Lesk a bieda EXPO 2015 v Miláne

Mekka módy, talianske Miláno, žije v týchto mesiacoch výstavou EXPO 2015. V jednotli­vých pavilónoch sa návštevníkom ponúkajú odpovede v zmysle leitmotívu „nasýtiť plané­tu – energia pre život“. EXPO, alebo svetová výstava, je veľká medzinárodná výstava prie­myslu a kultúry jednotlivých krajín, ktorá sa nepravidelne, vždy po niekoľkých rokoch, uskutočňuje v rôznych mestách od polovice 19. storočia. V roku 1998 ju hostil Lisabon, 2000 Hannover, 2005 Nagoja, 2008 Zaragoza, 2010 Šanghaj, 2012 Yeosu a 2015 Miláno. Po expozícii v belgickom Bruseli napríklad mestu ostala stavba známeho Atómia, ktoré je dnes symbolom hlavného mesta Európy či Parížu slávna Eiffelovka.

Mekka módy, talianske Miláno, žije v týchto mesiacoch výstavou EXPO 2015. V jednotli­vých pavilónoch sa návštevníkom ponúkajú odpovede v zmysle leitmotívu „nasýtiť plané­tu – energia pre život“. EXPO, alebo svetová výstava, je veľká medzinárodná výstava prie­myslu a kultúry jednotlivých krajín, ktorá sa nepravidelne, vždy po niekoľkých rokoch, uskutočňuje v rôznych mestách od polovice 19. storočia. V roku 1998 ju hostil Lisabon, 2000 Hannover, 2005 Nagoja, 2008 Zaragoza, 2010 Šanghaj, 2012 Yeosu a 2015 Miláno. Po expozícii v belgickom Bruseli napríklad mestu ostala stavba známeho Atómia, ktoré je dnes symbolom hlavného mesta Európy či Parížu slávna Eiffelovka.

Podujatia ako je EXPO majú usporiadateľským mestám a krajinám priniesť hlavne zárobok a silnejšiu propagáciu. EXPO Miláno 2015 potrvá do 31. októbra a očakáva sa, že počas šiestich mesiacov privíta 20 miliónov návštevníkov. Organizáto­ri veria, že výstava pomôže imidžu Talianska i jeho eko­nomike a očakávajú celko­vý zisk vyše 10 miliárd eur, ktoré do mesta prinesú naj­mä zahraniční návštevníci. Areál samotného EXPO tvorí hlavná ulica Decumano, dlhá kilometer a pol, ktorú lemujú pavilóny spolu zo 140 krajín. Nájdete tu však aj pavilóny Európskej únie, kresťanských spoločenstiev, pivovarov, čokolatérií či energetických spoločností. Niektoré menšie krajiny, najmä tie africké, sa spojili a vystavujú spoločne. Návštevníkom tak ponúkajú exotickú zmes šperkov, pest-rofarebných látok, silnej kávy a rôznorodých korenistých vôní.

Ihličie, včely, hojdačky a vesmírny klavír

Medzi najzaujímavejšie pavilóny pre mňa patrilo Rakúsko, Estónsko, Veľká Británia a Maďarsko. Rakú­šania stavili na jednoduchosť a presne v zmysle hlavného motta výstavy, v srdci vý­stavného priestoru, vytvorili živý, voňavý a prirodzený kus lesa so stromami, kríkmi, opadaným ihličím, machom, dubákmi, vtáčím spevom a veľmi príjemným, svie­žim ovzduším. Ich príklad s názvom Breathe – dýchaj ukázal, že netreba vymýšľať moderné technológie. Stačí, keď nenarušíme prirodzený kolobeh, ktorý vytvorila prí­roda. A keďže pavilón patril k najnavštevovanejším, opäť sa ukázalo, že Rakúšania na­ozaj cestovný ruch, ako to tvrdil jeden zo slovenských finančníkov, robiť “nevedia”.

  

Estónsky pavilón si ma získal svojou jedno­duchou a čistou krásou, ktorá dýchala z všadep­rítomného dreva. Pos-tavený z variabilných dielcov, ponúkal široké možnosti ich použitia i usporiadania pres­ne podľa vkusu i potrieb kaž­dého z návštevníkov. Netrápil turistov siahodlhými video prezentáciami či silenými animačnými programami, ponúkal krátke, zaujímavé informácie o krajine, ľuďoch, rastlinách a živočíchoch, kto­rí v nej žijú. Práve estónski študenti napríklad vymysle­li na internáte Skype, ktorý dnes pozná každé dieťa. A ve­deli ste, že jednoduchá dreve­ná hojdačka, zavesená na ko­nári, je symbolom plodnosti? V tejto severskej krajine ich od začiatku 19. storočia sta­vali na hranici lesa a polí, na kopčekoch, pri každej dedi­ne a hojdanie na nich bolo aj perfektným spestrením pre­hliadky EXPO pavilónov.

