Ako sa brániť neprávostiam a šikane podľa rád Štefana Harabina

Milí priatelia,

pripájam vyjadrenie k podanej obžalobe v kauze Putin, ktoré som dnes podal na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku.

Reagujem v ňom na skutkovo-právne bludy tandemu Žilinku a Lipšica.

Moja „údajná vina“ je preukázaná asi takým spôsobom, že som zavraždil Žilinku a Lipšica a pritom obaja sedia pri mne na pojednávaní v súdnej sieni.

Podanie je síce obsiahle, ale vrelo odporúčam ho do samého konca prečítať každému aj preto, že v jeho obsahu môžete nájsť do budúcnosti mnohé skutkovo-právne argumenty ako sa brániť neprávostiam, ktoré vás nedajbože môžu postihnúť svojvoľnou šikanou policajtov alebo prokurátorov.

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA

JUDr. JÁN FOLTÁN

zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, číslo osvedčenia: 0558     

Sídlo AK: SNP 708, 924 01 Galanta(031/701 07 99; 0905 269 614*judr.foltan@centrum.sk

                                                                                   Galanta,  5. 7. 2023 

                   Špecializovaný trestný súd Pezinok

                   Suvorovova 5/A

                   502 01 Pezinok

                   sp. zn. 1T/8/2023

          VEC: Vyjadrenie k výzve Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 05.06.2023

          Dané vyjadrenie v plnom rozsahu vypracoval JUDr. Štefan Harabin.

            Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Nociar podal 1. 6. 2023 na mňa obžalobu pre prečiny: hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 písm. a) Tr. zák., čo považujem za  ohavné zneužitie moci voči mojej osobe.

           Prečiny schvaľovania trestného činu a hanobenia národa rasy a presvedčenia som nespáchal, lebo neboli splnené zákonné znaky týchto prečinov.

Prokurátor  v skutkovej vete na strane 2 obžaloby uviedol … „čím verejne schvaľoval trestný čin a to konkrétne zločin agresie podľa článku 8 bis, ods. 1, 2 písm. a), b), d) Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (ďalej len „RŠMTS“) v znení dodatku k RŠMTS k zločinu agresie, ktorého možno dôvodne predpokladať, že sa dopustil prezident Ruskej federácie Vladimír Putin v súvislosti so spáchaním aktu agresie Ruskej federácie voči Ukrajine ako suverénnemu a medzinárodne uznanému štátu, ktorý akt agresie sa začal 24.2.2022 a zároveň svojim statusom verejne hanobil ukrajinský národ.“

Nociar mi obžalobou kladie za vinu, že som verejne schvaľoval zločin agresie podľa RŠMTS v znení jeho Dodatku, ktorého sa mal dopustiť prezident Ruskej federácie („ďalej len RF“) v súvislosti so spáchaním aktu agresie RF na Ukrajine. 

Táto konštatácia je zjavne lživá, lebo nejde o zločin agresie. Bezpečnostná rada OSN (ďalej len „BR OSN“) v zmysle čl. 39 Charty OSN neoznačila špeciálnu vojenskú operáciu („ďalej len ŠVO“) na Ukrajine ako akt agresie.     

           Podľa Charty Organizácie spojených národov

čl. 2 Organizácia a jej členovia, sledujúc ciele vyhlásené v článku prvom, budú konať podľa týchto zásad:

Organizácia je založená na zásade zvrchovanej rovnosti všetkých svojich členov.

Všetci členovia Organizácie Spojených národov plnia svedomite záväzky, ktoré prevzali podľa tejto Charty, aby tak zabezpečili všetkým práva a výhody vyplývajúce z členstva.

čl. 39 Bezpečnostná rada určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin a odporučí, alebo rozhodne, aké opatrenia sa majú robiť podľa článkov 41 a 42, aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť.

čl. 51 Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

čl. 103 Ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov podľa tejto Charty s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa tejto Charty.

Žiadne ustanovenia, záväzky, ktoré na seba prijali signatárske štáty Medzinárodného trestného súdu (ďalej „MTS“) v Rímskom štatúte a v jeho Dodatku o zločine agresie, nemajú podľa čl. 103 Charty OSN prednosť pred záväzkami vyplývajúcimi z ustanovenia čl. 39 Charty OSN. Obsahom čl. 103 Charty OSN je rezultát, že ustanovenia Charty OSN majú záväznú a definitívnu prednosť pred akýmikoľvek inými ustanoveniami iných zmlúv, ktoré vznikli v čase po prijatí Charty OSN.

V zmysle čl. 107 Charty OSN  Ak ide o akciu proti štátu, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nepriateľom ktoréhokoľvek signatára  tejto Charty, nijaké ustanovenie v tejto Charte nerobí takúto akciu neplatnou a ani jej nebráni, keď ako dôsledok tejto vojny ju podnikli alebo schválili vlády, ktoré majú za takúto akciu zodpovednosť.

Dôsledkom vojny v zmysle čl. 107 Charty OSN je neofašizmus nielen na Ukrajine. Proti nemu a teroru fašistických skupín na ruskom obyvateľstve na Ukrajine má Ruská federácia (ďalej „RF“), ako právny nástupca ZSSR, právo a povinnosť svojich brániť všetkými prostriedkami. Ide o ich životy, o ich existenciu, nič menej.

Nociar ma obžaloval nesporne účelovo iba za vyslovený názor. Odkazy na medzinárodné právo v odôvodnení obžaloby sú neodborné a očividne zavádzajúce. Ustanovenia RŠMTS sa môžu aplikovať výlučne iba a len po predchádzajúcom rozhodnutí BR OSN o tom, či ide o niektorý zo skutkov uvedených v čl. 39 Charty OSN.

Obžaloba sa síce odvoláva na Chartu OSN, ale úmyselne všetky jej ustanovenia nevykladá vo vzájomnej systematickej súvislosti. Čl. 51 je súčasťou Charty OSN v kapitole až pod názvom „Kapitola VII, Akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov“. Táto kapitola sa nie náhodou začína čl. 39, ktorý stanovuje, že jedine BR OSN určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin a ….

BR OSN v danom prípade doteraz neoznačila ŠVO RF na Ukrajine za ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo za útočný čin.

Podľa RÍMSKEHO ŠTATÚTU MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO SÚDU (č. 333/2002 Z. z.)

