Jana Zwyrtek Hamplová, advokátka komunálna politička a právnička z Mohelnice, bývalá starostka

A tak by som tiež rada prispela. Tak nejako normálne… od srdca. Pretože sa mi už dlho zdá, že obsah našich životov uniká ako tým na pódiách, tak aj tým pod nimi. Akoby nešlo o to, prečo sa kričí, ale že sa vôbec kričí. Bez ohľadu na zmysel toho kriku a bez ohľadu na pravdu. A hlavne bez ohľadu na zdravý rozum. V tom bezduchom prekrikovaní všetkých tých partov vrátane tej bruselskej sa stráca obyčajný človek. Občan. Mama. Otec. Deti. Babička a dedo. Obce. Mestá. Domov. Naša krajina. Naša Európa. Strácame sa v tom my všetci a začíname byť bezradní a zmätení. Pretože o nás na tých pódiách prestalo ísť. Bez ohľadu na všetky proklamácie.

Priala by som si, aby sa vrátil zdravý rozum. Aby bol prítomný, keď budeme rušiť tisíce nezmyselných právnych predpisov a nariadení, ktorými sme zaplavení, a aby bol prítomný pri prijatí zrozumiteľných zákonov, ktoré patria do civilizovanej Európy.

Priala by som si, aby na súdoch víťazila spravodlivosť, nie otrocký výklad textu zákonov. Ide to – a niektorí sudcovia to už vedia. Len tak tu vznikne dôvera v štát.

Priala by som si , aby sme zastavili obsadzovanie Európy ľuďmi, ktorí tu nemajú čo robiť, a tí, ktorí doteraz nelegálne prišli, aby museli z Európy odísť. Nemajú tu právo byť, nepatria sem, a im nepatrí Európa. Nedajme si vnútiť, že sme zodpovední za iné kontinenty, pretože to tak nie je.

Priala by som si, aby Európska únia začala plniť úlohu, pre ktorú bola založená, a pokiaľ toho nie je schopná, nech radšej skončí. EÚ nebola zakladaná preto, aby jedny štáty diktovali iným, aby niektoré štáty ekonomicky podvádzali, alebo aby členovia stratili svoju národnú identitu. Od EÚ sme očakávali bezpečné európske hranice, bezpečné ulice, ekonomickú spoluprácu rovnocenných štátov, voľný pohyb a vzájomnú pomoc. Nevidím však dnes väčšinu z toho všetkého.

Prajem si, aby sa nám násilne nevnucovali neuveriteľné teórie o mnohých pohlaviach. Máme dve – muža a ženu, a potom sú občas výnimky, ktoré ako civilizovaní ľudia budeme síce plne rešpektovať a ctiť ich inakosť, ale nebudeme kvôli nim meniť biológiu. Mama je mama, otec je otec, a manželstvo je zväzkom muža a ženy. To, že občas v uliciach teatrálne vystupujú iné skupiny, z výnimiek nerobí väčšinu. Tá väčšina žije doma svoje klasické rodinné životy, a všetky ostatné tvrdenia a teórie sú znásilňovaním prirodzenosti.

Priala by som si, aby žena mohla byť ďalej ženou, a aby mala po boku muža so všetkým, čo je medzi nimi odlišné. Pretože kto tvrdí, že muž a žena sú úplne rovnakí, je jednoducho hlúpy. Muž a žena majú mať samozrejme rovnaké práva, ale to z nich nerobí rovnaké bytosti – naopak. Na odlišnosti oboch je založené všetko prirodzené – láska, partnerstvo, materstvo a otcovstvo, sú povolania rýdzo ženská, a povolanie rýdzo mužská, napríklad už kvôli telesnej konštitúcii – a ani občasné výnimky to nezmenia. Odmietnime rušenie oslovenia dámy a páni, odmietnime spoločné toalety, a odmietnime voľby pohlavia ako číre nezmysly proti prirodzenosti.

Priala by som si, aby nám nediktovali nátlakové skupiny, ktoré sú zneužívané na to, aby nás desili, rozoštvávali a unavovali bez toho, aby hovorili niečo užitočné alebo prinášajú akékoľvek riešenia. Typickým príkladom je hysterická a chorá Greta, ktorej svet venuje toľko pozornosti, až pochybujem o zdravom rozume toho sveta.

