Ruský lebensraum
Cyklicky, predovšetkým v poslednej dobe sme znovu poúčaní o ruskej expanzií smerom na západ. Do Európy. Nezmyselne opakovane presviedčaní o pravdivosti nepodloženého tvrdenia anexie Krymu. Dejiny ľudstva môžeme tiež označiť aj ako nepretržitý rad vojen. Tie sa skoro všetky viedli kvôli územiam ich bohatstvu a pracovnej sile. Viac-menej vždy končili ich obsadením. Takýto „zábor“ sme si zvykli označiť ako okupáciu (napr. Nemecká Tretia ríša okupovala počas II. sv. vojny prakticky celú Európu, resp. Cisárske Japonsko jv. Áziu). Koniec koncov aj celá koloniálna éra dnešných „demokracií“ (Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Portugálsko, Holandsko, Belgicko z časti Nemecko a Taliansko) je zviazaná s takýmito „zabratiami“ cudzích území po celom svete a ich následnou exploatáciou. Väčšina týchto území sa neskôr vrátila do rúk pôvodnému obyvateľstvu, aj keď ich nezávislosť od metropoly je diskutabilná (neokolonializmus). Niekedy sa zem autochtónnemu obyvateľstvu nikdy nevrátila (Amerika, Austrália, Nový Zéland …), teda ide o „permanentnú okupáciu bielym mužom“. Nezvratnosť tejto krádeže je naviac umocnená genocídnym charakterom na pôvodnom obyvateľstve (Indiáni, Aboriginejci, Maurovia i iní). Výraz okupácia bol v kontroverznom prípade polostrova Krymu, nahradený „demokratickými“ vnukmi bývalých kolonistov, politikmi západu a USA i mainstreamom, menej frekventovaným termínom anexia. Prečo? Slovo okupácia vždy spájame aj s vojenskou operáciou a okupačným vojskom. Teda cudzím vojskom na cudzom území. O to viac bizarne až absurdne vyznieva ultimátum Generála NATO, ktorý požaduje, aby Rusi opustili Krym. Ktorí Rusi? Nemáme žiadne informácie o tom, že by tam nejakí Rusi prišli. A na to aby odišli, musia najskôr prísť. Alebo pán generál chce vyhnať tých pôvodných? Ako môže autochtónne obyvateľstvo zabrať (anektovať) vlastné územie? Toto je skutočný kameň úrazu. Verejnej mienke „západného sveta“ je vsugerovaný názor, ako keby Rusi obsadili (anektovali) Krym. Práve o tom je aj generálove nezmyselné „doporučenie“, ktoré priniesol portál K-politika dňa 24. mája 2019, ktorý informuje o požiadavke britského generála letectva Stuarta Peacha. Ten vyzval Ruskú Federáciu, aby Rusi okamžite opustili Krym. Myslel tým snáď demografickú väčšinu obyvateľov Krymu? Alebo? Ako niekoho očierniť bez toho, aby to nebola totálna hlúposť. A preto si západná propaganda zvolila toto označenie, ktoré je menej známe, menej časté, pritom viac imaginárne. Teda o čo v skutočnosti ide? Anexia [verbálne substantívum: anektovanie, staršie adnektovanie, annektovanie; z franc. annexion od lat. annectere „privádzať“, „pripájať“, od ad- – „k“, „do“ a nectere – „pliesť“, „spletať“] je násilné pripojenie územia cudzieho štátu alebo jeho časti k územiu iného štátu alebo k štátom na základe násilného obsadenia po víťaznej vojne alebo pod hrozbou ozbrojeného násilia či vojenskej intervencie. Koná sa spravidla proti vôli jeho obyvateľstva, čím predstavuje porušenie medzinárodného práva na samourčenie národov. Podľa čl. 2. ods. 4 Charty Organizácie Spojených národov z 26. júla 1945 je hrozba silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu pokladané za nezlučiteľné so zásadami Organizácie Spojených národov. Toľko, pokiaľ ide o oficiálnu definíciu.
