Marián Servátka: Bratia Poliaci, takto nie, prosím!

Marián Servátka, bývalý veľvyslanec SR v Poľsku

Článok Dr. Mariána Servátku, bývalého veľvyslanca SR v Poľsku,  uverejnený v Literárnom týždenníku, v ktorom poukazuje na ťažkosti života slovenskej menšiny v Poľsku, na jej úsilie o uznanie slovenskej identity, ako aj na skreslené informácie, nepravdivé správy a interpretácie zo strany poľských štátnych úradov.

Už mi môže byť dovolené spomínať. Počas pôsobenia na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Poľskej republike, kde som bol po rozdelení federácie prvým slovenským veľvyslancom, som mal veľmi dobré, ba priateľské vzťahy s oboma prezidentami, ktorí počas mojej misie boli hlavami Polskej Rzeczypospolitej. Prezident Lech Wałęsa, symbol Solidarity, ma pozval na svoje narodeniny do Gdanska, kde som iných diplomatov nestretol, a pán prezident Aleksander Kwaśniewski, ľavicový intelektuál, ktorého pápež Ján Pavol II. pozval do papamobilu počas návštevy Poľska, prijal pozvanie na obed do mojej rezidencie. Rovnako dobré vzťahy som pestoval s maršálkami Sejmu PR, u profesora Kozakiewicza som bol doma v jeho pracovni, Józef Oleksy bol na našej prvej oslave štátneho sviatku Dňa Ústavy SR a neskôr ako premiér prišiel k nám domov, aj premiér Waldemar Pawlak ochutnal slovenskú kuchyňu v našej rezidencii… Táto moja predohra však smeruje k jednému aktu, ktorý sa odohral v Sejme a bude o ňom písané, preto dopĺňam, že vo Wysokej Izbe, ako poľský parlament titulujú, sa mi podarilo iniciovať vydanie poľského prekladu Ústavy vtedy mladého štátu, Slovenskej republiky. Milo spomínam na pána maršálka Józefa Zycha, ktorý pozval predsedu NR SR Ivana Gašparoviča na návštevu Poľska, počas ktorej vystúpil pred oboma komorami poľského Sejmu. Bolo to nie každodenné gesto, keďže v histórii poľského parlamentarizmu nebývalo zvykom, skôr vzácnou výnimkou, vystúpenie šéfa cudzieho zákonodarného orgánu. Vyžadovalo si to trošku diplomatickej roboty, podarilo sa, náš maršálek Gašparovič mal v poľskom Sejme úspech, spomínam si, že záver prejavu prečítal po poľsky. Rád som chodieval do poľského parlamentu, mal vo svojom vnútri niečo príťažlivé a pre slovenského diplomata, ktorý chcel naozaj prehĺbiť vzťahy, aj inšpiratívne. Neskromne viem, že nie všetci naši diplomati mali v krajinách, v ktorých pôsobili, toľko šťastia a kontaktov, ktoré sa roky budujú. Bol som však presvedčený, že diplomacia mladého štátu by nemala mlčať, ale konať, keď nás kritizovali, lebo sme nešli podľa nalinkovaných krokov, aj v Poľsku to rezonovalo, a dávali mi to najavo. Ak sa mi niečo v Poľsku podarilo, a verte, že dosť, tak za to môžu moji poľskí priatelia, ktorí, podobne ako ja, chceli urobiť čosi naviac v relácii so Slovenskom. Ja som bol iba ten, ktorý im to hovoril, vysvetľoval, polemizoval, ak bolo treba protestoval alebo prosil o podporu. A nehral som sa na diplomata, čo bolo vždy ocenené. Milo spomínam na pána maršálka Józefa Zycha, ktorý pozval predsedu NR SR Ivana Gašparoviča na návštevu Poľska, počas ktorej vystúpil pred oboma komorami poľského Sejmu. Bolo to nie každodenné gesto, keďže v histórii poľského parlamentarizmu nebývalo zvykom, skôr vzácnou výnimkou, vystúpenie šéfa cudzieho zákonodarného orgánu. Vyžadovalo si to trošku diplomatickej roboty, podarilo sa, náš maršálek Gašparovič mal v poľskom Sejme úspech, spomínam si, že záver prejavu prečítal po poľsky. Rád som chodieval do poľského parlamentu, mal vo svojom vnútri niečo príťažlivé a pre slovenského diplomata, ktorý chcel naozaj prehĺbiť vzťahy, aj inšpiratívne. Neskromne viem, že nie všetci naši diplomati mali v krajinách, v ktorých pôsobili, toľko šťastia a kontaktov, ktoré sa roky budujú. Bol som však presvedčený, že diplomacia mladého štátu by nemala mlčať, ale konať, keď nás kritizovali, lebo sme nešli podľa nalinkovaných krokov, aj v Poľsku to rezonovalo, a dávali mi to najavo. Ak sa mi niečo v Poľsku podarilo, a verte, že dosť, tak za to môžu moji poľskí priatelia, ktorí, podobne ako ja, chceli urobiť čosi naviac v relácii so Slovenskom. Ja som bol iba ten, ktorý im to hovoril, vysvetľoval, polemizoval, ak bolo treba protestoval alebo prosil o podporu. A nehral som sa na diplomata, čo bolo vždy ocenené.

