Svet sa rozdelí na dva bloky: čínsko-ruský a americko-európsky, ale EÚ prehrá

S Petrom Robejškom sme rozoberali dôležité témy, týkajúce sa ďalšieho vývoja našej spoločnosti už niekoľkokrát. Spoločnosť sa však nevyvíja lineárne, ale v skokoch, a tak sme sa zišli tentoraz preto, aby sme sa pozreli, ako Európu aj svet zmenila vojna na Ukrajine. Zdá sa, akoby existoval svet pred vojnou a po nej. Je tomu skutočne tak? A aké zmeny nás môžu čakať? O tom všetkom sa budeme rozprávať s politológom, ekonómom a analytikom, docentom Petrom Robejškom.

Martina: Pán docent, Peter Robejšek, v jednom komentári ste napísali: „Ak chceme porozumieť medzinárodným konfliktom, musíme rozlišovať medzi politickými postojmi a záujmami. Postoje sa vytrubujú do sveta, ale skutočnou pohnútkou rokovaní sú národné záujmy, o ktorých sa nahlas nehovorí.“ Povedzte mi, akými záujmami je podľa vás vedené teraz Rusko?

Petr Robejšek: Myslím, že je to celkom biele. Moskva si chce rozšíriť svoj územný priestor na úkor Ukrajiny, a získať lepšiu kontrolu nad svojim geopolitickým predpolím, a to je asi to najdôležitejšie. A zároveň ide o oslabenie západného vplyvu v jeho bezprostrednej blízkosti Ruska a na Ukrajine.

Martina: Aké ďalšie záujmy, nie postoje, ale ďalšie záujmy hrajú v tomto konflikte úlohu?

Petr Robejšek: Áno, a tam je samozrejme aj druhá strana, najmä západné postoje. Tam ide o niečo podobné, kedy sa pod postojom Slobodu Ukrajine skrýva záujem o nové trhy, o vplyv na bezprostrednú blízkosť Ruska, a zabezpečenie surovinových dodávok, ale napríklad aj o to, ako pre oba spolky, teda EÚ a NATO, zaistiť ďalšie úlohy, pretože všetky spolky žijú a udržujú sa len tým, že plnia nejaké nové funkcie. Takže eventuálna integrácia, alebo príprava na vstup Ukrajiny do týchto spolkov je v záujme Západu.

Lord Palmerston, ktorý je jednou z veľkých osobností politickej histórie, premiér v čase napoleonských vojen, britský premiér, povedal: „My nemáme žiadnych večných priateľov, žiadnych večných nepriateľov, ale máme večné záujmy, a týmto záujmom musíme slúžiť.“ Takže tieto záujmy tu boli vždy, len sa inak operacionalizujú, to znamená, prevádzajú do konkrétnej politiky, a niekedy vyústia do konfliktu. To je nešťastná konštelácia, ale v histórii svetovej politiky nie je nejako neobvyklá.

Martina: Vy túto vec vnímate, dá sa povedať, jasne. Napriek tomu sa musím opýtať: Prekvapilo vás to, čo sa stalo?

Petr Robejšek: Prekvapilo ma, že Vladimír Putin šiel až tak ďaleko. To ma prekvapilo. Inak motivácia, ako som hovoril, súvisí s národnými záujmami, a tieto záujmy sú na Západe štrukturálne veľmi podobné, ako na strane Ruska. A sú živé, dynamické, vyvíjajú energiu, a z nich sa odvíja aj to, že sa hľadá príležitosť týmto záujmom prospieť, a využijú ju, keď aktér, ktorý začína, kalkuluje s tým, že mu to vyjde, že sa toto riziko oplatí, a zisk je pravdepodobný.

Martina: Sú vzťahy Ruska so Západom nenávratne a neodvratne poškodené?

