Návrh na spoločnú armádu Slovensko pred rokmi Česku odmietlo. Čo dnes?

Armádny generál Jiří Šedivý | foto:  Michal Růžička , MAFRA

EXKLUZÍVNE  22. mája 2022

Jedným z najznámejších vysokých vojenských činiteľov posledných tridsiatich rokov je armádny generál vo výslužbe Ing. Jiří Šedivý. Bývalý veliteľ 4. brigády rýchleho nasadenia, veliteľ pozemného vojska a medzi rokmi 1998 a 2002 náčelník generálneho štábu je jedným z najrešpektovanejších vojakov, ktorý je vďaka svojej bývalej profesii často pýtaný na názor nielen k veciam vojenským.

Dnes Jiří Šedivý v rámci svojej spoločnosti Generals sro poskytuje konzultačné a analytické služby súkromným aj štátnym inštitúciám, prednáša v CEVRO inštitúte a je tiež novým členom správnej rady Univerzity Karlovej.

Držiteľa českého i amerického vyznamenania za zásluhy sa vojenský analytik a publicista Jiří Vojáček spýtal na názory na budúcnosť Armády Českej republiky.

Súčasná ministerka obrany Jana Černochová opakovane spomína vytvorenie dlhodobého investičného obranného fondu, ktorý by narovnával prípadné výkyvy vo financovaní ozbrojených síl, najmä v oblasti obstarávania vojenskej techniky. Čo si myslíte o tejto myšlienke?
Rád by som upozornil, že podobný fond fungoval už pred 2. svetovou vojnou. Je rozhodne jednou z možností, ako dlhodobo financovať ozbrojené sily. Má však svoje výhody aj nevýhody, jednoznačnou výhodou je eliminácia výkyvov. Armáda je náchylná k podobným výkyvom v plnení rozpočtu a pokrytie nečakaných zmien je určite pozitívnym prvkom takéhoto fondu. Zároveň je však nutné si uvedomiť, že v takomto type fondu môže byť ukrytých veľa tzv. „mŕtvych peňazí“, teda prostriedkov, ktoré neprispievajú nielen na prevádzku, ale ani do investičných nákladov. Aj preto je k podobnému projektu treba pristupovať po starostlivej súvahe.

Najväčším tendrom, ktorý sa v nasledujúcich rokoch chystá, bude výber nových bojových lietadiel pre české letectvo. Aký máte názor na spôsob obstarania takej techniky, je vhodnejší prenájom alebo priamy nákup? Špecifické výhody majú bezpochyby obe varianty.
Ak by som mal vyberať medzi ďalším prenájmom a nákupom, musím konštatovať, že nákup považujem za lepšie riešenie. Treba chápať, že nájom, ktorý naša armáda využíva teraz, keď nie sme stopercentnými vlastníkmi prevádzkovanej techniky, so sebou nesie množstvo obmedzení. Aj preto si myslím, že obstaranie formou priameho nákupu je lepší variant, pretože eliminuje rad negatívnych vplyvov s robením spojených. Samozrejme treba priznať, že jednorazový nákup spôsobí väčšie zaťaženie rozpočtu ministerstva obrany i štátu. Napriek tomu ho v dlhodobom hľadisku považujem za výhodnejší.

Aký počet nadzvukových bojových lietadiel je podľa vás vhodný pre armádu veľkosti tej českej s úlohami, ktoré má teraz (ochrana českého vzdušného priestoru) a s ambíciami na budúce zapojenie do bojových misií pod hlavičkou NATO?
Analýz na to, koľko lietadiel by si mala naša armáda zaobstarať, existuje niekoľko, podľa môjho názoru je najnižší efektívny počet dvadsaťštyri, súčasný počet štrnástich kusov považujem za jednoznačne nedostatočný. Je to z toho dôvodu, že štrnásť lietadiel nezvládne plniť zároveň svoje primárne úlohy, spojené s protivzdušnou obranou, ako aj sekundárne úlohy, ktoré spočívajú v podpore pozemných síl.