No a teraz k samotnému Krymu a jeho pričleneniu do zostavy Ruskej Federácie. Anexia Krymu? Anexia? O statuse postavenia Krymu, o jeho demografických ukazovateľoch, a o historickom vývoji vrátane jeho administratívneho začlenenia k Ukrajinskej sovietskej republike (1954) sa popísalo veľa. Pravdivo i tendenčne (autor ako prílohu na záver uvádza: Stručné dejiny Krymského polostrova) [1] sa popísalo z rôznych aspektov. Ale skoro vôbec sa nepísalo o mocenskom pozadí a jeho strategickom aspekte, ako o zásadnej príčine tejto kauzy. Ruský portál Real tribune publikoval slová ruského generálplukovníka výsadkových vojsk Vladimíra Šamanova, ktorý uviedol že v roku 2014 Rusko na Kryme „prekabátilo“ Američanov. Američania, mali dlhodobo v úmysle zmeniť status quo Krymského polostrova, nepotopiteľnej lietadlovej loďi v Čiernom mori. Z nej Rusko kontroluje celé Čierne more. Rusi vďaka svojím námorným základniam na Kryme majú pod kontrolou nie len samotné Čierne more, ale aj Bospor a Dardanely, takže Američania sa nemôžu v oblasti Čierneho mora rozvinúť tak, ako by chceli. Termín doby prenájmu mesta Sevastopol od Ukrajiny v prospech RF sa blížil. Nedalo sa očakávať, že „pomajdanový“ prezident Ukrajiny Porošenko by túto zmluvu prolongoval. Pravdaže RF s takýmto scenárom počítala. Je viac ako otázne, či celé aranžovanie Oranžovej revolúcie i samotný Majdan nie sú výsledkom tejto strategickej hry.
Špeciálna operácia ruských síl na Kryme sa začala 23. 2. 2014, krátko po nezákonnom zvrhnutí ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča v Kyjeve. Rusi v priebehu niekoľkých hodín totálne paralyzovali ukrajinské jednotky na Kryme. Následne dňa 16. 3. 2014 sa uskutočnilo na Kryme právoplatné referendum, v ktorom sa 96,77 % obyvateľov polostrova vyjadrilo za samostatnosť, odtrhnutie sa od Ukrajiny a nadväzne pripojenie Krymu k Rusku. Referenda (najvyššia forma priamej demokracie) sa zúčastnilo 83% z celkového ekektorátu Krymu. Pričom priamo v Sevastopole hlasovalo za pripojenie k Rusku 95,6 % voličov.
Dňa 18. 3. 2014 ruský prezident Vladimír Putin, predseda Výboru ministrov Krymu Sergej Aksenov, predseda Štátneho zväzu Krymu Vladimír Konstantinov podpísali Dohodu o prijatí Krymu a Sevastopoľa do zostavy Ruskej Federácie. Právne títo poslanci mali, na rozdiel od proamerických kyjevských politikov, ktorí sa zmocnili vlády na Ukrajine pomocou štátneho prevratu, plnú moc o pripojení rozhodnúť. Pripojenie k Rusku bolo relevantné, nakoľko bolo odobrené a potvrdené právoplatným referendom. Krym sa pripojil k Rusku v súlade s medzinárodným právom. Naopak vytvorenie samostatného štátu Kosovo, podporované Američanmi a ich spojencami je v rozpore s medzinárodným právom. Podľa slov generálplukovníka Vladimíra Šamanova, Rusko pozorne vnímalo aktivity Američanov v Gruzínsku aj na Ukrajine už aj v čase prezidentovania tak slabého a pre USA výhodného prezidenta, akým bol Boris Jeľcin. Americkí inštruktori cvičili Gruzíncov i Ukrajincov, a tak sa gruzínska a ukrajinská armáda stali americkými zástupnými armádami v americkej hybridnej vojne proti Rusku. Veľmi to však Američanom nepomohlo, v roku 2008 utrpel Saakašviliho gruzínsky režim, ktorý z americkej iniciatívy na príkaz Pentagonu zaútočil na Osetíncov, od Rusov drvivú porážku. Ani Osetínci a ani Abcházci nechcú byť podriadení Gruzíncom, ktorí sú bábkami v rukách Američanov a od Gruzíncov sa rázne dištancujú. Podobne dopadla aj situácia na Ukrajine. Američania už boli presvedčení, že vďaka Majdanu sa okamžite dostanú ku Krymu, ktorý im Ukrajinci na čele s Porošenkom a spol. položia k ich nohám. Nestalo sa tak. Krym Rusi Američanom „vyfúkli“ spred nosa. Pravdou však je, že Rusi sa seriózne pripravovali na možnosť americko-ukrajinského zásahu na Kryme už od dôb, keď Juščenko v roku 2008 na americký príkaz začal s aktivitami, ktoré mali viesť k odchodu ruskej Čiernomorskej flotily zo Sevastopoľa do Novorosijska. V roku 2008 posúvali Američania výdatne svoje figúrky na šachovej doske proti Rusku. Rusi americké plány v roku 2008 vážne narušili, rovnako ako v roku 2015 narušili americké plány v Sýrii a neskôr narušili americké plány vo Venezuele. Rusko je veľmoc, Američania si budú musieť na multipolaritu vo svete a stratu svojho hegemónneho postavenia zvyknúť.