Petr Robejšek: Určite nie, aj keď to dnes tak vyzerá, ale je to skôr povrchný obraz mediálneho a spoločenského vlnenia. Fakticky platí Palmerstonova veta, a v tomto prípade nemáme žiadnych večných nepriateľov, a nemáme žiadnych večných priateľov – máme len večné záujmy. A keď tieto záujmy budú zrazu fungovať v inom spojení, tak si pokojne viem predstaviť koalíciu Spojených štátov s Ruskom proti Číne. Možno pokojne. Teraz sa zdá byť vylúčená, ale to nič neznamená.

Zastavenie exportu nafty a plynu z Ruska môže uškodiť Moskve aj Západu, vrátane nás. Previazanosť svetového obchodu pôsobí v tomto ohľade stabilizačne.

Martina: Rusko je čiastočne odpojené od platobného systému SWIFT. Je tento systém pre neho nenahraditeľný?

Petr Robejšek: Hlavná výhoda SWIFTu je rýchlosť. A naša civilizácia je posadnutá rýchlosťou až choro, čo je, myslím, jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa dostali na civilizačnú križovatku, ktorá je to podstatné, o čo sa dnes jedná. SWIFT znamená – rýchla možnosť komunikovať, robiť obchody s cudzími bankami. V tej chvíli, keď je nejaká krajina vylúčená zo SWIFTu, tak to môže mať niekoľko fáz. Prvá fáza je, že iba nemôžu priamo komunikovať, a izolovaná krajina musí používať pomalšie prostriedky, ako mail, telefax, a tak ďalej. To je tá jednoduchšia verzia.

Ďalšia, ostrejšia verzia je, že bude vylúčená zo siete takzvaných korešpondenčných bánk. Viem, že je to trošku zložité, ale pretože v médiách to znázorňujú veľmi povrchne, tak je asi dôležité pre našich poslucháčov to počuť. Korešpondenčné banky sú takéto banky: Dajme tomu, že francúzsky zákazník, ktorému za dodávku dlhuje ruský odberateľ peniaze, dostane zaplatené od svojej francúzskej banky, a nemusí to byť tá ruská banka, ktorá to preposiela. Tieto dve banky, teda korešpondenčné banky, sa potom medzi sebou vyrovnajú na konci mesiaca. Teda táto vec celú záležitosť opäť urýchľuje.

Nakoniec, a to je to najväčšie, čomu ekonómovia s obľubou, a trošku pateticky, ale nie úplne chybne, hovoria „atómová bomba“. To znamená, že štát X je vylúčený z akéhokoľvek bankového styku, to znamená, že aj operácie s tretími osobami, ktoré by sa náhodou mohli týkať Ruska, sú zakázané. A toto „náhodou týkať“ vedie k tomu, že banky potom pre istotu týmto smerom vypnú úplne všetko. A potom je daná krajina skutočne izolovaná. Aj to sa dá obísť, ale trvá to dlho, a je to pomerne náročné.

Martina: Ste politológ, ale aj ekonóm. Váš úsudok: Zbankrotuje Rusko tak, že mu nakoniec nezostane nič iné, než prosiť o milosť?

Petr Robejšek: Spontánne by som vám rád povedal, že áno, pretože viem, že veľa ľudí spontánne sympatizuje s napadnutým a slabším. Ale ja tu som od faktov, a toto si nemôžem dovoliť, to nie je moje povolanie. Moje povolanie je zbierať a vyhodnocovať fakty. Takže keď sa dnes pozriete na ruskú ekonomiku, tak je relatívne zrelá, zdravá a stabilná. Ruská ekonomika sa vyznačuje charakteristikami, ktoré ani niektoré západné štáty nemôžu ponúknuť. To znamená, že daň z príjmu je, dajme tomu 13 percent, regulácia podnikania je pomerne nízka, dlh verejného sektora činí asi 20 percent HDP. To sú čísla, ktoré sú veľmi dobré a ktoré opisujú statický stav ruskej ekonomiky pozitívne.

To jediné, čo Rusku môže okamžite a skutočne uškodiť, je totálne odrezanie od exportu surovín, to znamená nafty a plynu. V tej chvíli by malo Rusko veľké problémy, ale na to treba – som tu kvôli faktom – upozorniť na to, že problémy by mal aj Západ. My by sme ich mali, a mali by ich všetci. A previazanosť svetového obchodu pôsobí v tomto ohľade tak povediac stabilizačne. Možno, že je to správne slovo.