V poslednej dobe bolo spomínané číslo až štyridsiatich nadzvukových lietadiel, ktoré by naša armáda mala zaobstarať. Taký počet už mi príde zbytočne vysoký, ale za optimálny počet nadzvukových lietadiel v našich vzdušných silách by som považoval medzi tridsiatimi a šesťdesiatimi kusmi s tým, že ako som uviedol, úplne minimálny počet je dvadsaťštyri. Armáda by sa každopádne mala zamyslieť nad budúcim nasadením letectva a zvážiť jeho reformu, ktorá by sa týkala užšej špecializácie v rámci jednotlivých letiek. Samozrejme to iba v prípade, že budú lietadlá zaobstarané v počte, ktorý by pre takúto špecializáciu dával zmysel.

Aero Vodochody má pripravený plán hlbokej modernizácie bojových lietadiel L-159, aký by mal podľa vás byť osud tohto typu v našom letectve?
Lietadlo L-159 si so sebou od vzniku nesie problémy, súvisiace s tým, že projekt ako taký nebol úplne dokončený. V čase, keď L-159 vznikla, bola napriek tomu pomerne výkonnou platformou pre útoky na pozemné ciele. Aj preto sa zvažovalo ich nasadenie v Afganistane, kde by určite zohrali svoju rolu. Alca je však lietadlo primárne na pokročilý výcvik, a i keď bude modernizovaná, nebude spĺňať všetky požiadavky na podporu pozemných vojsk. Podľa môjho názoru by sa tak mali lietadlá modernizovať a používať primárne na výcvik a podporné aktivity, ako je prieskum. Ako čisto bojového prostriedku už ale ich budúcnosť nevidím.

Debata o hypotetickej americkej leteckej základni v Českej republike znovu otvorila tému možnosti reaktivácie jedného z nevyužívaných vojenských letísk. Ak by sa zvýšil počet nadzvukových lietadiel, mali by byť všetky umiestnené na základni v Čáslavi, alebo by malo bojové letectvo svoje stroje rozdeliť na viac základní, ako tomu bolo predtým?
Tu sa jednoznačne bavíme o počte bojových lietadiel, ktoré by naše letectvo prevádzkovalo. V minulosti, keď armáda aktívne využívala väčší počet letísk, bol aj oveľa väčší počet lietadiel. Podľa môjho názoru by tak letisko v Čáslavi bolo schopné bez problémov obslúžiť aj väčší počet lietadiel, než z neho lieta teraz, dvadsaťštyri aj viac. Dôležitou témou, ktorá by však nemala zapadnúť, je využívanie letísk vo vojnovom stave. Armáda by mala mať po celom území republiky pripravené letiská, na ktoré by mohli vykonávať manéver leteckými útvarmi, a to tak letisko s klasickými spevnenými vzletovými a pristávacími plochami, ako aj poľné letiská, napríklad na úsekoch diaľnic.

Ako hodnotíte vývoj kybernetických schopností aliančných vojsk v posledných rokoch? Aký je váš predpoklad ďalšieho vývoja v tejto oblasti?
Je dôležité povedať, že Česká republika v tejto oblasti nezaspala a je na veľmi solídnej úrovni. Nevyvarujeme sa síce niektorých útokov na štátne organizácie či privátne firmy, s takýmito útokmi je však nutné počítať aj do budúcnosti (akokoľvek napríklad kybernetické útoky na infraštruktúru nemocníc v priebehu covidu sú úplne nemorálne). V oblasti kybernetického boja sa dá očakávať, že ako v obrane, tak aj v prípadnej ofenzíve budeme zohrávať úspešnú úlohu. Hoci dnes nevieme, akým smerom sa budú konflikty v kybernetickom vyvíjať, jedno je isté, v kybernetickom sa toho bude do budúcnosti diať viac ako doteraz a naša armáda na to musí byť pripravená.