PREAMBULA

Štáty, zmluvnú strany, tohto štatútu,

……

Opätovne potvrdzujúc účel a zásady Charty Organizácie Spojených národov

……

odhodlané pre tento cieľ a pre dnešné a budúce generácie vytvoriť nezávislý stály Medzinárodný trestný súd napojený na systém Organizácie spojených národov s jurisdikciou nad najzávažnejšími trestnými činmi týkajúcimi sa medzinárodného spoločenstva ako celku, zdôrazňujúc, že Medzinárodný trestný súd zriadený podľa tohto štatútu bude doplnkom k vnútroštátnym trestným jurisdikciám,

…..

čl. 4 Právne postavenie a právomoci Súdu

1. Súd je medzinárodnou právnickou osobou. Má aj takú právnu spôsobilosť, aká je potrebná na výkon jeho funkcií a splnenie jeho účelu.

2. Súd môže vykonávať svoje funkcie a právomoci, ako sú ustanovené v tomto štatúte, na území akéhokoľvek štátu, zmluvnej strany, a na základe osobitnej dohody na území akéhokoľvek iného štátu.

čl. 5 Trestné činy spadajúce do právomoci Súdu

1. Právomoc Súdu sa obmedzuje na najzávažnejšie trestné činy týkajúce sa medzinárodného spoločenstva

a) trestný čin genocídy

b) zločiny proti ľudskosti,

c) vojnové zločiny,

d) trestný čin agresie.

2. Súd bude vykonávať jurisdikciu v prípade trestného činu agresie, keď sa v súlade s článkami 121 a 123 prijme ustanovenie, ktoré bude definovať tento trestný čin, a určí podmienky, za akých Súd vykonáva jurisdikciu v súvislosti s týmto trestným činom. Takéto ustanovenie musí byť v súlade s príslušnými ustanoveniami Charty Organizácie Spojených národov.

čl. 10 Žiadne ustanovenie v tejto časti sa nebude interpretovať ako ustanovenie, ktoré obmedzuje alebo ovplyvňuje už existujúce alebo vytvárajúce sa pravidlá medzinárodného práva na iné účely než na účely tohto štatútu.

V zmysle čl. 5 ods. 1 písm. d), ods. 2 a čl. 10 je zjavné, že MTS   nemá pôsobnosť, keď BR OSN podľa čl.  39 Charty OSN nerozhodla v konkrétnom prípade, že ide  o agresiu.

V zmysle DODATKU RÍMSKEHO ŠTATÚTU MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO SÚDU K ZLOČINU AGRESIE (č. 139/2014 Z. z.)

1. Ruší sa čl. 5 ods. 2 Štatútu.

2. Za čl. 8 Štatútu sa vkladá nasledujúci text: „Čl. 8 bis Zločin agresie

1. Na účely tohto štatútu „zločin agresie“ znamená plánovanie, prípravu, podnecovanie alebo spáchanie aktu agresie, ktorý svojou povahou, závažnosťou alebo rozsahom predstavuje zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov, ktorého sa dopustí osoba v pozícii umožňujúcej účinne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské aktivity štátu.

2. Na účely odseku 1, „akt agresie“ znamená použitie ozbrojenej sily štátom proti suverenite, územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti iného štátu, alebo iným spôsobom, nezlučiteľným s Chartou Organizácie Spojených národov. Akékoľvek z nižšie uvedených konaní sa bez ohľadu na vyhlásenie vojny považuje za akt agresie v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 3314 (XXIX) zo 14. decembra 1974:

a) vpád alebo útok ozbrojených síl štátu na územie iného štátu alebo akákoľvek vojenská okupácia, hoci aj dočasná, ktorá je dôsledkom vpádu alebo útoku, alebo akékoľvek pripojenie územia iného štátu alebo jeho časti použitím sily;

b) bombardovanie územia štátu ozbrojenými silami iného štátu alebo použitie akýchkoľvek zbraní štátom proti územiu iného štátu;

c) blokáda prístavov alebo pobrežia štátu ozbrojenými silami iného štátu;

d) útok ozbrojených síl štátu na pozemné, námorné alebo letecké sily, alebo loďstvo a letectvo iného štátu;

e) použitie ozbrojených síl jedného štátu, ktoré sú na území iného štátu so súhlasom prijímajúceho štátu, v rozpore s podmienkami obsiahnutými v dohode alebo akékoľvek predĺženie ich prítomnosti na takomto území po skončení platnosti dohody;

f) konanie štátu, ktorým umožňuje druhému štátu aby využíval územie, ktoré mu poskytol k dispozícii, na páchanie aktu agresie proti tretiemu štátu;

g) vyslanie ozbrojených bánd, skupín, neregulárneho vojska alebo žoldnierov, štátom alebo v jeho mene, ktoré sa použitím ozbrojenej sily proti inému štátu dopúšťajú alebo podstatným spôsobom zapájajú do činnosti takej závažnosti, ako sú vyššie vymenované konania.“.

3. Za čl. 15 Štatútu sa vkladá nasledujúci text: Čl. 15 bis

Výkon jurisdikcie nad zločinom agresie (Predloženie štátom, proprio motu)

1. Súd môže vykonávať jurisdikciu nad zločinom agresie v súlade s čl. 13 písm. a) a c) za podmienok ustanovených týmto článkom.

2. Súd môže vykonávať jurisdikciu len vo vzťahu k zločinom agresie spáchaným po uplynutí jedného roka po ratifikácii alebo prijatí zmien a doplnení tridsiatimi zmluvnými stranami.

3. Súd vykoná jurisdikciu nad zločinom agresie v súlade s týmto článkom za podmienky, že tak bude rozhodnuté po 1. januári 2017 takou istou väčšinou zmluvných strán, aká je potrebná na prijatie zmeny a doplnenia štatútu.

4. Súd môže v súlade s článkom 12 vykonávať jurisdikciu nad zločinom agresie, ktorý vyplýva z aktu agresie spáchaného zmluvnou stranou, ibaže by zmluvná strana vopred vyhlásila, že takúto jurisdikciu neprijíma podaním vyhlásenia tajomníkovi. Takéto vyhlásenie možno kedykoľvek odvolať a zmluvná strana ho zváži v lehote troch rokov.

5. Vo vzťahu k štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto štatútu, Súd nevykonáva jurisdikciu nad zločinom agresie, ak ho spáchali štátni príslušníci tohto štátu alebo ak bol spáchaný na jeho území.

6. Ak prokurátor dospeje k záveru, že existuje primeraný základ na pokračovanie vo vyšetrovaní vo vzťahu k zločinu agresie, najskôr sa presvedčí, či Bezpečnostná rada určila, že sa dotknutý štát dopustil aktu agresie. Prokurátor oznámi generálnemu tajomníkovi OSN situáciu pred súdom, vrátane všetkých relevantných informácií a dokumentov.