Situácia na Ukrajine je príkladom toho, že si Ukrajina od Západu sľubovala viac, než aká je realita, a napriek tomu si nemôže dovoliť sa so Západom rozhádať

Martina: Pán docent Peter Robejsk, dá sa z ekonomických krokov Ruska odhadnúť, že sa na túto eventualitu pripravovalo? Že sa pripravovalo na to, že bude odstrihnuté od SWIFTu, na takto veľké a rozsiahle sankcie?

Petr Robejšek: Myslím, že to robí každý štátnik na všetkých stranách, to patrí k hlavnému jadru jeho vlastnej úlohy – teda pripraviť sa na zlé prípady. Tým skôr, keď plánuje nejakú takto riskantnú, a provokatívnu akciu, na čo sa samozrejme musí pripraviť. Nota bene v Rusku bola táto príprava uľahčená aj tým, že Západ sa dlhodobo snaží ovplyvniť ruskú politiku pomocou sankcií, čo už bolo v súvislosti s Krymom.

To znamená, že Rusi boli viac-menej nútení, a pretože svoju politiku zmeniť nechceli, pretože to je ich predstava o ich národných záujmoch, tak s tým museli počítať. To znamená, že ruské devízové ​​zásoby boli diverzifikované, a ubyl tam podiel dolára, a pribudol podiel renminbi (čínska mena), podiel eura, a ruské zlaté zásoby boli navýšené zhruba na štvrtinu celkových devízových rezerv. To sú veci, ktoré do toho dávajú nahliadnuť, ale to by už viedlo príliš ďaleko.

Ale chcem len heslovite povedať: Nahliadnuť na to, že jeden z možných plánov Ruska treba zaviesť, alebo pokúsiť sa zaviesť, pre svoju menu štandard, ktorý by im ich pozíciu izolovaného, ​​alebo čiastočne izolovaného subjektu v medzinárodnej politike a ekonómii, uľahčil. To znamená, že vlády oboch strán, a to je úplne normálne, ako hovorím, majú povinnosť starať sa o to, čo sa dá robiť, keď bude najhoršie.

Martina: Povedali ste, že neexistujú žiadne sankcie, ktoré by uškodili len Rusku a ktoré by neuškodili globalizácii. A v prípade Ruska navyše neexistujú sankcie, ktoré by neprospeli Číne. Takže je v tejto chvíli Čína ten, ktorý sa smeje vzadu?

Petr Robejšek: V medzinárodných vzťahoch je to vždy tak, že sú tam takéto trojuholníky často, a ktoré sa navyše vo svojom obsadení menia. To by sme si mali uvedomiť, a hlavne tie generácie, ktoré zažili to šťastie, byť roky nedotknuté skutočnou vojnou, a vyrastali vo svete, ktorý svojím spôsobom zmäkčuje, alebo vedie k tomu, že horšie znášajú zaťaženie takého stresu, aký je tu dnes. V medzinárodnej politike existuje, to by sme si mali uvedomiť, že je niečo úplne normálne, že konflikty patria nielen k medziľudským vzťahom, ale samozrejme aj medzištátnym vzťahom, a že tieto trojuholníky sú niečo úplne bežné a že zároveň nie sú stabilné.

Zase si môžeme pripomenúť Palmerstona: V medzinárodnej politike existuje veľmi silná promiskuita priateľstva. A príznačné samozrejme je, že tieto slabiny, alebo pošmyknutia, slabé štáty vždy premieňajú svojmu silnému partnerovi, pretože dúfajú, že predsa len splnia svoje povinnosti, a pomôže im. Tým nechcem vôbec nič naznačiť, ale situácia, ktorú práve zažívame na Ukrajine, je príkladom toho, že si Ukrajina od Západu sľubovala viac, a napriek tomu si nemôže dovoliť sa so Západom rozhádať. Aj to je normálne, to je fyzika moci, s tým sa jednoducho musíme zmieriť. A žijeme a ideme do éry, kedy toto uvažovanie bude stále nutnejšie. Pamätám, ako ma dlhé roky kritizovali za to, že som realistický politik a analytik. To bola vždy pravda, a dnes je to pravda viac, ako inokedy.

