Tomáš Nielsen 1. diel:

Domnievam sa, že všetci musíme pracovať so skutočnosťou, že aj keby sme na začiatku koronavírového zmätku všetci stáli na strane dobra tak, že tak náhle nadobudnutej moci a vplyvu sa skrátka nedá odolať. Mať toľko ľudí tak spoľahlivo, obrazne aj fakticky povedané, pod zámkom, o tom sa mohlo tajomníkom pred rokom 1989 len snívať. Len tak sa koronavírus mohol stať najnebezpečnejšou hrozbou pre našu slobodu od pádu železnej opony v roku 1989: Stačilo použiť dve indície – strach a sľub záchrany – a potom už len presvedčiť dostatočné množstvo ľudí o tom, že na ich záchranu, a záchranu ľudstva, je potreba len istých obmedzení, reštrikcií, regulácií a sankcií, samozrejme dočasných – a cesta k akejkoľvek totalite je razom otvorená. O slobode, protikoronavírusových opatreniach, aj o správaní politikov budeme hovoriť s naším dnešným hosťom, s právnikom

Martina: Tomáš Nielsen, v posledných dňoch a mesiacoch mnohými ľuďmi hýbe novela pandemického zákona, ktorý bol schválený v stredu, teda 2. februára. Vy ste o tejto novele povedali, že je to pokus o puč – a to ma zaujalo. Puč koho? Pretože väčšinou býva proti vláde, tak kto ho vyvolal tentoraz, a na čo má slúžiť?

Tomáš Nielsen: Som presvedčený o tom, že to, čo zažívame posledné dva roky, je niečo, čo by som označil ako ústavnú krízu, a to skutočne v tom najvnútornejšom a najvyššom slova zmysle: To znamená, že je to puč proti ľuďom, puč proti demokracii. Je to vlastne spôsob, ktorým vláda a Poslanecká snemovňa obchádzajú základné princípy ústavnosti. Takže, za mňa to nie je puč proti vláde, ale puč vlády proti ľuďom.

Martina: Vláda v tomto prípade nebola jednotná. Aspoň časť opozície bola proti. Dá sa tomu teda aj v tomto prípade hovoriť „puč“?

Tomáš Nielsen: Vo chvíli, keď máme nejaké zákonné inštitúty, typicky núdzový stav, ktorý je garantovaný ústavným zákonom, a my ho zaobídeme štandardným zákonom, tak to puč je, pretože Poslanecká snemovňa obišla všetky princípy: Schválila tento zákon v stave legislatívnej núdze bez toho, aby by to bolo riadne odôvodnené, obišli všetky pravidlá zákonodarného procesu, a v tejto chvíli tu budeme mať, pokiaľ prejde Senátom, a prípadne ho Snemovňa znovu potvrdí, predpis, ktorý bude regulovať naše životy, a to úplne v rozpore s tým, ako funguje zákonodarný proces.

Z mimoriadnych opatrení sa stal štandard

Martina: Tomáš Nielsen, mnoho ľudí si povie: „No a čo. Pandémia – potrebujeme pandemický zákon. Politici ho asi nebudú využívať, keď práve nebude pandémia, a keď náhodou príde, tak je to, ako keď nájdete.“ Vy ste ale povedali, že novela pandemického zákona je cestou k totalite. Prečo?

Tomáš Nielsen: Prvý dôvod som už spomenul: Bol prijatý spôsobom, ktorý je v demokratickej krajine neprijateľný. Druhá vec je, že Poslanecká snemovňa, teda parlament, touto novelou odovzdáva vláde kompetencie, ktoré vláda vôbec nemôže mať. Do dnešnej doby fungovali jasné pravidlá, dané ústavným Zákonom o bezpečnosti Českej republiky a podobne, podľa ktorého bolo potrebné vyhlasovať núdzový stav, a odôvodňovať zásahy do práv občanov. Ale pandemický zákon nie je ústavný zákon, to znamená, že bude obmedzovať ľudí na ich slobodách a právach garantovaných listinou bez toho, aby mal rovnakú úroveň, ako Charta. Ale hlavne, zavádza núdzový stav, a ani nevyžaduje, aby niekto preukazoval, že existuje dôvod, že existuje epidémia, že sú pre takéto zásahy dané podmienky. Ten zákon automaticky nastavuje niečo ako núdzový stav, a to je pre mňa neprijateľné.

