Eduard Chmelár usvedčil Zelenského z klamstiev?! + takýto náklad OĽaNO ešte nezažilo!

Eduard Chmelár

KEBY Z. ČAPUTOVÁ NEBOLA PREZIDENTKOU, ZA TENTO ČIN BY JU BOLO MOŽNÉ ODSTÍHAŤ ROVNAKO AKO KOTLEBU

Pôvodne som sa k tejto téme nechcel vyjadrovať. Dokonca som chcel Zuzanu Čaputovú pochváliť. Dlho to totiž vyzeralo tak, že konečne vybrala vyvážený zoznam nositeľov štátnych vyznamenaní bez typických ideologických nánosov. Páčilo sa mi, že vyzdvihla neznáme osobnosti a obetavých ľudí, ktorí by mohli byť pre slovenskú spoločnosť vzorom. Až potom prišiel výbuch priamo do tváre.

Prezidentka udelila najvyššie štátne vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam trom členom antikomunistickej organizácie Biela légia Albertovi Púčikovi, Antonovi Tunegovi a Eduardovi Tesárovi „za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu“… Čakal som, že sa nájdu nejakí zorientovaní novinári, ktorí upozornia na túto obrovskú blamáž, ale namiesto toho klasika – napríklad Aktuality.sk písali o tom, že Zuzana Čaputová „v nových, naozaj nádherných šatách svojho dvorného návrhára a po boku svojej lásky neskutočne zažiarila“ a že slová prezidentky (rozumej tie neskutočne povrchné frázy) mali „hlbokú myšlienku“. Takéto servilné odvádzanie pozornosti od podstaty veci nám však nemôže zabrániť v tom, aby sme si vysvetlili, o čo ide.

Neoľudácke kruhy sa od roku 1989 veľmi intenzívne usilujú rehabilitovať predstaviteľov Tisovho totalitárneho režimu. Jedna z najsilnejších legiend, ktoré vytvorili, je príbeh o troch mladých odporcoch komunistického režimu, ktorí položili svoje životy v boji za slobodu a demokraciu. O tom, že je to lož a že táto skupina nikdy nebojovala za demokraciu, ale za obnovu ľudáckeho režimu, svedčia práce minimálne troch renomovaných slovenských historikov: bývalého disidenta Jozefa Jablonického, profesora Vladimíra Varinského a profesora Jozefa Beňu, ktorí sa tejto téme dlhodobo venovali.

Zmätok vznikol podľa môjho názoru v dôsledku toho, že druhá Dzurindova vláda stihla na konci svojho obdobia schváliť Zákon č. 219 /2006 o protikomunistickom odboji, v ktorom začiatok protikomunistického odboja kladie v § 2 ods. 2 do 6. októbra 1944 (sic!!!). Tí, ktorí nechýbali na hodine stredoškolského dejepisu, hádam vedia, čo je to za dátum. Je to deň, kedy Červená armáda spolu s 1. česko-slovenským armádnym zborom vstúpila po mimoriadne ťažkých bojoch v najkrvavejšej horskej bitke druhej svetovej vojny cez Dukliansky priesmyk na naše územie a začalo sa oslobodzovanie Slovenska.

Je naozaj zvláštne, že niekto sa cítil byť odbojárom už vtedy. Proti komu? Nedočkáme sa pri tejto logike toho, že začiatok protikomunistického odboja posunú na 22. jún 1941, deň prepadnutia Sovietskeho zväzu nacistickými vojskami, a z Hitlera urobia bojovníka za slobodu? Mohlo by sa zdať, že je to dôsledok mentálnej vyčerpanosti bývalých predstaviteľov KDH, ale ja tvrdím, že je to cielená snaha rehabilitovať ľudáckych zločincov, ktorí vyvíjali v tom čase činnosť proti Slovenskému národnému povstaniu a antifašistickému odboju. My dnes napríklad vieme, že katolíckymi kruhmi oslavovaný spoluzakladateľ Bielej légie a po novembri 1989 zakladateľ Zväzu protikomunistického odboja Jozef Vicen začal v auguste 1944 aktívnu spoluprácu s nacistickými okupantmi proti slovenským povstalcom. Venoval sa spravodajskej činnosti, ktorá viedla k odhaľovaniu účastníkov SNP, ale podľa zistení profesora Varinského sa aj priamo zúčastňoval na zatýkacích akciách vykonávaných orgánmi Hlinkovej gardy a nemeckými oddielmi.