Pred časom vznikol výsadkový pluk. Časť odbornej verejnosti i politikov ho kritizovala, že je pre armádu našej veľkosti príliš veľký, že máme už dostatok útvarov s podobným zameraním a že sa naň vynakladajú prostriedky, ktoré by bolo možné v armáde minúť efektívnejšie. Aký je váš názor na budovanie tejto jednotky?
Už keď bola zverejnená koncepcia výstavby výsadkového pluku, tak sa musím priznať, že som takto koncipovanú jednotku príliš nechápal. Samozrejme výsadkové jednotky v súčasných armádach rolu hrajú, ale vždy to musí byť rola, ktorá zapadá do reálií daných ozbrojených síl. Použitie výsadkových útvarov je naviazané na silu mechanizovaných jednotiek a pokiaľ má štát veľkosti Českej republiky len obmedzené mechanizované sily, nemá pre neho zmysel stavať väčšie výsadkové útvary, pretože hĺbka ich vysadenia bude minimálna, a tak ich jednoducho nevyužije.

Na použitie tohto typu jednotiek je nutné pozerať komplexne, nie len zúženou optikou, z môjho pohľadu by sme namiesto budovania ďalšej výsadkovej jednotky mali budovať schopnosti aeromobilnej (vzdušne útočnej) pechoty. Ako ukazujú posledné konflikty, jej účinnosť v boji je značná a mnoho štátov NATO, vrátane napríklad Poľska, to pochopilo a aeromobilné jednotky, ktoré tvoria organický celok s vrtuľníkovou transportnou kapacitou, intenzívne buduje. Samozrejme zastaviť teraz projekt výsadkového pluku by znamenalo odpísať značné náklady, je to však do budúcnosti dôležitý odkaz armádnym plánovačom, aby podobné projekty zvažovali lepšie.

Najmä od roku 2017 sa opakovane hovorí o prehĺbení spolupráce medzi českou a slovenskou armádou. Mala by sa podľa vás prehlbovať a akým smerom? Až na formovanie spoločných jednotiek, hlbšiemu prepojeniu letectva a pod.?
Keď som bol vo funkcii náčelníka generálneho štábu, tak sme v roku 2001 a následne v roku 2002 ponúkli slovenskej strane hlboké prepojenie oboch armád pri zachovaní ich špecializácií. Spolupráca mala ísť oveľa ďalej, napríklad prepojením vojenského školstva oboch krajín, takže by napríklad na leteckej škole v Košiciach študovali naši piloti a v Brne by sa zaisťovala výučba viac technicky zameraná. Pred dvadsiatimi rokmi slovenská politická reprezentácia s týmto zámerom nesúhlasila a konkurenčný slovenský projekt spoločnej brigády skončil vybudovaním medzinárodnej brigády v Topoľčanoch, za účasti armády Slovenskej, Poľskej a Českej, ktorá bola po krátkom čase v roku 2005 pre nefunkčnosť rozpustená. Neskôr ešte na GŠ AČR vznikol koncept spoločnej mechanizovanej divízie, ktorá mala podporiť vstup Slovenska do NATO, ale ani ten nebol realizovaný.

Myšlienka na prepojenie našich armád sa každopádne odvtedy tu a tam objaví a je otázka, ako by sa k podobnému návrhu postavili Slováci dnes, keď sú obe krajiny v NATO a kedy sa mení bezpečnostná klíma v Európe. Možno už by sa dnes na naše návrhy pozerali inak.

Ako by podľa vášho názoru mala prebiehať spolupráca armády s českými zbrojármi? Dlhé roky je na jednej strane upozorňované, že je nutné mať silný domáci zbrojný priemysel pre zlé časy, ale zároveň sú intenzívne kritizované nepriehľadné vzťahy zbrojárov na ministerstve obrany, ktoré často vedú k podozreniu z korupcie vo verejnom obstarávaní.
Pri verejnom obstarávaní často počúvame proklamácie o tom, že je nutné podporovať domáci zbrojný priemysel, reálne sa to však nedeje. Typickým príkladom je nákup samohybných húfnic, ktoré sa vyrábajú ako na Slovensku, tak u nás, ale pretože sa na ich obstaranie zo mňa neznámych dôvodov ponáhľalo, naše aj slovenské riešenie sme obišli a nakúpili vo Francúzsku.

