Slovenská politická elita strach a predsudky verejnosti živí cielene

Fakt:  Prostredníctvom internetu dnes môže každý získať dosť informácií. A to presne takých, aké sa mu hodia do jeho obrazu sveta. Čo však často chýba, je bezprostredná skúsenosť. A kde chýba skúsenosť, je priestor pre silno emotívne obrazy stvorené inými ľuďmi a z iných obrazov. Fakt: Švédsko je krajina, ktorá momentálne prijíma najviac prisťahovalcov na počet obyvateľov spomedzi všetkých krajín EÚ. Z posledného prieskumu Eurobarometra tiež vyplynulo, že u 60% Švédov vyvoláva imigrácia z krajín mimo EÚ pozitívne pocity. Ako tieto i ďalšie fakty vníma analytik medzinárodnej politiky, spoluzakladateľ a vydavateľ portálu EurActiv.sk Radovan Geist sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Prečo sa migračná vlna zdvihla práve teraz a tak mohutne? Ľudia si myslia, že to niekto v pozadí organizuje. Je to pravda?

Za migračnou vlnou stojí súhra viacerých faktorov. Už od konca minulého roka sa výrazne zvyšoval počet migrantov z krajín Západného Balkánu, predovšetkým Kosova, čiastočne Srbska. Príčinou bola najmä dlhodobo zlá hospodárska a sociálna situácia, spojená s politickou nestabilitou. Zintenzívnenie bojov na Blízkom východe zas viedlo k nárastu utečencov zo Sýrie a Iraku. K nim sa pridali ľudia z utečeneckých táborov v Turecku, Jordánsku či Libanone – preplnených a neschopných pokrývať základné potreby. Na juhu zas chaos v Líbyi otvoril cestu ľuďom utekajúcim pred vojnou a autoritárskymi režimami na juh od Sahary (Eritrea, Mali, a pod.).  Ak sa pozrieme hlbšie, za bezprostredné príčiny, vidíme praktické zastavenie procesu rozširovania EÚ na Balkáne, a neschopnosť Únie ponúknuť týmto krajinám inú, dôveryhodnú geopolitickú a ekonomickú alternatívu, katastrofálne intervencie USA a európskych krajín na Blízkom východe a v Severnej Afrike, zhoršujúcu sa chudobu a politickú nestabilitu v krajinách globálneho Juhu (spôsobenú klimatickými zmenami, ale aj nespravodlivou štruktúrou globálnej ekonomiky)…

Ako to, že EÚ nie je na také niečo pripravená? Čo tajné služby jednotlivých členských krajín? Nevedeli o tom? Prečo zavládol taký chaos?

To závisí od toho, čoho sa otázka týka. Pre jednoduchosť sa zamerajme len na vlnu utečencov, teda nie na vyššie spomínané príčiny. Samozrejme, európske krajiny vedeli, že situácia na Blízkom východe a Severe Afriky sa zhoršuje. Mali informácie o tom, že utečenecké tábory v Turecku, Jordánsku či Libanone sú preplnené a podmienky v nich neakceptovateľné, vedeli, že v Líbyi zavládla anarchia vytvárajúca priestor pre prevádzačské gangy. Vedeli tiež, že rastie tlak na krajiny na juhu EÚ – koniec koncov, talianska a grécka vláda už minimálne koncom roka upozorňovali na krízu, ktorú nedokážu zvládať, a požiadavka na prerozdelenie bremena vybavovania žiadostí o azyl prišla prvýkrát z Ríma. V EÚ sa o potrebe spoločného riešenia hovorilo minimálne od jari, ostalo však pri rečiach, resp. nefunkčných dohodách typu „dobrovoľného prerozdelenia“ smiešne malej časti utečencov. Nešlo teda o nevedomosť, ale o odsúvanie problému. Vždy existovali „dôležitejšie veci“ – až pokiaľ utečenecká kríza nenarástla do obrovských rozmerov, a neocitla sa doslova za našim prahom.

Je táto migračná vlna naozaj dôsledkom amerického útoku na Irak?

