EUROVOĽBY BUDÚ EXISTENČNOU OTÁZKOU
AUTOR: ZEM&VEK
My a ani ja konkrétne sme nevstúpili do politiky. Naopak. My sme jej súčasťou od májových dní 2012 – na demonštráciách, besedách, konferenciách a na mnohých podujatiach, kde sme prejavovali naše celkom konkrétne a zásadné postoje. Sme geopolitický a kultúrny magazín, politika, teda záujem o veci verejné, je nám bytostne vlastná, čo napokon v televízii ProtiProud zhodnotil aj bývalý zástupca šéfa prezidentskej kancelárie Václava Klausa Petr Hájek po mojom ohlásení kandidatúry do volieb v europarlamente. „Tentokrát jsou volby do europarlamentu zcela výjimečná záležitost, kde opravdu poprvé o něco půjde. Nepochybuji o tom, že jste homo politicus tím, co dĕláte léta letoucí.“ V Prahe som mal okrem iných vzácnych ľudí tú česť rozprávať sa doma s profesorkou Annou Hogenovou, ktorá skvostne definuje súčasnú realitu: „Politik především musí mít přístup k nepředmětnému celku, t. j. k celku, který nemá okraje. To je možné jen tehdy, pokud žije v napětí bytostných tázání… Jen v napětí se rodí v duši vhledy do celků bez marga, počátkují, jako blesk vznikají a zanechávají v mysli to, co je podstatné. Jedině za těchto předpokladů muže politik rozlišit podstatné od nepodstatného a stává se tak moudrým vládcem i hospodářem, jinak jde o rozhodovatele, kteří jsou vždy na straně nějaké kliky, partaje, štamtiše, přesně tak, jako to nenáviděl Karel Čapek ve třicátých letech minulého století… Jen plochý liberlismus toto nechápe a Dilthey měl pravdu, že liberalismus se pojí většinou s nevzdělaností.“
My na rozhodovacie pozície už v tejto dobe nesmieme rezignovať – naopak, musíme v sebe nájsť odvahu onej bytostnej rozpravy so svojim ja a takto na všetkých spoločenských úrovniach obhajovať záujmy predovšetkým ľudí našej zeme podobne, ako to učinil aj Ludevít Štúr v roku 1847, keď ako poslanec vstúpil do uhorského snemu. V Bruseli pôjde o spoločné úsilie zvrhnúť režim globalistických elít, ktoré v mene svojho zabezpečenia Európu opäť zlovestne vábia na mínové polia. Veľmi jasne si uvedomujem, že sme na pokraji svetovej vojny, už nie je žiaden priestor na pohodlie a lyrické manévre. Kým v minulosti boli eurovoľby len o prejavení určitej miery odmietania a nespokojnosti, dnes sú predmetom otázok o našom zániku alebo existencii. A či už dopadnú tak či onak, poľaviť v tomto zápase by bolo osudovou chybou.
PARÍŽSKA BARBAROSSA 2024
Z Parížskej konferencie, ktorú na pokyn globalistov zvolal francúzsky prezident Emmanuel Macron vyšlo na povrch tajomstvo z úst gréckeho premiéra, ktoré odhalilo, kto z Európy už bol rozhodnutý vyslať svojich vojakov do vojny na Ukrajine. V prvom rade Veľká Británia, ktorej vojenskí inštruktori tam už dávnejšie sú a obsluhujú sofistikované raketové systémy dodané Nemeckom, ako aj Poľsko a baltský blok s Estónskom, Litvou a Lotyšskom. Na rozdiel od nich vyjadrili svoj jasný a odmietavý postoj Maďari, ktorí sa parížskeho stretnutia ani nezúčastnili, a aj Gréci, Bulhari, Rumuni a Turci. Stretnutie v Paríži koncom februára 2024 ukázalo, že parlamentná demokracia je do veľkej miery utópia, nakoľko v skutočnosti sa o všetkom najpodstatnejšom rozhoduje niekde na úrovni transnacionálnych štruktúr, kde sa vydávajú vyhlásenia o „spojenectve“, ktoré nie je možné spochybniť. Spolu s tým sa tiež ukázalo, že námestníčka ministra zahraničných vecí pre otázky bezpečnosti v Európe a na Ukrajine Victoria Nulandová musela na svoju funkciu rezignovať preto, že niesla zodpovednosť za nezabezpečenie najvyššieho utajenia plánov nemeckej generality pripravujúcej vzdušné útoky raketami Taurus koordinované Nemeckom a USA na ciele v Rusku za chrbtom Olafa Scholza. Materiály sa dostali na svet. A toto je neuveriteľne nápadná analógia diania pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ale aj operácie Barbarossa, keď sa Rusom do rúk dostali nemecké plány útoku na ich zem.