Rusi, ktorí dobre vedia, že Gorbačov a Jeľcin hrali v prospech amerických záujmov, sa aj v dobách totálneho ruského temna 1985 – 2000 a v hlbokej defenzíve snažili zachrániť čo sa dalo. Cieľom Američanov bolo Rusko utopiť a zničiť v obrovských demografických a ekonomických problémoch. V jeľcinovských 90. rokoch Američania rabovali zdroje Ruska i štátov Varšavskej zmluvy. Tak ústup Ruska z medzinárodných pozícií využili k tomu, aby brutálne začali presadzovať svoje predstavy aj vo svetovej politike (Irak, Juhoslávia, Sudán, neskôr Sýria, Lýbia, Afganistan,Venezuela….atď.) a tlačili na Rusko aj vojensky a politicky.
Cez Juščenka chceli Američania získať Krym, pretože to by znamenalo že v Čiernom mori by sa udomácnila americká vojenská flotila a americké rakety by dokázali zasahovať aj ciele za Uralom a takisto ciele v západnom Iráne. To by znamenalo geopolitickú porážku Ruska. Rusko by sa tak stalo americkým rukojemníkom. Na takúto eventualitu Rusi nemohli pristúpiť. Na margo bravúrne zvládnutej operácie, vďaka ktorej Rusi vyfúkli Američanom Krym spred nosa, generálplukovník Vladimír Šamanov uviedol, že Rusom sa podarilo celú akciu udržať v tajnosti, oklamali aj americkú CIA a britskú MI-6, ktoré nič netušili. Rusko dokázalo, že po 15 rokoch gorbačovsko-jeľcinovských dobách temna (1985-2000) sa znova pozviechalo a postavilo z kolien na nohy. A to napriek silným snahám USA Rusko rozbiť na niekoľko menších a slabých štátov, čím by Američania upevnili svoje postavenie jedinej svetovej veľmoci a získali by aj všetky ruské zdroje, čo by im umožnilo parazitovať na svete aj v 21.storočí. Za 10 rokov (2000 – 2010) sa Putinovi podarilo uštedriť studenú sprchu Američanom v Gruzínsku a od roku 2014 zápas medzi veľmocami Ruskom a USA pokračuje už mimo ruských hraníc, alebo mimo území v ich blízkosti. Dnes Rusko narúša americké plány na Blízkom východe i v Latinskej Amerike a to je len dobre. A takáto môže byť pravda. Ale skúste ísť na dovolenku na Krym. Je tam krásne a môžete sa opýtať samých obyvateľov.