V minulom roku prijal Sejm PR, s ktorým sme mali naozaj nadštandardné kontakty, uznesenie „na pamiatku 100. výročia návratu časti Oravy a Spiša do nezávislého Poľska“, ktoré ma, jemne povedané, vyrušilo. Už v jeho názve ide o šokujúce konštatovanie, ktoré sa míňa s historickou pravdou a faktami. V pracovnom preklade sa v uznesení uvádza: „Dňa 5. novembra 1918 založili obyvatelia Jablonky a predstavitelia ďalších dedín Hornej Oravy Poľskú národnú radu, ktorá začala výkon poľskej administratívy namiesto dovtedajšej – maďarskej administratívy. Uvedená rada sa slávnostne uzniesla na tom, že: „My, Poliaci na Hornej Orave, ktorí využívame princíp sebaurčenia národov o sebe samých, nechceme po rozpade maďarského štátu zostať v novovzniknutom česko-slovenskom štáte, ale žiadame, aby všetky poľské kraje v trenčianskej, oravskej a spišskej župe boli pripojené k veľkému, katolíckemu Poľsku. V polovici novembra 1918 vznikla ďalšia Poľská národná rada v Ľubovni na Spiši – v tom istom meste, kde takmer päť storočí predtým zastával post starostu Zawisza Czarny. Veľká angažovanosť obyvateľov podtatranskej oblasti, aktivistov za nezávislosť, spisovateľov, príslušníkov armády a celého Poľska, ktoré sa budilo k nezávislému životu, nedovolila, aby sa zabudlo na južné vzdialené časti krajiny. O príslušnosti Spiša a Oravy sa malo pôvodne rozhodnúť na základe plebiscitu obyvateľov, ktorého odhadovaný výsledok bol pozitívny. Vzhľadom na boľševickú hrozbu, predseda vlády Władysław Grabski pod tlakom medzinárodnej mienky na konferencii v Spa súhlasil s upustením od plebiscitu. O začlenení časti Spiša a Oravy a o tvare hranice rozhodla 28. júla 1920 Rada veľvyslancov. Napriek neuspokojivému rozhodnutiu ho za Poľskú republiku podpísal Ignacy Jan Paderewski. V roku 2020 oslavujeme 100. výročie pripojenia častí Oravy a Spiša k nezávislému Poľsku. Utváranie južnej hranice trvalo mimoriadne dlho a vyžadovalo si neobyčajnú odvahu a odhodlanie jednotlivcov, ako aj solidaritu celej poľskej spoločnosti. Sejm Poľskej republiky vyjadruje najvyššiu úctu a uznanie tým, ktorých odhodlanie a láska k vlasti poviedli k začleneniu časti krajín Oravy a Spiša do Poľskej Republiky. Spomienka na nich nech je pre nás lekciou lásky k vlasti a zdrojom vlasteneckej hrdosti“.