7. Ak Bezpečnostná rada urobila takéto určenie, môže prokurátor pokračovať vo vyšetrovaní vo vzťahu k zločinu agresie.

Rímsky štatút hovorí, že MTS koná iba vtedy ak je príslušný (čl. 4, čl. 5). V čl. 14 Rímsky štatút MTS potvrdzuje, že má jurisdikciu iba pre trestné činy uvedené v čl. 5. Nemôže za žiadnych okolností posudzovať trestný čin, ktorý v štatúte nie je uvedený.

Rímsky štatút (dodatkom) v čl. 5 ods. 2 uvádza, že sa určí, čo je trestný čin agresie, kde je MTS príslušný, pričom podmienky, výkonu jurisdikcie súdu pri tomto trestnom čine musia byť v súlade s ustanoveniami Charty OSN, pokiaľ nie sú, nie je možné sa odvolávať na RŠMTS a ustanovenia o trestnom čine agresie v jeho dodatku.

Odvolávanie sa Nociara na RŠMTS a jeho Dodatok, nemá právnu relevanciu a prednosť pred čl. 39 a 103 Charty OSN, práve z tohto dôvodu. Ustanovenia RŠMTS a jeho Dodatku  bez predchádzajúceho rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN o tom, či ide o nejaký „akt agresie“, sú právne irelevantné a nepoužiteľné.

Ak BR OSN nepovedala, že ide o agresiu, podľa našich zákonov neexistuje ani dôvod na trestné stíhanie, pretože som nepodporoval, neschvaľoval „agresiu“ ako je v obžalobe uvedené.

Už z týchto dôvodov je očividné, že schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. som sa nemohol dopustiť.

Obžaloba za písomné dôkazy preukazujúce moju vinu považuje tzv. listinné dôkazy, ktoré predložilo MZV SR, medzi nimi návrh rezolúcie BR OSN č. S/2022/155, čo je samozrejme ako dôkaz bezpredmetné, potom politické rezolúcie Valného zhromaždenia OSN (ďalej „VZ OSN“), ktoré nemajú nijakú právnu silu a nakoniec schválenú rezolúciu BR OSN č. 2623 z roku 2022.

Obsahom tejto kratučkej rezolúcie je konštatovanie, že BR OSN nedospela k zhode názorov. Samotný Nociar sa usvedčuje z toho, že BR OSN nikdy nestanovila, že ŠVO RF na Ukrajine je aktom agresie.

Nociar síce uvádza aj iné listiny, ale ich zámerne  nekonkretizuje.  Ostatné „akože dôkazy“ sú irelevantné, lebo nepreukazujú trestnú činnosť JUDr. Štefana Harabina a navyše sú iba politickými vyhláseniami niektorých inštitúcií, čo pre posúdenie prípadu nemá právnu relevanciu, lebo ide len o názor autora.

Nociarom citované listiny a dokumenty VZ OSN, ktoré sa týkajú obsahu pojmu “agresia“ v zmysle medzinárodného práva, ako i jeho konštatácia, že existuje Dodatok k RŠMTS definujúci pojem zločinu má právnu záväznosť aj na území Slovenskej republiky a  uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 25. 02. 2022, v ktorom je ŠVO proti Ukrajine označovaná ako agresia, sú bez rozhodnutia BR OSN podľa čl. 39 OSN právne nulitné. Uvádzanie týchto následných aktivít medzinárodno právnych inštitúcií  i uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, po mojom vyjadrení v príspevku o Putinovi na Facebooku 25. februári 2022, ako dôkazov údajne potvrdzujúcich moju vinu, je právne irelevantné i z hľadiska časového.

Na strane 6 obžaloby Nociar ponúka subjektívne hodnotenie medzinárodno právnych dokumentov a aktivít medzinárodno-právnych inštitúcií vrátane ratifikácie RŠ MTS Slovenskou republikou, pričom sám uvádza, že tak robí iba pre informáciu.

Vyjadrenia Nociara nemajú procesno-právnu relevanciu ani spojitosť s podanou obžalobou v tom smere, že by subjektívne pocity, náhleho pnutia mysle prokurátora, preukazovali existenciu žalovaných trestných činov a preukazovali rezultát, že RF a Putin spáchali agresiu v zmysle čl. 39 charty OSN.

Nociar spochybňuje v obžalobe sám seba, keď právnu kvalifikáciu schvaľovania prečinu odôvodňuje tým, “ že by mohlo ísť o zločin agresie“, alebo „ide s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou zo strany Ruska o zločin agresie“. Zo strany prokurátora ide len  o jeho subjektívnu domnienku, jeho želanie, ktoré nenapĺňa zákonné znaky daného prečinu.

Prokurátor nevysvetlil obsah znenia z „ktorého možno dôvodne predpokladať, že sa dopustil prezident RF“ a nepredložil v tejto súvislosti jediný dôkaz.

Nociar v prvej vete ods. 2 na strane 8 obžaloby vyjadruje znova iba subjektívne pocity, že by zo strany RF na území Ukrajiny cestou ŠVO mohlo ísť o zločin agresie v zmysle definície pojmu agresia podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dodatku k RŠMTS a hneď v druhej  vete toho istého ods. hovorí, že išlo a ide s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou zo strany RF a Putina o vyššie legálne definovaný zločin agresie s poukazom na jej celospoločenské ako aj medzinárodné vnímanie bez ohľadu na to, či konkrétna osoba je za tento zločin súdená potrestaná a odsúdená príslušným súdom.

Podľa Nociara, nie rozhodnutie BR OSN v zmysle čl. 39 Charty OSN o tom, že ide o agresiu zo strany RF na Ukrajine, ale stačí celospoločenské ako aj medzinárodné vnímanie.

Nociar sa ani len nepokúsil definovať a určiť kto konkrétne stojí za celospoločenským a medzinárodným vnímaním, ktorá osoba, ktoré medzinárodné, resp. vnútroštátne organizácie, ktoré štáty, aké rozhodnutia súdov, akých štátov?

Z uvedeného je nepochybné, že to opäť nemá nijaký procesne relevantný význam ani spojitosť s podanou obžalobou. Iba subjektívne pocity prokurátora nepreukazujú existenciu žalovaných trestných činov a nepreukazujú rezultát, že RF a Putin spáchali agresiu v zmysle čl. 39 charty OSN.

