Moldavsko už ohlásilo, že sa nepripojí k sankciám Západu proti Rusku.

Prezidentka Maia Sanduová tým jasne povedala, že bude od Ruska kupovať plyn za ruble a predávať ho ďalej do EÚ.

Tak ako Edo, Veronika a ďalší? Nechcete si to premyslieť a skúsiť prekalkulovať? Silou mocou sa chcete odpojiť od plynu? Tak len dva postrehy z FB, dokážu to bežní ľudia a stačí im na to len obyčajná kalkulačka:

*** *** ** * * * * * * * *

ZA alebo PROTI ?

ZA Mikloš – PROTI Švihlíková: Rýchle odpojenie sa od ruského plynu a ropy

pravda.sk

Vojna na Ukrajine ukázala v plnej nahote našu závislosť od dodávok ruského plynu a ropy. Okamžité odstrihnutie by síce Putinovi sťažilo financovanie brutálnej invázie, ale zároveň by viedlo v EÚ, zvlášť na Slovensku, k ďalšej ekonomickej kríze. A ani ponúkané alternatívy nie sú z viacerých dôvodov ideálne.

Vojna na Ukrajine ukázala v plnej nahote našu závislosť od dodávok ruského plynu a ropy. O diverzifikácii dovozu oboch komodít sa hovorí už od roku 2009, kedy prestal z Ruska prúdiť plyn ukrajinskou cestou. Po obsadení Krymu v roku 2014 sa debaty ešte zintenzívnili, ale na úrovni EÚ sa nič neurobilo. Z humanitárnych dôvodov by sme sa najradšej odstrihli od ruských dodávok okamžite, aby sme Putinovi prestali pomáhať financovať brutálnu inváziu. EÚ však nemá náhradu. Ani v budúcnosti nemusí mať, pretože alternatívou sú buď ekologicky nevýhodné dovozy, alebo importy z nedemokratických štátov. Okamžité odstrihnutie by tiež spôsobilo ekonomickú krízu, nielen na Slovensku, ale tiež v celej EÚ, zvlášť v Nemecku. Pred ňou varuje česká ekonómka Ilona Švihlíková. Naopak Ivan Mikloš dáva do popredia civilizačné hodnoty. Podľa neho nás neskoršie odpojenie bude stáť oveľa viac a uvádza, že technicky sme to schopní urobiť skôr, ako si teraz myslíme.

Nemali by sme váhať. Zvládneme to

Ivan Mikloš, bývalý podpredseda vlády a minister financií SR

Foto: PRAVDA: Ľuboš PilcIvan Mikloš

Existujú otázky, na ktoré sa nedá odpovedať jasne a jednoznačne áno alebo nie, táto však medzi ne dnes určite nepatrí. Odpoveď teda znie, samozrejme, ÁNO. Stručné zhrnutie odôvodnenia by mohlo byť asi takéto: ak to neurobíme, tak ohrozujeme (nielen) svoju slobodu, nezávislosť, územnú celistvosť, ekonomické záujmy krajiny, životnú úroveň a kvalitu života, ale navyše vystavujeme desaťtisíce ľudí (dnes najmä Ukrajincov, ale aj Rusov) hrozbe násilnej smrti, milióny ľudí utečeneckému osudu a ešte väčšie množstvo ľudí hladomoru.

Čím dlhšie budeme odoberať plyn z Ruska, tým dlhšie bude mať Vladimir Putin a jeho režim peniaze na pokračovanie vo vojne na Ukrajine, a tým dlhšie bude vedieť financovať chod svojho štátu doma. Inak povedané: čím dlhšie budeme od Ruska nakupovať plyn, tým dlhšie bude vojna trvať a tým väčšiu šancu bude Putin mať, že sa vyhne totálnej porážke a niečo vojnou získa (napríklad Krym alebo Donbas). Čím viac Putin vojnou získa, tým nebezpečnejší bude tento precedens predovšetkým pre malé krajiny ako Slovensko. Znamenalo by to totiž, že vo vzťahoch medzi krajinami sa znovu vrátime k zákonom džungle, keď budú silnejší rozhodovať o osude slabších, keď bude možné beztrestne meniť hranice krajín silou, zabíjať nevinných ľudí vrátane detí, bombardovať obytné domy, nemocnice a školy. Vojna na Ukrajine je dnes totiž nielen o životoch nevinných ľudí na samotnej Ukrajine, je aj o slobode, nezávislosti, územnej celistvosti a o životoch ľudí v iných krajinách vrátane tej našej. Preto by sme pri otázke o odstrihnutí sa od ruských uhľovodíkov nemali v prvom rade hovoriť o cenách, ale o životoch a o slobode.Kým ešte pred mesiacom tvrdila EÚ, že odstrihnutie od ruského plynu sa dá urobiť do roku 2030, dnes je to už za dva roky, pričom do konca tohto roka sa podľa únie dá znížiť terajší objem dovozu o dve tretiny.