Dva roky tu žijeme pod vládou mimoriadnych opatrení, a úplne sme zabudli na prvé slová: „Mimoriadne opatrenie.“ Čo je opatrenie, ktoré musí zodpovedať konkrétnej situácii, a my sme z toho urobili štandard. Za mňa je skutočne každý, kto pre tento zákon zdvihne ruku, zodpovedný za otvorenie dverí totalite.

Martina: Tomáš, spomenuli ste, že tento zákon legalizuje mimoriadne opatrenia, a vzťahuje ich na bežný život. Znamená to, že si ani nevšimneme, že pandemický zákon stále platí? Alebo pandemický zákon má vo svojom tele vo svojej podstate zakódované, že v určitom období sa naozaj používať nesmie? Že nesmie platiť?

Tomáš Nielsen: Tento zákon vo svojich úvodných ustanoveniach hovorí, že je určený na likvidáciu epidémie, ale vôbec nehovorí o tom, čo je epidémia, kedy začína, a kedy končí. To je jeden zo zvláštnych a nezmyselných parametrov. On jednoducho konštatuje, že žijeme v stave pandemickej pohotovosti, a dáva Poslaneckej snemovni možnosť ho ukončiť, prípadne znova vyhlásiť. Ale ja som nepočul jediného poslanca, ktorý by povedal: „So schválením novely ukončujeme stav pandemickej pohotovosti.“ Takže my teraz do novembra, ako avizovala vláda, budeme čakať na to, až sa zmení takzvaná epidemická situácia, ktorá, ako hovorím, nie je nijako definovaná, a budeme tu jednoducho žiť v núdzovom stave.

Novela pandemického zákona umožňuje pomocou SMS správ poslať ľudí do izolácie. A vôbec sa nehovorí, čo je izolácia, a kde.

Martina: A čo tu bude vlastne platiť? Do novembra budeme žiť podľa Charty základných práv a slobôd, podľa ústavy a platných zákonov tejto krajiny? Alebo je teraz nad všetkým jedna jediná hlava, a to pandemický zákon?

Tomáš Nielsen: Zásadou nášho práva je takzvaná prezumpcia správneho rozhodnutia. To znamená, či ministerstvo zdravotníctva, alebo obrany, alebo vnútra, vlastne všetky oprávnené orgány prijmú akýkoľvek nezmysel, tak to bude ľudí zaväzovať, ohrozovať ich pomerne vysokými pokutami, a tiež tým, že keď poruší právo, tak skutočne budeme fungovať na základe akýchsi dekrétov , vydávaných ministerstvami, a posvätených vládou, a to včítane dekrétov, ktoré budú zasahovať do ústavou a listinou garantovaných práv. Uvediem to na jednom príklade: Tento zákon umožňuje, tak ako je to diskutované dnes v médiách, pomocou SMS správy poslať niekoho do izolácie. Ale vôbec nehovorí, čo je táto izolácia.

Martina: To sa už deje.

Tomáš Nielsen: Deje sa to, ale súdy aspoň konštatovali, že sa to deje nezákonne. To, čo tu vláda robí, je pre mňa tiež neuveriteľná vec, zvlášť v prípade vlády takzvanej demokratickej koalície. Keď súd konštatuje, že je niečo nezákonné, tak by som očakával, že sa vláda začne správať zákonne, ale ona to neurobí, ale zmení zákon.

Ale chcel som povedať to, že uzatváranie do izolácií bude vďaka tejto novele legálnou cestou bez toho, aby bolo povedané, ako má izolácia vyzerať, a kde má byť vykonávaná, bude to iba rozhodnutie ministerstva zdravotníctva, posvätené vládou. To je pre mňa úplne absurdné.

Jedna významná právnička nedávno prišla s krásnou myšlienkou, že by do charty malo byť zakotvené právo človeka na šťastie. A ja to považujem za veľmi úžasnú myšlienku, pretože o čo iné v živote ide, než o to, aby sme boli šťastní? A aby toto jednoduché právo bolo v Charte, potrebujeme súhlas troch pätín poslancov a troch pätín senátorov. Ale na to, aby vaše dieťa niekto zavrel do pivnice, bude stačiť jedna SMS správa. A to je jednoducho absurdné. To je totalita.

