Politika na hlúpy spôsob
V dnešnej dobe nie je núdza o dôkazy, že vzdelaný blbec je blbší, než blbec nevzdelaný. Vo verejnom priestore zakopávame starostlivosťou mainstreamu o vzdelaných hlupákov na každom kroku.
Hlúposť je aj politickým fenoménom. Politiku totiž v praxi nemožno oddeliť od politikov. Do politiky vstupujú tak vzdelaní ľudia, ako aj ľudia bez formálneho vzdelania. Hlupáci medzi nimi sú teda dvojakého druhu. Zaujímavé to začne byť, keď si uvedomíme, že hlupák, bez ohľadu na to, či vyškolený alebo neškolený, sa vždy presadí na úkor rozumného konkurenta. Ako vysvetliť, že u nás aktuálne zastávajú štyri najvyššie ústavné funkcie ľudia, ktorých politická hlúposť je taká obrovská, že to berie dych? A ako chápať ten súbeh politických hlupákov, ku ktorému došlo vo vláde?
Politika na hlúpy spôsob sa prevádzkuje vtedy, keď v spoločnosti prevládne bezstarostnosť, ľahkovážnosť, laxnosť, alebo naopak beznádej, rezignácia a zúfalstvo. Hlupáci majú pré, keď o nič nejde, alebo keď už je všetko stratené.
Nápadná koncentrácia hlupákov v najvyšších poschodiach politiky nepochybne súvisí s prestížou, akej sa politika u občanov teší, respektíve neteší. Všeobecná averzia na politiku vysvetľuje, prečo sa rozumný človek do politiky nehrnie. A keď medzi sebou súťažia iba hlupáci, diskvalifikuje to politiku ako platformu, na ktorej je možné čokoľvek rozumne vyriešiť.
Hlupáci sa v politike zabývajú v čase, keď občania politikou nežijú, teda ani neriešia stranícke kandidátky. Kým politika ide na autopilota, pasažierom môže byť jedno, či v kabíne sedí profesionál, alebo idiot, ktorý nikdy nemal v ruke manuál, ako postupovať v ťažkostiach. Až keď dôjde na politické turbulencie, pýtajú sa tí múdrejší z občanov, odkiaľ sa tí hlupáci na ministerstvách, v parlamente či na Hrade vzali.
Aj v politike platí, že čo oči nevidia, to srdce nebolí. Utrpenie občana je umocnené tým, že politické hlupstvo je voľnáčikom do médií. Že nám vládnu hlupáci, by toľko nebolelo, keby neobťažovali z televízií, rádií a keby ich neboli plné noviny. Médiá legitimizujú deficit intelektu u politikov, a deje sa tak aj preto, že ich hlúposť rezonuje s hlúposťou reportérov, komentátorov a moderátorov kolaborujúcich s režimom. Hlúposť pritom zostáva hlúposťou bez ohľadu na to, koľkokrát sa zopakuje, analyzuje a ocení spriaznenými hlupákmi.
Pri politickej idiócii si ďalej musíme uvedomiť, že nejde o zlovoľnosť, ale o diagnózu. Hlupák, keď tvrdí nepravdu, nie je v pravom zmysle slova klamárom. Nálepke notorického klamára sa zrejme neprávom teší napríklad český premiér, ktorý kontakt s realitou asi nestratil schválne, v nejakom rafinovanom zlom úmysle. Mimika a reč tela u neho prezrádza, že mu jednoducho bohužiaľ iba nebolo zhora dané. Jeho premiérstvo nie je tragédiou iba pre republiku, obeťou toho premiérstva je aj on sám. Hlupstvo je totiž vždy sprevádzané aj smiešnosťou, a byť trápny je horšie, než byť lotor.
Aj ten najväčší hlupák je natoľko šikovný, aby si pred voľbami nechal pre seba nápady, ako poškodiť občanov. Vytasí sa s nimi až s mandátom vo vrecku. Pokiaľ potom voliči volia hlupákov opakovane, nebude to tým, že im hlúposť imponuje. Iba tú hlúposť neprekuknú. Je nad ich všetku predstavivosť, že by o osudoch obce, národa, kontinentu či sveta mohol rozhodovať blb.
Politika na hlúpy spôsob je veľký malér, o ktorom sa však diskrétne mlčí. Zo strany politikov sa jedná o falošnú profesijnú solidaritu, čo nie je ťažké pochopiť. Latka je vo výške, ktorú prekročí aj ten najhlúpejší, takže nikto nemusí podliezať. Pri kritike zvonku potom tomu, kto ukazuje na politického hlupáka prstom, hrozí, že bude uznaný elitárom, dezolátom, vytkne sa mu bledá závisť alebo úmysel ohroziť demokraciu pošpinením zastupiteľa ľudu a ním reprezentovanej inštitúcie. Preto sa predstiera prítomnosť rozumu aj tam, kde nie je. S politikou na hlúpy spôsob je to ale rovnaké, ako s ľudskou blbosťou všeobecne: Nedá sa nad ňou zvíťaziť, ale boj s ňou sa nesmie vzdať.
Zanechajte nám komentár