Falošná vlajka nastražená v plynovode Nord Stream a boj USA s Ruskom o Európsku úniu
Poškodenie plynovodu Nord Stream. Kto za tým skutočne stojí a aké následky to bude mať? Odpoveď hľadá nezávislý novinár James Corbett vo svojom pravidelnom reporte.
Viac vo videu James Corbetta (s českými titulkami):
USA bojuje s Ruskom o Európsku úniu
Článok je z roku 2017 (zdroj), ale vysvetľuje súvislosti k tomu, čo sa deje dnes (september 2022). Ide o doplňujúci článok k novšiemu videu z 29. septembra 2022: Corbettov report: Falošná vlajka nastražená v plynovode Nord Stream
Článok: Snemovňa reprezentantov v utorok takmer jednomyseľne schválila návrh zákona, ktorý uvaľuje nové sankcie na Moskvu a núti Trumpa, aby si pred zmiernením akýchkoľvek obmedzení voči Rusku vyžiadal súhlas Kongresu. Návrh zákona, ktorý je súčasťou rozsiahlejšieho sankčného režimu, ktorý by tiež zaviedol nové obmedzenia a trestné opatrenia voči Iránu a Severnej Kórei, vo štvrtok v ďalšom takmer jednomyseľnom hlasovaní (98-2) schválil aj Senát. Nie je prekvapením, že Trumpova administratíva už signalizovala prezidentovu ochotu podpísať návrh zákona (ten istý, ktorý pred chvíľou hanili), a iba slovom zmenila „L“ na „W“.
Reakcia Ruska na návrh zákona je presne taká, akú by sme očakávali:
Sankcie sú „rovnako hrozné z hľadiska medzinárodného práva a medzinárodných obchodných vzťahov,“ uviedol tlačový hovorca Kremľa Dmitrij Peskov povedal novinárom a varoval, že „takéto akcie nezostanú bez odozvy“.
„Už teraz to má mimoriadne negatívny vplyv na proces normalizácie našich vzťahov,“ povedal námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov Interfax news agentúre, ktorý varoval, že sankcie zavádzajú USA a Rusko na „neprebádané územie v politickom a diplomatickom zmysle“.
„Mali by sme hľadať protiopatrenia, ktoré nepoškodia naše národné záujmy, ale budú bolestivé pre Američanov.“ povedal Konštantín Kosačev, šéf výboru pre zahraničné vzťahy v hornej komore ruského parlamentu, a zdôraznil, že taká odveta „by nemala byť len symbolická“.
A iste, v nadväznosti na schválenie zákona Senátom začalo Rusko odvetné opatrenia, ktoré donútili USA, aby znížila počet svojich diplomatických zborov v Moskve a pozastavenie amerického používania skladovacieho zariadenia v ruskom hlavnom meste.
Ale samozrejme, že tento druh plamennej rétoriky a protiopatrenia je presne to, čo by ste očakávali od zeme, ktorá je vystavená tlaku nespornej svetovej superveľmoci, že?
Čo hovoríte na toto vyhlásenie? „V pozoruhodnom okamihu otvorenosti americký návrh zákona odhaľuje, o čo v skutočnosti ide: o predaj amerického skvapalneného plynu a vytlačenie dodávok ruského zemného plynu z európskeho trhu. Cieľom sankcií je zabezpečiť pracovné miesta v plynárenskom a ropnom priemysle v USA. Politické sankcie by nemali byť spájané s ekonomickými záujmami.“
Je tento (vskutku presný) opis legislatívy a jej obsahu dielom nahnevaného ruského diplomata? Ruského vojenského dôstojníka alebo podnikateľa?
Nie. Skúste to znova. Je to súčasť spoločného vyhlásenia nemeckého ministra zahraničných vecí Sigmara Gabriela a rakúskeho kancelára Christiana Kerna. A títo dvaja nie sú sami, kto zastáva tento názor. K tomuto návrhu zákona sa vyjadrilo množstvo vysoko postavených európskych predstaviteľov, ktorí si uvedomujú, že nech už sa tu deje čokoľvek iné, prehlbujúca sa roztržka medzi Ruskom a USA je dýkou namierenou na srdce Európy.
Zoberme si predsedu Európskej komisie Jean-Claude Junckera, ktorý povedal o novom režime sankcií: „EÚ je plne odhodlaná dodržiavať režim sankcií voči Rusku. Jadrom zabezpečenia plného vykonávania minských dohôd je však jednota skupiny G7 v otázke sankcií a úzka koordinácia medzi spojencami. To je hlavný cieľ, ktorý EÚ a USA zdieľajú. Americký návrh zákona by mohol mať nezamýšľané jednostranné účinky, ktoré by mali vplyv na záujmy EÚ v oblasti energetickej bezpečnosti. Preto dnes Komisia dospela k záveru, že pokiaľ nebudú naše obavy dostatočne zohľadnené, sme pripravení v priebehu niekoľkých dní zodpovedajúcim spôsobom konať. Amerika na prvom mieste nemôže znamenať, že záujmy Európy sú až na poslednom mieste.“
Alebo rakúskeho kancelára Christiana Kerna: „Považujem sankcie proti Rusku uvalené Spojenými štátmi za úplne neprijateľné. Zamieňať politické záujmy s hospodárskymi na úkor európskych pracovných miest je neprípustné. Zásobovanie Európy energiou je záležitosťou Európy!“
O čo ide? Prečo je Európa taká naštvaná kvôli americkým sankciám voči Rusku?