Priala by som si, aby sa Greta dostala do starostlivosti lekárov, ktorí jej vrátia ono jej detstvo, a aby jej rodičia boli popohnaní k zodpovednosti za to, čo so svojou dcérou nechali vykonávať. Áno, chráňme prírodu, chráňme náš svet, ale nie pod diktátom zmanipulovaných detí kričiacich do mikrofónu alebo prilepujúcich sa k asfaltu s najnovším mobilom vo vrecku a nechodiacich kvôli tomu do školy. Načúvajme vedcom – tým, ktorých neplatia žiadna lobby, ale ktorých si budeme platiť sami.

Priala by som si, aby aj v budúcnosti vzdelanie malo stále svoju hodnotu. To predpokladá, že zaistíme dobrý obsah študijných odborov a zmysluplné skúšky, či už odborné, maturitné alebo štátnice, či už akademické alebo praktické, či viac či menej náročné podľa typu štúdia, teda naprieč spektrom, aby každý mladý mohol siahnuť po tom, čo ho baví a čo zvládne. Nedevalvujme však štúdiá rušením maturít, štátnic a akýchkoľvek skúšok, pretože ani jedny z nich síce nie sú všespásne, ale sú motiváciou na štúdium a určitým stupienkom v osobnej profesijnej kariére, na ktorej sa dá stavať ďalej.

Priala by som si, aby sme si vážili všetkých, ktorí pracujú, a nepreferovali tých, ktorí nepracujú a nikdy pracovať nebudú. Považujem za nespravodlivé, aby tí, ktorí dnes a denne chodia do práce, zarábali na tých, ktorým sa pracovať nechce, a ani sa tým netaja. Nie je správne, aby tí, čo najviac kričia, mali výhody a privilégiá na úkor tých, ktorí kričať nemajú čas, pretože chodia denne do práce, starajú sa o deti, o domácnosť, splácajú svoje bývanie, upratujú okolo svojich domov… Je predsa veľmi jednoduché odlíšiť, kto sa ocitol v prechodnej núdzi z jasných dôvodov, a kto má život na úkor ostatných ako životný program. Tým prvým treba podať pomocnú ruku, pretože od toho sme civilizovaná krajina, ale tým druhým treba povedať jasné nie – pretože civilizovaní nie sú oni. Nie je dôvod, aby to bolo inak.

Priala by som si, aby naši politici mali úroveň. Aby netancovali v snemovni na laviciach, aby nehovorili do mikrofónu sprosto, aby boli pokiaľ možno pri tomto mikrofóne triezvi, aby hovorili ako vzdelaní ľudia, aby sa nenapadali v osobnej rovine, teda aby zvládali názorovú diskusiu ako ľudia inteligentní, aby nevystrkovali svoj zadok na kameru, aby neurážali prezidenta z dôvodu jeho veku a zdravia, skrátka aby boli viac normálnymi a slušnými ľuďmi, pretože normálni a slušní ľudia nič z toho nerobia, a keď, tak nie do mikrofónu a nie pred kamerami, ale v hlbokom súkromí.

Priala by som si, aby sa v našej krajine nevyplácali vo verejnom sektore mnohomiliónové mzdy a odmeny, ktorých výška je neospravedlniteľná. Naopak by som si priala, aby sa finančne viac podporili iní. Odborné profesie, najmä lekári, učitelia, a tiež starostovia, hasiči a pod., ktorí nesú oveľa väčšiu zodpovednosť, ako hociktorý úradník a hociktorý šéf verejnej inštitúcie. Lekári za naše zdravie, učitelia za kvalitné vzdelávanie mladých, a starostovia za dobrý výkon samosprávy, čo je obrovsky dôležité pre občanov obcí a miest. Na tých šetríme, a manažéri štátnych inštitúcií dostanú odmeny hocikde aj desiatky miliónov korún – čo je neodôvodniteľné.

Priala by som si, aby neziskové organizácie mimo tých, ktoré poskytujú sociálnu a podobnú starostlivosť, nemali právo čerpať z verejných peňazí ani korunu. Nech si nájdu sponzorov, nech prispievajú členovia, nech si to odpracujú. Nevidím dôvod, prečo by sme ich mali financovať z peňazí nás všetkých. Kým to tak bude, budú vznikať obskurné a nezmyselné projekty, ktorých šéfovia budú brať vysoké platy a vykazovať činnosť, ktorá je hocikedy na pousmatie – keby nestála milióny. Ak chce niekto prevádzkovať spolkovú činnosť, nech si ju vykonáva – ale za svoje, nie za naše. Európa je tam, kde je, práve preto, že začala financovať podobné party ľudí, ktorí si z toho urobili vlastný biznis – aby nemuseli, nedaj bože, do normálnej práce, ako my všetci, ktorých im tú „srandu“ platíme.