Formulácia o údajnom konaní Vladimíra Vladimíroviča Putina bez predchádzajúceho rozhodnutia BR OSN je neprávna, zavádzajúca, zmätočná a zjavne lživá. Prokurátor nepredložil rozhodnutie BR OSN o agresii Ruskom v zmysle čl. 39 Charty OSN a nepreukázal, že čl. 39 Charty OSN prestal platiť v medzinárodnom práve. 

Rímsky štatút definuje v ustanoveniach Dodatku, čo považuje za agresiu, ale iba a len BR OSN môže vysloviť, určiť, či v konkrétnom prípade skutočne o taký čin išlo. Samotný MTS takúto právomoc nemá.

Je nesporné, že bez toho, aby BR OSN vopred označila ŠVO RF na Ukrajine za akt agresie, útočný čin alebo ohrozenie mieru (čl. 39 Charty OSN) MTS nemôže konať. Nehovoriac o tom, že RF nie je zmluvnou stranou RŠMTS a nemôže byť preto ani z tohto dôvodu podľa neho posudzovaná, nakoľko MTS nie je vecne ani územne príslušný v otázkach RF konať.

Odvolávanie sa Nociara na RŠMTS je výrazom jeho hlbokej odborno-kvalifikačnej neprofesionality a právnej impotencie. MTS ako súčasť systému orgánov a organizácií OSN je povinný dodržiavať čl. 103 Charty OSN o tom, že záväzky podľa Charty OSN majú prednosť pred akýmikoľvek záväzkami akýchkoľvek medzinárodných zmlúv.

RŠMTS má prednosť pred našimi zákonmi, ale nad týmto štatútom je naša Ústava. Tá platí a na Slovensku má vyššiu právnu silu ako RŠMTS.

Ak by BR OSN označila ŠVO na Ukrajine zo strany RF za agresiu podľa čl. 39, iba potom by mohol prokurátor Slovenskej republiky, ktorá je signatárom MTS konštatovať, že som schvaľoval agresiu.

Prokurátor nedefinoval aké práva by mohli byť a u koho narušené mojim statusom o Putinovi aj to len za podmienky, že by išlo o akt agresie uznaný BR OSN.

Obžaloba je iba o politicky motivovaným útokom za názor, čo je bez najmenších pochybnosti porušením Ústavy (čl. 26. ods. 1, 2, 3, 4) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“).

Zákonom možno obmedziť právo na slobodu prejavu len ak to ohrozí bezpečnosť štátu alebo poruší práva iných.

        V zmysle Ústavy Slovenskej republiky

čl. 7 ods. 5: „medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“;

čl. 154c ods. 1: „medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“;

čl. 12

ods. 1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

ods. 2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

ods. 4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

čl. 26

ods. 1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

ods. 2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.. …..

ods. 3) Cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 10 Dohovoru (Sloboda prejavu)

ods. 1 Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento  článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

ods. 2 Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

          Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej „ESĽP“) vyniesol 13.10. 2022 rozsudok v kauze Bouton v. France, č. 22636/19,v ktorom vyložil ústavné právo na slobodu prejavu v zmysle čl. 10 Dohovoru.

Čl. 10 Dohovoru je súčasťou nášho právneho poriadku a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. To isté sa viaže i na judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 10 Dohovoru.

Na podklade vyjadreného je nesporné, že napísaním príspevku na Facebooku, ktorý sa viazal k udalostiam na Ukrajine, okrem už uvedených skutočnosti, aj v zmysle tohto judikátu ESĽP o výklade čl. 10 Dohovoru, som nemohol spáchať trestnú činnosť.  

Ústava v čl. 12 ods. 1, 2, 3 a 4, okrem iného jasne hovorí, že základné ľudské práva sú neodňateľné a nikomu nesmie byť spôsobená ujma len preto, že uplatňuje základné ľudské práva a slobody. Prenasledovať ľudí za názor Ústava prísne zakazuje. Ustanovuje slobodu prejavu a okrem toho zakazuje cenzúru. Nikomu štát nesmie diktovať, čo môže hovoriť a čo nie, pokiaľ to nenarúša ustanovenia právneho poriadku.

Ani jeden slovenský zákon mi nezakazuje vyjadriť názor, navyše ak obsahom názoru je rešpektovanie čl. 39 Charty OSN.

Nikto, žiaden orgán žiadnej medzinárodnej organizácie, žiaden súd, žiadna inštitúcia žiadneho štátu, ani žiadna osoba nemôže určiť, že v konkrétnom prípade medzinárodného konfliktu ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin, resp. agresiu. Môže tak urobiť jedine BR OSN (čl. 39 Charty OSN). Ak tak BR OSN v prípade ŠVO RF na Ukrajine neurobila, nejde o taký čin.

Konštatácia v skutkovom výroku je preto bez najmenších pochybnosti lživá a neumožňuje moje trestné stíhanie.

Nad rámec zdôrazňujem, že kvalifikácia prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. neprichádza do úvahy, lebo objektívna stránka tohto prečinu musí zahŕňať konanie spočívajúce v schvaľovaní tzn. ospravedlňovaní – odôvodňovaní, vysvetľovaní nejakého konania alebo nekonania s cieľom dosiahnuť a vzbudiť u iných osôb presvedčenie, že dané konanie alebo nekonanie je správne, zákonné, resp. bolo nevyhnutné, potrebné, náležité. I keď obžaloba konštatovala, že v tomto prípade som mal schvaľovať trestný čin tým, že som 25.2.2022 v čase o 15.20 hod. zverejnil a sprístupnil prostredníctvom počítačovej siete status na sociálnu sieť, toto konanie nenapĺňa po objektívnej stránke ani jeden zo zákonných znakov tohto trestného činu, lebov danej veci ide o názor prejavený verejne. Výrokom som neporušil princípy zakotvené v slobode prejavu. Ide o moje politicko–historické názory verejne prezentované s prvkami poukazovania na úmyselne zamlčiavanú realitu.