Predsedníčka Sejmu E. Witek. Pripomeňme si stručne, iba niektoré, možno málo známe fakty z histórie tohto teritória. Už 11. novembra 1918, mesiac po vzniku ČSR, poľské vojenské jednotky obsadili Starú Ľubovňu a ďalšie spišské obce, ale aj mestá Podolínec a Kežmarok. V decembri sa pod tlakom česko-slovenských jednotiek stiahli, ale opätovne vpadli na časť Spiša, obsadili Spišskú Starú Ves, Jurgov, Javorinu. Až v januári 1919, po rokovaní česko-slovenských a poľských predstaviteľov, poľské jednotky opustili historicky slovenské územia na hornej Orave a Spiši. Poľská strana po stiahnutí vojsk iniciovala intenzívnu politickú činnosť doma i v zahraničí. Slovensko nemalo šancu čeliť poľskej propagande. Najvyššia rada mierovej konferencie 27.9.1919 nariadila, aby sa územný spor riešil plebiscitom. Príprava na referendum však bola sprevádzaná spoločenským napätím, konfliktami, ba i tragickými udalosťami. Poľský premiér W. Grabski a minister zahraničných vecí E. Beneš preto 10.7.1920 súhlasili s odvolaním plebiscitu. Pre Prahu bolo prioritou udržanie Tešínska a Košicko-bohumínskej železničnej magistrály, čo Beneš zdôraznil na rokovaniach v Paríži. Otázka Spiša a Oravy sa dostala popri železničnej magistrále na druhú koľaj… Slovensko takto dva roky po vzniku Československa, rozhodnutím Najvyššej rady veľvyslancov v Spa 28.7.1920 stratilo 13 obcí na Spiši: Jurgov, Repiská, Čierna Hora, Tribš, Vyšné Lapše, Nižné Lapše, Lapšanka, Nedeca, Kacvín, Fridman s osadou Falštín, Krempachy a Nová Belá (19 471 ha, 1944 domov, 9747 obyvateľov) a 14 na Orave obce: Chyžné, Jablonka, Vyšná Lipnica, Dolná Zubrica, Horná Zubrica, Harkabúz, Srnie, Bukovina-Podsklie, Podvlk, Orávka, Hladovka, Pekelník, Suchá Hora a časti obce Nižná Lipnica (38 870 ha, 16 133 obyvateľov, 3917 domov). Archívne dokumenty a práce historikov dokladujú na tomto území už od roku 1920 násilnú polonizáciu, likvidáciu slovenského školstva, bohoslužieb v slovenskom jazyku, prípady konfiškácie slovenskej literatúry (napríklad kalendárov Spolku sv. Vojtecha). V období prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) uvedené územie patrilo k Slovensku, po vojne sa hranica vrátila na líniu vytýčenú v Spa, zmenenú ešte v roku 1924 návratom Suchej Hory a Hladovky ČSR a pripojením zvyšných častí Nižnej Lipnice k Poľsku. V stručnosti možno konštatovať, že išlo o výsledok snáh poľskej zahraničnej politiky, ale aj o dopad riešenia územných otázok na Tešínsku. Smutným paradoxom je, že takéto územné záujmy mal susedný štát, ktorý po 123 rokoch získal nezávislosť v tom istom období! Treba pripomenúť, že teritoriálny záujem o spišské a oravské územie bol oveľa širší, našťastie bez úspechu. Poľské politické zámery o získanie týchto oblastí aj po roku 1920 podporovali svojimi prácami poľskí jazykovedci. K. Nitsch (1921) sa zaoberá otázkou Poliakov v Uhorsku, pričom ide o goralské etnikum. M. Malecki vo svojich štúdiách i knižných prácach už nehovorí „iba“ o poľskojazyčných obyvateľoch, ale o Poliakoch obývajúcich oblasť Čadce, Spiša a Oravy. Podľa Maleckého predstavovalo v roku 1938 poľské obyvateľstvo v okrese Spišská Stará Ves 70% z celkového počtu obyvateľstva, uvádza 16 „čisto poľských“ lokalít. Aj v okrese Kežmarok našiel 8 poľských dedín: Javorina, Ždiar, Lendak… J. Bubak priznáva, že práce Nitscha vznikli na konkrétnu spoločenskú objednávku. Podobne to bolo s Maleckého „zisteniami“, ktoré vyvrcholili v diele Jazyk poľský na juh od Karpát. Chybné práce ďalšieho jazykovedca Z. Stiebera, ktoré sa týkali uvedeného územia, vyvolali medzinárodnú polemiku a boli vyvrátené. O 30 rokov neskôr na týchto, doslova sfalšovaných, údajoch stavia svoju prácu Atlas gwar spiskich na terenie Polski i Czechoslowacji. Z. Sobierajski (1966 – 1977) a o takmer 50 rokov budú chybné údaje o počtoch Poliakov a o „čisto poľských“ lokalitách v Česko-Slovensku opakovať a prepisovať vo svojich prácach J. Bubak (1987) a Z. Bialy (1987). Upozornil som na to takmer pred 30 rokmi vo viacerých štúdiách. A 100 rokov po strate území na Spiši a Orave Sejm Poľskej republiky prijal uznesenie „na pamiatku 100. výročia návratu časti Oravy a Spiša do nezávislého Poľska“. Nemám informácie, aké kroky po tomto akte vykonala slovenská strana, či to otvorila pani prezidentka SR na stretnutí s hlavou poľského štátu, či predseda NR SR mal možnosť to prediskutovať s pani maršalkou Sejmu PR, či tohoroční až dvaja predsedovia Vlády SR hovorili o tomto probléme na rokovaní s premiérom PR, či náš minister zahraničných vecí označil tento akt ako nevhodný, pomýlený, škodiaci dobrým vzťahom, či žiadal jeho zrušenie. Problém sa týka zahraničných vzťahov a navyše slovenské menšiny vo svete boli začlenené pod rezort zahraničných vecí. Či sme akokoľvek, ale predovšetkým na papieri, v nóte, dali Poliakom najavo náš nesúhlas? Neviem, dúfam, že moje pochybnosti sa nepotvrdia, hoci od uvedeného aktu prešiel takmer rok.

