Cesta Ľubomíra Almášiho za slovenským rekordom
V piatok 19. júna o 10.02 hodine z popradského letiska vyrazil Ľubo Almáši na svojej motorke Suzuki V-Storm DL 650 za novým slovenským rekordom – čo najtesnejšie kopírovať hranice Slovenska non-stop jazdou, bez spánku. Už na druhý deň, 20. júna o 14.20 h, sa živý a zdravý vrátil do východiskového bodu – na letisko v Poprade. Celá jazda trvala trvalá 28. hodín a 18 minút a prešiel 1 584 km. Táto hodnota je zapísaná v Slovenskej knihe rekordov, čo znamená že mladý 28-ročný Popradčan takúto trasu absolvoval ako prvý na Slovensku.
Ako nám po príjazde do cieľa svojej cesty prezradil, napriek odporúčaniam kamarátov, že si má čo najviac oddýchnuť, má sa čo najlepšie najesť a vyspať už zo štvrtka na piatok, pretože na ďalšiu noc pre nervozitu veľa nenaspí a podobné rady, nič z toho sa mu dodržať nepodarilo. „Som im za snahu pomôcť vďačný, za podporu, aj za rady, ale všetko som znegoval. V noci som bol v nočnej a to, čo mi odporúčali užívať ako doplnok stravy som si zabudol kúpiť. Jem dosť málo, takže ani s jedlom som nepreháňal. Namiesto oddychu som musel „fičať“ na sto percent ešte okolo rekordu a každú hodinu som výkon zvyšoval, aby som to všetko stihol,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že je rád, aj keď rady priateľov nepreniesol do praxe, ale zvládol to aj nap-riek tomu.
A aký bol priebeh cesty? „Len čo som vyštartoval z letiska, začalo najpr v mrholiť a potom pršať. V Tatranskej Kotline som sa v autobusovej zastávke prezliekal do nepremokavého obleku a lialo až pred Bardejov a s ma-lými prestávkami pršalo vždy a znovu. Pánu Igorovi Svítokovi zo Slovenskej knihy rekordov som za Bardejovom opäť posielal selfiefoto s označením Bardejova a vtedy som dal konečne dole nepremokavú bundu. Za Bardejovom má GPS zaviedlo na akúsi štrkovú cestu, kde ma štyri kilometre riadne „hrkotalo“ a šmýkalo sa. Za Vyšným Nemeckým sa zase poľná cesta zmenila na bahno. To nebola cesta, ale katastrófa. Samozrejme, že som zapadol a utešoval som sa, že už len tristo metrov a bude koniec… Práve vtedy bolo horúco, potil som sa v „nepremoku“, ale nechcel som sa zdržiavať vyzliekaním a strácať čas. A vtedy som zbadal auto a pri ňom ľudí. bol som rád, že konečne som prišiel do civilizováného sveta. Boli to chlapci z hraničnej polície a celý pobavení ma pozorovali, ako vytláčam motorku z bahna. Nechápali, čo tam robím a dobre sa na mne zabávali. Usmernili ma a skonštatovali, že idem dobre, len som si vybral tú najhoršiu cestu. Smiali sa, že ešte kúsok a museli by ma zobrať zo sebou, lebo by som prešiel ukajinskú hranicu. Bolo to náročné a tento úsek ma dosť spomalil,” konštatoval a dodal, že aj napriek tomu, že v GPS bolo až 65 záchytných bodov, aj takéto veci sa stávajú. Niektoré úseky boli ťahané dvoma bodmi, iné mali aj štyri body a človek, keď takúto trasu zostavuje, vidí na mape cestu, ale nevidí, aká tá cesta je. Na mape bola táto cesta ako najbližšia k hranici. Potom už bola obec Zbehy a normálna cesta do Veľkých Kapušian. Ako povedal Ľubo, poľné a štrkové cesty boli pre neho najväčším prekvapením, ale trošku si oddýchol na benzínke, pri tankovaní a jedení bagety.
Ďalší úsek, ktorý ho prekvapil, ale tentokrát milo, bola veľmi pekná cesta za Turňou cez kopec, v krásnej stromovej aleji. Ale opäť pršalo a nebolo mu všetko jedno, keď predné koleso podšmyklo na mokrom asfalte s listím. Ledva vyrovnal a keďže to nečakal, radšej spomalil a dával pozor.