V tomto smere pripomínam, že v čl. 10 Dohovoru je zakotvená sloboda slova, resp. sloboda prejavu, ktorá má nezastupiteľný význam pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti v nasledovnom znení: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“ Dohovor v čl. 10 ods. 2 určuje, za akých podmienok môže byť výkon slobôd obmedzený alebo sankcionovaný, pričom takéto obmedzenie sa môže vykonať iba na základe zákona, musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, a v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzaniam nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôležitých informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Základné princípy posudzovania toho, či je zásah do slobody prejavu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru sú vyjadrené v  rozhodnutí vo veci Perincek v. Švajčiarsko z roku 2015, v ktorom ESĽP uviedol: „Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok pre jej pokrok a pre sebarealizáciu každého jednotlivca. Nevzťahuje sa iba na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo je k nim zaujímaný ľahostajný, postoj, ale aj také, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva. Také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a znášanlivosti, bez ktorých nemôže demokratická spoločnosť existovať“. Z tohto citátu vyplýva, že aj expresívny prejav môže byť za istých podmienok chránený. V čl. 17 Dohovoru je totiž z pohľadu slobody prejavu dôležité ustanovenie s názvom „Zákaz zneužitia práv“, kedy „Nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než tento Dohovor ustanovuje.“ Na základe tohto čl. ESĽP môže pri posudzovaní sporných nenávistných prejavov tento buď vylúčiť spod ochrany Dohovoru konštatujúc, že ide o zneužitie slobody prejavu v zmysle menovaného čl. 17, alebo posúdiť, či bolo obmedzenie slobody prejavu v súlade s podmienkami stanovenými v čl. 10 ods. 2 Dohovoru. Z rozhodnutia ESĽP zo 29. 5. 2007 vo veci Kern v. Spolková republika Nemecko, kedy namietaný zásah odvolacieho súdu v Šlezvicku-Holštajnsku do slobody prejavu štátneho zamestnanca, ktorý vydal tlačovú správu, kde schvaľoval útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku s textom: „Ako dlho môže človek pokračovať v terorizme proti ľuďom na celom svete, vyvolávať terorizmus, sponzorovať občianske vojny, uplatňovať sankcie voči ľuďom atď. tak ako to Amerika robila po desaťročia za tým účelom, aby ich dostala na kolená v záujme sionistickej oligarchie, aby sa situácia skončila skutkom oslobodenia namiereným proti USA, ktorý už dlho meškal“, nebol neprimeraný, ani založený na nadmernom obmedzení slobody prejavu zamestnanca, vo verejnej správe, nakoľko štátna služba je garantom ústavy a demokracie.

Pri prečine schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. neboli naplnené zákonné znaky tiež preto, že jeho subjektívna stránka zahŕňa konanie spočívajúce v tom, že páchateľ vie, že schvaľovaním môže ovplyvniť mienku a názory iných ľudí. Ako som už konštatoval jedná sa výsostne o môj názor, ktorý som nikomu nevnucoval a nikoho nepresviedčal a ani neovplyvňoval. Úmyslom bolo povedať pravdu a nie ovplyvňovať mienku iných ľudí. Je absurdné, že som za to obžalovaný. Aj v tejto spojitosti absentuje nielen objektívna ale i subjektívna stránka tohto trestného činu. Skutok nenapĺňa znaky tohto trestného činu. Výrokmi som nijakým spôsobom neporušil a ani neohrozil záujem spoločnosti, nepodporoval som názory alebo ideológie, ktorých obsahom je potláčanie základných ľudských práv a slobôd.

Nociar nezákonne a protiústavne obžalobou obmedzuje moje základné ľudské práva na slobodu prejavu, myslenia, šírenia informácií a politického zmýšľania. Zjavne pácha trestný zneužívania právomoci verejného činiteľa v mene Slovenskej republiky.

Náš Trestný zákon nepozná trestný čin za „vyslovenie vlastného názoru“, zaručeného Ústavou napr. i na ŠVO, ktorá nebola BR OSN označená ako agresia.

Nociar v prvom ods. na 3 strane obžaloby, okrem iného, konštatoval, že príspevkom o Putinovi na Facebooku z februára 2022 som verejne schvaľoval trestný čin, konkrétne zločin agresie …….a hanobil ukrajinský národ pričom uvedeného konania som sa dopustil ako mimoriadne spoločensky a verejne exponovaná osoba (trestný sudca Najvyššieho súdu, bývalý predseda tohto súdu, minister spravodlivosti SR, kandidát vo voľbách na prezidenta SR), že som  objektívne spôsobil takýmto vyhlásením, resp. schvaľovaním a vyzdvihovaním trestného činu – zločinu agresie ovplyvniť mienku väčšej skupiny obyvateľstva a ľudí, v čom spočíva aj vyšší stupeň a závažnosť jeho trestnoprávneho konania.

To čo si drvivá väčšina občanov Slovenska myslí o Putinovi a udalostiach na Ukrajine nemožno obžalobou pripisovať na vrub môjho vyjadrenia o Putinovi.

Napokon prieskum  Globsecu ešte pred 24. 2. 2022 hovoril, že vyše 72% Slovákov inklinuje k Rusku. Koho som potom mohol ovplyvniť?

           Iracionálne absurdným spôsobom generálny prokurátor Slovenskej republiky v rozhodnutí z 23. 2. 2023, pod sp. zn. IV/ Pz 97/22/1000-8, o podaní podľa § 363 Tr. por., iba odkázal na vyjadrenia vyšetrovateľa, ale záhadne nevyvrátil ani v jedinom bode moju argumentáciu viažucu sa na neprítomnosť trestného činu schvaľovania trestného činu, dokonca k nej v rozpore s právom na obhajobu nezaujal stanovisko, hoci tvrdenia vyšetrovateľa v tejto spojitosti v uznesení o vznesení obvinenia sú zjavne právne neudržateľné.

V intenciách vyjadreného pripájam i právnu analýzu sudcu Krajského súdu Bratislava JUDr. Petra Šamka zo 4. 9. 2022 na webovej stránke www.pravnelisty.sk, http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1132-verejne-vysloveny-suhlas-so-zacatim-ozbrojeneho-konfliktu-na-ukrajine-a-precin-schvalovania-trestneho-cinu-podla-338-tr-zak, v článku pod názvom:

Verejne vyslovený súhlas so začatím ozbrojeného konfliktu na Ukrajine a prečin schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák.?

V tomto článku autor, Dr. Šamko, detailne poukazuje na zákonné predpoklady spáchania prečinu schvaľovania trestného činu:   

          Skutočne môže byť verejne vyslovený súhlas so začatím ozbrojeného konfliktu na Ukrajine prečinom schvaľovania trestného činu podľa § 338 Tr. zák.?

