Hoci stáročia zažívali vlny cudzích vpádov, stále vrelo vítajú návštevníkov. Slovákov i utečencov…

Giuseppe Sortino je mla­dý sicílsky podnikateľ. Hoci na Slovensku nikdy nebol, vie o nás veľa a má nás rád. Napriek kondómom, prile­peným na zrkadle a večne zlámaným roletám. Giuseppe Sortino má rád ľudí. Bielych, čiernych, bohatých aj chu­dobných. „Nie sme predsa psi, všetci sme ľudské bytosti…“ Možno preto, že vyrástol na Sicílii, ktorej história je veľ­mi pestrá, plná invázií, intríg a bratovražedných bojov, si ani zo súčasnej vlny mig­rantov veľkú hlavu nerobí. „Migrácia je normálna vec. Vy alebo ja by sme na mieste mig­rantov postupovali rovnako…“

Akí sú Slováci klienti?

Máme s nimi výborné vzťa-hy. Slovenská a talianska kultúra je viac menej rovna­ká. Aj vy ste priateľskí, máte radi jedlo a najmä svoju ro­dinu. Víno ale ľúbite viac ako je našou tradíciou. Musím povedať, že Slováci pijú na­ozaj veľa, veď asi aj preto na Slovensku máte nulovú tole­ranciu alkoholu pre vodičov. Pri tolerancii 0,5 ‰ si my môžeme dať pohár vína ale­bo piva. Všeobecne sú však naše skúsenosti so Slovákmi veľmi dobré. So slovenským tour operátorom sme zača­li spolupracovať pred troma rokmi. Minulý rok sme sem priviedli 171 skupín sloven­ských klientov, tohto roku ich už bolo 450. V súčasnosti po­núkame dvadsať apartmánov v mestečku Custonaci. Vďaka slovenským dovolenkárom sme len tohto roku zarobili viac ako 200 000 eur. V sú­časnosti 80 % našej klientely tvoríte najmä vy, až potom sú to Česi a Maďari. A asi dvad­sať skupín z minulého roka sa vrátilo i túto sezónu. Zaria­denie izieb, nábytok i vonkaj­šie prostredie konzultujeme s marketingových riaditeľom tour operátora, aby všetko zodpovedalo požiadavkám klientov. Poprosil ma naprí­klad o ubytovanie s vyšším štandardom, vonkajším ba­zénom, raňajkami a denným upratovacím servisom. Tak sme tohto roku dobudovali bazén a vo svojom dome po­núkam ubytovanie pre dva­násť ľudí. Pretože aj slovenskí klienti sú rôzni. Niektorí pre­ferujú ubytovanie s raňajka­mi, iní bez. Teraz ponúkame obe alternatívy.

Čo ste o Slovensku vedeli pred začiatkom spolupráce so slovenskou agentúrou?

Nič. Počul som len niečo o Československu a pred de­siatimi rokmi som bol v Pra­he. Dnes mám u vás veľa pria­teľov z Tatier, Galanty, Žiliny, Sládkovičova, Bratislavy… Pozývajú ma na návštevu, ale ešte som tam nebol. Nemám čas, lebo pre vás pracujem v lete i v zime. Pestujeme nie­čo vyše päťtisíc olivovníkov a aj na Slovensko dovážame olivový olej. Vyštudoval som síce architektúru na univer-zite v Palerme, no pred sied­mimi rokmi som využil prí-ležitosť začať podnikať v ces­tovnom ruchu a dodnes neľutujem.

Slováci si vravia, že sme holubičí národ. Považujeme sa za pohostinných a čistot-ných ľudí. Aj vy ste si to všimli?

S tou pohostinnosťou máte pravdu. Prekvapilo ma tiež, že si dovolenku naozaj užíva­te. Hoci priemerne zarábate päťsto, šesťsto eur, je fasci­nujúce, že väčšinu peňazí ste schopní minúť na cestovanie a spoznávanie sveta. Je to zau-jímavé nielen pre náš biznis, ale pre celú oblasť. Slováci sa ma pýtajú na všetko. Potápa­nie, výlety na lodi, historické miesta… Z tohto pohľadu ste pre celú Sicíliu veľmi zaují­mavou klientelou. Na druhej strane nepotrebujete každý deň špeciálne služby, nieke­dy však viete šokovať. Nájsť kondóm pod posteľou je na dovolenke normálne, aby bol ale týždeň prilepený v strede zrkadla uprostred izby? Tiež nás zaráža, prečo si Slováci po sebe neupracú kuchyňu v apartmánoch. Po Francú­zoch, Nemcoch či Talianoch zo severu je po ich odchode kuchyňa čistejšia, ako keď prišli. Po Slovákoch často nie. Ako som ale povedal, ste super priateľskí, máme vy­nikajúce vzťahy a prípadné problémy zväčša s agentúrou vyriešime jediným telefo­nátom. Napríklad včera mi volali ohľadom klienta, kto­rému v rodine niekto zomrel. Nemôže prísť, tak ma agen­túra požiadala, aby som mu vrátil cenu zájazdu. Nie je to pre nás jednoduché, pár dní pred jeho nástupom, ale uro­bili sme to.