Martina: Právo na šťastie je ale asi pomerne rovnako ťažko definované ako izolácia, pretože oboje je v tejto chvíli vágny pojem. A nielen v tejto chvíli.

Tomáš Nielsen: Súhlasím. Na druhú stranu, Listina je tu od toho, že garantuje, alebo dáva ľuďom určité absolútne istoty: To znamená rovnosť pred zákonom, ochranu ľudskej dôstojnosti, tie úplne základné hodnoty. A ja som presvedčený o tom, že právo na šťastie je niečo, čo by sme mali skutočne otvoriť, pretože to je najvyššou hodnotou. Dnes sa veľa diskutuje o tom, či má prednosť ľudská dôstojnosť, alebo právo na život, prípadne či má prednosť ľudská sloboda, alebo právo na zdravie. Ale charta takto nestojí, charta je postavená na tom, že absolútnou hodnotou je dôstojný slobodný život, čo nie sú hodnoty, ktoré by stáli proti sebe.

A s tým šťastím to nie je úplná novinka. V občianskom zákonníku je jasne stanovené, že každý má právo uberať sa za svojim šťastím, za šťastím svojej rodiny a blízkych osôb, to znamená, že to vlastne už dnes v právnych predpisoch je, ale nie je to v Charte. Len je, ako hovorím, také jednoduché právo, ktoré nikto nespochybní, hrozne komplikované do Listiny dostať. Ale obmedziť niekoho na slobode pohybu, alebo pobytu, na úplne najzákladnejších princípoch ľudstva, bude teraz možné pomocou SMS správy, bez akejkoľvek efektívnej možnosti ochrany.

Novela pandemického zákona ruší povinnosť Najvyššieho správneho súdu preskúmať mimoriadne opatrenia prednostne, takže to môže trvať niekoľko rokov

Martina: S indexom šťastia už pomerne dávno začal Bhután, kde nemeria HDP, ale posudzujú tam kvalitu života takzvaným indexom šťastia. U nás sa to presadiť do zákona asi nepodarí. Povedali ste, že súčasné zákony by mali garantovať, alebo garantovali, rovnosť pred zákonom, ochranu ľudskej dôstojnosti, a tak ďalej. A ja sa znova uisťujem, pretože som v práve laik. Znamená to, že pandemický zákon toto neguje? Že už nie je rovnosť pred zákonom? Už nám negarantuje ochranu ľudskej dôstojnosti? Môže to zájsť až tak ďaleko?

Tomáš Nielsen: Už to tam zašlo. Pre mňa úroveň diskriminácie, ktorá prebieha, keď človek bez covidpasu, bez očkovania, alebo bez takzvaného prekonania choroby, nemôže ísť s deťmi do bazéna, nemôže sa zúčastniť veľa aktivít – my to už zažívame. My už vlastne niekoľko mesiacov zažívame diskrimináciu na takej úrovni, akú by som po 2. svetovej vojne nikdy nečakal. To nie je nejaká pozitívna diskriminácia sociálne ohrozených skupín, a podobne, to je skutočne diskriminácia v pravom slova zmysle, takže my sme základné hodnoty demokratického právneho štátu už dávno prekročili. Rovnosť pred zákonom je absolútna hodnota, a my už sme za ňou.

Martina: Mohla by táto novela sťažiť, alebo tiež znemožniť súdne preskúmanie mimoriadnych opatrení? Nie snáď, že by súdne preskúmanie k niečomu bolo, ale doteraz nás aspoň potešilo, keď súd povedal, že nariadenia vlády sú v rozpore so zákonom.

Tomáš Nielsen:Rozdelím to na dve veci. Jedna vec je uvedomiť si, ako súdne preskúmanie dnes prebieha. Pôvodný pandemický zákon previedol právo rozhodovať o týchto veciach na Najvyšší správny súd, a uložil mu rozhodovať takzvane prednostne. Najvyšší správny súd, keď rozhoduje, sa stále odkazuje na skoršie rozhodnutie, že mimoriadne opatrenie je niečo, čo má reagovať na aktuálnu a konkrétnu situáciu. A pritom ministerstvo zdravotníctva po celý čas, čo mimoriadne opatrenia napádame na súde, nikdy nebolo nútené preukazovať, že skutočne v tej danej chvíli existuje nejaká epidémia. Dokonca Najvyšší správny súd dodnes rozhoduje, že vo februári 2021 bola, v marci 2020 bola, a preto tu dnes máme mimoriadne opatrenia. Takže, jeden z dôvodov, prečo je celé toto preskúmanie neefektívne, je to, že sa súd úplne vyhýba preskúmaniu danej vecnej otázky, a to: Sme dnes skutočne v situácii, ktorá vyžaduje, aby naše deti nechodili do školy? Skutočne sme dnes v situácii, ktorá umožňuje takú šialenú diskrimináciu ľudí?

