Soňa Vnenčáková: Beh je pre mňa synonymom slova život
Všetkým čitateľom odkazuje, aby robili to, čo majú radi, čo ich baví a užívali si život, pretože ten je Božím darom a je len jeden… Zhovárali sme sa s úspešnou atlétkou, bežkyňou na dlhé trate, Soňou Vnenčákovou (ročník narodenia 1994), ktorá úspešne reprezentuje Svit na domácich i medzinárodných súťažiach.
Kto a kedy vás priviedol k behaniu?
– Už odmalička som vďaka rodičom mala blízky vzťah k športu. Milovala som pobyt v prírode, prechádzky, korčule, bicykel, turistiku, atď. Na základnej škole som navštevovala tanečný krúžok. Keď som mala asi 12 rokov, uvedomila som si, že som skutočne – ako sa hovorí – ‚drevo‘, a tak sme sa snažili nájsť alternatívu. Milovala som beh, v škole na telesnej som súperila s chlapcami a tak som oslovila pána Potočného, ktorý už dlhé roky trénuje atletiku. Hneď po prvom tréningu som vedela, že toto ma len tak ľahko nepustí.
Od začiatku ste sa sústredili na dlhšie trate alebo sa to postupne vyprofilovalo?
– Tréningy sme mávali pestré, venovali sme sa všetkému – skoku do výšky, do diaľky, prekážkam a, samozrejme, behu. Všetko som mala rada, ale beh bol predsa len mojou srdcovkou, v tom som bola najlepšia. Vyskúšala som si všeličo, začínala som na šprintoch na 60 metrov a postupne som presedlávala stále na dlhšie a dlhšie vzdialenosti. Prešla som si dokonca aj nejakými triatlonmi, až som zakotvila pri dlhších behoch. Najradšej mám polmaratón.
Čo vás najviac láka na behaní?
– Beh je pre mňa synonymom slova život. Keď bežím, vietor mi veje vo vlasoch a nohy idú samé. Cítim, že som šťastná, naplnená, jednoducho, že žijem. Najviac to vystihujú slová Joa Hendersona, ktoré som našla v knižke Hrdinové Maratónu (knihu napísal môj tréner Jirka Šmiták, na snímke hore): ‚Ten, kdo sa tě ptá, proč běháš, sám nikdy neběhal. Ten, kdo se tě ptá, proč miluješ, sám nikdy nemiloval. Jen běžci a milenci vědí proč, ale nedokážou své vnitřní pocity popsat těm, kdo stojí mimo.‘ Tak teda do toho! Garantujem vám, že keď sa raz do toho dostanete, už vás to len tak nepustí.
Máte nejaký športový vzor?
– Konkrétny ani nie. Inšpirujem sa všetkými ľuďmi okolo seba, priateľmi, rodinou, trénerom. Fascinuje ma, čím všetkým si ľudia niekedy prechádzajú a v behu nachádzajú radosť a potechu. Nedá mi však nespomenúť trénerov Jirku Šmitáka, Jirku Homoláča, Evu Vrabcovú Nývltovú, Peťu Fašungovú či Hahner Twins, ktoré svojou radosťou z pohybu rozhýbali Nemecko.
Máte zrátané, koľko polmaratónov, prípadne aj maratónov ste doteraz odbehli?
– Polmaratónov mám zabehnutých asi len šesť, maratón zatiaľ ani jeden. Je však pravda, že už sa ma nejeden opýtal, kedy sa naň konečne odhodlám. Odhodlanie by bolo a myslím si, že aj kilometre. Ale keď sa už pre maratón rozhodnem, nechcem si ho len ‚zabehnúť‘. To môžem aj teraz, avšak o tom maratón nie je. Tréner ma naučil, že je to sviatok, oslava tela, energie a života. Na maratón sa veľmi teším, teraz však nie je ten správny čas. Musím dozrieť. Už sa na to veľmi teším, hoci už teraz viem, že na trati budem samú seba preklínať.
Aký bol zatiaľ váš najväčší úspech a ktorý tohtoročný výsledok si najviac ceníte?