Z konfliktu na Ukrajine profitujú Číňania. Sú to majstri ľsti, taktiky a diplomatickej hry.

Martina: Povedali ste: Slabé štáty z logiky vecí musia mnohé premiešať silnejším štátom. Bude to platiť aj na vzťah Číny a Ruska? Bude teraz mať Čína Rusko na vodítku?

Petr Robejšek: Momentálne to tak vyzerá, a v týchto krízových dňoch, keď ešte nie je jasno, ako bude sankčný režim naozaj vyzerať, tak určite. A to sa ešte veľa vecí odohráva v zákulisí, a nie je vyhranený. Fakticky by som povedal, že Číňania sú tí, ktorí profitujú. Sú to majstri ľsti, taktiky a diplomatické hry, a sú momentálne silnejší, takže si môžu dovoliť aj určitú veľkorysosť. Sú trošičku mimo, ale napriek tomu hrajú so všetkými stranami.

Na druhej strane si Číňania uvedomujú, že Rusko je pre nich geostrategicky, geoekonomicky lepší partner v ich konkurencii proti Spojeným štátom, než ktokoľvek iný. To znamená, že pokiaľ ide o taktiku, tak by to nemali rozohrávať tak, ako by mohli. A oni to tak ani neurobia.

Martina: Myslíte, že v tejto chvíli ekonomických sankcií bude Čína Rusko ekonomicky zachraňovať?

Peter Robejšek: To sa asi úplne povedať nedá. Ale Čína určite môže urobiť hocijako preto, aby bola ruská izolácia menšia. Hovorili sme o SWIFTe, a posledný, ako som hovoril „nukleárna“ zbraň, kedy sú zakázané akékoľvek komunikácie aj s tretími aktérmi finančného charakteru, sa dá obísť tým, že, dajme tomu, nejaká čínska banka povie: Dobre, my riskneme, že nás za to Amerika vylúči, a vezme nám bankovú licenciu pre Spojené štáty, takže tam nebudeme veľmi podnikať, ale my sa staneme prevodnou pákou pre obchody Ruska so svetom. A čínska banka znamená čínska vláda. Tak to je napríklad možnosť, ktorú môžu použiť, a tak Rusku uľahčiť situáciu. Alebo môžu odoberať časť surovín, ktoré Rusko z tých a oných dôvodov, či už preto, že ich Západ nebude chcieť, alebo preto, že ich Rusko nebude chcieť dodávať, a bude ich mať na sklade. A tak ich môže predávať Číne. Nie úplne všetko.

Budeme sa musieť oveľa viac starať o seba, nebudeme sa môcť spoliehať na ostatných, ale zároveň nás ostatní nebudú toľko obmedzovať

Martina: Môže si teraz globalizácia hovoriť: „Začíname končiť?“ Znamenajú sankcie začiatok konca globalizácie alebo rovno koniec globalizácie?

Petr Robejšek: Celý tento konflikt je viac-menej sprievodný prvok konca globalizácie. Globalizácia, moji verní poslucháči to vedia, končí nie zo dňa na deň, ale končí už teraz. Končila pred Ukrajinou, a skončí po Ukrajine. To je fenomén historického kyvadla, s tým sa jednoducho nedá nič robiť. A práve kŕčovité, miestami až zlovoľné snahy udržať globalizáciu na žive, a dať jej umelé dýchanie, a patrí tam aj ukrajinský konflikt, sú jedným z dôvodov dnešnej zlej situácie, kde sme v zlej situácii všetci. Globalizácia končí, a tí, ktorí z nej najviac ťažia, sa s tým nechcú zmieriť. Ale budú musieť.

Martina: Čo to bude pre nás, pre Európu, znamenať? Koniec globalizácie, ako ste ho teraz predikovali?