Vzhľadom k tomu, že „spáchanie trestného činu“ (v danom prípade spáchanie trestného činu agresie v zmysle RŠMTS) je základným znakom skutkovej podstaty trestného činu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák., musí mať orgán činný v trestnom konaní vyriešenú otázku, či došlo k spáchaniu trestného činu agresie (kto tento trestný čin spáchal) a tieto skutočnosti musia byť následne aj súčasťou popisu skutku uvedeného napríklad v obžalobe. Pre úplnosť možno dodať, že MTS v zmysle Rímskeho štatútu nestíha medzinárodné zločiny spáchané štátmi, ale fyzickými osobami, teda jednotlivcami a preto je nutné, aby súčasťou skutku bolo aj vymedzenie fyzickej osoby (či osôb, teda nie len štátu), ktoré v mene konkrétneho štátu sa mohli dopustiť trestného činu agresie.

Tieto otázky musí orgán činný v trestnom konaní vyriešiť samostatne ako otázky predbežné, nakoľko ide o posúdenie viny (§ 7 ods. 1 Tr. por.) a je bez významu, že zatiaľ nebol nikto súdnym orgánom právoplatne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu agresie. Z uvedeného vyplýva, že v konkrétnostiach jednotlivého prípadu (a to sa môže týkať aj iných obdobných vojenských konfliktov na ktorých nie je priamo zainteresovaná SR) si musí orgán činný v trestnom konaní  pri podozrení zo spáchania trestného činu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. vyriešiť ako základnú predbežnú otázkunielen to, či došlo zo strany RF k trestnému činu agresie voči Ukrajine v zmysle RŠMTS, ale aj to, a to hlavne, či vôbec začatie agresie (trestný čin agresie) v danom prípade môže byť, aspoň teoreticky, prejednaný MTS. OČTK totiž pri posudzovaní tejto otázky vystupuje fakticky ako MTS a preto sa musí zaoberať aj tou otázkou, či vôbec trestný čin agresie v posudzovanom prípade (začatie vojnového konfliktu RF na Ukrajine) by mohol byť týmto súdom prejednávaný, t. j. či tu je daná jurisdikcia (právomoc) tohto súdu.

Alebo povedané inak. Je možné hovoriť o spáchaní trestného činu agresie v zmysle Rímskeho štatútu, ak napadnutý štát (obeť útoku) neratifikoval, t. j. nepristúpil v tejto časti k tejto medzinárodnej zmluve? Je možné vôbec hovoriť o spáchaní trestného činu agresie v zmysle Rímskeho štatútu ak je tu vylúčená jurisdikcia MTS pre tento trestný čin a to na základe výlučného rozhodnutia Ukrajiny (ale aj RF) Rímsky štatút neratifikovať? Súčasťou tohto ozbrojeného konfliktu nie je SR a preto pri riešení predbežnej otázky, či došlo vôbec k spáchaniu trestného činu, ktorý mal byť páchateľom schvaľovaný je podstatným to, či sa Rímsky štatút vôbec (ohľadne trestného činu agresie) vzťahuje na bojujúce štáty.

Zistenie, či vylúčenie právomoci MTS pre stíhanie a prípadné potrestanie trestného činu agresie (ratifikovanie, či pristúpenie konkrétneho štátu k Rímskemu štatútu) je kľúčovou otázkou, ktorú si musí orgán činný v trestnom konaní zodpovedať ako vôbec prvú predbežnú otázku, pričom ak dospeje k negatívnemu záveru, t. j., že sa v daných okolnostiach prípadu jurisdikcia MTS na konkrétny trestný čin agresie nevzťahuje, t. j. ani Rímsky štatút tohto súdu v tejto časti (a preto tento súd takýto trestný čin ani stíhať či potrestať nemôže), potom možno oprávnene pochybovať, či možno schvaľovať trestný čin agresie vymedzený v Rímskom štatúte, ak sa v konkrétnom prípade Rímsky štatút na takéto konanie vôbec nevzťahuje a takéto konanie je fakticky vyňaté z pôsobnosti jurisdikcie MTS. To platí o to viac, ak konkrétny štát (a to dokonca obeť a aj útočník) fakticky vylúčil pôsobnosť Rímskeho štatútu (jeho celý obsah, či aspoň niektorú jeho časť) na svojom území.

V tejto súvislosti aktuálna odborná literatúrapoukazuje na to, že MTS sa zaoberá stíhaním a trestaním vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti, zločinom genocídy a zločinom agresie. Jurisdikcia MTS je založená, pokiaľ bol zločin spáchaný na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, alebo pokiaľ osoba, ktorá zločin spáchala, je štátnym príslušníkom zmluvnej strany Rímskeho štatútu. Jurisdikcia Medzinárodného trestného súdu môže byť ďalej založená, pokiaľ bola vec tomuto súdu postúpená Radou bezpečnosti. MTS teda môže vykonávať jurisdikciu nad príslušníkmi štátu, ktorý Rímsky štatút doposiaľ neratifikoval (čo je prípad RF), pokiaľ bol zločin spáchaný na území štátu, ktorý Rímsky štatút ratifikoval (Ukrajina Rímsky štatút však neratifikovala a urobila len ad hoc vyhlásenie).

            A teraz to podstatné. Ukrajina, podobne ako napríklad Rusko, či USA, Rímsky štatút podpísala, ale neratifikovala, t. j. nepristúpila k nemu. Ukrajina urobila dve prehlásenia podľa článku 12 ods. 3 Rímskeho štatútu o prijatí ad hoc jurisdikcie MTS a to za obdobie začínajúce novembrom roku 2013 na dobu neurčitú, avšak len vo vzťahu k zločinom genocídy, zločinom proti ľudskosti a vojnovým zločinom, nie však aj vo vzťahu k zločinu agresie.

            Vzhľadom na tieto vyhlásenia je preto možné dospieť k záveru, že pri rusko-ukrajinskom konflikte sú splnené predpoklady pre založenie jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu, avšak nie vo vzťahu k zločinu agresie.

            MTS podľa toho aj postupuje. 28.02.2022 prokurátor tohto súdu z vlastnej iniciatívy začal predbežné vyšetrovanie údajných zločinov vo vzťahu ku ktorým Ukrajina prijala ad hoc jurisdikciu podľa Rímskeho štatútu. Predmetom vyšetrovania prokurátora Medzinárodného trestného súdu je situácia na Ukrajine od 21.11.2013 vo vzťahu k vojnovým zločinom, zločinom proti ľudskosti a zločinu genocídy spáchaným v akejkoľvek časti územia Ukrajiny akoukoľvek osobou, nie však zločinu agresie.

