Pri šálke čaju Popradský s utečencom Momodu zo Senegalu
Už po pár kilometroch jazdy po ostrove si všimnete jednoducho oblečených černochov na starých bicykloch. Križujú hornatú krajinu z mesta do mesta. Pendlujú medzi centrom, kde bývajú a miestom svojho zamestnania. Najviac ich je na cestách ráno a podvečer. Cez deň stretnete čiernych žobrákov len na križovatkách. S ukrižovaným Kristom, zaveseným na krku, obchádzajú na červenú stojace autá a žobrú na jedlo. „Som tu sedem mesiacov a nedarí sa mi nájsť prácu,“ odvetil jeden z nich na moju otázku.
Na Sicílii je však práce pre utečencov viac než dosť. A mnohí aj pracujú. Aj tu totiž platí, že kto chce, prácu si nájde. Momodu (na snímke vľavo spolu so svojim spolubývajúcim pracujú v olivových sadoch) má dvadsaťpäť rokov a tu je už štrnásť mesiacov. Rozpráva sa ním ťažko, je hanblivý a zdá sa, že nerád otvára staré rany. Keď mi povie, že sedem rokov trénoval kung-fu, podvedome od neho v tmavej uličke, kde sa rozprávame, trochu odstúpim. Po niekoľko minútovom rozhovore je mi však jasné, že dvadsaťpäťročný študent nie je nebezpečný a prežil už toho viac než dosť.
Momodu vraví, že pochádza zo Senegalu. Presťahovali sa tam s mamou a súrodencami, keď otca zabili v Sierra Leone. Po niekoľkých rokoch však zomrel aj muž, ktorý sa tam o ich rodinu staral, preto sa mama rozhodla vrátiť do Sierra Leone. Momodu s ňou ísť nechcel. Nikoho tam už nepoznal a nevedel si predstaviť, čo by robil v krajine, kde mu zabili otca. Rozhodol sa ísť za bratom do Gambie, neskôr spolu odišli do Líbye. Brat bol jediným človekom, ktorého tam poznal. Bol to jeho nápad, aby spolu šli na Sicíliu. „Pracovali sme pre jedného bohatého muža v kameňolome, až kým sme si nezarobili na cestu do Európy. Stálo nás to každého asi sedemsto eur. V tomto sme mali šťastie. V Líbyi, keď vám má zamestnávateľ vyplatiť, nie je nič isté. Niekto vám zaplatí, niekto nie a niekto na vás vytiahne zbraň a pošle vás preč bez peňazí.“
Loď, na ktorej sa plavil brat Momodu, mala problémy a on sa spolu s väčšinou ostatných pasažierov utopil. Aj loď Momodu mala problémy, no Taliani podľa jeho slov vôbec neriskovali, aby im pomohli. „Keď je všetko v poriadku, cesta trvá dva dni. Ak má však kompas man problémy, môžete sa plaviť aj desať dní. V mori zomiera stále príliš veľa ľudí.“
Momodu teraz býva v centre pre prisťahovalcov v meste Valderice. V izbe je ich spolu šesť, ale vyhovuje mu to, pretože v neďalekom Custonachi sa v jednej izbe tlačí až osem ľudí.
„Keď som sem prišiel, kúpil som si bicykel a obchádzal na ňom okolie. Hľadal som si prácu, aby som mohol mame a sestrám poslať aspoň nejaké peniaze. Zamestnal ma pán Giuseppe. Obrábam jeho olivové sady. Pracujem od siedmej do piatej poobede. Na Sicílii je mier a mám tu dobrý život,“ vysvetľuje tento ešte chlapec, ktorý okrem svojho rodného jazyka ovláda angličtinu i francúzštinu. Zatiaľ nevie, či chce na Sicílii ostať navždy. „Chcem žiť tam, kde mám prácu a pokoj. Dva dni v týždni chodím do školy a učím sa po taliansky.“
Mrzí ho správanie Talianov, ktorí k prisťahovalcom nie sú veľmi priateľskí. „Nie všetci. Niekedy, najmä ženy, keď nás stretnú na ulici, prejdú na druhú stranu, odpľúvajú si a chytaním sa za nos naznačujú, že smrdíme. Nerozumiem prečo.“
Momodu nerozumie ani tomu, prečo by sme sa moslimov mali báť. Aj on je moslim a jedným dychom dodáva, že tak ako medzi kresťanmi, aj medzi moslimami sú zlí aj dobrí ľudia. „Neviem, prečo by sa nás mali báť. Aj v Senegale, všade, aj v Afrike sú dobrí aj zlí ľudia. A pred tými zlými predsa utekáme sem.“
Momodu je v kontakte s mamou a sestrami prostredníctvom facebooku. Že by ich už nikdy nevidel, osobne si predstaviť nevie, ani nechce. Rovnako nepredstaviteľná je však pre neho v súčasnosti aj cesta späť domov. A čo si tento moslim a prisťahovalec myslí o súčasnej mohutnej vlne migrantov, valiacej sa najmä z Blízkeho východu? „Nie je to dobré. Tisíce ľudí stále umierajú. Kto žije v krajine, kde je mier, mal by tam ostať. Je to lepšie. Ale keď nie, treba utekať.“
Petra Vargová
Zanechajte nám komentár