Priala by som si, aby sme dokázali podporovať jasné talenty bez ohľadu na to, či na to rodičia majú, alebo nie. Nech ide o šport, o múzy, o štúdium. Na to by mali byť budované fondy, aby sa talentovaným deťom dostalo takej podpory, akú potrebujú. Nie každé dieťa má to šťastie podpory svojej rodiny ako úžasná Ester Ledecká; verím pritom tomu, že talentov je u nás dosť, a že podoprieť ich by malo byť otázkou národnej cti.

Priala by som si, aby sme sa zasadili sebavedome o návrat rodinného striebra do našich hraníc – či je to poľnohospodárstvo alebo iné odbory. Teda aby existencia EÚ nebola prekážkou pre schopnosti a aktivitu našich poľnohospodárov, farmárov a podnikateľov, ktorí tu odjakživa boli, a náhle sa nám vnucuje, aby sme sa ich zbavili. Vzali nám názvy, vzali nám často aj obsah, a ja s tým nesúhlasím. Kooperácia naprieč Európou je dobrá vec, ale nesmie byť zámienkou k diktátu.

Priala by som si, aby sme neničili podnikavosť a kreativitu drobných živnostníkov alebo jednoducho šikovných ľudí. Dnes sa boji vyšívačka predať obrus, aby nemusela mať za chvíľu EET, o drobných pestovateľoch nehovoriac. Každý, kto uživí vlastnou prácou čo i len seba a svoju rodinu, by si zaslúžil podporu štátneho aparátu, nie naopak.

Přála bych si akceschopnou profesionální armádu, která by mohla zasáhnout v případě potřeby na hranicích i jinde. Peníze, které putují po miliardách do neziskových organizací a někam do Afriky, by měly být nasměrovány právě sem, abychom byli soběstační v otázce bezpečnosti. Co nebylo nutné kdysi, je nutné dnes, kdy některé členské státy bez souhlasu ostatních členských států EU sem pozvaly, pustily a živí tisíce našich přirozených nepřátel. Lidé v tísni nebudou za chvíli za našimi hranicemi, ale v našich hranicích – tedy tady doma. Je třeba se na to připravit.

Přála bych si více samostatné obce a města, jejichž orgány se budou volit většinovým systémem. To znamená, že lidé, kteří dostanou početně nejvíce hlasů od občanů obce či města, by vytvořili zastupitelstvo. Tedy žádné přepočty podle procentuálního zisku stran, což vytváří zastupitelstva tak, že to neodpovídá skutečné vůli lidí. Je to důležitější změna, než přímá volba starosty, která sama o sobě nic neřeší.

Priala by som si, aby bol výrazne zredukovaný formalizmus v prospech zdravého rozumu. Napríklad zákon o verejnom obstarávaní núti zadávať firmám, ktoré v skutočnosti nechceme, len preto, že ponúkli najmenej, zatiaľ čo dôraz by mal byť dávaný na kvalitu. Zložitý proces brzdí termíny, a my jazdíme po tom, po čom jazdíme – alebo skôr stojíme. Štyristo žiadostí o informácie za tri mesiace od jedného človeka je dôkazom o tom, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám už dávno neplní úlohu, pre ktorú vznikol, ale stal sa nástrojom šikanovania a politického, a niekedy obchodného, ​​boja. Sme tak „buzerovaní“ zákonnými ustanoveniami, že už ani nemáme čas premýšľať prečo.

Priala by som si koniec všetkých dotácií. Dotácia kriví všetko vrátane charakterov, a spätne sa stávajú nástrojom deštrukčných kontrol dotovaných. Dôvody následných sankcií, a často 100% ich úžerníckej penalizácie, sú až neuveriteľné príbehy. Navyše sa šliape po malých, zatiaľ čo k veľkým sa pristupuje nesmierne veľkoryso. Dajme peniaze priamo obciam do rozpočtového určenia daní, a nenúťme ich prosiť o milodary. Obce nie sú poddanými, aby prosili. Na podporu verejnej správy majú právo, pretože právo na samosprávu je ústavne chránené. A ak chce štát, aby za neho pracovali, mal by ich zaplatiť o to viac. O dotáciách do súkromného sektora vôbec nehovorím – to je pre mňa úplné protirečenie, ktoré nemá žiadnu logiku ani opodstatnenie.