Naozaj dych vyrážajúci a obsahovo zmysluplný bol pavilón Veľkej Británie, kto­rý k sebe lákal zaujímavým úľom, ktorý svietil vďaka pre­nosu informácií zo skutočné­ho včelieho úľa, nachádzajú­ceho sa vo vzdialenosti 870 míľ vo Veľkej Británii. Celý pavilón bol inšpirovaný ži­votným cyklom medonosnej včely a zdôrazňoval dopad znečistenia planéty na potra­vinový reťazec. Úľ, ktorý vy­tvoril mladý britský dizajnér, symbolizuje kreativitu a ino­váciu Británie.

V Maďarsku sme sa zasta­vili kvôli švagrinej, pochá­dzajúcej z Budapešti, no pa­vilón zvonku pripomínajúci Noemovu archu, bol zaují­mavý i sám o sebe. Papričky, slamienky, typické dedinské kroje a látky, remeselníci. Jed­noduchá a výstižná expozícia v duchu hesla „neponúkame DDT, PVC, KGB, či GMO, ponúkame zdravé a čisté pro­dukty s jasným pôvodom“. Keď navyše v útrobách archy jeden z návštevníkov zahral na vystavenom slávnom Bo­gányi piáne, vyrobenom z fu­turistických materiálov, aby znelo ako nástroje zo začiat­ku 19. storočia, ale s ľudskej­ším zvukom „mimo času“, ilúzia prenosu do iného sveta bola dokonalá.

O Poprade ani zmienka

Nadšenie opadlo v slo­venskom pavilóne, ktorý má dobrú polohu medzi Japon­skom a Ruskom. Neidentifi­kovateľné profily tvárí obrích sôch a ničím neoriginálne tulivaky návštevníkov z ce­lého sveta nemali čím nad­chnúť. Nás, Tatrancov, hneď na prvý pohľad šokovalo, že medzi propagačnými mate­riálmi z jednotlivých kútov Slovenska nebol ani jeden z Vysokých Tatier či Sloven­ského raja. Poprad nie je uve­dený ani v zozname miest prezentačnej brožúry EXPO Slovensko. Tatry vonku pri­pomenul len stánok Štrbské Pleso – tradičná káva, o kto­rej sme však, paradoxne, po prvýkrát počuli až tu v Milá­ne. Že by bola pre Slovensko a Tatry zvlášť taká príznačná? Pocit sklamania sa ešte pre­hĺbil po vstupe do pavilónu. Návštevníkom boli k dispo­zícii len dvoje 3D okuliare, čo je pri dennej návštevnosti pavilónu odhadovanej na 15 000 dosť smiešne. Fujarový strom v rohu sme takmer prehliadli, zato roztancovaný klip na skladbu Happy, kde tatranská masérka v plavkách tancuje na Lomnickom ští­te, sa nevidieť nedal. A opäť sochy, plastové pokreslené nahé figuríny žien či kovový tanier s príborom, prestreté pred jedlom. Mená autorov ani jednému členovi našej výpravy nič nehovorili. Ani vnútri sme nenašli záber na Tatry či hostesky v tradič­ných krojoch, nič o folkló­re, prameňoch, tradíciách, rastlinných či živočíšnych druhoch, typických pre Slo­vensko. A športový kútik s Cibulkovou, Saganom a la­vičkou, obloženou tenisový­mi loptičkami, zahraničnému návštevníkovi celkom iste nič o Slovensku nepovedia. V reštaurácii to voňalo ako doma, bryndzová a škvarko­vá nátierka nesklamali, avšak chuť v ústach zhorkla, keď na nás zo všetkých stien hľadel Warhol a jeho napodobeniny. Síce svetoznámy umelec, kto­rý ale o Slovensku nikdy nič pozitívne nepovedal a ani sa k nemu nehlásil. Na príjem­nom pocite nepridal ani fakt, že tu obsluhovala česká čaš­níčka v tričku Tatra Tea, na­miesto kofoly čapovali vodu s kofolovým sirupom a hneď pri objednávaní prebehol na­ozaj bizarný rozhovor:

„Tri obložené chlebíky, prosím.“

„Ste zo Žilinského kraja?“

„Nie, prečo?“

„Mali by ste zľavu…“

Nuž, bez komentára. A keď sa navyše nášmu pavilónu prizriete zblízka, uvidíte, že v konkurencii kvalitných a originálnych materiálov je obitý obyčajným plastovým trávnatým kobercom a ška­redými, neopracovanými doskami, z ktorých ešte trčí lepidlo, dojem je dokonaný. Navyše, ak z nich zhora trčia samorezky, pretože sa nie­komu nechcelo zohýnať, aby ich našruboval nenápadne zdola…

Robotické zajtrajšky a propaganda

Za zmienku stoja aj pavi­lóny Japonska, USA a Ruska. Na ten japonský sme sa veľmi tešili. Lákal nás najmä plot, vyrobený zo smrekovcového dreva tradičnou metódou zo 7. storočia, z orezaných dre­vených kĺbov, nahrádzajúcich oceľovú konštrukciu a odol­ných voči zemetraseniu. Trojrozmerná technológia, ktorá v sebe spája múdrosť tradícií i inováciu súčasnosti. Japonský pavilón bol záro­veň po Slovensku i najväč­ším sklamaním. Neustále pod dohľadom hostesiek si nás v presne vyrátaných ča­sových intervaloch presúvali z miestnosti do miestnosti ako stádo oviec. Technicky vyšperkovaným video pre­zentáciám bežní smrteľníci vôbec nerozumeli a keď nás v závere nahnali do reštau­rácie budúcnosti, ocitli sme sa v zlom sci-fi filme. Umelí animátori, oblečení v šiale­ných kostýmoch, nás inšt-ruovali ako si sadnúť za stôl, do rúk vziať paličky, držať ich, vybrať si jedlo, konverzovať so susedmi pri stole. Smiali sa a tlieskali, reflektor zrazu za burácajúcej hudby osvetlil jeden stôl ako víťazov imagi­nárnej súťaže, ktorí sa tvárili rovnako nechápavo ako my. Potom z tmy na smiešnych vozidlách prifrčali hostesky v červenobielych rovnoša­tách s klobúkmi a atmosféra ako z ceremoniálu vo filme Hunger games, keď v show predstavujú chudákov, ktorí idú proti sebe bojovať na život a na smrť, bola dokonalá. Ešte dlho v nás potom rezono­val pocit, že to je budúcnosť, ktorá čaká ľudstvo. Progra­movaná zábava pre robotické bábky, ktorých každé sústo či pohyb kontroluje a vopred na­plánuje niekto iný…

Zvedaví sme preto vbehli do ruského pavilónu, kam nás prilákala nádherne znejúca, naživo spievaná operná ária a obrovská zrkadlová strecha nad vchodom. Všade samé klásky a kosáky, zábery stroj­mi a ľuďmi obrábaných zla­tých polí a tendenčné grafiky nám tak dobre známe spred Nežnej revolúcie. „Dobrá úroda, šťastná žena!“ „Veľa snehu, veľa žitka.“ „Usilovnou prácou k svetlejším zajtrajškom.“ Nie, nebola to paródia. Všetko myslené stopercentne vážne seriózne vyznievalo aj na pozadí matriošiek Putina, v ktorého žalúdku sa nachá­dzala zdrobnenina Stalina a v jeho bruchu zase Lenin. A pri východe ste si na pamiatku mohli kúpiť tričko s fotogra­fiou Putina v štýle Jamesa Bonda a výstižným popisom Mr President…

Ale ani v USA to nebolo iné. Hneď pri vchode sa nám z obrazovky prihováral Ba­rack Obama, za ním na inej rečnil minister vojny John Kerry. Ústa plné dôležitosti boja proti chudobe, ochrany prírody a trvalo udržateľných zdrojov energie. Logo agro­chemickej spoločnosti Mon­santo, najväčšieho producen­ta herbicídu glyfosát a lídra v presadzovaní produkcie GMO plodín však na stene so sponzormi pavilónu asi pre is­totu chýbalo…