Útok Spojených štátov a ich spojencov, vrátane Slovenska, na Irak, a následná neschopnosť stabilizovať krajinu, boli jednou z príčin. Nie jedinou, ale dôležitou. Prispeli k destabilizácii regiónu, rastu sektárskeho násilia a pod., čo vytvorilo živnú pôdu pre vznik a rast takzvaného Islamského štátu. V niektorých bodoch sa priam natíska podobnosť so sovietskou intervenciou v Afganistane.

Ako je možné tento problém riešiť?

Obávam sa, že na to neviem dať odpoveď. Časť problému však podľa mňa vystihol v Rusku narodený, americký autor Keith Gessen, keď odpovedal na otázku „O čo sa Putin snaží v Sýrii?“: „Putinské Rusko je ako nepekný obraz Západu v krivom zrkadle – veľká časť konania je rovnaká, ale surovejšia, bez prepracovaných ospravedlnení a vysvetlení… O čo sa my snažíme v Sýrii? Aby sme priniesli mier, zhadzujeme tisíce bômb. Aby sme Sýrčanom priniesli slobodu, vyzbrojujeme ich mužov, aby mohli zabíjať. Vláda (USA), ktorá prišla k moci so sľubom, že rozpletie katastrofálne vojny predchádzajúceho režimu, nám našla ďalšiu, do ktorej sa máme zapojiť.“

Prečo Merkelová najprv utečencov pozvala a potom Nemci zavreli hranice?

V prvej reakcii asi nemôžeme úplne vylúčiť osobný faktor, pocit, že je správne pomáhať ľuďom utekajúcim pred vojnou. Na viac,  je to súčasť medzinárodných záväzkov každej krajiny. Za pôvodným otvoreným postojom asi bola aj racionálne politická kalkulácia. Verejná mienka v Nemecku bola silne za pomoc utečencom, podobne značná časť médií. Okrem toho, Nemecko získalo späť časť morálneho kreditu, ktorý stratilo neodôvodnene tvrdým postupom v prípade Grécka. Situácia sa však začala otáčať, keď sa ukázalo, že krajina nie je na príval utečencov dostatočne pripravená. Nestačili administratívne kapacity na registrovanie žiadostí o azyl, ubytovacie zariadenia, sociálne služby pre utečencov… Zavretie hraníc bolo aj spôsobom tlaku na ostatné európske krajiny, najmä tie, ktoré nesúhlasom so zavedením kvót blokovali spustenie jednotnejšieho európskeho postupu.

Platí, že ak dnes prijmeme povinne 800 utečencov, zajtra nám sem povinne pošlú ďalších 5000?

Zatiaľ neexistuje systém automatického prerozdeľovania žiadateľov o azyl. Kvóty sa týkajú 120 000 utečencov, sú v platnosti na dva roky. Na druhej strane, ak bude Európa čeliť ďalšej, možno ešte väčšej utečeneckej vlne, je len správne, aby sme sa podieľali na zdieľaní bremena. Súčasťou by mohol byť opäť podobný systém kvót, podliehal by však schváleniu Európskeho parlamentu a Rady.

Ako má priemerný Slovák, ktorý moslima nikdy v živote nevidel, čítať vyjadrenia Fica a ostatných slovenských politikov, že ide o bezpečnostnú hrozbu? Treba sa báť moslimizácie Európy a teroristických útokov?

Miešame tri nesúvisiace veci. Utečenci nie sú teroristi. Naopak, sami často unikajú pred terorom vo svojich domácich krajinách. Ak sa chcú potenciálni páchatelia teroristických činov dostať do Európy, majú na to ľahšie spôsoby, než riskantnú cestu cez ruky prevádzačov, gumové člny či tisíce kilometrov dlhé pochody, končiace ostatným drôtom na maďarskej hranici. Okrem toho, sama prítomnosť moslimov, či príslušníkov akéhokoľvek iného náboženstva a kultúry v Európe, neznamená automaticky bezpečnostnú hrozbu, zvýšené riziko terorizmu. Stáva sa ňou až v prípade, ak je táto „iná“ komunita trvalo vylučovaná – sociálne, ekonomicky, politicky. Ak trpí dlhodobou, hoc aj neformálnou, diskrimináciou. V takom prípade môže medzi prisťahovaleckými komunitami rásť podpora pre násilné politické ideológie, pripravenosť k radikálnym, násilným politickým prejavom.  Treťou vecou je zložitý fenomén, ktorý sa zvykne nazývať „moslimizáciou“. Hrozí z dôvodu príchodu utečencov a migrantov z krajín, ktorých obyvatelia sa hlásia k islamu, nejaká zásadná zmena európskych spoločností? Nie. Len im liberálny, sekulárny štát musí vytvoriť férové šance na integráciu, spoločnosť sa musí zbaviť predsudkov. Napríklad toho, že sme „kresťanskou“ krajinou.