Príjemným prekvapením bolo, keď prechádzal cez Gabčíkovo, hoci tam bol až v noci. Plavebné komory boli úžasné a tam ho čakal chalan, ktorý mu robil sprievod až po Bratislavu. „Ku Gabčíkovu sa určite vrátim, tento kút Slovenska nepoznám,“ povedal a pokračoval: „Najviac, čoho som sa obával, bolo množstvo zveri okolo Záhorskej Vsi, kadiaľ som išiel v noci. Lúky, lesy, na každom kroku bolo vidieť nejaké oči, ktoré v odraze svietili. Cez cestu prebehla jedna srna, druhá, ďalšia už bola rozhádzaná na ceste. V dedine stáli chlapi s autami, takže zjavne srnu jeden z nich trafil. O chvíľu neskutočne veľké stádo a o tri kilometre ďalej stála dodávka, ktorú ju mala už pod sebou. Na to som si dával veľký pozor, lebo keď zver trafíte na motorke, už to neustojíte,“ vysvetlil.
Ako povedal, žiadne ďalšie veľké prekvapenia na neho nečakali, okrem prehánok, prehánok, potom zimy a zase prehánok. Neustále obliecť „nepremok“, vyzliecť. Podľa jeho slov, najnepríjemnejšia bola zima a mal veľké šťastie, že noc prešiel juhom Slovenska, kde bolo relatívne teplo. Keď už stúpal za Bratislavou na sever, bolo podstatne chladnejšie.
Jedol na každej benzínke, kde tankoval, ale len bagety, čokoládu, trochu si oddýchol a pokračoval ďalej. Hoci mal čas aj na teplý obed, akosi vždy „prešvihol“ motorest. „Pomyslel som si, že bude ďalší a zase som ho prešiel. Alebo sa mi nechcelo odbočovať a zbytočne strácať čas. A tak som prišiel až do Popradu.“
Rozvidnievanie sa bolaopre Ľuba najťažšie obdobie, vtedy je človek najviac unavený. „Pred Starou Turou som už cítil únavu. Našiel som peknú autobusovú zas-távku, so stolom a lavičkami. Tam som sa zastavil, nastavil budík, natiahol sa na stôl a na hodinu si pospal. Oddych mi stačil a pokračoval som ďalej – Pribylina Podbanské, Smokovec, Pop-rad“. Keď bol v Tvrdošíne, na poslednej zastávke, podľa GPS videl, že je s časom dobre. „Slnko pražilo, prez-liekal som sa a prvýkrát som volal, že do cieľa prídem okolo 14. až 14.30. A ako prvej som volal priateľke Janke. Tej som sa musel hlásiť stále, lebo keby som nezavolal… Ani si nechcem predstaviť, aký strach by mala.“ Opäť peripétie s dažďom, skutočný lejak, keď za pár sekúnd mu zmokli nepremokavé nohavice, ktoré sušil na benzínke, otočené na ruby. „Ale už som to neriešil. Do cieľa mi zostávalo nejakých 150 km, vedel som, že stihám a už som nebral na vedomie ani neustály dážď, ktorý ma sprevádzal od Pribyliny cez celé Tatry až do Popradu,“ konštatoval. Dodal, že v pohode by to bol stihol do 13.45, ale keď už raz volal, že príde neskôr, neponáhľal sa a išiel skôr pomaly, ako rýchlejšie.
A s čím mal najväčšie problémy po absolvovaní celej trasy? „S ušami… Keď-že nosím okuliare, prilba mi celý čas tlačila uši. Keď som dával dole prilbu, myslel som, že ju stiahnem aj s ušami, tak ma boleli. Samozrejme, cítil som aj zadok a sedel som v rôznych polohách. Trošku aj ruku, ktorá je neu-stále na plyne, ale celkovo som nemal väčšie problémy, cesta bola v pohode. Vôbec to nebolo o dne ľudských síl, ale bolo to v rámci predpisov, bez pokuty či akejkoľvek kolízie. Nesnažil som sa tlačiť „na pílu“, pretože si myslím, že nie je hanba, keď si človek oddýchne, ale hanba je, keď sa niekde „vysype, lebo by zaspal.“
„S myšlienkou obísť Slovensko prišiel už pred dvoma rokmi, ale až teraz sa to podarilo zrealizovať. No nebolo mi všetko jedno, bála som sa o neho. Bojím sa vždy, keď nie som na motorke s ním. Celý deň som visela na appke a sledovala kde sa nachádza, čakala na telefonát. Vlastne každý deň sa bojím, čo si zase vymyslí, takže čakám čo príde najbližšie“ (smiech), povedala pre naše noviny Ľubova priateľka Janka Rybanská. A my už poznáme aj odpoveď. „Tých približne 1 600 kilometrov som zvládol celkovo bez problémov a moja myšlienka je ísť do Guinessovej knihy rekordov. Dúfam, že sa pán Igor Svítok zo Slovenskej knihy rekordov neurazí. Zatiaľ je to len myšlienka, ale chcel by som prejsť od najjužnejšieho miesta v Európe po najsevernejšie na čas. Uvidíme, či a kedy sa mi to podarí,“ ukončil Ľubomír Almáši, držiteľ slovenského rekordu. (reš)
Zanechajte nám komentár