Výhľad pre 21. storočie: Spor medzi USA a zvyškom sveta

foto: electronicspecifier

Recenzia knihy Georgea Friedmana z roku 2009 uverejnená v roku 2013

Americký politológ George Friedman založil a vedie prestížnu privátnu analytickú a prognostickú firmu Strategic Forecasting (Stratfor) zaoberajúcu sa predovšetkým otázkami v odbore pôsobnosti ozbrojených a spravodajských služieb. Svoju knihu s podtitulom Predpoveď pre 21. storočie vydal síce už pred štyrmi rokmi, ale vzhľadom na jej názov Nasledujúcich sto rokov je zrejmé, že na kritickú recenziu je stále pomerne dosť času.

George Friedman: Nasledujúcich sto rokov. Predpoveď pre 21. storočie
(The Next 100 Years: A Forecast for the 21st Century, Doubleday 2009)
Dokorán & Argo, Praha 2010, 324 strán

Friedmanov prístup aj výsledok bude zaujímavé porovnať s viac ako 15 rokov starou geopolitickou analýzou a predpoveďou Zbigniewa Brzezinského Veľká šachovnica. Už len pre vtedajší podtitul K čomu Ameriku zaväzuje jej globálna prevaha a s prihliadnutím na nedávnu Brzezinského prácu Strategic Vision: America and the Crisis of Global Power (Strategická vízia: Amerika a kríza globálnej moci). My sa uspokojíme iba s touto povinnou zmienkou, práca to však bude pre odborníka politológa. A bude veľmi zaujímavá, najmä ak vezme do úvahy dátum, kedy pustil knihu do tlače Friedman (2009) a kedy Brzezinski (2012), a čo všetko sa medzitým stalo.

Friedmanov postoj je založený na geopolitických danostiach, ale ideológia z neho trčí ako slama z topánok. Friedman hlása, že pri ohliadnutí späť je nutné konštatovať, že zdravý rozum sa mýli. (Kto by na konci roka 2000 tušil, v akej situácii bude svet na konci roka 2001?) To mu šikovne umožňuje otvoriť pole pre pomerne svojvoľnú argumentáciu. Friedman odmieta rozoznávať dejinné cykly. To mu však nezabránilo svoju knihu v určitých cykloch pojednať.

Zásadné tézy

Friedman postuluje, že po rozpade ZSSR sa všetko točí okolo USA a už to tak zostane. Celé 21. storočie bude poznamenané základným sporom medzi USA a „zvyškom sveta“. Ten sa bude snažiť z „druhotných veľmocí“ zlepiť koalíciu, ktorá by „skrotila a kontrolovala“ USA. Tie budú „konať preventívne“ (!), aby tomuto úsiliu zabránili. Kľúčovou okolnosťou bude, že objem transpacifického obchodu sa vyrovná transatlantickému. A kto ovláda oceány, ovláda globálnu ekonomiku. Preto USA nikomu nedovolia vybudovať porovnateľné námorníctvo a ovládnuť vesmírny priestor.

Námorníctvo USA kontroluje všetky oceány na svete a každá loď sa pohybuje pod kontrolou amerických satelitov. Friedman tvrdí, že každá plavba je povolená – alebo odmietnutá – na základe vôle námorníctva USA. Taká námorná dominancia nikdy doposiaľ v histórii nenastala. Preto môžu USA vykonať inváziu kdekoľvek na svete, zatiaľ čo žiadna krajina nemôže podniknúť inváziu do Spojených štátov amerických. Námorníctvo sa stalo základom americkej bezpečnosti a blahobytu.

Zásadné vzťahy v 21. storočí sa budú odohrávať medzi USA, Japonskom, Tureckom a Poľskom. (Nie je možné nespomenúť protagonistov podľa staršej predpovede Brzezinského: Francúzsko, Nemecko, Čína, zatiaľ čo Veľká Británia a Japonsko výslovne nie! 

Infantilná Amerika

Friedman sa domnieva, že americké výkyvy nálad znemožňujú charakterizovať skutočný význam USA na začiatku storočia. Veľkú úlohu zohráva skutočnosť, že väčšina priemyselných veľmocí prežila v 20. storočí zničujúci vojnový konflikt. Zabralo im čas, kým sa z toho zotavili. Nie USA – tie sa vďaka vojnám rozvíjali.

Friedman tvrdí, že je nutné si zapamätať rozdiel medzi americkou psychikou a geopolitickou realitou. A to z dvoch dôvodov:

• po prvé to odhaľuje nevyzretosť americkej moci;
• a za druhé jej obrovskú silu.