Ministerstvo obrany by malo všeobecne viac investovať do výskumu a vývoja, ktorý by bol prepájaný s obranným priemyslom, aby zbrojári neboli len priekupníkmi starej sovietskej techniky, ale aby mohli tvoriť vlastné hodnotné produkty. My dnes so zbrojármi nevieme spolupracovať na dlhodobej báze a koncepčne, tak aby mali dlhodobý výhľad, a že sa im oplatí investovať do výskumu a vývoja.

Mali by sme podporovať zaujímavé projekty, spoločne investovať, to sa všetko musíme učiť. Robia to tak Američania, Briti, Francúzi, Nemci aj ďalší. Nejde pritom o korupciu, trpezlivosť a vzájomná dôvera sú v tomto odvetví veci, ktoré sa štátu vrátia. V súčasnej dobe vidím snahy týmto smerom začať uvažovať – zrejme pod vplyvom vojny na Ukrajine. Každopádne ku koncepčnej spolupráci a tomu, aby bol domáci priemysel garantom podpory armády, sa dostávame pomaly a postupne.

Armáda pred časom zaobstarala štyri bojové vrtuľníky AH-1Z Viper a osem transportných vrtuľníkov UH-1Y Venom. Je počet zhotovených strojov dostatočný? Aký máte názor na to, že ide o typy, ktoré neprevádzkuje žiadny iný európsky štát NATO? (gen. Šedivý je konzultantom spoločnosti Bell, ktorá vrtuľníky Viper a Venom vyrába – pozn. redakcie)
Som konzultantom spoločnosti Bell, teda sa obmedzím len na základné informácie. Výhodou platformy H-1 je veľká efektivita prevádzky oboch vrtuľníkov spoločne, pretože oba typy majú 85% zhodnosť dielov. Pre armády veľkosti českej, ktoré sú nútené fungovať finančne veľmi efektívne, je to rozumné riešenie na zníženie nákladov.

S objednávkou transportného typu UH-1 mi chýbalo prepojenie s projektom vyššie spomínaného výsadkového pluku, ktorý by som videl, ako som už povedal, skôr ako aeromobilnú pechotu, ktorá armáde s veľkosťou a ambíciami našej armády dá oveľa viac možností. Každopádne sú oba počty (osem transportných a štyri bojové vrtuľníky) zjavne nedostatočné, aj preto ministerka Černochová deklarovala snahu o početné navýšenie. Presný počet, vhodný pre našu armádu, si však nedovolím odhadnúť, všetko bude závisieť od úloh, ktoré budú útočné, viacúčelové a transportné vrtuľníky v armáde plniť.

Koncepcia rozvoja tankového vojska, ktorú pre armádu spracovával Vojenský technický ústav pozemného vojska, ponúka dve varianty ďalšieho prevádzkovania tankov v AČR. Buď prevádzkovanie štandardných tankových jednotiek na plnohodnotnej technike, alebo ich mix s ľahkými tankami, postavenými na podvozkoch bojových vozidiel pechoty. K akému riešeniu by ste sa prikláňali vy? Zároveň – mal by podľa vás byť v rámci 7. mechanizovanej brigády vybudovaný druhý tankový prápor, ako Vojenský technický ústav spomína?
Podobné diskusie neprebiehajú len u nás, aj vo svete dobre chápu, že zatiaľ čo hlavný bojový tank váži aj nad sedemdesiat ton, stredné či ľahké tanky niečo cez štyridsať ton a že to rozdelenie úloh aj finančná náročnosť sú dnes iné ako predtým. Pokiaľ však ide o plnohodnotné tanky označované „MBT“, mali by sme ich mať minimálne jeden (optimálne dva) kompletný prápor podľa štandardov NATO, teda roty po trinástich tancoch plus ďalšie stroje na výcvik a prípadnú úhradu bojových strát. Nutné je si uvedomiť, že s tým však prídu aj značné zmeny v logistike. Budú sa musieť dokúpiť ťahače, podvalníky, bude nutné lepšie koordinovať pohyb po teritóriu nasadenia a tiež viac investovať do infraštruktúry, nosnosti vozoviek a mostov na kritických úsekoch. Samozrejme, bude tiež nutné zreformovať výcvik tankových jednotiek.