Našťastie konal Spolok Slovákov v Poľsku. Našich krajanov sa uznesenie bytostne dotklo, otvorilo nové rany, spomienky na prenasledovanie za národnosť, za slovenský jazyk, pripomenulo obete na životoch i stovky bežencov, ktorí ušli z Poľska na Slovensko i na Západ. Predstavitelia Spolku Slovákov v súvislosti s prijatým uznesením oslovili pani predsedníčku Sejmu PR písomne. V liste uvádzajú, že predmetné uznesenie bolo prijaté na základe chybných zistení a že je v rozpore s historickými faktami. Vzhľadom na skutočnosť, že legitimizuje chybné tvrdenia o „návrate“ uvedených území do Poľskej republiky, žiadajú, aby Sejm uznesenie zrušil. Dokazujú, že územia Spiša a Oravy sa nemohli vrátiť do Poľskej republiky, keďže jej nikdy nepatrili. Upozorňujú, že takmer všetky odseky uznesenia, ktoré Sejm Poľskej republiky prijal 24. júla 2020, obsahujú hrubé historické a meritórne chyby, čo je zlým svedectvom nielen o úrovni navrhovateľov, ale týka sa to aj legislatívnej úrovne Sejmu PR. Predstavitelia Spolku Slovákov v Poľsku chybné tvrdenia s vedeckou historickou presnosťou v spracovanom materiáli opravujú a vyvracajú. Pasáž o pripravovanom referende v prospech Poliakov, autori vyvracajú na základe poľských dôverných zdrojov. Tvrdenie v uznesení, že „… o príslušnosti Spiša a Oravy sa malo pôvodne rozhodnúť na základe plebiscitu obyvateľov, ktorého odhadovaný výsledok bol pozitívny…“ je nepravdivé, čo potvrdzujú nielen vtedajšie československé, ale aj poľské zdroje, naznačujúce, že to bolo presne naopak. Vzhľadom na skutočnosť, že Sejm bol uvedený do omylu, autori listu uvádzajú niekoľko správ z historických poľských zdrojov. V správe z 26. júna 1920 poľské vojenské spravodajstvo o situácii v plebiscitných oblastiach na Spiši informovalo takto: „…Situácia na Spiši je v súčasnosti beznádejná. Ak by sa plebiscit uskutočnil, priniesol by pre Poľsko najviac päť až desať percent hlasov. Nálady obyvateľstva (…) sú teraz voči Poľsku priam nepriateľské…“ Vyššie uvedenú informáciu jasne potvrdzuje člen Poľského výboru pre plebiscit v Novom Targu Julian Zborowski v liste prof. Władysławovi Semkowiczovi z 10. júna 1920 „…Podľa včerajšej a dnešnej schôdze s výborom v Jablonke a Starej Vsi vyzerá plebiscit katastroficky a asi o rok výsledok sa môže zmeniť; dodávam, že okrem toho Jablonka je optimistická, pokiaľ ide o Slovákov… Na Orave naisto za nami je iba oblasť Jablonky; stav v námestovskej oblasti je katastrofický. Celkovo na Orave je 30%-40% za nás, a aj to je prehnané. (…) Situácia na Spiši je niekoľkonásobne horšia. Percento pre nás je 10-20%. Tu sme úplne hotoví. Sú dediny, v ktorých ešte nikto z našich nebol. Výbor v Starej Vsi je bez organizácie (…) Takže konštatujem: že v prípade plebiscitu sme hotoví.“ Aj v Správe o súčasných vzťahoch na Spiši a Orave z 26. novembra 1920 podobne napísal zástupca dočasnej poľskej administratívy v pripojených častiach Spiša a Oravy: „… Nálady obyvateľstva na Spiši a Orave, a najmä na Spiši v deň ich pripojenia neboli pre Poľsko priateľské, a čo bolo prekvapivejšie, práve obyvatelia pohraničných obcí ako Nedeca, Fridman, Čierna Hora, Krempachy, boli otvorene nepriateľskí voči Poľsku a Poliakom. (…) Po začlenení Nedece do Poľska niekoľko desiatok mladých ľudí (…) utieklo do Československa a mnoho starších ľudí uvažovalo o predaji majetku a presťahovaní sa za hranicu. (…) Dá sa povedať, že vo všeobecnosti Spiš nebol s pripojením k Poľsku spokojný. Väčšina obyvateľstva chcela zostať buď so Slovákmi, na čom pracovali Česi, alebo napokon s Maďarmi…” Poľský jezuita otec Kazimierz Bisztyga, ktorého v roku 1923 poveril biskup Stefan Sapieha misiou na Spiši a Orave, pripojenie častí uvedených území k Poľsku komentoval takto: „… Je to šťastie pre nás, že sa plebiscit na Spiši a Orave neuskutočnil, pretože nám hrozila úplná porážka a veľké fiasko, a ak by k hlasovaniu došlo, ani ten malý odrezok Spiša a Oravy, ktorý nám zhodili zo stola Najvyššej rady, by nebol náš. Totiž, aj keď je ľud na celom Spiši a Orave číro poľský, hovorí a dokonca aj nadáva po poľsky, národne je úplné neuvedomelý, necítil k Poľsku žiadnu sympatiu, nikdy sa za poľský ľud nepovažoval a nikdy by za Poľsko nehlasoval. Niekoľko uvedomelých rodín (…) sú chvályhodné, ale zanedbateľné výnimky…” Pre históriu je chvályhodné, že poľský jezuita napísal pravdu.