Ešte tvrdší bol vo svojich vyjadreniach Jozef Jablonický, ktorý upozornil, že trojica Púčik, Tunega a Tesár nebola odsúdená za náboženskú činnosť, ale za to, že chceli obnoviť totalitárny režim z rokov 1939 – 1945. Boli napojení priamo na exilovú skupinu bývalého ministra zahraničných vecí Slovenského štátu Ferdinanda Ďurčanského, v neprítomnosti odsúdeného vojnového zločinca na trest smrti. Pred príchodom Červenej armády ušli do Rakúska, kde ich však chytili a odovzdali na Slovensko. Boli odsúdení za trestný čin kolaborantstva (za napomáhanie činnosti fašistických okupantov a domácich zradcov). Z tábora nútených prác sa im však podarilo ujsť. Podľa svedectva spoluväzňa Mirka Nešpora, istého Rízka, mu vraj Mirko Nešpor pred popravou povedal, že ho udal gardista Anton Tunega. Toto sa dokázať nepodarilo, dôvodné podozrenie však zostalo. Tunega sa totiž nikdy netajil tým, že podľa neho bolo Slovenské národné povstanie iba „boľševickým pučom“ a jeho účastníci „banditi“, ktorí si zaslúžia povraz.

Samotný Anton Tunega bol počas SNP konfidentom tajnej polície, udával ľudí, ktorí sa zapájali do Povstania a v januári 1945 dokonca organizoval spravodajský kurz Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže pre budúcich špiónov. Na posúdenie trestného činu velezrady a vyzvedačstva to bohato stačilo aj bez vykonštruovaných obvinení. Spomínaný Jozef Jablonický, ktorý preštudoval všetky dostupné listinné dôkazy, originálne pramene i súdne spisy, dospel k stanovisku, že aktivita týchto mladých ľudí nesmerovala k nastoleniu demokratického režimu, ale bola pokračovaním aktivít ľudáckeho podzemia a exilu. Politickým cieľom týchto skupín vedených Ferdinandom Ďurčanským bolo rozbitie Česko-slovenskej republiky a obnovenie Slovenského štátu. To dokazujú aj Ďurčanského inštrukcie, ktoré zaistila ŠtB už na jeseň 1947 a v ktorých sa nachádzajú poverenia konkrétnych ľudí, ktorí mali obsadiť kreslá v obnovenom Slovenskom štáte.

Takže si to zhrňme. Tunega, Púčik a Tesár neboli odsúdení za ich náboženské presvedčenie, vierovyznanie a konanie. Boli odsúdení za ich činy, konania a úmyselné skutky, dlhodobo páchané proti Česko-slovenskej republike s cieľom zlikvidovať ju. Konali tak na úrovni organizovanej skupiny. A konania proti štátu (jeho samostatnosti, ústavnej jednote, územnej celistvosti, atď.) trestá každý štát na svete. Ako píše profesor právnych dejín Jozef Beňa, skutková podstata zločinu velezrady sa naplnila tým, že obžalovaní ako štátni občania ČSR sa spojili s orgánmi cudzieho štátu, s cudzími subjektmi s úmyslom (motívom, cieľom) zničiť samostatnosť, resp. ústavnú jednotu ČSR. Vyplývalo to z toho, že chceli (mali priamy úmysel) obnoviť Slovenský štát s jeho stavovským (fašistickým) zriadením. To je tak jednoznačné, že tu niet o čom debatovať. Snáď len o treste smrti.