            Za takýchto okolností by teda bolo možné uzatvoriť, že využitie RŠMTS v súčasnom rusko-ukrajinskom konflikte ohľadne trestného činu agresie neprichádza do úvahy. Ak v tomto konkrétnom ozbrojenom konflikte nie je možné vôbec zobrať do úvahy skutkovú podstatu trestného činu agresie, potom tieto skutočnosti nemôže ignorovať ani orgán činný v trestnom konaní pri riešení predbežnej otázky, či mohlo alebo nemohlo dôjsť k spáchaniu tohto trestného činu. Rímsky štatút tu totiž neexistuje samostatne so svojimi skutkovými podstatami, ale len v spojení s konkrétnou jurisdikciou MTS vymedzenou vôľou konkrétneho štátu pristúpiť alebo nepristúpiť k Rímskemu štatútu, a teda jurisdikcia tohto súdu buď daná je alebo nie je.

             Za takýchto okolností je jednoznačné, že v danom prípade nebola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na trestný čin agresie upravený RŠMTS. Skutočnosť, že akt agresie RF proti Ukrajine mal byť porušením medzinárodného práva (Charty OSN), respektíve, že počas vojnového konfliktu mohlo dôjsť napríklad k vojnovým zločinom nie je podstatný, nakoľko daný prípad sa týka len schvaľovania trestného činu agresie, ktorý je definovaný v RŠMTS a týka sa začatia konfliktu. Pre posúdenie tejto otázky je taktiež bez významu, že SR Rímsky štatút riadne ratifikovala, nakoľko SR nie je účastníkom konfliktu a preto ani možnosť spáchania trestného činu agresie sa neposudzuje podľa právnych podmienok SR, ale podľa právnych podmienok štátov, ktoré sú v ozbrojenom konflikte.

              Z hľadiska schvaľovania trestného činu podľa § 338 ods. 1 Tr. zák. je nutné brať do úvahy aj iné aspekty. Napríklad je rozdiel v tom, ak páchateľ vychvaľuje inú osobu za to, že spáchala trestný čin a v tom, keď páchateľ vychvaľuje inú osobu za jej konanie, avšak popiera, že došlo k spáchaniu trestného činu (napríklad páchateľ verejne schvaľuje konanie osoby, ktorá je obvinená zo spáchania trestného činu vraždy, nakoľko je názoru, že išlo o konanie v nutnej obrane a že je právom každého človeka brániť sa napadnutiu – páchateľ tu fakticky neschvaľuje spáchanie trestného činu vraždy, ale schvaľuje konanie v nutnej obrane, ktoré by protiprávnosť činu vylučovalo, pričom z hľadiska subjektívnej stránky je nutné brať do úvahy aj možné konanie páchateľa v skutkovom omyle ohľadne nutnej obrany). Schvaľovanie trestného činu totiž nie je len obyčajné spochybňovanie toho, že sa trestný čin skutočne stal, či vyjadrenie nedôvery v to, že išlo o trestný čin.

V danej veci som mal spáchať i prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

           Pritom ani jeden formálny znak tohto prečinu v Nociarom opísaných skutkových okolnostiach nijako nezodpovedá označeniu „nacisti“. Použitá právna kvalifikácia v obžalobe je právne irelevantná. Ak Nociar uvádza, že mnou použitý výraz „nacisti“ vo vzťahu k nezákonným predstaviteľom vlády v Kyjeve, ktorí verejne podporujú nacizmus a fašizmus, jeho historických predstaviteľov a symboly, napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty prečinu v zmysle § 423 Tr. zák., si evidentne vymýšľa a podľa politického pokynu obžalovať ma za každú cenu, účelovo dotvára moje myšlienky, ktoré som nikdy nevyslovil a zároveň  úmyselne zamlčiava všetky rozhodujúce fakty z diania na území súčasnej Ukrajiny.

          „Národ“ nerovná sa „nacizmus“, to sú rozdielne pojmy. „Rasa“ nerovná sa „nacizmus“, to sú dva rozdielne pojmy. A nakoniec „presvedčenie“ nerovná sa „nacizmus“.

Národ je historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí vytvorené pôsobením rôznych faktorov, ako sú spoločné územie, kultúra, jazyk, hospodárska história, psychika, náboženstvo a podobne, a ktoré má spravidla vôľu tieto spoločné faktory brániť či rozvíjať.

Ľudská rasa je bio-kultúrna klasifikačná jednotka, ktorá prepája biologické znaky (napr. sfarbenie kožného pigmentu) so sociálno-kultúrnymi znakmi (napr. farba pleti ako sociálny konštrukt). Neexistuje jednotná, všeobecne prijímaná odborná definícia rasy ani všeobecne prijímané kritériá, na podklade ktorých by bolo možné ľudské populácie zaradiť do rás. Rasy sa preto chápu ako „nejasné množiny“ a preto si každý odborník vyberá, prikláňa sa alebo preferuje nejakú konkrétnu definíciu. Možno povedať, že rasa je zoskupenie ľudí založené na zdieľaných fyzických alebo sociálnych kvalitách do kategórií, ktoré sú spoločnosťou všeobecne považované za odlišné. Základné rasy, tzv. veľké rasy sú europoidná (synonymá: kaukazská rasa, eurázijská rasa, europoidi, biela rasa), mongoloidná rasa (synonymá: žltohnedá rasa, mongoloidi) a negroidná rasa (synonymá: čierna rasa, ekvatoriálna rasa).

Presvedčenie je názor, ktorého správnosť človek pokladá za nespornú. Nacizmus a fašizmus je však medzinárodne uznaná,  Norimberským súdom odsúdená ideológia, obsahujúca aj rasizmus aj genocídu a vyvražďovanie iných národov. O takéto kruté vyvražďovanie išlo a ide aj v prípade vraždenia a bombardovania civilných obyvateľov ruskej národnosti (v mnohých prípadoch občanov Ukrajiny) žijúcich v Luhanskej a Doneckej republike a v mnohých iných oblastiach Ukrajiny zo strany banderovského režimu v Kyjeve.

Nacizmus vznikol spojením koncepcie fašistického štátu (zahrňujúci vodcovský princíp) a rasistických teórií o nadradenosti árijskej rasy a o pokroku cez konflikt medzi vyššou a nižšou rasou, riešený podrobením či likvidáciou nižšej rasy. Nacistická ideológia čerpá zo socializmu (privlastňuje si prvky kolektivizmu či sociálnej demagógie vyhovujúcej nižším vrstvám), antiboľševizmu (vyhovujúci vyšším vrstvám), nacionalizmu (umožňujúci získať podporu konzervatívnych síl) a antisemitizmu. Filozofická podstata nacizmu má prvky výrazného iracionalizmu, okultizmu a ezoterizmu.