Steaky migrantom nedostupné

EXPO Miláno 2015 ne­prejdete za deň, ani za dva. Môžete sem chodiť mesiac a vždy sa niečo nové dozvie­te. Napríklad, že medúzy pat­ria k najjedovatejším tvorom našej planéty a ich žihadlo je nebezpečné, ešte aj keď sa oddelí od zvyšku tela. Že im vyhovujú otepľujúce sa a čoraz znečistenejšie moria a oceány a najväčšie z nich môžu mať priemer až 36 metrov. Vedeli ste, že cher­ry paradajky vynašli Izrael-ci? Alebo, že rovnako v tejto krajine vymysleli zavlažovací systém? Môžete obdivovať fu­turistickú architektúru paviló­nov ako je ten z Kazachstanu, kde by sa EXPO malo konať v roku 2017, Azerbajdžanu a jeho zaujímavej sklenenej gule, ktorá kombinuje tradič­né drevo a kameň s moderný­mi kovmi a sklom, expozíciu Číny poskladanú z tradičných papierových slnečníkov, či preliezť sieťou namiesto dláž­ky, natiahnutou v pavilóne Brazílie. Môžete ochutnať čer­vy, mravce, sto druhov ryže, kávy, syrov a rôznych korenín. Pozrieť si bieloruský traktor či nakúpiť v supermarkete bu­dúcnosti, kde nákupné tašky sú z kartónu na kolieskach, čerstvú pomarančovú šťavu vám pred očami naservírujú roboti a keď sa vybraného to­varu dotknete, na obrazovke nad hlavou sa dozviete nie­len zloženie, obsah alergénov a krajinu pôvodu, ale i CO₂ stopu, ktorú produkcia a do­voz konkrétneho výrobku do obchodu zanechali.

Ani v horúcom lete sa návštevy EXPO v Miláne báť ne­musíte. Celý areál je premys­lene tienený, vodné expozície ponúkajú množstvo možnos­tí na osvieženie a napríklad v nepálskom pavilóne si mô­žete oddýchnuť v tôni tradič­nej pagody. Ak chcete tanco­vať, prejdite ku Kolumbijcom, ak sa vám páči hena tetovanie, vyhľadajte pavilóny ďalekého východu a ak mate radi kva­litné mäsko, argentínske stea-ky sa už pre vás škvaria na panvičke… Oku lahodí Strom života, ktorý každú hodinu ožíva a večer ponúka zaujíma­vú svetelnú show. Odpad sa tu striktne separuje a na bezpeč­nosť nenápadne dohliadajú ozbrojení muži. Nikoho z nás neokradli a nikde sme nemu­seli stáť v rade na toaletu. Vý­borná organizácia sa ukázala po západe slnka, keď sa o 23. h brány výstaviska zatvorili a dav tisícov ľudí odchádzal preč. Obavy, či sa zmestíme do metra, sa ukázali neopods-tatnené a dokonca sme si bez problémov po prechodenom dni našli aj voľné miesta na sedenie.

Podčiarknuté, sčítané – tre­ba vidieť. Množstvo inšpirá­cie, nápadov, rozhľad. A téma na zamyslenie. Keď celý svet, 140 krajín na jednom mies­te, tisícimi spôsobmi omieľa potrebu ochrany prírodných zdrojov, čistoty vody, ovzdu­šia, diverzity pôdy, rastlin­ných a živočíšnych druhov, eko-friendly technológií a materiálov, prečo je za hra­nicami tohto výstaviska opäť všetko naruby? Hlad, chudo­ba, tony odpadkov, umiera­júce včely, úbytok dažďových pralesov, nedostatok vody, meniaca sa klíma… Prečo sú vojny, keď všetci tvrdia, že sú zlé a že robia všetko preto, aby neboli? A prečo na vý­stave EXPO nenájdete žiad­nu škandinávsku krajinu? Rozumiem protestantom, ktorí vyšli do ulíc pri otvore­ní EXPO. Aj pápež František vyzval organizátorov a náv­števníkov výstavy, aby neza­búdali na milióny ľudí, ktorí hladujú a za iróniu označil skutočnosť, že táto globálna akcia, venovaná udržateľné­mu rozvoju a spôsobom, ako nasýtiť chudobných, existuje. „EXPO samotné je súčasťou tohto paradoxu hojnosti, kul­túry plytvania a neprispieva k modelu spravodlivého a udr­žateľného rozvoja,” citovala pápeža agentúra Reuters. Sku­točnými protagonistami vý­stavy by mali byť podľa neho „tváre mužov a žien, ktorí trpia hladom, ktorí sú chorí a dokonca zomierajú v dôs-ledku nedostatku jedla alebo jeho škodlivosti“. A aj takých v Miláne nájdete. Migranti z Afriky a bezdomovci však svoj čas trávia žobraním v centre mesta pri železničnej stanici. Petra Vargová