Teraz môžeme prejsť k ekonomickej a sociálnej stránke veci a analyzovať efektívnosť, teda náklady a výsledky odpojenia sa od ruských uhľovodíkových palív. Ešte predtým by sme si však mali uvedomiť, že by sme mali posudzovať nielen krátkodobé, ale aj strednodobé a dlhodobé, a nielen priame, ale aj nepriame ekonomické náklady a výsledky čo najrýchlejšieho zastavenia odoberania plynu z Ruska. Napríklad platí, že ak to urobíme čo najrýchlejšie, tak síce krátkodobo to môže (ale nemusí) priniesť vyššie náklady a ceny, ale ak to povedie ku skráteniu vojny, tak celkové náklady môžu byť nižšie ako v prípade dlhšieho odpájania sa od ruského plynu, ktoré však povedie k dlhšej vojne s vyššími celkovými (nielen ekonomickými) nákladmi.

Dlhšia vojna znamená tiež dlhšiu recesiu (v celom svete), vyššiu infláciu (v celom svete), nedostatok potravín a hrozbu hladomoru (najmä v Afrike a na Blízkom východe), vyššie náklady na rekonštrukciu vojnou zničenej Ukrajiny, vyšší počet utečencov a tak ďalej a tak ďalej. V konfrontácii s vyššie uvedenými civilizačnými, humanitárnymi, ale aj ekonomickými (celkovými, nielen priamymi a krátkodobými) nákladmi a hrozbami je potom evidentné, že „argumenty“ o prílišných ekonomických či sociálnych nákladoch čo najrýchlejšieho zastavenia dovozu ropy i plynu z Ruska neobstoja.

Zároveň treba zdôrazniť, že čo najrýchlejšie zastavenie dovozu plynu neznamená ani okamžité, ani nepripravené zastavenie. Je potrebné zabezpečiť náhradné dodávky z iných zdrojov (USA, Katar, Alžírsko, Nórsko), rozšíriť kapacitu LNG terminálov a vybudovať nové, naplniť v maximálnej miere podzemné zásobníky plynu a odpojiť od nich Gazprom, dokončiť plynovodné prepojenie Slovenska a Poľska a tiež urýchlene spustiť program znižovania spotreby plynu a pripraviť krízovú reguláciu plynu pre všetky prípady (napríklad aj pre eventuálne zastavenie dodávok plynu samotným Ruskom). Okrem toho je dôležité, aby bolo toto odpájanie od ruského plynu robené spoločne a koordinovane v rámci celej EÚ. Súčasťou toho by malo byť aj prehodnotenie zatvárania bezpečných a funkčných jadrových elektrární v Nemecku a spoločný nákup plynu v rámci celej EÚ. Takýto spoločný postup je dôležitý z hľadiska cien, ale aj solidarity, umožní, aby zraniteľnejšie a viac závislé krajiny (medzi ktoré patríme aj my) nemuseli niesť neprimeranú záťaž.

O tom, že ak je naozajstná vôľa, tak sa to dá urobiť rýchlo, svedčí aj fakt, že kým ešte pred mesiacom tvrdila EÚ, že odstrihnutie od ruského plynu sa dá urobiť do roku 2030, dnes je to už za dva roky, pričom do konca tohto roka sa podľa únie dá znížiť terajší objem dovozu o dve tretiny. Iným príkladom, ako rýchlo sa dajú veci robiť, keď sa chce, je pripojenie Ukrajiny a Moldavska k európskemu elektrifikačnému systému ENTSO-E, ktoré bolo naplánované na najbližšie dva roky a po vypuknutí vojny na Ukrajine sa podarilo realizovať za pár týždňov.

Napokon, že by sme odpojenie od ruského plynu zvládli už v tomto roku, síce „s odretými ušami“, ale zvládli, potvrdil pre TA3 aj štátny tajomník ministerstva hospodárstva Karol Galek. Takže tak, my odreté uši, Ukrajinci len doteraz 139 mŕtvych nevinných detí.

Za fatálnu ranu Rusku by sme tvrdo zaplatili

Ilona Švihlíková, ekonómka, prorektorka VŠO, Praha

V posledných dňoch sa v rámci celej Európskej únie, ako aj jednotlivo v členských krajinách hojne diskutuje o tom, či je možné úplne sa odstrihnúť od ruských dodávok zemného plynu a ropy do EÚ. Pozrime sa najprv na dodávky ropy. Často sa uvádza, že tu je „hľadanie náhrady“ jednoduchšie, pretože ropná infraštruktúra nepredstavuje také náklady, ako je to pri zemnom plyne (a najmä skvapalnenom zemnom plynu). Rusko patrí k najväčším ťažiarom na svete a už niekoľko rokov spolupracuje s ropným kartelom OPEC vo formáte OPEC+. Jeho svetový vývoz prekračuje sedem miliónov barelov za deň, a trúfnem si povedať, že vykompenzovať takýto export nie je globálne vôbec možné. Ibaže by sme chceli zopakovať situáciu podobnú covidovému roku 2020 – teda veľmi silná recesia sprevádzaná zákazom lietania a masívnym obmedzením svetovej dopravy.