– Najviac ma potešilo minuloročné víťazstvo na majstrovstvách Slovenska (MSR) v behu do vrchu, ktoré bolo úplne nečakané a druhé miesto na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach v polmaratóne. Tento rok sa mi asi najviac darilo na MSR v polmaratóne, kde som skončila druhá. Ako najväčší úspech však pokladám, keď si preteky užijem a do cieľa dobehnem spokojná a šťastná.
Pred rozhovorom ste nám prezradili, že tento rok nie ste so svojimi výkonmi až tak spokojná. Prečo?
– Po polmaratóne v Bratislave mám pocit, že sa na pretekoch nie a nie rozbehnúť. Chýba mi najmä psychická pohoda, ktorá je rovnako potrebná ako tá fyzická. Na tréningu to ide, no na pretekoch potom niečo pokazím. Verím však, že po tom, ako mi skončilo skúškové, ktoré u mňa vždy býva dosť náročné, sa konečne rozbehnem a aspoň pocitovo budem lietať tak ako pred rokom na polmaratóne v Košiciach.
Čo vás čaká v druhej polovici roka?
– Tento rok sú všetky preteky veľmi skoro. MSR v behu do vrchu boli o dva mesiace skôr než vlani a MSR na dráhe ma čakajú tento víkend (25. – 26.6., pozn. autora), čo je taktiež priskoro. Po víkende sa chystám na České akademické hry. Potom by som sa chcela venovať predovšetkým behu do vrchu. Už sa neviem dočkať, keď vybehnem na svoju obľúbenú trať Horského krosu Gerlach. Chystám sa ešte aj na nejaké kolá Českej a Slovenskej atletickej ligy. Samozrejme, nesmiem vynechať ani Podtatranský polmaratón v rodnom meste a ako vyvrcholenie sezóny polmaratón na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Ak mi zostane dostatok síl, budem sa tešiť na obľúbené preteky Vokolo príglu okolo Brnianskej priehrady a MSR v cezpoľnom behu.
DO SVITU SA VŽDY BUDE RADA VRACAŤ
Teraz sa troška pristavme pri vašom rodnom meste. Čo vám prvé napadne, keď sa povie Svit?
– Ako prvé ma určite napadne slovo DOMOV. Je to mesto, v ktorom som sa narodila, kde som vyrastala a prežila najkrajšie chvíle svojho detstva – či už s rodinou, priateľmi alebo na tréningu. Vždy, keď mi je v Brne smutno a ťažko, spomeniem si na Svit, na Tatry a nádhernú prírodu, ktorú tu máme. Milujem behy v okolitej prírode, hlavne na Babe a Kozích chrbtoch. Je to jednoducho miesto, kde si najviac oddýchnem a kam sa vždy budem rada vracať.
Čo vám najviac lahodí na Svite? Prečo by ste ho odporučili navštíviť turistom?
– Na Svite mi najviac lahodí pohľad na Tatry, ktorý sa nám každý deň naskytuje pri pohľade z okna. Až teraz, keď som doma veľmi málo, si konečne uvedomujem, aké je tu krásne prostredie. Podmienky pre šport sú tu takisto skvelé. Svit by som teda určite odporučila všetkým aktívnym ľuďom, ktorí majú radi prírodu, kopce a komornú rodinnú atmosféru.
Ako hodnotíte športový život vo Svite? Dá sa v meste športovo vyžiť, prípadne, čo by ste zlepšili v tomto smere?
– Na atletickom štadióne by sa určite dalo trošku zapracovať. Keď som bola malá, škvara bola ešte v ako takom stave. Teraz je to však podľa môjho názoru dosť zlé, niekedy mám problém rozlíšiť, kde začína škvara a kde trávnik. Pre beh je však výborný cyklistický chodník a prostredie Baby. Je skvelé, že tu máme plaváreň a wellness centrum v Spolcentre, ktoré sa dá využiť ako skvelá regenerácia po náročnom tréningu. K tímovým športom som nikdy veľmi neinklinovala, takže tieto podmienky posúdiť nemôžem.
RÓBERT BUČEK
Snímky: osobný archív S. Vnenčákovej
Zanechajte nám komentár