NAŠIMI SPOJENCAMI SÚ SLOVANIA A MIERUMILOVNÍ
Rozhodnutie bojovať na medzinárodnej úrovni v prvom rade v mene existenčných otázok o vojne a mieri v žiadnom prípade nie je iba o prinášaní správ a informácií z bruselskej centrály. Niekedy je smutné sledovať, koľko komentátorov sa do informačného poľa vyrojilo koncom covidovej hystérie a koľko z nich začalo priestor zapĺňať so svojimi prekladmi cudzojazyčných zdrojov vydávajúcich sa tým automaticky za autority. Jedna vec je komentovať a analyzovať deje a celkom iná zas „tvoriť hru“ a vystupovať z prítmia na svetlo pred oči, čo vidia, a uši, čo počujú. Je nesmierne dôležité využiť mandát europoslanca aj na rokovania so zainteresovanými predstaviteľmi hnutí odporu v Európe a v krajinách euroázijského sveta vrátane Číny, Indie ale aj Iránu, s čím sme už na mediálnej úrovni začali ako prví. Pochopiteľne, spojencov máme v slovanskom svete, o ktorého znovuoživení som hovoril už v roku 2015 za okrúhlym stolom v Moskve, v Belehrade aj v Prahe na všeslovanských zjazdoch, kde máme kontakty na predstaviteľov mnohých slovansky hovoriacich krajín.
PRAŽSKÉ TELEVÍZNE DIALÓGY
Aj preto sme sa o aktuálnych témach rozprávali v Prahe hneď vo viacerých televíziách – Inovace Republiky s Robinom Čumpelíkom, XTV s Xaverom Veselým a v tv ProtiProud s Petrom Hájekom. Skonštatovali sme, že sa treba vydať do jamy levovej o pokúsiť sa zo všetkých síl zastaviť reálnu hrozbu vypuknutia tretej svetovej vojny. Tá sa zdá byť čírym šialenstvom zvlášť potom, keď krajiny strednej a východnej Európy očividne štvú do vojny s nukleárnou veľmocou, ako aj potom, aký reálny obraz vidieť na územiach zdemolovanej Ukrajiny, kde elity v zákulisí naviedli politikov Západu na vyprovokovanie Ruska zabíjaním ruskojazyčných civilistov na jej východe. Tá istá zákulisná elita tu celé desaťročia snuje siete ruinujúcich katastrof a na prvý pohľad neprijateľných nehorázností, akými sú Green Deal ako nástroj deindustrializácie, nové mocenské rozpínanie WHO, kvóty pre migrantov alebo šialenstvá pandemických nariadení, o agendách technokracie, digitálnej totality, umelej inteligencie, transrodovej pseudoidentity, homosexualizácie alebo geoinžinieringu nehovoriac. To všetko sú témy, ktorým sa detailne a veľmi intenzívne venujeme viac ako jednu dekádu.