Petr Robejšek: Koniec globalizácie pre Európu znamená, že sa svet potom – dúfam, že mám pravdu, a myslím, že ju mám – rozdelí na dva obchodné bloky: čínsko-ruský, ázijský a americko-európsky, pričom tým, kto stratí, kto prehrá, je podľa môjho názoru Európska únia, ktorá sa dostala do slabej situácie najmä tým, že sa snažila, ale nie dosť dôsledne uskutočňovať svoje veľmocenské titánske sny o veľmoci Európa. A pretože to nerobila poriadne, a hlavne na to nemala patriotizmus Európanov, tak to viedlo k tomu, že je momentálne najslabším a najzraniteľnejším aktérom.

A pod úrovňou týchto dvoch veľkých obchodných blokov nadobudne význam národný štát. To znamená, že sa budeme musieť zase viac starať sami o seba, čo už začíname, v tom česká vláda patrí k tým rozumnejším, aj keď by som povedal, že nerobí dosť. A to bude prax budúcnosti. Nebudeme mať kedykoľvek k dispozícii akékoľvek exotické ovocie, a všetky nemožné nezmysly, ktoré si necháme dovážať z druhého konca sveta. A keď budeme šikovní, tak napriek tomu dokážeme pre našu krajinu, a pre našich ľudí, generovať rozumnú úroveň blahobytu. Ale len keď budeme rozumní, a keď budeme mať trošku šťastia. Budeme sa musieť oveľa viac starať o seba, nebudeme sa môcť spoliehať na ostatných, ale zároveň nás ostatní nebudú toľko obmedzovať, a to má svoje výhody.

Veľká časť politiky sa odohráva na úrovni rozprávania rozprávok, ktoré majú len z časti dobrý koniec, a sú len z časti pravdivé

Martina: Povedali ste: Na význame nadobudne národný štát. V tej chvíli ma napadá: Čo v tejto súvislosti Nemecko, a navyše v súvislosti s Ruskom? Ako sa premenia vzťahy Ruska a Nemecka?

Peter Robejšek: Nijako. Väčšia časť politiky – nielen nemecko-ruskej, sa odohráva na úrovni rozprávania rozprávok, ktoré majú len z časti dobrý koniec a ktoré sú len z časti pravdivé. A toto rozprávanie rozprávok teraz zažívame excesívne: pózy, silné slová, až nadávky, ktoré v skutočnosti neodrážajú vzájomnú závislosť tých, ktorí na seba takto útočia. A táto vzájomná závislosť je heslo pre vzťah Ruska a Nemecka. Rusko a Nemecko sú geopoliticky veľmi úzko späté krajiny, nech robíme, čo chceme – jednoducho – tak to je. Proti hospodárskym štatistikám nezmôže dobrý, alebo zlý úvodník vôbec nič. Ani nejaká reč v parlamente, alebo kdekoľvek inde. Reč sa vedie a voda tečie, a to zásadné zostáva. Nemecko a Rusko si majú navzájom veľa čo dať.

A mimochodom, podľa môjho názoru je americká politika nielen voči ukrajinskej otázke, ale vôbec smerom k Európe, nesená práve tým, že Spojeným štátom, z logických dôvodov, táto blízkosť Ruska s Nemeckom vadí. Možno im vadí oveľa viac, než Európa, pretože Európa svoj sen o sile nenaplnila. To by tiež Spojeným štátom vadilo, a robia, a robili by všetko preto, aby sa neuskutočnil. A opäť, je to legitímne, to je normálny priebeh politického boja.

Rád by som, aby si tí poslucháči, ktorí toto slovo potrebujú, uvedomili, že s morálnymi kategóriami v politike sa nedostaneme príliš ďaleko ohľadom poznania toho, čo sa deje. Aj keď my sami máme morálny pohľad, tak aktéri vo vnútri, o ktorých hovoríme, a na ktoré sa pozeráme, sa z logiky veci, a často to sú aj také povahy, chovajú nemorálne. Takže reč sa vedie, voda tečie. Nemecko a Rusko si majú stále čo dať, ale momentálne dôjde k určitému ochladeniu. Nie náhodou to boli Nemci, ktorí sa najdlhšie bránili izolácii so SWIFTom. Logicky, sú to ich záujmy, o ktoré im ide. A bolí je to najviac.