Netreba sa viac báť faktu, že sa situáciu rozhodlo riešiť Rusko? Akú má motiváciu a kam to povedie?

V istom zmysle som na to už odpovedal  parafrázou slov Keitha Gessena. Angažovaním sa v regióne môže Rusko ďalej destabilizovať situáciu, predlžovať vojnu. Hlavnou motiváciou sú totiž podľa mňa jeho vlastné záujmy – podpora „spriateleného režimu“, odvedenie pozornosti od Ukrajiny, snaha prinútiť USA a európske krajiny, aby akceptovali Rusko ako možno nechceného, no spojenca. To však neznamená, že bez jeho angažovania sa by bola situácia menej vážna. USA a európske krajiny zasahujú do vojny v Sýrii už niekoľko rokov, situácia sa len zhoršovala. Mohli by sme sa opäť vrátiť k nášmu útoku na Irak, atď.

Slováci závidia migrantom finančnú podporu, ktorú im vraj poskytne EÚ. Ako je to v skutočnosti?

V súčasnosti neexistuje mechanizmus, ktorým by mohla EÚ poskytovať utečencom podporu. Akákoľvek podpora, ktorú dostávajú, ide od členských štátov. Stále častejšie nejde o peniaze (v každom prípade malé sumy, stačiace na zaistenie bezprostredných potrieb), ale o poskytovanie ubytovania, stravy, šatstva a pod. EÚ podporuje niektoré projekty na podporu integrácie migrantov, či ich návratu (po stabilizácii ich domácej krajiny). Ale to je niečo iné.

Ako by sa prijatie pár tisíc utečencov mohlo na Slovensku odraziť pozitívne?

To nie je otázka, pri ktorej by sme mali kalkulovať plusy a mínusy. Prijať utečencov, pomôcť ľuďom utekajúcim pred vojnou, ale aj obrovskou biedou, je ľudskou povinnosťou. A medzinárodným záväzkom.

Mnohí argumentujú tým, že je u nás chudoba a EÚ to nezaujíma. Že tu žijú ľudia, ktorí si nevedia pomôcť sami, no štát sa o nich nepostará, EÚ sa o nich nepostará.

Mnohí ľudia žijú na Slovensku v zlej sociálnej situácii, no s utečeneckou krízou to nesúvisí. Ak chceme hľadať vinníkov chudoby na Slovensku, môžeme sa obrátiť na naše politické a hospodárske elity. Príčiny môžeme hľadať v nespravodlivom ekonomickom systéme. Nie však u nešťastníkov utekajúcich pred vojnou, ktorí si v igelitkách nesú celý svoj majetok.

Kde sa v Slovákoch berie toľko zášti, závisti a strachu?

Do tej diskusie by som sa nerád púšťal, je zložitá a vyžiadala by si komplexné vysvetlenia. Zjednodušené zdôvodňovania typu „nie sme zvyknutí na kultúrnu rôznorodosť“ sú schopné postihnúť len jeden aspekt, často ani to. Slovensko tiež nie je jedinou krajinou s xenofóbnymi náladami, strachom, aj otvoreným nepriateľstvom voči „prišelcom“.  V našom prípade však zohrala veľmi nepeknú úlohu časť médií, dlhodobo živiace predsudky a verejné obavy, a politické elity. Slovenská vláda sa nemôže vyhovárať, že len reagovala na názory a obavy verejnosti. Jej predstavitelia strach a predsudky verejnosti cielene živili, s podporou väčšej časti opozície. Je to ľudské, politické a štátnické zlyhanie.