No, keď si prečítate návrh zákona samotný, nájdete celú sekciu venovanú sankciám voči subjektom spojeným so „špeciálnymi ruskými ropnými projektmi“, čo EÚ chápe ako „Nord Stream 2“.
Nord Stream 2 je, ako názov napovedá, predĺžením plynovodu Nord Stream, ktorý spája ruské prístavné mesto Vyborg s nemeckým univerzitným mestom Greifswald. Nord Stream sa v súčasnosti skladá z dvoch paralelných vedení s kapacitou 1,9 bilióna kubických stôp, ale očakáva sa, že rozšírenie Nord Stream 2 zvýši túto kapacitu na 3,9 bilióna kubických stôp.
Problém z pohľadu EÚ (alebo aspoň z pohľadu Nemecka, čo na byrokratickej úrovni môže znamenať to isté) spočíva v tom, že tieto nové americké sankcie voči Rusku by v závislosti od spôsobu ich uplatňovania mohli potrestať európske spoločnosti pracujúce na plynovode, vrátane obmedzenia prístupu týchto spoločností k americkým bankám. Ako Sigmar a Kern zdôrazňujú vo svojom vyššie uvedenom spoločnom vyhlásení, nie je ťažké si tento krok USA vyložiť ako cynickú snahu podporiť rozvíjajúci sa americký sektor vývozu ropy a plynu narušením energetickej závislosti EÚ na Rusku.
To je dôvod, prečo sme boli svedkami pozoruhodného množstva prednej i zadnej diplomacie zo strany EÚ ohľadom tohto amerického návrhu zákona o sankciách. Rovnako ako sa píše teraz, predstavitelia EÚ vo Washingtone v zákulisí tvrdo lobovali za obmedzenie rozsahu týchto nových sankcií, a v dôsledku toho sa im dokonca podarilo vložiť priamo do textu návrhu zákona formuláciu vyzývajú Trumpa, aby „presadzoval a usiloval sa o jednotu s európskymi a ďalšími kľúčovými partnermi ohľadom sankcií zavedených proti Ruskej federácii“.
Vo veľkom meradle sa nejedná o nič prevratné. Napriek tvrdým rečiam z Bruselu (a Berlína) o „odplate“ nad týmito novými opatreniami, nedôjde k žiadnym výstrelom, k žiadnemu prerušeniu diplomatických vzťahov, k žiadnym dramatickým posunom od Washingtonu smerom k Moskve. Zatiaľ.
Napriek tomu je to zaujímavý pohľad na zásadnú otázku, ktorej Európa čelí v tejto stále sa stupňujúcej studenej vojne 2.0 medzi Ruskom a USA. V akom okamihu si Európa bude musieť vybrať stranu? A je nutné a nespochybniteľné, že ak k tomu dôjde, postavia sa Európania na stranu strýka Sama a nie súdruha Vlada?
Iní túto debatu formulujú ako spor medzi atlantistami, ktorí považujú status quo Pax Americana pod vedením Washingtonu za zásadný pre existenciu Európy, a euroasianistov, ktorí vidia vzostup Čínou a Ruskom vedených inštitúcií a iniciatív ako znamenie, že budúca prosperita Európy spočíva v spojení s rastúcou ázijskou ekonomikou. Pre tých, ktorí majú záujem na tom, aby skončilo oligarchické usporiadanie sveta, je to samozrejme falošná dialektika, pretože vylučuje slobodné združovanie nezávislých ľudí a redukuje rozhodnutie sveta na jedno z NATO alebo ŠOS, Svetovej banky alebo banky BRICS, EÚ alebo EAEU.
Hoci ide o falošnú voľbu, stále je to voľba, ktorá ovplyvní vzhľad sveta v nasledujúcich desaťročiach. A hoci sa EÚ v tejto chvíli nemieni postaviť USA na svetovej scéne, rastúce spojenectvo medzi Trumpovou Amerikou a brexitovou Britániou by mohlo práve odvrátiť verejnú mienku kontinentálnej Európy od statu quo a prejsť do náručia Ruska a Číny.
Zdroj: corbettreport.com
Preklad: David Formánek & otevrisvoumysl.cz
Zanechajte nám komentár