Psychologicky sú vraj USA bizarnou zmesou nadmerného sebavedomia a hlbokej skleslosti, čo presne zodpovedá charakteristike adolescentnej mysle. (Ak však pretrvávajú tieto príznaky v dospelosti, môžeme hovoriť o maniodepresívnej psychóze, ktorá nemáva dobrú prognózu.) Amerika je podľa Friedmana „barbarská“, čo používa ako popis, nie morálne hodnotenie, a prirovnáva tento stav Európe 16. storočia.

(Nedá sa vyhnúť porovnaniu s iným „civilizačným sklzom“, a to islamského sveta oproti Európe – má ísť o sklz siedmich storočí. Konflikt USA s islamským svetom je teda súboj historických mastodontov, ktorým trpí celý civilizovaný svet. Taký popis, akokoľvek drsný až neúctivý, začína však dávať zmysel!)

Americká kultúra sa doteraz nevytvorila, konštatuje Friedman. Americká vôľa je však silná a jej emócie vystreľujú rôznymi a protichodnými smermi. Američania sa barbarsky domnievajú, že „zvyky z ich dedín sú zákonmi prírody a že každý, kto žije inak ako oni, je opovrhnutiahodný a zaslúži si spasiť alebo zničiť“. (To nie je citácia z manifestu al-Kajdy, ale vyhodnotenie prestížneho, hubatého analytika.) 

Päť strategických cieľov

USA zanechali po prvej svetovej vojne v Európe časovanú bombu, ktorá im zaručila moc po ďalšej vojne, píše Friedman. Tou bombou bola Versailleská zmluva, ktorá síce ukončila vojnu, ale neriešila podstatu konfliktu. Friedman sa tu dotýka tabuizovanej témy, ktorou je ekonomické pozadie druhej svetovej vojny. Má pravdu, má strašnú pravdu!

Európania tým podľa Friedmana stratili svoju ríšu. Čiastočne z vyčerpania, čiastočne z neschopnosti znášať náklady na jej obnovu – a tiež preto, že USA „jednoducho nechceli, aby si ju Európania naďalej ponechali“!

USA sú podľa Friedmana historicky „vojnovou krajinou“. Sú v neustálom vojnovom stave. Vojny sú pre americkú skúsenosť ústredné a ich frekvencia stále narastá. Vojna je zabudovaná do americkej kultúry a hlboko zakorenená v americkej geopolitike. Amerika sa zrodila z vojny, pokračuje v boji až do dnešného dňa a vojenské tempo sa stále zrýchľuje. Americké strategické ciele a americká rozsiahla ambiciózna stratégia majú svoj pôvod v strachu. USA majú teraz päť strategických cieľov:

• Mať rozhodujúci vplyv v Severnej Amerike.
• Eliminovať akúkoľvek hrozbu pochádzajúcu zo západnej pologule.
• Udržať ovládanie svetových morí.
• Ovládnuť medzinárodný obchodný systém.
• Preventívne zabrániť komukoľvek, kto by chcel ohroziť americké globálne námorné sily.
   

Premenlivé regionálne aliancie

Preto USA chcú zamestnávať potenciálnych nepriateľov pozemnými konfliktami, aby museli vydávať prostriedky na budovanie pozemných vojsk, takže na námorníctvo im už nezostane. Za týmto účelom budú USA podnikať aj jemnejšie, preventívne kroky voči všetkým eurázijským mocnostiam (vrátane takzvaných spojencov).

USA budú neustále vytvárať rôzne a veľmi premenlivé regionálne aliancie, aby zabránili vzniku regionálneho hegemóna. Sú totiž odhodlané zablokovať vzostup kohokoľvek kdekoľvek.

USA zabránili vzostupu Iraku, zablokovali Srbsko. Teraz je na programe Irán, napadne každého, hoci o ňom Friedman takmer nehovorí. Je to vôbec veľmi zaujímavá, až podozrivá okolnosť. Pre Friedmana Irán nie je téma. A Čína je pre neho „papierový tiger“. Veľmi osobité! 

Rusko

Podľa Friedmana Rusko bude neustále v zmätku a vlastne vraj ani nebude dôležité. Aspoň spočiatku storočia. Veľmi skoro však vraj USA začnú byť Ruskom posadnuté! Jeden Friedmanov výrok si treba zapamätať: „Ruské akcie sa v budúcnosti budú javiť ako agresívne, aj keď budú vlastne obranné.“

Je údajne „samozrejme“ absurdné, že by NATO predstavovalo pre Rusko hrozbu. Rusi ale vraj premýšľajú v 20-ročných cykloch (?!) a „dobre vedia, ako rýchlo sa absurdné môže stať skutočným“. Z ruského hľadiska je totiž rozširovanie NATO smerom k Ukrajine ohrozením záujmov, porovnateľným snáď s rozšírením Varšavskej zmluvy do Mexika. Rusi sú – vraj nepochybne – paranoidné, bez toho, aby to súčasne podľa Friedmana znamenalo, že by nemali nepriateľov, alebo že by boli šialení.