Aj tvrdenie, že formovanie južnej hranice „…si vyžadovalo neobyčajnú odvahu a odhodlanie jednotlivcov…”, nezodpovedá pravde. Autori listu na základe poľských archívnych zdrojov dokazujú, že veľká väčšina obyvateľstva Spiša a Oravy sa nestotožňovala s poľským národom a nechcela patriť k Poľsku. Informujú takto poľský Sejm, že po vyhlásení plebiscitu 27. septembra 1919 sa práve slovenské obyvateľstvo stalo objektom prenasledovania, ba dokonca vraždenia. Zúčastňovali sa ho poľské teroristické skupiny organizované v tzv. Spišsko-oravských légiách, ktorých členovia boli v medzivojnovom období vyznamenaní za vraždy civilistov a ako zaslúžilí boli zamestnávaní na štátnych pracovných miestach. Napríklad vrah starostu Nedece slovenskej národnosti Valentína Strončeka a 15-ročného dieťaťa Jozefa Dénesa (Dembského), dôstojník Spišsko-oravskej légie Zoltan Pécsi, sa stal učiteľom v Kacvíne, Nedeci a potom v Szaflaroch. Bol to on, kto potvrdil, že Rudolf Kastyak, spolupáchateľ uvedených zločinov, dostal poľské štátne vyznamenanie za spoluúčasť na uvedených vraždách.