Pokiaľ ide o strednú resp. ľahké tanky, tie majú v klasickom tankovom boji nižšiu hodnotu a fungujú skôr ako podporné palebné prostriedky. Pokiaľ preto dôjde k ich zavedeniu, mali by byť zaradené primárne k brigáde rýchleho nasadenia, nie k ťažkej brigáde. Na zváženie je tiež, či by potom musela mať 4. brigáda pásové podvozky, ja by som si skôr dokázal predstaviť, že by sa využila verzia transportérov Pandur so 105mm tankovým kanónom, aby celá brigáda zostala na kolesách.

Keď sa bavíme o type, ktorý by k nám mal byť zavedený, musím konštatovať, že americký Abrams je síce kvalitný tank, ale má značné špecifiká, napríklad pohon plynovou turbínou, partnerom na prezbrojenie jedného alebo dvoch tankových práporov by preto malo byť skôr Nemecko a jeho Leopard 2. Keby sa nakupoval jeden prápor staršieho typu Leopard 2A4 a jeden nový Leopard 2A7, mohol by byť starší typ modernizovaný určite aj u nás, ako zbrojovka Czechoslovak Group, tak štátny Vojenský opravárenský závod by to určite zvládli. V Českej republike je samozrejme mnoho kvalitných ďalších firiem, ktoré by sa na modernizácii mohli podieľať – Colt CZ Group, STV Group a ďalšie. Logicky by sa mohli podieľať aj oba výskumné ústavy rezortu MO.

V roku 2011 armáda vyradila raketomety vz. 70 a dodnes ich nenahradila. Mala by sa armáda so skúsenosťami z vojny na Ukrajine vrátiť k vlastníctvu delostreleckých raketometov? A ak áno, mala by nasledovať niektoré ďalšie východoeurópske krajiny NATO, ktoré zároveň kupujú ťažké delostrelecké rakety typu ATACMS?
Raketomety vz. 70 boli v čase vyradenia už fyzicky aj morálne zastarané, preto bolo ich vyradenie správne, zároveň však bola chyba nezaistiť ich náhradu. V prípade náhrady treba, ako to hovorím vždy, vychádzať z dlhodobej koncepcie nasadenia našej armády, za mňa by sme sa k využitiu raketometov vrátiť mali, či by malo ísť o typ M270 MLRS, ktorý sa zmieňuje v rámci rokovaní s Nemeckom, to je na ďalšiu debatu.

Ukrajina bude po vojne potrebovať naštartovať vlastný priemysel. Vyrába pritom niektoré veľmi kvalitné typy zbraní za dobré ceny. Bolo by podľa vás rozumné nakúpiť na Ukrajine napríklad väčšie transportné lietadlá ako doplnenie lietadiel C-295, prípadne delostrelecké raketomety na podvozkoch Tatra, ktoré Ukrajina tiež vyváža, prípadne ďalšie typy zbraní?
Obávam sa, že po vojne budú mať ukrajinské zbrojovky veľké starosti s obnovou výroby. Pomôcť a spolupracovať s nimi by sme určite mali, ale až na úroveň nákupov ukrajinskej techniky by som nešiel, Armáda Českej republiky je postavená na štandardoch NATO a tých ukrajinské podniky v mnohých oblastiach zatiaľ nedosiahli. Do budúcnosti sa samozrejme situácia môže zmeniť.

Tender na bojové vozidlá pechoty je už dlhé roky intenzívne kritizovaný pre zlé vedenie. Armáda niekoľkokrát o 180 ° zmenila zadanie, do tendra pozvala účastníkov, ktorých neskôr sama vyradila, dokonca víťaz prvých testov musel tender opustiť. Čo by sa teraz s tendrom malo stať podľa vášho názoru ďalej?
Tender na bojové vozidlá pechoty je veľmi zložitý a dnes skĺzol do toho, že je to skôr právna ako technická otázka. Je zrejmé, že ho bude musieť ďalej posunúť rýdzo politické rozhodnutie, ktoré bude musieť byť zároveň prijaté čoskoro. Podľa môjho názoru by bolo najlepší tender ako taký zastaviť a prejsť na priame medzivládne rokovania s oslovením jedného dodávateľa. V každom prípade by mal byť do výroby zapojený aj domáci zbrojný priemysel, a to ideálne prenosom know-how a licenčnou výrobou.