Druhá vec je, že novela pandemického zákona prináša veľmi zásadnú zmenu, a to, že vo chvíli, keď bude vydané nové mimoriadne opatrenie, tak už súd nebude musieť rozhodovať o jeho nezákonnosti, alebo zákonnosti prednostne, ale v rámci štandardného procesu. Všimnite si, čo sa vlastne dialo posledné dva roky, alebo posledný rok existencie pandemického zákona: Najvyšší správny súd skoro nikdy nezrušil žiadne opatrenie, pretože to nestihol, pretože v medziobdobí, medzi napadnutím daného mimoriadneho opatrenia, vydalo ministerstvo zdravotníctva nové. Súd ale aspoň konštatoval, že to bolo nezákonné, takže dal vláde nejakú informáciu, čo by mala upraviť, aby neobmedzovala práva ľudí. Ale dnes, vo chvíli, keď vláda a ministerstvá zmenia mimoriadne opatrenia, tak sa súd prestane touto otázkou zaujímať, a bude o tom rozhodovať v horizonte troch alebo štyroch rokov, takže sa vláda ani nedozvie, že koná nezákonne. Pandemický zákon sám o sebe úplne skomplikoval súdne preskúmanie, a táto novela ho úplne eliminovala.

Najvyšší správny súd bol pandemickým zákonom vyklieštený

Martina: Aby som si to ešte raz prehovorila: Znamená to, že Najvyšší správny súd v niekoľkých prípadoch konštatoval, že sa vláda dopustila celého radu mimoriadnych opatrení, ktoré sú v rozpore so zákonom, ale tieto opatrenia naďalej platia, a to preto, že vláda medzitým tieto zákony zmenila? Alebo niektoré ani nezmenili, ale napriek tomu tie opatrenia platia? Len by som potrebovala vedieť, ako ďaleko vláda pohŕda platnými zákonmi našej krajiny, a či mala potrebu ich meniť.

Tomáš Nielsen: Vláda, alebo ministerstvo zdravotníctva často zmenilo dané mimoriadne opatrenie, ešte pred tým, než správny súd rozhodol. To znamená, že správny súd nezrušil opatrenia, pretože už neplatí, a iba konštatoval jeho nezákonnosť. Ale v medziobdobí už platilo viac-menej úplne rovnaké, ale o tom už Najvyšší správny súd nerozhodoval. Takže áno, je to o tom, že vláda jednoznačne pohŕda súdom, a jednoznačne zavádza veci, ktoré zaviesť nesmie. Vie o tom, pretože Najvyšší správny súd to už niekoľkokrát konštatoval, ale namiesto toho, aby mimoriadne opatrenia zrušili, alebo prispôsobili názoru súdu, tak novelou pandemického zákona robí pravý opak – mení zákon tak, aby jej nezákonné opatrenia boli zákonné. A to je absurdné.

Za mňa to je podobne, ako keby niekto konštatoval, že policajt vás nesmie biť pendrekom, a vy by ste zmenili zákon tak, že môže. Jednoducho nie, nesmie, pretože je to v rozpore so zákonom, a to sa robiť nesmie. Bohužiaľ, sme v opačnej situácii.

Martina: Takže Najvyšší správny súd mohol doteraz aspoň obťažovať a rušiť, ale po schválení pandemického zákona už je úplne vykleštený.

Tomáš Nielsen: Znovu hovorím: On tie opatrenia neruší. A mimochodom, bolo ich desať.

Martina: Ja som hovorila obťažovať.