Viete, že som dlhodobým a principiálnym odporcom trestu smrti. Nie na základe nejakého havlovského resentimentu – božechráň – ale filozofického presvedčenia, ktoré má na Slovensku dlhšiu tradíciu, než si myslíte. Prvý, kto sformuloval výhrady proti trestu smrti, bol nielen u nás, ale aj v celej strednej Európe Ján Kollár, proti trestu smrti vášnivo vystupovali aj slovenskí tolstojovci Dušan Makovický a Albert Škarvan. Trest smrti pre Jozefa Tisa z neho podľa mňa zbytočne urobil martýra – zvlášť, keď minimálne rovnako vinný Alexander Mach dostal na osobnú intervenciu jeho kamaráta Laca Novomeského iba doživotie a v roku 1968 mu dali milosť. Trest smrti pre troch mladých ľudáckych aktivistov je podľa môjho názoru príliš krutý. Ale o ich vine by nemal nikto so zmyslom pre spravodlivosť a demokratické hodnoty pochybovať. Tým skôr, že sami zničili svojím udavačstvom životy mnohých antifašistických bojovníkov a odbojárov.

Celé to úsilie o vytvorenie slovenských katolíckych mučeníkov, ktorí sa stali obeťami komunistických zločinov, na ktorom participujú niektorí cirkevní hodnostári, KDH a partička okolo Jána Budaja, je teda skrz naskrz falošné. Tomu, že pri pietnych spomienkach na nich reční aj „člen Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov“ Boris Kollár, sa vôbec nečudujem, svoj názor na jeho účelové prijatie do tejto organizácie som už povedal. Ideologickým motívom ľudákov rozumiem. Prečo sa však na tom podieľa prezidentka republiky, ak ju nechceme upodozrievať zo zlého úmyslu? Je mi to ľúto, ale poviem to tak, ako to je – pretože je zúfalo nevzdelaná. Dokonca si myslím, že je to najmenej vzdelaná hlava štátu v dejinách tejto republiky. Samozrejme, rátam s tým, že jej fanúšikovia toto konštatovanie nebudú ochotní prijať. Som však presvedčený, že pri jej hodnotení podliehajú tzv. haló efektu, ktorý sformuloval americký psychológ Edward Thorndike. V praxi to znamená, že dobre vyzerajúcim jednotlivcom sme náchylní pripisovať tie najlepšie vlastnosti ako múdrosť, čestnosť, vzdelanosť, láskavosť, a to bez toho, aby sme si uvedomili, že naše hodnotenie podlieha fyzickej príťažlivosti danej osoby. Takto sa väčšina ľudí pozerá na politikov.

Ale Zuzana Čaputová je vo väčšine oblastí taká dezorientovaná, že je úplne odkázaná na poradcov. Nie je to autentická osobnosť, drží ju len všadeprítomný marketingový tím. Výsledkom je, že nedokáže autonómne posudzovať vzniknuté situácie a podlieha vplyvu tých, ktorí s ňou vedia efektívne manipulovať. Napokon, nie je to prvé škandalózne rozhodnutie prezidentskej kancelárie, pod ktoré sa podpísala. Minulý rok zamietla udelenie štátneho vyznamenania profesorovi Pavlovi Traubnerovi pri príležitosti jeho významného životného jubilea. A ešte predtým odmietla návrh Českého svazu bojovníků za svobodu udeliť štátne vyznamenanie in memoriam hrdinovi SNP, jednému z najlepších partizánskych veliteľov Jozefovi Trojanovi, ktorého v rámci vykonštruovaných politických procesov v roku 1953 popravili. Ale ľudáckym udavačom a zradcom, to už áno…

Pani prezidentka, poďte nám ešte niečo kázať o hodnotách… Je to hanba. A tak musím aspoň upozorniť, že keby Zuzana Čaputová nebola prezidentkou, za vyzdvihovanie exponentov ľudáckeho režimu a jeho symbolov by ju bolo možné stíhať rovnako ako predsedu ĽSNS Mariána Kotlebu za prejavy extrémizmu. Chráni ju len to, že podľa čl. 107 Ústavy SR možno hlavu štátu stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu (čo je síce podľa mňa nepatričný pozostatok monarchie, ale prosím).