DO BRUSELU AKO TÍM
Rozhodnutie prijať jednu z viacerých ponúk (výhradne nezávislého kandidáta bez príslušnosti k politickej stane) na moju účasť v zápase o bruselské kreslo prišlo náhle a bez taktizovania a kalkulácií. Nikdy by som tento krok neučinil bez podpory tých, s ktorými po neľahkej ceste kráčame už dlhé roky. Ak by som mal na medzinárodnej pôde zastupovať záujmy našej zvrchovanej vlasti a nášho národa, potom len s tímom brilantných odborníkov a zásadových ľudí, ktorí by mojím zvolením zaujali svoje pozície tak ako profesor Peter Staněk, doktor Ján Lakota, geopolitický stratég Patrik Sloboda a právnička Adriana Krajníková. Táto jedinečná zostava mi dáva istotu, že každé naše slovo bude na pôde parlamentu Európy čímsi ako blesk z jasného neba. Som si plne vedomý, že EÚ je v dnešnej podobe nereformovateľná a naším zámerom je počas veľmi pravdepodobného pádu tejto babylonskej veže zabezpečiť čo najviac životodarných a strategických pozícií pre Slovensko spolu s krajinami strednej Európy, ale aj s tými, ktoré sa objavili ako nový prísľub lepších čias v euroázijskom priestore. Našou zásadnou požiadavkou je skoncovanie s diktátom Európskej komisie, prísne dodržanie rovnocennej spravodlivosti s neoddiskutovateľným právom veta. Odtiaľto sa bude odvíjať naša cesta ku skutočnej prosperite a nezávislosti, za ktorej princípy bojujme v prostredí Zem&Vek od nášho vzniku v máji 2013. Zaručiť ju môže naša neutralita, ktorú pre Slovensko požadujeme už viac ako dekádu. Celkom pochopiteľne sa pri tom vždy odvoláva na garancie veľmocí, ktoré musíme získať, no spolu s tým si treba uvedomiť skutočnosť, že dnes už tu nie sú iba dve veľmoci bipolárneho sveta, ale úplne nová, multipolárna realita.
PROTI VOJNE STOJÍME NA PÓDIÁCH OD ROKU 2012
Už od roku 2012, keď som prvýkrát stál na pódiách demonštrácií proti všetkým podobám povýšeneckej nadradenosti globalistov, bolo naše presvedčenie spontánnym a autentickým vzdorom. My sme o tom nielenže písali, my sme to intenzívne žili a ľuďom okolo nás dodávali odvahu a nádej. Už na jeseň 2012 sme v Kalnej nad Hronom spolu s ďalšími sformulovali Memorandum slobodného občana. Neskôr 17. novembra 2012 sme stáli s oprávnenou požiadavkou vytvorenia permanentnej diskusie vo verejnoprávnych médiách, ktoré naše výzvy ignorovali. Stáli sme spolu s davom pred Slovenským rozhlasom, oproti nám šíky ťažkoodencov. O pár dní sme na protest proti arogancii RTVS organizovali blokádu budovy rozhlasu na Mýtnej – policajti ju tvrdo potlačili, mnohých surovo zbili a odvliekli na výsluchy na policajnú stanicu. Toto nebolo o novinárčine, toto bolo o vyjadrení zásadných občianskych postojov k mediálnej propagande a arogancii moci. A práve odtiaľto mňa a zopár ďalších viedla od žurnalistiky cesta k prejavom postojov, kde bolo ústrednou témou dodržiavanie ľudských práv s najväčším dôrazom na slobodu slova a prejavu. Pre aparát sme boli o to neprijateľnejší. A opakovali sa obušky, slzný plyn, represie. Organizovali sme podujatia, kde som sa pravidelne vyjadroval za mier, za vystúpenie z NATO, písali sme mierové výzvy najvyšším ústavným činiteľom. V tých časoch už od roku 2014 zúrila vojna proti ľuďom na Donbase, ktorí odmietali prevrat na Majdane a nacionalistický režim Kyjeva. Už vtedy sa konflikt na Ukrajine mohol zastaviť. Rusko vnímalo Slovensko ako možného sprostredkovateľa dialógu medzi ním a Západom. Túto historickú príležitosť vtedy slovenská garnitúra nevyužila. Prišli Minské dohody (2014, 2015), kde bola rovnako tak príležitosť urobiť bodku za krviprelievaním. Ako už je všeobecne známe, tieto dohody boli iba krycím manévrom o získanie času na vyzbrojovanie ukrajinských vojsk Západom, čo potvrdila aj bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová. Zaživa horeli telá v Odese a civilisti na Donbase boli masakrovaní artilériami Porošenkovho delostrelectva. Bezbranní ľudia trpeli a my sme spoluorganizovali humanitárnu pomoc zo Slovenska na Ukrajinu, a dostávali sa tak na fašistické zoznamy ľudí na odstrel. Všade v týchto časoch bol priestor na zastavenie ničivej občianskej vojny. Kde boli vtedy zástupy tých, ktorí dnes volajú po zastavení ruskej agresie a súčasne sa zasadzujú za dodávanie zbraní do vojnového ťaženia proti Rusku? Práve v tých časoch tu bola jedinečná príležitosť. A nebola to len Ukrajina, od vypuknutia druhej vojny v Perzskom zálive v marci 2003 som spolu s ďalšími vystupoval proti invázii do Iraku, kde preukázateľne neexistoval dôvod na použitie teroru.