Friedmanove pointy sú, ako vidno, hocikedy prekvapivé. Veta začne v dobre známom propagandistickom duchu, potom sa mu tam ale nejako dostane pravda. Je dobré čítať Friedmana pozorne! 

Prekvapivá stratégia

USA podnikli inváziu do islamského sveta. Ich cieľom však podľa Friedmana nebolo víťazstvo! Ono by vraj ani nebolo jasné, čo by také víťazstvo znamenalo. Skutočným cieľom vraj bolo iba rozložiť islamský svet a postaviť ho proti sebe, aby nemohla vzniknúť islamská ríša.

„Spojené štáty nepotrebujú vyhrávať vojny. Stačí im jednoducho rozložiť poriadok vecí, aby druhá strana nemohla vybudovať dosť veľkú silu, ktorá by im mohla oponovať.“ A ďalej to Friedman píše ešte polopatickejšie:

„Vyššie uvedené nám dovoľuje porozumieť americkej reakcii na islamské útoky a ďalšie udalosti. Spojené štáty systematicky dosiahli svoje strategické ciele, takže posledným cieľom bolo zabrániť vzniku nejakej výraznej veľmoci v Eurázii, ktorá by mohla ohroziť americké záujmy. Vzišiel z toho nasledujúci paradox: Cieľom týchto intervencií nikdy nebolo niečo dosiahnuť – nech už bola politická rétorika akákoľvek – ale niečomu zabrániť.
Spojené štáty chceli zabrániť stabilite v územiach, kde by sa mohla rozvinúť nejaká nová veľmoc. Ich cieľom nebolo stabilizovať, ale destabilizovať. A to vysvetľuje, ako Spojené štáty reagovali na islamské zemetrasenie – chceli zabrániť vzniku veľkého mocného islamského štátu. Keď pominieme všetku rétoriku, prvoradým cieľom Spojených štátov vôbec nie je dosiahnutie mieru v Eurázii.
Spojené štáty tiež nemajú záujem, aby úplne jednoznačne vyhrali vojnu. Rovnako ako vo Vietname alebo v Kórei je účelom týchto konfliktov jednoducho blokovať moc alebo destabilizovať región, nie nastoliť poriadok. V príhodnom čase je dokonca prijateľná aj priama porážka… Nikdy sa tieto intervencie nevyvinú tak, aby dosiahli aspoň nejaké približné ‚riešenie‘, a budú sa vždy vykonávať s obmedzenými vojenskými silami, aby neboli rozhodujúce.“

USA podľa Friedmana vedú politiku, ktorú možno považovať za ľahkomyseľnú. Jej výsledky sú pre mnoho krajín bolestné, ba zničujúce. USA sa však rozvíjajú ďalej a rozkvitajú. Dotyčné národy stoja bezmocne tvárou v tvár americkým akciám, a z tejto bezmocnosti sa rodí zášť a zlosť a odpor. A veľmi to motivuje teroristov. 

Tendencia

Akú úlohu budú hrať Poľsko, Turecko a Japonsko, nech si čitateľ vyhľadá sám. Dočíta sa, že Japonsko možno okolo polovice storočia z vesmíru napadne USA, Turci budú bojovať s Poliakmi a preženú sa za tým účelom len o fúz vedľa nás (chudáci Slováci!). Dozvedia sa o zvyšujúcej sa úlohe populačnej implózie, o kľúčových zmenách v imigračnej politike a o nezadržateľnom vzostupe Mexika na konci 21. storočia.

Čím ďalej do budúcnosti, tým šprýmovnejšie čítanie, fantázia pustená na špacír. Ale ani to nie je zlé cvičenie, cielene sa snažiť uvidieť niektoré zákonitosti z iného uhla, a zbaviť sa stereotypov. Najhodnotnejšou časťou knihy však zostane pomerne drsne otvorená analýza stavu a súčasných tendencií USA.

Poviem to aj naplno. Zamrazilo ma pri tom čítaní. Keď k nám, hocikedy v podobnom zmysle hovorili komunistickí propagandisti, posielali sme ich k šípku. Teraz je poctivé nezatvárať oči a položiť si otázku: Boli to propagandisti, alebo veľmi dobrí analytici?

(Zdroj: Výhľad pre 21. storočie: Spor medzi USA a zvyškom sveta)

JAN SCHNEIDER