Podľa ruského politológa Andreja Serenka generálplukovník Vladimír Šamanov vlastne potvrdil, že nezákonný štátny prevrat na Ukrajine, ktorí zinscenovali Američania sa stal dôvodom pre udalosti na Kryme. Farebné revolúcie, ktoré Američania tak radi používali a používajú (aj Nežná revolúcia bola farebnou revolúciou) však dnes už nedosahujú také úspechy ako v minulosti. Američanom sa nepodarila farebná revolúcia v Sýrii (tu situácia prerástla do občianskej vojny), v Iráne či Honkongu a nepodaríila sa im ani farebná revolúcia vo Venezuele. A to ide o „zadný dvor“ USA/DSA, ako sám Washington rád označuje celú Latinsku Ameriku. Čím viac takýchto neúspešných pokusov budú Američania mať, tým viac bude otrasené ich postavenie na medzinárodnej scéne. Prestíž a sympatie už stratili dávno. Napriek tomu nič iné im neostáva. 6ili doteraz nad pomery ysvojho potencialu. Na dlh budúcnosti. Každá strata resp. okresanie ekonomického potenciáu plynúceho z nadradenosti/koristníctva v transatlantickom partnerstve, je ohrozením samotnej uníjnej existencie USA/DSA. Preto ta filozófia systému sankčných opatrení a obchodných vojen. Z tohto pohľadu treba nazerať aj na Nordstream 2 . Označili ho za ohromné strategické nebezpečenstvo! Otvorte oči. Takéto tvrdenia sú kompatibilné len so svetovládnymi, globalistickými ambíciami „transatlantického západu“ a môžu ho ideologicky podsúvať len analfabeti resp. totalní historickí ignoranti. Akoby to automaticky znamenalo Ruskú expanziu na západ.
Zpráve naopak z doterajších dejín sú nám známe neúspešne pokusy o priestorové výpady opačného smeru. Drang nach osten motto nemeckého nacionalistického hnutia 19. storočia, ktoré odkazuje na myšlienku nemeckej územnej expanzie smerom na východ Európy do krajín slovanských národov. Táto odveká túžba ma svoje príklady aj v podstatne skoršej historií. Zraky západnej Európy sa viac menej permanentne upierali na východ. Naopak ruský záujem o vojenský prienik opačným smerom bol vždy reakciou na predošlý atak ich vlasti.
Ruský životný priestor končí na východnej Ukrajine, na Kryme a v Bielorusku. Všade tam, kde žijú ľudia, čo sa cítia byť Rusmi. Len nezmyselným administratívnym členením ZSSR sa nakoniec vo vlastnej krajine stali nežiadúcimi cudzincami. Spýtajte sa obyvateľov Krymu, či chcú byť v Rusku či na Ukrajine. Rusko od r.1989 len stráca. Ukrajina je štát s umelo vytvorenými hranicami a Ukrajinci pri delení dostali viac , ako im patrilo. Položme Kijevu otázku, akú rétoriku by použili pre riešenie otázky Podkarpatskej Rusi, ktorá bola takmer tisíc rokov súčasťou Uhorska. Tieto územné spory sú zložitejším a komplexnejším grafickým uzlom. Pre ilustráciu a jednoduchosť iba toľko. Rusi sa do Paríža dostali len ako súčasť protinapoleonskej šesťkoalície. Na rozdiel od Nemcov, Rusi tam samostatné nikdy neboli. A že boli v Berlíne? Mali povedať auf wiedersehen a otočiť sa na hranici ? V Prahe boli dvakrát. Prvý raz boli v roku 1945 veľmi, veľmi vítaní. V Bratislave možno až tak veľmi nie, ale čo už keď sme ich bez vyhlásenia vojny tak sebavedomo napadli. A druhý raz v roku 1968 [2] . Každý má svoju pravdu, svet nie je čiernobiely, má neohraničené množstvo odtieňov šedej, tak ako aj variantov koexistencie ľudstva. Je ich rovnako veľa. Avšak pre kontinentálnu Európu je najlepšie s Ruskom spolupracovať. Iste, v USA to vidia neradi a tak všemožne využívajú svoj vplyv, aby spolupráci zabránili. Na škodu Európy. I celej planéty.
https://www.podtatransky-kurier.sk/wp-admin/post.php?post=16625&action=edit
Ladislav Hraško
Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359
Zanechajte nám komentár