Podstatné však vidím časové hľadisko. Vzhľadom na vzrastajúce ceny komodít je pravdepodobné, že porastie aj cena vojenskej techniky, je preto možné, že pôvodný plánovaný rozpočet bude nakoniec prekročený. Každopádne pôvodná logika tendra je prekonaná a dnes by sme mali ísť po kvalite, ktorú zosobňujú bojové skúsenosti jednotlivých typov, to všetko v kombinácii s čo najrýchlejším postupom, ktorý si nebude vyžadovať ďalšie náklady.

Ako hlboko by podľa vás mala zájsť európska obranná integrácia?
Žiaľ, členské štáty Európskej únie majú v súčasnosti rozdielne názory na rad dôležitých bezpečnostných oblastí a ja sa obávam, že plné dokončenie európskej obrannej integrácie v plnej zhode všetkých, ako a kde prípadné spoločné jednotky nasadzovať, je nereálne. Čo si naopak dokážem predstaviť, je nadnárodná jednotka, vytvorená na medzinárodných základoch, a to ako súčasť bojových síl Európskej únie, nad ktorými by neplatili zákony jednotlivých štátov, ale spoločné európske právo, a kde by sa o nasadení rozhodovalo v rámci Európskej únie, ktorá by vznik takýchto jednotiek kompletne financovala. To je podľa mňa budúcnosť európskej obrannej spolupráce.

V poslednej dobe sa veľa hovorí o znovuzavedení základnej vojenskej služby, napr. v skrátenej variante nejakého kurzu, na ktorom sa občan naučí používať zbraň, mapu, rozoznávať základnú vojenskú techniku, orientovať sa v neznámom prostredí, ochranu proti ZHN atď., skrátka aby bol v budúcnosti elementárne pripravený na prípadné povolanie do armády. Ako sa na formu takýchto kurzov pozeráte, resp. ako si predstavujete zapojenie verejnosti do obrany štátu?
Forma zapojenia občanov do základného výcviku nie je novou myšlienkou, armáda sa o niečo podobné usiluje od zrušenia základnej vojenskej služby. Príprava obyvateľstva krajiny na obranu by sa mala určite vrátiť do osnov, ale zároveň by sme sa nemali vracať k skoršej forme základnej vojenskej služby. S tým, ako sa rozširuje spektrum hrozieb, nejde len o vojenské ohrozenie, ale napríklad aj o priemyselné alebo prírodné katastrofy, na ktoré by mala byť spoločnosť pripravovaná nejakou formou kurzov krízového správania. Tam by boli ľudia pripravovaní nielen na vojenské, ale aj nevojenské hrozby, teda nielen naučiť ľudí ovládať zbraň, ale zároveň im vštepiť znalosť postupu pri požiari, teroristickom útoku a ďalších nepredvídateľných situáciách, s ktorými sa môže človek stretnúť. Každopádne koncept základnej vojenskej služby, aj keby mala byť len krátka, považujem za prekonaný.

Ako sa pozeráte na vojenských kontraktorov nielen pre výcvik (ako sú napr. súkromné ​​firmy v USA, poskytujúce služby tzv. agresorských letiek, alebo české Centrum leteckého výcviku), ale ako bojové sily? Mala by Česká republika uvažovať o využívaní takýchto vojenských kapacít?
Tu je, žiaľ, nutné pripomenúť, že podobné polosúkromné ​​armády sú často zneužívané, známe sú prípady americkej spoločnosti Blackwater alebo v súčasnej dobe v Rusku tzv. „wagnerovcov“. Pre nás si myslím, že to nie je cesta, Česká republika má dostatok iných možností, či už ide o regulárnu armádu, tak aktívne zálohy, možnosť organizácie dobrovoľných vojenských cvičení a podobne.

Autor: Jiří Vojáček

Zdroj: