum ukazuje, ako silno Maďari podľahli turkotatárskemu vplyvu a že medzi 5. a 7. storočím na nich pôsobil predovšetkým styk s východnými Bulharmi. Bola vyslovená domnienka, že najvyššia spoločenská vrstva u Maďarov bola turkotatárskeho pôvodu. Do prvých stykov so Slovanmi sa dostali až v 9. storočí, kedy sa posunuli pred dolný Dunaj a odtiaľ vyrážali na lúpežné výpravy proti ruským kmeňom, zachádzajúc ďaleko do južnej Rusi až po samotný Kyjev. U Chazarov, podobne ako u Bulharov, podľa všetkého, existovalo sakrálne zabíjanie chánov, keď sa stali neschopnými ďalej vládnuť, alebo utrpeli neúspech vo vojne – lebo to bolo znamenie, že ich opustila nadprirodzená moc, čiže Boh.

Inak sa ale prejavil vplyv Chazarov na Maďaroch. Maďari, ktorí boli podmanení najprv turecko-bulharskými Ungurmi a neskôr Chazarmi sa v juhoruskej nížine kultúrne miešali s vyššie stojacou vládnucou vrstvou tureckých Ogurov, Onogurov a tiež samotných Chazarov. Jeden z kmeňov tureckých Chazarov (tzv. Kabary) sa dokonca pripojil k maďarským hordám, úplne s nimi splynul a neskôr s nimi aj prišiel do stredného Podunajska. Vzhľadom k vzájomným priateľským vzťahom medzi Chazarmi a Byzanciou a ich opätovnému upevneniu mohli k Chazarom prichádzať byzantskí misionári.

Podľa písomných prameňov, to vyzerá tak, že v druhej polovici 9. storočia, na konci vlády cisára Michala III. (842-867) a počas prvého patriarchátu sv. Fótia (858-867) sa výrazne zaktivizovala misionárska činnosť Byzantskej ríše smerom na sever. Viaceré fakty dokazujú podobnú aktivizáciu navonok, za hranice ríše cirkevnej činnosti. Spomenieme aj byzantské posolstvo do Chazarskej ríše, ktoré spadá do rokov 860-861 a je spojené priamo s menami svätých bratov, ako hlavných postav tejto misie. Tým sa ich misijná aktivita neskončila.

Už v roku 863 boli obaja misijne poslaní na Veľkú Moravu, a vplývali aj na pokrstenie nebezpečných susedov – Bulharov v roku 864, kedy sa dal pokrstiť panovník Bulharov chán Boris (na počesť rímskeho-byzantského cisára prijmúci meno Michal). Približne v tom čase,   dôležitých prameňov tej doby ako je Okružný list (Encyklika) patriarchu Fótia z roku 867, z kroniky Theophana Kontinuátora, či neskoršieho “Prehľadu dejín” Georgia Kedrina, „takzvaný (národ) Ros“ spolu s kresťanstvom prijal gréckeho arci)biskupa. Takéto oživenie vonkajšej politickej a misionárskej činnosti byzantskej Cirkvi sa stalo odpoveďou Grékov na spomínaný nečakaný útok Rusov na Konštantinopol v júni roku 860.

Tak v „Okružnom liste“, onej znamenitej Fótiovej encyklike zo začiatku roka 867 a v kronike Theophana Kontinuatora (okolo roku 950) sa hovorí, že čoskoro po útoku roku 860 na Konštantinopol prišlo posolstvo od Rusov s prosbou o pokrstenie, pričom, podľa Encykliky patriarcha Fótios, poslal k Rusom biskupa a časť ich kresťanstvo prijala. To bol prvý krst Rusov. Na konci roka 860 a začiatku roka 861 cisár Michal III. vyslal do Chazarie vážne diplomaticko-cirkevné posolstvo, ktorého sa zúčastnili aj obaja bratia zo Solúna. Chazarský kagan cez niekoľkých poslov oznamoval byzantskému panovníkovi o snahách moslimov a Židov-judaistov obrátiť Chazarov na svoju vieru, a preto ho prosí o to, aby aj on poslal do ich zeme učeného muža („мужа книжна“), ktorý by ich naučil pravej viere.

Cisár, poradiac sa s patriarchom, poslal do Chazarie misiu, do čela ktorej postavil mladého no učeného a zbožného Konštantína Filozofa. Konštantín si zobral na pomoc aj svojho staršieho brata, skúsenejšieho Metóda. Z prameňov teda vyplýva, že chazarská misia sa začala na popud samotných Chazarov, konkrétne ich panovníka – kagana, ktorý poslal do Konštantinopolu svojich poslov. Tí hovorili, že Židia a moslimovia sa usilujú obrátiť Chazarov na svoju vieru, a preto cisára z Nového Ríma prosili, aby k nim bol poslaný aj kresťanský kazateľ, ktorý by ich mohol premôcť slovami pravdy pričom v prípade víťazstva kresťanov počas dišpút o viere sľubovali, že príjmu kresťanstvo.