Tomáš Nielsen: Súhlasím. Ale to je veľmi dôležité, pretože mnoho ľudí si myslí, že Najvyšší správny súd niečo zrušil. Nie. Napríklad v októbri skutočne Najvyšší správny súd konštatoval, že testovanie detí, ktoré idú v lete na tábory, bolo nezákonné, ale to deťom nepomohlo, pretože už bolo dávno po prázdninách. Takto Najvyšší správny súd rozhodoval. Takže nerušil opatrenia, ale aspoň povedal, že bola nezákonná, takže vyslal vláde signál, ako môže, alebo nemôže postupovať.

Dnes po tejto novele Najvyšší správny súd nezákonnosť konštatuje napríklad až za štyri roky, takže vláda ani verejnosť nebudú mať informáciu, či to, čo sa deje, je, alebo nie je v súlade so zákonom. A to je, ako ste povedali, vyklieštenie. Obávam sa, že je to úplne výstižný pojem.

Je potrebné, aby ľudia poznali svoje práva, aby sa mohli brániť

Martina: Myslíte, že jediná šanca, a teraz si umývam ruky, aby som náhodou na niečo nevyzývala, je: Ignorovať?

Tomáš Nielsen: To je veľmi zaujímavá otázka. My určite dva roky nerobíme nič iné, než že ľuďom vysvetľujeme, aké majú práva. A to je strašne dôležitá vec. Ja som často v médiách obviňovaný, že vyzývam ľudí k porušovaniu práv a podobne. Ale ja si myslím, že to, čo je dôležité, je to, aby ľudia vedeli, aké práva majú.

Školy treba zavádzajú pravidlá, ktoré sú v rozpore s inými právnymi predpismi, a odvolávajú sa pri tom na mimoriadne opatrenia. A ľudia majú možnosť, ako sa brániť, ale nevedia o nej. Takže som presvedčený, že nezákonnosť a protiústavnosť tohto systému nie je neobmedzená, a existuje možnosť, ako by ľudia mohli postupovať.

Druhá vec, a to už je osobné rozhodnutie každého človeka, je určitá forma, povedzme, občianskej neposlušnosti, určitá forma výrazu odporu k tomu, čo sa deje. Ale ako hovorím, to je rozhodnutie každého človeka. Podľa môjho názoru ústava a Charta má prednosť pred vládnymi dekrétmi. Ako hovorím, právo na ochranu osobných údajov, právo na nesebaobviňovanie – to je to, na čo upozorňujeme. Paragrafy 53 až 55 správneho poriadku hovoria: Nikto nie je povinný uvádzať informácie, ktoré jemu alebo jemu osobe blízke, môžu spôsobiť riziko trestného alebo správneho trestania. To znamená, ak odmietnem hygiene čokoľvek povedať, tak to nie je nezákonné, to nie je odpor, je to využitie práv daným zákonom.

Takže podľa mňa je to vec každého človeka. Ja si hrozne vážim ľudí, ako sú riaditelia škôl, ktorí odmietli diskriminovať neočkované deti, a odmietli vynucovať veci, ktoré vynucovať nemôžu, ktorí sa postavili systému, a postavili sa mu ľudsky. Nie právne, ale ľudsky.

Pôvodná novela pandemického zákona mala platiť na neurčitú dobu. A jej obmedzenie do 30. novembra 2022 je len kozmetická zmena, snemovňa môže kedykoľvek schváliť iný dátum.

Martina: Povedali ste vetu: Existujú možnosti, ako by ľudia mohli postupovať. Ja nalákam poslucháčov, pretože sa tomu ešte budeme konkrétne venovať. Napriek tomu by som sa ešte chcela venovať konkrétne fenoménu pandemického zákona, schváleného po tom, čo pandémia končí. Keď si predstavím celú koalíciu, ktorá hlasuje – sedemdesiat hlasov, sedemdesiat ľudí – tak by som veľmi rada verila, že aspoň pár týchto ľudí malo pocit, že rozhodujú správne, že je to na prospech veci, na prospech ľuďom, občanom, voličom. Veľmi rada by som tomu verila. Je tam v pandemickom zákone niečo, čo im mohlo dať aspoň tento dojem? Trebárs náhrady za ušlé zisky? Treba si povedali: To SZČO, alebo podnikateľom garantuje, že nepôjdu o žobráckej palici.