KTO SÚ KOLABORANTI?
My dnes vieme, že žiadne zbrane hromadného ničenia sa tam nenašli. Jedna z najznámejších postáv liberálnej kaviarne Štefan Hríb z týždenníka .týždeň na obhajobu tejto agresie písal ospravedlňujúce traktáty: „USA sú najsilnejšia krajina sveta. Majú najmocnejšiu armádu, najvyspelejšiu ekonomiku, ale aj potrebný pocit zodpovednosti za chod sveta. Amerika nezvykne uvrhávať slobodné krajiny do neslobody, naopak. Každá vojna, aj tá v Iraku, je strašná. Ale nie každá je chybou a zločinom.“
A opäť, kde boli pódiá so súcitnými rečníkmi, ktorí by odsúdili takýto ohavný a vopred naplánovaný masaker Iraku a Afganistanu? Videl som hrôzostrašne vydesené deti s rukami nad hlavou pred hlavňami zbraní amerických okupantov. Kde bol onen súcit s vraždením bombardovanej Juhoslávie? Propaganda nastavila zrkadlo tak, aby vláda na Slovensku pomáhala americkým vzdušným silám tri mesiace nepretržite ruinovať mierumilovnú zem Slovanov. Kto sú teda tí kolaboranti – ako ľudí zasadzujúcich sa a mier označuje Naď a jeho súputníci? Neutíchajúci teror na územiach Palestíny nadobudol po 7. októbri ešte desivejšiu podobu, podobu genocídy. Vlajky súcitu s vyvražďovaním civilného obyvateľstva Palestíny sa u nás neujali. Nie je vojna ako vojna, píše Hríb.
Lenže o tomto všetkom mi svedomie nedovoľovalo iba písať, my sme sa znovu a znovu zúčastňovali vzdoru voči novým podobám nacizmu či už v Palestíne, v Iraku, Líbyi, Juhoslávii alebo toho banderovského na Ukrajine, kde z útrob Azovstalu s rukami nad hlavou vyliezali podivné kreatúry s vytetovanými hákovými krížmi. Nikdy sme neschvaľovali žiadnu vojnu, vždy sme nástojili na mierovom urovnaní konfliktov a krívd voči ľuďom, ktorým aj tu covidové režimy doslova ničili životy. Nebola to teda len novinárčina, boli to naše ľudské postoje. A rozprával som o nich v Moskve, v Belehrade, v Prahe aj v Bratislave. Nikto v tých vežiach zo slonoviny o nich nechcel počuť, uši hluché, oči slepé. Jeden kolega a priateľ mi pri debate prstom na stôl nakreslil čiaru – „tu je rieka, tu sme my a tu sú politici a táto rieka sa nemá prekročiť.“ A práve toto chcú, aby sme si osvojili – nikdy sa nevydávať za hranice dovoleného. Skutočnosť je taká, že my sami sme každou neoddeliteľnou kvapkou riek aj morí bez brehov a hraníc. Držme spolu!
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
Zanechajte nám komentár