Martina: Vy ste povedali: Politika je rozprávanie rozprávok. Znamená to, že reštrikcie Nemecka voči Rusku a podobne, ktorých sme boli svedkami v minulosti, boli svojím spôsobom trošku divadielko pre voličov, prípadne aj pre iné štáty?

Petr Robejšek: Z časti áno. Pre iné štáty asi nie, pretože na vysokých úrovniach politiky rozumie, o čo ide. Pre voličov a médiá asi áno. Najmä preto, že ich myslím celkom veľká škoda, a to sa týka aj našich ľudí, že sa ľudia prestali o politiku zaujímať v zmysle jej naozaj porozumieť, a konzumujú politiku ako detektívku, podľa vzoru: Na konci musí byť vrah, a iba jediný vinník . Ale takto to nefunguje. A keď politiku konzumujú takto, tak priamo pozývajú politikov, aby im rozprávali rozprávky.

Navyše, politický obchod je celkom zložitá záležitosť. Už sme tu krátko hovorili o tom, a len som to naznačil, čo znamená SWIFT. Takže heslo: „Vylúčime ho zo SWIFTu“, môže znamenať všetko, a nič. Tam musíme vedieť, za akých podmienok, a k čomu to povedie. Ako sa to dá obísť, ako sa to dá vyrovnať? A to sú veci, ktoré sú príliš zložité na to, aby ľudia robili rýchle súdy na základe toho, čo im hovoria večerné televízne správy. Takému človeku už by som potom radil, aby sa na nich skôr nepozeral, pretože tento proces ako taký naozaj normálni ľudia nemôžu ovplyvniť, ale možno budú mať menej strachu, keď povrchné spravodajstvo, ktoré dostávame, nebudú tak intenzívne vnímať.

Niekde v zastrčenej komôrke nemeckého kancelárstva v Berlíne niekto premýšľa o tom, ako oprášiť atómovú energiu tak, aby to nebolo veľmi nápadné

Martina: To, že národný štát nadobudne význam, potvrdil už nemecký minister financií Christian Lindner, keď povedal, že Nemecko bude mať v priebehu tohto desaťročia jednu z najefektívnejších a najsilnejších armád v Európe. Vlani malo ministerstvo obrany k dispozícii 46,9 miliardy eur. Teraz sa majú výdavky na zbrojenie zvýšiť o 100 miliárd eur, to znamená, že sa majú strojnásobiť. Je to dobre? Alebo je silné ozbrojené Nemecko vždy dôvodom byť v strehu?

Petr Robejšek: Aj tu by som radil veriť politikom polovičku toho, čo hovoria. A aj to je celkom optimistické, a nie je to nutne podmienené tým, že vždy len klamú, ale okamih politickej výpovede, a dlhý čas na jej uskutočnenie – to sa jednoducho nerýmuje. To znamená, že keď niekto niečo také povie, tak to môže v ten okamih myslieť vážne, ale to, či má skutočne pravdu, a ak sa to podarí, budeme vedieť tak za desať rokov, to nie je nič, čo sa dá urobiť za jeden , alebo za dva roky.

Veď si uvedomme, keď by sa toto uskutočnilo, akože ja o tom osobne pochybujem, ale nič viac vám k tomu momentálne nemôžem povedať, tak by Nemecko malo zhruba takú armádu, akú malo za november pri konci komunistickej éry, kedy to bola jedna z najvýkonnejších , najlepšie vyzbrojených armád Európy. Teda asi taká, akú teraz Lindner plánuje, aby ju Nemecko časom vybudovalo. Tomu hovorím jednak irónia dejín, ale hovorím aj to, že je to dlhodobý proces, a počas tohto dlhodobého procesu sa toho môže strašne veľmi zmeniť. Táto dnešná výpoveď je nesená rozrušením, tým rozhorčením voči tomu, čo sa deje v Rusku a na Ukrajine, ale ešte to zďaleka neznamená, že bude uskutočnená a uskutočniteľná, pretože 100 miliárd bude niekde chýbať, a to v čase, keď sa ľuďom lepšie práve nevedie a kedy sa budú pýtať: „A naozaj to potrebujeme?“ Tak uvidíme, či to sa to podarí.