Tomáš Nielsen: Po prvé si myslím, že mnoho poslancov je presvedčených o informáciách, ktoré im oznamuje ministerstvo zdravotníctva, takže skutočne veria tomu, že pandemický zákon slúži na ochranu zdravia. My vieme dávno, že nie. Vieme, že tieto opatrenia sú absurdné, likvidujú životy detí, likvidujú úplne neskutočným spôsobom verejné financie. Ale myslím, že si poslanci skutočne myslia, že tento zákon je potrebný, a nemajú informácie z druhej strany, pretože verejná odborná diskusia bola pred dvoma rokmi zakázaná.

Viem o dvoch zmenách, ktoré sú dnes vyzdvihované ako strašne zásadné: Pôvodná novela mala platiť na dobu neurčitú, teraz bola obmedzená do 30. novembra 2022, čo je len kozmetická zmena, pretože v októbri 2022 tento snemovňa môže schváliť iný dátum s úplne rovnakými argumentmi .

Martina: Niečo mi hovorí, že vypukne legislatívna núdza.

Tomáš Nielsen: Presne tak. A ja vám poviem prečo. Pretože tu bude vírus, u ktorého hrozí, že zmutuje do nejakej horšej verzie. Ale to je základná vlastnosť každého vírusu. Keď si prečítate pandemický protichrípkový plán, tak ten je pripravený presne na to, a to je dokument, ktorý je osem rokov starý, a je pripravený na to, že chrípkový vírus nejako zmutuje. Tá možnosť tu je. Rovnako existuje možnosť, že do nás udrie meteor. Právo ale takto nemôže fungovať. Ale oni sú presvedčení, alebo boli presvedčení ministerstvom zdravotníctva, že základný problém bola doba neurčitá, tak to skrátili do novembra 2022, a to, myslím, je jeden z dôvodov, prečo si niektorí poslanci myslia, že urobili dobre.

Druhá vec je, že boli znížené pokuty, ktoré môžu byť ukladané ľuďom za to, že nenosia respirátory a podobne. A to, ak sa nemýlim, z milióna na dvesto tisíc. A niektoré pokuty z troch miliónov na šesťsto tisíc. Príde mi, že poslanci nežijú v reálnom svete.

Ministerstvo zdravotníctva, mainstreamové médiá, a skupina odborníkov, nerobia dva roky nič iné, než že desia ľudí

Martina: Ale to je dobrá cena…

Tomáš Nielsen: Ale keď sa pozriem na normálnych ľudí, tak mám pocit, že keď normálny človek dostane pokutu milión, alebo dvestotisíc, tak že už je to jedno. To sú obrovské peniaze, obrovské sankcie za niečo tak absurdné. Takže si myslím, že poslanci majú skutočne pocit, a verím tomu, že nie všetci sú nejakým spôsobom úplne zmanipulovaní, že vytvorili nástroj, ktorý nás má chrániť pred nejakou desivou mutáciou koronaviru, a sankcie znížili preto, že musia byť nejakým spôsobom nelikvidačné, bez toho, aby by to bola pravda. A obmedzili dobu neurčitú do novembra 2022, hoci všetky tieto tri argumenty sú úplne nezmyselné.

Veľa ľudí je jednoducho vydesená. Berme to tak, že médiá, najmä mainstreamové, spolu s ministerstvom zdravotníctva a určitou skupinou odborníkov, nerobia dva roky nič iné, než desí ľudí. Ľudia prestali myslieť na normálny život. Vytvorili sme fenomén v tom zmysle, že každý, koho stretneme, nás môže v úvodzovkách zabiť. Bojíme sa kontaktu so starými ľuďmi, aby sme ich náhodou nezabili. Takže celá spoločnosť, a nielen u nás, ale v celej vyspelej Európe, aj v Spojených štátoch, žije dva roky pod obrovitánskym psychickým tlakom, a ja sa vôbec nedivím tomu, že je ťažké sa proti tomuto tlaku postaviť.

Pandemický zákon, a na ňom založené mimoriadne opatrenia, vypne všetky ostatné zákony, aj ústavu, a vláda nás bude ovládať len prostredníctvom tohto jediného zákona

Martina: V jednom rozhovore ste povedali, a nie, že by ste to už nespomínali aj dnes, že táto novela tvorí úplne paralelný systém práva. Čoho všetkého sa tento paralelný systém práva bude týkať?