Nacizmus alebo národný socializmus alebo hitlerizmus (Nationalsozialismus, Nazismus; slovo nacizmus vzniklo skrátením výrazu národný socializmus) je totalitná ideológia oficiálne uplatňovaná diktatúrou v Nemecku v rokoch 1933 – 1945 (tzv. Tretia ríša) prostredníctvom NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) vedenej Hitlerom. Nacistická ideológia kombinuje koncepciu fašizmu a rasizmu, vychádza tiež z krajného nacionalizmu a niektorých prvkov socializmu. Nacizmus je považovaný za krajne pravicovú formu politiky, ale niektorí neoliberálni autori (napr. F. A. Hayek) ho zaraďujú k ľavici, ako radikálne vyústenie socializmu.

Práve citovaný čl. 51 Charty OSN dal právo Luhanskej a Doneckej republike požiadať o pomoc kohokoľvek, aj RF obzvlášť z dôvodu, že v oboch republikách žijú vo veľkom množstve občania RF, ktorí sú legitímnymi držiteľmi pasov RF. RF následne schválila vo svojich príslušných orgánoch moci, vrátane Ruskej štátnej dumy parlamentu) použitie ruských vojsk mimo územia RF. Navyše ŠVO RF bola definovaná ako oslobodenie od fašistickej propagandy, demilitarizovanie Ukrajiny a tým zastavenie vojenskej hrozby uvedeným republikám a samotnej RF zo strany Ukrajiny. To je v plnom súlade s obsahom čl. 51 Charty OSN.

V tejto súvislosti zdôrazňujem nespornú časovú postupnosť ukrajinských udalostí, ktoré som mal na mysli, keď som písal facebookový príspevok.

V roku 2014 došlo na Ukrajine, za podpory USA a iných západných štátov k proti ústavnému násilnému štátnemu prevratu (podporil ho osobne i Lipšic účasťou na kyjevskom majdane), ktorému sa vtedajšie oblasti Luhanska, Donecka, mesta Sevastopoľ a samostatnej republiky Krym odmietli podriadiť. Nový vojenský režim v Kyjeve začal trestný pochod proti uvedeným oblastiam a republike Krym s cieľom zastrašiť a prinútiť ich obyvateľov k poslušnosti a uznaniu nezákonného prevratu a vlády. Následné kroky prijatia po všeľudovom referende republiky Krym a mesta Sevastopoľ do RF prebehli v plnom súlade s ustanoveniami vtedy platnej Ústavy Ukrajiny a v súlade s medzinárodným právom národov na sebaurčenie. (V prípade Kosova toto právo potvrdil aj medzinárodný súd v Haagu). Nová vláda v Kyjeve, vrátane prezidentov Porošenka a Zelenského podporovali svojimi verejnými prejavmi otvorenú nenávisť voči ruskej populácii Ukrajiny s priamymi výzvami na ich fyzickú likvidáciu s pomocou neofašistických novo vytvorených a Západom financovaných trestných vojenských oddielov (napr. Ajdar, Azov, Pravý sektor). Luhanská a Donecká oblasť sa obe rozhodli v apríli 2014 vyhlásiť samostatnosť od Ukrajiny. Po ôsmich rokoch neustáleho bombardovania, najmä civilných cieľov uvedených oblastí zo strany režimu v Kyjeve sa RF rozhodla oficiálne uznať obe republiky ako samostatné štáty. Vzápätí oficiálne požiadali RF o ochranu a pomoc pred útokmi nacistických a fašistických oddielov proti ich občanom. Vzhľadom na to, že v priebehu spomínaných ôsmich rokov vojny Kyjeva proti vlastným občanom sa teror nacistických oddielov a pravidelnej armády Ukrajiny stupňoval, mnohí občania týchto oblastí požiadali o ruské občianstvo alebo sa odsťahovali za prácou do Ruska. Z hľadiska medzinárodného práva má RF právo chrániť vlastných občanov pred vojenskou alebo inou hrozbou kdekoľvek na svete. RF oficiálne uznané štátne útvary, Luhanská a Donecká republika, využili právo v súlade s čl. 51 Charty OSN požiadať v prípade vojenských útokov Kyjevského nacistického režimu o ochranu iný štát, celkom prirodzene RF. Vedenie RF, po schválení použitia vlastných vojenských síl mimo územia RF v Ruskej štátnej Dume sa rozhodlo realizovať ŠVO s cieľom ochrany obyvateľstva a odstránenia hrozby voči samotnej RF formou demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny. RF v súlade s Chartou OSN oficiálne informovala BR OSN o ŠVO na území Ukrajiny.

Len pre úplnosť pripomínam, že už v roku 1991, Pan Ki Mun, vtedajší generálny tajomník OSN, verejne informoval, že nová samostatná Ukrajina po oddelení sa od bývalého Sovietskeho zväzu nemá stále vyznačené a uznané hranice vlastného územia. Formálne a právne je takýto akt nevyhnutný na stanovenie zodpovednosti štátu za vládu nad svojim územím a obyvateľstvom.

Trestanie za názor iba preto, že sa momentálne nehodí, resp. nevyhovuje súčasnej politickej reprezentácii, je absurdné a trestnoprávne nemožné (viď citované rozhodnutia ESĽP).

Jedným zo zákonných znakov prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je zo strany páchateľa verejné hanobenie niektorého národa.

          Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za úmyselný prečin je bezpečné zistenie aj toho, či konanie obžalovaného nesie všetky znaky zavinenia v zmysle Trestného zákona.       

Záver o prítomnosti zavinenia v zmysle Trestného zákona, a v akej forme (§ 15 Tr. zák.), je nepochybne záverom právnym. Tento právny záver o subjektívnych znakoch prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach prokurátora  vyplývajúcich z dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych znakoch prečinu.

Skutočnosti duševného (psychického) života významné pre právny záver o tom, či tu je zavinenie a v akej forme, sú predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti napĺňajúce znaky prečinu.

Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o zavinení, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkazovému prostriedku, ale na zavinenie a jeho formu treba usudzovať zo všetkých okolnosti, za ktorých mal byť prečin spáchaný a zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska.

Juristúti budú zvlečení z talárov

JUDr. Štefan Harabin

Kiska na súde priznal, že podvádzal v prezidentskej kampani