Zmenila by sa konečne situácia na Slovensku, ak by prišli voliť všetci Slováci žijúci v zahraničí? Alebo ako inak zmeniť Slovensko?

Bez systematického prieskumu, ktorý by mapoval postoje či politické preferencie Slovákov žijúcich v zahraničí, je ťažké predvídať vplyv, ktorý by mohla mať ich účasť na voľbách. Z výsledkov predchádzajúcich volieb (porovnanie výsledkov „na Slovensku“ a Slovákov voliacich v zahraničí) asi nemôžeme úplne vychádzať, keďže v zahraničí sa k voľbám dostaví malá, špecifická časť našich občanov. Hádať by sme mohli na základe ich charakteristík. V porovnaní s väčšinovou populáciou sú to skôr mladí ľudia, s vyšším vzdelaním, väčšinou slobodní. Nič z toho nie je zárukou, že by dokázali voliť „lepšie“, či „zodpovednejšie“. Rovnako tak nič z toho nedokazuje opak.

Čisto hypoteticky – ako mali slovenskí politici reagovať na vzniknutú situáciu s utečencami, ak by sme neboli na Slovensku a nebolo by pol roka pred voľbami?

Slovenskí politici mali podporiť snahy o spoločné riešenie utečeneckej krízy, vrátane akceptovania spravodlivej časti bremena spracovania žiadostí o azyl (systémom povinných kvót, keďže dobrovoľné prerozdelenie nefungovalo). Súbežne s tým mali naši politici upozorňovať na potrebu riešenia príčin krízy a plne podporiť kroky, ktoré už existujú. Vrátane splnenia našich záväzkov v oblasti rozvojovej spolupráce, finančných príspevkov pre agentúry OSN pomáhajúce utečencom v krízových regiónoch, ako aj dostatočnej pomoci pre krajiny na južnej hranici Únie. A predovšetkým, slovenskí politici mali vyvracať predsudky a neoprávnené obavy, posilňovať otvorenosť našej spoločnosti. To všetko mali robiť bez ohľadu na to, kedy sa konajú voľby. Morálka a ľudskosť  nemôžu byt funkciou volebného cyklu.

Ako priemerný Slovák pocíti skutočnosť, že sa Fico nezmyselne rozhodol žalovať EÚ kvôli kvótam? Zmení to naše postavenie v EÚ?

Žiaden priamy vplyv nepocíti. Bezprostredne Slovensku nehrozia žiadne sankcie. Okrem toho, problémom nie je žaloba – každý členský štát ma legitímne právo napadnúť rozhodnutie európskych inštitúcií na Súdnom dvore. Problémom je, že naša vláda plánuje vedome nerešpektovať legitímne prijaté rozhodnutie EÚ. Vedome poruší európske pravidlá. Samozrejme, konkrétne sankcie hrozia až za niekoľko rokov, a možno vôbec. No poškodzuje to naše neformálne postavenie v Únii. Európska únia je klub, ktorý nefunguje len podľa formálnych pravidiel. Dôležité sú neformálne vzťahy, politický kapitál, ktorý si krajina buduje, a potom investuje v otázkach, ktoré pre ňu majú zásadný význam. Z tohto pohľadu bolo naše vystupovanie v utečeneckej kríze debaklom.

Ako môžeme na budúci rok predsedať Európskej rade,  keď sa budeme súdiť s Európskou komisiou? 

Formálne to nie je problém. Slovenská žaloba voči EK, a dokonca ani prípadná žaloba Komisie voči Slovensku, sa nevylučujú s funkciou predsedníckej krajiny. Opäť, hlavný problém je inde a súvisí s predchádzajúcou odpoveďou. Slovenská vláda premrhala náš politický kapitál na otázku, ktorá je z hľadiska našich záujmov v EÚ treťoradá. “Hrdinsky” sme odohnali 1 500 sýrskych utečencov. Popri tom sme prispeli k ohrozeniu jedného z pilierov integrácie – voľného pohybu osôb. Prejavili sme úzkoprsý egoizmus v čase, keď v „starej Európe“ rastie pocit, že je načase vyčistiť spoločný dom od prišelcov, ktorí si ju mýlia s bankomatom.