Martina: Sto miliárd bude chýbať. V každom prípade peniaze chýbať budú, ale myslíte, že to povedie aj k tomu, že by Nemecko prestalo pretláčať svoje Energiewende, a celkovo v Európe Green Deal?

Peter Robejšek: Myslím, že k tomu bude nútené a že sa Green Deal finančne, ekologicko-politicky a strategicko-politicky nerýmoval od samého začiatku. O tom už bolo toľko povedané a napísané, že to nemá cenu ďalej rozoberať. A odvtedy, čo bol vyhlásený, dodnes sa situácia dramaticky zhoršila v neprospech šancí na uskutočnenie Green Dealu. Dokonca si myslím, že niekde v úplne zastrčenej komôrke nemeckého kancelárstva v Berlíne niekto premýšľa o tom, ako to urobiť, aby to nebolo veľmi nápadné, keď oprášime atómovú energiu. To si viem veľmi dobre predstaviť. A bolo by veľmi zodpovedné, keby tam niekto týmto smerom premýšľal, pretože táto téma bude na stole, tým skôr, keď by roztržka s Ruskom mala byť trvalejšieho charakteru. O to viac bude potrebné to, čo sa zatiaľ zďaleka nepodarilo, že sa stále väčšia časť energetickej spotreby vytvorí z ekologických, znovu obnoviteľných zdrojov.

Takže myslím, že Green Deal zostane rozprávkou, a je problém, že tieto rozprávky sprevádzajú vývoj Európskej únie už od konca komunizmu, a vždy to boli rozprávky na pol dopovedané, ale už aj polovica stačila pokaziť šance na to, aby Európa bola naozaj zjednotená a silná, čo teoreticky možné je. Ale práve tým, že to boli vždy len polovičaté príbehy, sme sa dostali tam, kam sme sa dostali, do problémov, kedy sa musíme pýtať, a to aj v tejto súvislosti: Prežije euro? Prežijú európske banky? Tieto expozície znamenajú dlhy, ktoré majú Rusi v európskych bankách. Čo s nimi bude? A čo bude s týmito európskymi bankami, keď tieto dlhy nebudú splatené?

Obe strany sa do seba zahryzli tak, že je potreba veľkých štátnikov, alebo skôr Pána Boha, aby sa to trošku schladilo a urovnalo, a potom vyvíjalo rozumnejším smerom

Martina: Ako odpovedáte na tieto otázky, ktoré si sám kladiete?

Petr Robejšek: Tie mám úplne najradšej.

Martina: Ako vidíte, nechávam vám voľnú ruku.

Peter Robejšek: A baví vás to? Ja si to užívam. Bude ich musieť zaplatiť daňový poplatník v Európe. A teraz je tu otázka: Akú zaťažiteľnosť tu ľudia majú po všetkých stresoch a strapákoch, ktoré už v posledných rokoch zažili, a to s perspektívou, že ich deti nebudú mať takú mieru blahobytu, akú majú oni, a budú radi, keď udržia tú, ktorú majú, ale skôr sa im to ani nepodarí? To znamená: Koľko budú ľudia ochotní investovať do toho, že sa zase budú v Európe zachraňovať nejaké banky? Banky, ktoré sú akoby cudzie. Nemci povedia: „Tak zase zachraňujeme francúzske banky.“ Aj keď je fakt, že aj nemecké banky majú expozície v Rusku, to znamená, že im ruské adresy tiež niečo dlhujú. Tieto veci sú zrazu rozbuškou pod patriotizmom Európanov, o ktorý Brusel stále bojuje a ktorý sa stále nechce dostaviť, a týmto sa situácia identifikácie a solidarity v Európe nezlepší. To nebude vôbec ľahké. A ani pre euro to nebude ľahké. Ale to je naozaj veľmi zložitá matéria a kapitola úplne sama o sebe.