Slovenské obyvateľstvo častí Spiša a Oravy bolo po pripojení k Poľsku prenasledované poľskými orgánmi, uvádzajú autori listu maršalke Sejmu. Jasne to vyplýva zo Správy o súčasných vzťahoch na Spiši a Orave z 26. novembra 1920, ktorej autor, spišsko-oravský starosta Jan Bednarski píše takto: „A tak Štátna polícia, ktorá do týchto oblastí vstúpila ako prvá, priam škodlivým spôsobom ovplyvňuje nálady obyvateľov. Rozšafný život, zadlžovanie sa, bezdôvodné rekvizície vozov, bitie ľudí, pašovanie, nie sú ničím neobvyklým.“ Podobne sa správalo aj poľské vojsko, ktoré prišlo do pripojených častí Spiša a Oravy, čo autor komentoval takto: „Dosť často prídu sťažnosti na strážne vojsko, taktiež z dôvodu rekvizíciev vozov, krádeží, bitia ľudí aj ďalších priestupkov. Bola doba, kedy časť tých vojakov nemala topánky a nebola pravidelne zásobovaná potravinami…“ V niektorých obciach nové poľské orgány zaviedli výnimočný stav a začali väzniť Spišiakov a Oravcov slovenskej národnosti vo väzeniach. Na pacifikáciu nespokojných obyvateľov, ktorým úplne zobrali slovenské školstvo, a to so súčasnou sekularizáciou slovenských katolíckych ľudových škôl a prepúšťaním slovenských učiteľov, bolo prizvaných 300 vojakov 3. práporu 4. pluku Podhalianskych strelcov, aby zvláštnym spôsobom nastolili poriadok. Týmito smutnými faktami ilustrujú zástupcovia Spolku Slovákov v Poľsku formovanie južnej hranice Poľska, o ktorej je reč v uznesení Sejmu. „S poľutovaním preto musíme konštatovať, že Sejm Poľskej republiky uznesením z 24. júla 2020 sa v prijatom legislatívnom akte pokúša potvrdiť nepravdivú správu o udalostiach pred 100 rokmi, čo je nielen spoločensky škodlivé, ale aj porušuje základné práva slovenskej národnostnej menšiny, ktorá žije v častiach Spiša a Oravy, ktoré patria Poľsku. Uznesenie podporuje nepravdivý obraz minulosti, čo nemá nič spoločné s rešpektovaním ľudských práv, ako aj práv vyplývajúcich zo zákona z 5. januára 2005 o národnostných a etnických menšinách. Toto zjavné falšovanie histórie nemôže byť lekciou lásky k vlasti a zdrojom vlasteneckej hrdosti. Preto navrhujeme rýchlu opravu uvedeného uznesenia”, končí list, ktorý podpísali generálny tajomník SSP dr. Ľudomír Molitoris a predseda SSP profesor Jozef Ciągwa.

---

Dejiny Slovákov v Poľsku sú poznačené utrpením, úsilím mnohých generácií o uznanie slovenskej identity. Dožadovali sa slovenského slova v školách i v katolíckych kostoloch. Ich prosby i žiadosti dlhodobo zanikali v štátnych administratívnych priestoroch i biskupskej kúrii. A navyše pri malom záujme a poznaní z našej strany. S Božou pomocou a s pomocou vlastných osobností, jednotlivcov od nás, prežili. Sú rešpektovanou menšinou, ktorá kultivuje slovenské tradície, kultúru, má dobré vzťahy a spoluprácu s poľskými partnermi. Dialóg narušilo prijatie naozaj bezprecedentného, nešťastného uznesenia Sejmu PR. Ako bývalý veľvyslanec SR v Poľsku a myslím, že aj priateľ Poliakov, sa pripájam k žiadosti našich krajanov o vhodné napravenie krivdy, ktorá sa stala a o pomoc zo strany poľského štátu slovenskej národnostnej menšine v Poľsku.

autor: Dr. Marián Servátka, bývalý veľvyslanec SR v Poľsku