Pozrime sa na scenár o niečo realistickejší, a to je nahradenie ruskej ropy nie vo svetovom meradle, ale v európskom. Vykompenzovanie ruských dodávok by si vyžiadalo koordináciu viacerých krajín. Vynechávam tu značné logistické problémy, ako sú tankery, ich dlhodobá rezervácia, kapacity rafinérií aj to, že nie každý typ ropy je možné použiť v ľubovoľnej rafinérii. Najčastejšie sa oči niektorých zástupcov EÚ upínajú na kartel OPEC. Zďaleka nie všetky krajiny OPEC majú možnosť navýšiť svoju ťažobnú kapacitu (aj keby to napríklad chceli urobiť). Naopak, mnohé krajiny sú vnútorne veľmi nestabilné (Líbya, Nigéria) a to ovplyvňuje aj ťažbu a ropný export.Urýchlené a nepremyslené odstrihnutie sa od ruských komodít by priviedlo EÚ do hlbokých ekonomických problémov. Alebo je vari cieľom európskych predstaviteľov zmrzačiť svoje ekonomiky a svojich občanov, aby tým Rusku údajne uštedrili fatálnu ranu?

Pokiaľ hovoríme o rýchlejšom navýšení ťažby, potom je potrebné na prvom mieste uviesť Saudskú Arábiu, ktorá disponuje niečím pre ropný trh úplne zásadným, veľkou voľnou kapacitou (spare capacity), ktorá patrí k jej strategicky silným stránkam. Spolu so Spojenými arabskými emirátmi je možné očakávať navýšenie o 2,5 milióna barelov za deň. Teda za predpokladu, že to budú Saudskoarabi chcieť. Aj keď ich vzťah s Ruskom v rámci OPEC+ prešiel vzostupmi a pádmi, nemožno automaticky očakávať, že si budú chcieť rozbiť formát OPEC+, ktorý je pre nich veľmi dôležitý. Ale ani toto navýšenie ťažby nebude v žiadnom prípade stačiť. Bolo by úplne nutné zapojiť Irán, na ktorý sú stále uvalené sankcie. Opäť sa ponúka otázka, či Irán nebude chcieť svoje dodatočné dodávky (aspoň 1,5 milióna barelov za deň) smerovať práve do EÚ a nie napríklad na východ. Tam Irán nebol obviňovaný z toho, že jeho rakety doletia až do Európy a nebol zaradený na „os zla.“ Ale ani to by nestačilo a bolo by nutné pridať ešte ropu z Venezuely. Tá môže zvýšiť ťažbu azda o 0,6 milióna barelov za deň, ale tu by to trvalo dlhšie. O tom, aký vzťah deklarovala EÚ voči venezuelskému režimu, sa rozpisovať nemusím. Skrátka nijaká z tých krajín, ktoré by boli povolané na „záchranu“ EÚ, nespĺňa európske kritériá najvyšších hodnôt.

Pri zemnom plyne je situácia ešte ťažšia. Doprava nie je zďaleka taká flexibilná ako ropnými tankermi. Dodávky skvapalneného zemného plynu znejú perspektívne, lenže budovanie terminálov a celej sústavy predstavuje obrovské investície, ktoré môžu trvať roky. Rovnako už základné prepočty európskej spotreby zemného plynu indikujú, že toľko tankerov, koľko by EÚ potrebovala, ani nie je vo svete voľných. Úvahy o tom, že sa náklad „presmeruje“ z ázijských oblastí, nezohľadňujú fakt, že krajiny ako Japonsko či Južná Kórea sú od LNG úplne závislé a majú dohodnuté dlhodobé dodávky. Nie je ani zrejmé, do akej miery by sa EÚ rozhodla rezignovať (dočasne?) na svoje ekologické ciele. Pretože americký plyn ťažený z bridlíc, skvapalňovaný a následne tankermi prepravovaný na dlhé vzdialenosti, môže byť len ťažko považovaný za nejakú ekologickú alternatívu. To už skôr je schodnejší variant návratu k spaľovaniu uhlia.

Z dlhodobého hľadiska je potom nutné uviesť, že Rusko vykazuje najväčšie rezervy zemného plynu na svete a v posledných rokoch rozvíjalo rad produktovodov smerovaných na východ (napríklad Sila Sibíri). Z hľadiska ťažby je veľmi perspektívny Irán, ktorý má obrovské rezervy, ale pre rôzne ekonomické a technologické dôvody ťaží takmer len pre vlastnú spotrebu. Spomeňme ešte Turkménsko či Katar snažiaci sa o ďalšie navýšenie ťažby. Aj tu sa objavuje otázka, či si EÚ praje a je pre ňu akceptovateľné, aby bola závislá od dodávok z týchto krajín.

Iste je možné argumentovať tým, že je možné docieliť úspory. Tiež počúvame veľa rečí o tom, ako ruský režim položíme tým, že budeme doma mrznúť a nosiť štyri svetre. Lenže ropa aj zemný plyn nie sú využívané len v domácnostiach, ale aj v priemysle a doprave. Urýchlené a nepremyslené odstrihnutie sa od ruských komodít by priviedlo EÚ do hlbokých ekonomických problémov. Alebo je vari cieľom európskych predstaviteľov zmrzačiť svoje ekonomiky a svojich občanov, aby tým Rusku údajne uštedrili fatálnu ranu?

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359