Priala by som si, aby sme sa v rámci Európy spoliehali na tých okolo nás, ktorí nás rešpektujú, nie na tých, ktorí sa nám snažia diktovať, alebo konajú bez ohľadu na nás. Nesnažme sa s našou malou krajinou robiť veľkú politiku, ale myslime práve a len na tú našu malú krajinu, aby nedoplácala na rozhodovanie a bezohľadnosť tých veľkých. Veľmoci sa hrajú svoje hry, ktorých my budeme vždy pozorovateľom, a preto sa snažme hájiť si svoje, nie svetové. To svoje si ale obhajujme a chráňme dôsledne, s hrdosťou, sebavedomím a v spojenectve s tými, ktorí o toto spojenectvo budú stáť. Nepodliezajme veľkým, ktorí nás kedykoľvek budú ignorovať. Naučme sa byť sami sebou, ktorí obhajujú svoje územie, svojich občanov a svoje hodnoty. Odmietajme, že je to nacionálne, pretože to tak jednoducho nie je. Na svoju krajinu a svoj domov máme právo, a nedajme si to nikým brať.

Priala by som si, aby sme na školách hovorili s deťmi najprv o Českej republike, a až potom o Európskej únii.

Priala by som si, aby sme nemanipulovali úplne nelogicky už od jaslí deti bábikami tmavej pleti, pretože tmavá pleť je v Európe stále výnimočná, rovnako ako v Afrike je zase výnimočná pleť biela. Nechcem, aby na pôdu škôl mali prístup politici, a nechcem, aby tam mala prístup akákoľvek cirkev. Keď budeme deti učiť o cirkvách, potom to musí byť pravdivo, a v rámci hodín dejepisu. A tak, ako nemožno vynechať u katolíckej cirkvi čarodejnícke procesy, tak nemožno pri islame vynechať teroristov. Škola má priniesť informácie, nemá vnucovať názory.

Prajem si toho veľa. Ale mala som pocit, že doba na 2000 slov je zase tu. Tak som ich skúsila po svojom napísať. Pretože ich počúvam okolo seba, len sa nevysielajú.

Jana Zwyrtek Hamplová

Napriek dĺžke textu – čítajte a dočítajte až do konca! Ale nečítajte, prosím len „konzumne!“

Rozhovor s Mgr. Janou Zwyrtek Hamplovou, advokátkou, právničkou z roku 2019

„Ak som vám pred štyrmi mesiacmi povedala, že sa ohýba právo, tak teraz je v niektorých ohľadoch už úplne zlomené,“ hovorí advokátka a právnička roku 2019 v novom rozhovore o aktuálnych právnych a spoločenských otázkach. Z ústavy máme podľa nej trhací kalendár, Charta základných práv a slobôd akoby neexistovala. To všetko je podľa nej možné len preto, že to občania pripustia.

Rozhovor s právničkou Mgr. Janou Zwyrtek Hamplovou

Nachádzame sa v situácii, keď sú občania obmedzovaní na svojich právach a nútení k dobrovoľnému očkovaniu. „Delenie ľudí na očkovaných a neočkovaných nemá žiadne opodstatnenie a ten obrovský tlak na to, aby sme všetci boli očkovaní, budí značnú nedôveru. Spolu s tým, čo sa ukázalo, že môže a nemôže priniesť vakcína a s tým, kto nám to, že sa máme nechať naočkovať, hovorí. Je to taký triumvirát nedôvery,“ komentuje Jana Zwyrtek Hamplová. Ako ona a jej kolegovia právnici bojujú proti deštrukcii práva? Máme si zvykať na nové nešváry, z ktorých sa pomaly stala norma? Čo si myslí o súčasnom stave spoločnosti? Ako sa pozerá na opatrenia a obmedzenia, ktoré dopadajú na naše deti? Ako by bolo podľa nej potrebné, aby sa zachovala nastupujúca vláda?   

Jana Zwyrtek Hamplová vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Patrí k prvej generácii ponovembrových právnikov, ktorí mali prístup k výkladu práva bez ideologického balastu minulého režimu. Skúsenosti z práce na mestskom úrade a komunálnej politiky ju doviedli k špecializácii v správnom práve pre verejnú správu. Vo svojej bežnej praxi najčastejšie zastupuje obce a ďalšie subjekty verejnej správy proti štátu. V poslednom viac ako roku aktívne vystupuje proti nezákonným postupom vlády v súvislosti s epidémiou covidu. Spolu s kolegami podnikajú konkrétne právne kroky proti nezákonným opatreniam a poskytujú informačnú podporu občanom zasiahnutým protiprávnym konaním zamestnávateľov, škôl a ďalších subjektov. 

svedominaroda.cz

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359