Martina: Keď to poviem drsne: Dá sa povedať, že Európa doplatí na vojnu na Ukrajine, a na vzájomné sankcie?

Petr Robejšek: Všetci na nich doplatia. V skutočnosti hra Ruska a Ukrajiny, poťažmo Ruska, Ameriky a Západu, vlastne nikdy nemohla byť win-win. To je klasická mocenská hra, v ktorej sa dlhodobo dá povedať: Pravidelne jeden z tých hráčov vyhrá viac ako ostatní. A vôbec nie je isté, ktorý to bude, a či to nejaký vôbec bude. Na ceste historickej bilancie budú asi po desiatich rokoch strácať všetci.

A preto je pre mňa to, čo sa stalo medzi Ruskom a Ukrajinou, zlyhaním hlavne analytickej, realistickej politiky, politiky tých, ktorí vedia, čo vždy hovorila. Pravdu mal Henry Kissinger, že to je umenie hľadania rovnováhy. A v tomto hľadaní rovnováhy bolo zlyhanie na oboch stranách. Ja tam skutočne vidím až elementárne remeselné chyby, a to práve v tom, ako pochopiť toho druhého, oznámiť mu svoje vlastné myšlienky a nájsť rozumné vyrovnanie. Toto umenie sa akoby z politiky vytratilo, a preto myslím, že sme sa dostali až do takto dramatickej a tragickej situácie.

Martina: Vedie cesta späť?

Petr Robejšek: Určite nie nejako priamo. Ale samozrejme, že vedie cesta späť. Ľudia si vždy poradia s patáliou, ktorú natropia oni sami, alebo niekto iný, a keby to nerobili, tak by tu náš druh už dávno nebol. To znamená, že si vždy nájdeme nejakú cestu, teraz ide iba o to, kadiaľ pôjdeme, ako bude vyzerať vedúci crew a kapitánsky mostík, a akí rozumní a ochotní ku kompromisu sú všetci zúčastnení.

Pretože, ako som povedal, mocenská ambícia Ruska je nepochybná, to je jasná vec. Ale existuje aj mocenská ambícia Západu. To znamená, že obe strany musia zvážiť, koľko, čo by z toho radi mali, a čoho sa musia zriecť, aby aj ten druhý nemal pocit, že stratil všetko, a bol ochotný dosiahnuť rovnováhu a podieľať sa na nej. Táto rovnováha nie je nikdy trvalá, ale je to stále lepšie ako súčasný stav, a z tejto rovnováhy sa dajú vyvíjať ďalšie aktivity.

Ale teraz, momentálne sa do seba obe strany zahryzli tak, že je potreba naozaj veľkých štátnikov, alebo skôr Pána Boha, aby sa to nejakým spôsobom trošku schladilo a urovnalo, a potom vyvíjalo rozumnejším smerom.

Martina: Pán docent Robejsk, veľmi vám ďakujem za racionálne zhodnotenie súčasnej situácie. Vďaka moc.

Petr Robejšek: Bolo mi potešením.

Doba je tehotná krízami, či už ide o dozvuky a následky epidémie koronavíru, alebo súvisiaci pokles životnej úrovne, narastanie napätia vnútri jednotlivých štátov aj v medzinárodných vzťahoch. Politické elity pritom prejavujú nezriedka úplné odtrhnutie od reality a strácajú schopnosť vládnuť a riešiť problémy obyčajných ľudí. Zameriavajú sa skôr na upevnenie a koncentráciu moci, aj s pomocou obmedzovania slobody slova a prejavu. Politológ Petr Robejšek to v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru komentoval slovami: „To, čo dnes zažívame v Európskej únii aj v kontexte udalostí v celosvetovom meradle, je hysterický a násilný pokus udržať globalizáciu, ktorej čas skončil, ktorej potenciál blahobytu a zároveň slobody sa vyčerpal. A v okamihu, keď systém neplní svoje funkcie, rastie význam rušivého šumu – spontánnych alternatívnych iniciatív, či už ide o nezávislé informácie.