Splnomocnení byzantskou vládou solúnski bratia čoskoro odišli do Chazarie. Skôr však ako tam došli, navštívili Krym ako aj hraničiaci s chazarskou krajinou Chersones. V Chersone podľa jedných údajov Cyril študoval chazarský jazyk, zatiaľ čo podľa iných sa učil hebrejsky, pričom pomocou modlitby sa naučil čítať „samarské knihy“, pričom našiel a prečítal Sväté Písmo – „Evanjelium a Žaltár, napísané ruskými písmenami“, naučil sa čítať a hovoriť v tomto jazyku, a popritom ešte objavil sväté ostatky jedného z najstarších kresťanských mučeníkov rímskeho biskupa Klementa I. Zároveň sa mu podarilo presvedčiť chazarského „vojvodcu“ aby prestal obliehať neďaleko Chersonu sa nachádzajúce kresťanské mesto. Potom Konštantín sadol na loď a namieril si to priamo „do Chazarie k Metodskému jazeru“ (Azovské more) a ku Kaspickým bránam Kaukazských hôr (Derbentský priechod).

Diplomatická činnosť svätých bratov v Chazarskej ríši bola spojená s misionárskou prácou. Podľa textu „Života Konštantína,“ dôjduc po Kaspickú bránu v Kaukazských horách zúčastnil sa tuná teologickej dišputy pri dvore chazarského kagana, pričom svojich protivníkov porazil, po čom pokrstil 200 ľudí. Kagan s poctami prijal Konštantína, osobne sa zúčastnil sporov o viere, dal súhlas svojim ľuďom, aby sa tí, ktorí chcú nechali pokrstiť, no sám krst neprijal. Vzdajúc Konštantínovi veľkú úctu a oslobodiac na základe jeho prosby 20 (v inom rukopise) 200 zajatých Grékov, kagan napísal východorímskemu cisárovi ďakovný list, po čom sa misia vrátila do Nového Ríma pri Bospore.

Približná synchronickosť počiatku „chazarskej“ misie slovanských arciučiteľov a „prvého krstu Rusov“, ich zhoda v rámcoch misionárskych úsilí Konštantinopolu 60. rokoch 9. storočia priťahovala pozornosť nejedného bádateľa, pričom nás núti hľadať spojitosť medzi týmito udalosťami. Z porovnávania posolstva „od Rusov“ a „z Chazarie“, ktoré vyvolali misiu Konštantína (Cyrila) a Metoda „do Chazarskej ríše“ veľa učencov došlo k záveru, že bratia v čase svojej misie pokrstili Rusov. Napríklad, akademik V.I. Lamanskij, ktorý detailne preštudoval tzv. „Panónske legendy“ ako prvý prišiel k záveru, že „chazarská“ misia svätých bratov bola realizovaná nie k Chazarom, ale ku kyjevským Rusom.

Byzantínci dobre poznali Chazariu. Preto Chazarská ríša mohla poslúžiť ako dobrý orientačný bod. Taktiež treba brať do úvahy, že dlhú dobu kvôli zachovaniu mieru Rus platila Chazarii daň za jej podriadené zeme. Preto pomerne dlhú dobu si aj v Byzancii mohli myslieť, že národ “Rusov” žije v Chazarii. V samotnej Chazarii nemohlo byť zajatých Grékov, pretože stály a verný spojenec Byzancie, ktorou Chazarska ríša bola, s ňou nebojoval, a preto ani nemohli brať zajatcov. Taktiež je symptomatické, že až do 11. storočia sa kniežatá, vládnuce na Rusi nazývali na spôsob chazarských – kaganmi.

Slová listu kagana byzantskému cisárovi, odovzdané prostredníctvom Cyrila, o priateľstve a pripravenosti ísť k nemu do služieb sa zhodujú so slovami „Okružného listu“ patriarchu Fótia, podľa ktorých Rusi vstúpili do radov poddaných a priateľov Byzancie aj s tým historickým faktom, že po tomto bolo Rusom dovolené vstupovať do vojenskej služby v byzantskej armáde. Takýmto spôsobom Lev Lebedev pripustil možnosť, že posolstvo v niektorých prameňoch mohlo dostať názov posolstva z Chazarie.