Tomáš Nielsen: Do schválenia pandemického zákona právny systém fungoval tak, že existoval ústavný Zákon o bezpečnosti Českej republiky, ktorý hovoril, že keď dôjde k nejakému vojnovému stavu, alebo nejakému mimoriadnemu nebezpečenstvu, tak vláda môže vyhlásiť núdzový stav. Núdzový stav bol opretý o ústavný zákon. Potom prichádzal krízový zákon, ktorý mal nejaké detailnejšie podmienky. A vedľa toho máme Zákon o ochrane verejného zdravia. To sú predpisy, ktoré tu sú už niekoľko rokov a ktoré vytvárajú priestor na to, ako vláda môže vo výnimočných situáciách obísť parlament, obísť Listinu, a všetky garantované práva, s cieľom chrániť nás pred nejakým mimoriadnym nebezpečenstvom, jednoducho zasiahnuť.

Pandemický zákon tieto predpisy odložil úplne stranou. My už vlastne nemáme ústavný Zákon o bezpečnosti Českej republiky, ktorý samozrejme platí ďalej, ale vôbec nebude využívaný. To, čo nám hovoria poslanci, že núdzový stav je niečo, čo nechcú, a preto máme pandemický zákon, nie je pravda. Tento v reáli úplne bežný zákon, ani nie ústavný, zavádza obnovu núdzového stavu. Všetky mimoriadne opatrenia teraz môžu byť opierané o pandemický zákon, a všetky ostatné zákony budú existovať niekde bokom. Celý systém práva je jednoducho vypnutý, a vláda nás bude ovládať iba na základe jedného právneho predpisu – a to je zákon 94/2021, teda pandemický zákon.

Martina: K čomu reálne môže viesť to, že politici týmto rezignovali aspoň na posledné zvyšky rešpektu k právu?

Tomáš Nielsen: Je otázka, k čomu toto bude viesť. Najhoršie však je, že už sa to stalo, že poslanecká snemovňa bola ochotná obrovskú časť právomocí, ktoré má z ústavy, ktoré má vďaka voľbám, ktoré má, pretože to bola vôľa ľudu, odovzdať vláde. Je úplne jedno, čo s tým vláda urobí. Je úplne jedno, či teraz rozvoľní všetky opatrenia a podobne. Ale vláda prvýkrát v histórii – nikdy som veľmi neskúmal predpisy pred rokom 1989, ale fakt si myslím, že je to skoro prvýkrát v histórii, aspoň novodobé – kedy vláda môže zavrieť školy, môže ľuďom nariaďovať porušenie ich ochrany súkromia, môže ich obmedziť na pohybe bez toho, aby k tomu musela vysloviť nejaký dôvod.

Martina: Dávať domáce väzenie, vyhadzovať z práce…

Tomáš Nielsen: Presne tak. Ústavný Zákon o bezpečnosti Českej republiky hovorí: „Ak príde povodeň, musíme reagovať.“ Áno, je tu nejaké nebezpečenstvo, ktoré vidíme, vnímame, definujeme, príde nejaká epidémia, je tu reálne nebezpečenstvo, preto na to môžeme reagovať. Ale pandemický zákon zavádza stav nebezpečenstva tak, že jednoducho hovorí: „Je to tak,“ bez toho, aby to ktokoľvek preskúmaval.

Som presvedčený, že jedna z vecí, ktoré musíme do budúcnosti urobiť, je upraviť zákony o ochrane verejného zdravia tak, aby bolo jednoznačne jasné, kedy začína, a kedy končí epidémia, a aby toto rozhodnutie bolo preskúmateľné, pretože vláda dva roky nerobí nič v tom zmysle, aby povedala, prečo si myslia, že tu je epidémia. Ona sa odvoláva na to, že Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila pandémiu, ale nikdy, ani na Najvyššom správnom súde sme nepočuli, či v novembri 2021 bola pandémia. Počujeme len jeden jediný argument: „Nevieme, čo sa môže stať.“ Ale ak nevieme, tak platí základná demokratická zásada, ktorú opakovane judikoval aj ústavný súd. In dubio pre libertate, to znamená: „Ak nevieme, tak sa musíme rozhodnúť pre slobody ľudí,“ pretože ak prijmeme opak, tak nás všetkých zatvoríme, a sme v totalite.

kupredudominulosti.cz

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359