Počuli sme príbehy o na­šich krajanoch, ktorí polo­vicu dovolenky trávili vy­mýšľaním spôsobu, ako by dostali lepšie auto. Keď ne­pomohli reklamácie, vybrali z kľúča čip a auto ako nepo­jazdné reklamovali opäť. Ur­čite riešite i priestupky spo­jené s iným štýlom jazdy…

Áno, riešime aj množstvo problémov so šoférovaním. Máme tu svoje pravidlá, ktoré sú iné, ako tie vaše. Napríklad rýchlostné limity nedodržia­vame a policajných hliadok sa báť netreba, keďže vodičov na meranie rýchlosti musia upozorniť dopredu informač­nou tabuľou. Naši strážcovia zákona nemajú ani laserové radary, ako tí vaši. Pre Sicíliu ste príliš dobrými vodičmi. Keď vidíte značku stop, za­stanete. Vždy to nie je treba. Keď je hlavná cesta prázdna, netreba stáť na stopke, preto­že zozadu do vás pravdepo­dobne niekto ťukne. Riešime množstvo dopravných prob­lémov, nie sú to však vážne nehody. Najčastejšie tzv. ťu­kesy, pneumatiky či parko­vanie. Je pravda, že na Sicílii nemáme najlepšie cesty a ani parkovanie nie je najideálnej­šie. Často neviete, kde parko­vať, pretože chýba označenie v angličtine. A to je chyba na­šich mestských úradov.

A čo sa týka kvality áut? Naozaj Slováci za cenu do­volenky 500 eur mesačne, vrátane požičania auta, očakávajú dobre že nie no-vučičký mercedes?

Tohto roku v rámci balíka nedostávate nové autá, pre­tože nám neposkytujete svo­je kreditné karty. Vznikajú kvôli tomu nezhody, niektorí klienti požadujú kvalitnejšie autá, preto sme sa rozhodli vyjsť im v ústrety. Na budúci rok budú v ponuke aj lepšie vozidlá, avšak klienti ich dos-tanú len na kreditnú kartu.

U nás tradícia malých rodinných firiem takmer zanikla, u vás sa jej darí. Spolupracujete, či si skôr konkurujete navzájom?

To je veľmi špecifické. Na­príklad túto zimu ma agen­túra požiadala pripraviť balík v mestách Catania a Palermo s ubytovaním na pláži. Ľudia neboli spokojní, pretože per­sonál hotelov nebol taký pria­teľský, ako sme my. Klienti neboli spokojní, pretože hotel bol veľký. Keď máte dvadsať až päťdesiat izieb, potrebuje­te veľa miesta, preto sú izby menšie. Kontakt so zákazní­kom sa zúži len na odovzdá­vanie kľúčov a zdvorilý pozd-rav na recepcii. Turistické informácie dostanete zväčša až v infocentre najbližšieho mesta. Súčasťou týchto balí­kov bola aj exkurzia na Etnu. Jeden z mojich priateľov vyzdvihol ľudí v hoteli a vy­viezol ich na vrchol sopky. Trikrát to prebehlo bez prob­lémov, štvrtýkrát sa klienti sťažovali, že tento spôsob bol čudný a komplikovaný. Pona­učenie? Ľudia potrebujú svoju slobodu. Potrebujú priateľský vzťah so svojim ubytovate-ľom. Potrebujú dostatok pries-toru, aby si týždňový pobyt v apartmáne užili. Moji suse­dia či veľké hotely ponúkajú klientom menšie izby. Keď s niekým spolupracujete, ru­číte aj za jeho služby. Často nehovoria po anglicky. Moja angličtina je síce hrozná, do­hovorím sa s každým, čo pot-rebujem. Agentúra mala aj krásny balík pre tisíc ľudí na Sardínii, nik v hoteli však ne­hovoril po anglicky. V centre Ríma mali balík v hoteli so sedemsto izbami, na maily agentúre odpovedali až po dvoch, troch týždňoch. Posie­lali mi mailovú komunikáciu, aby som im ju preložil a pove­dal o.k. Pri veľkých hoteloch čakajú v agentúre na to „o.k.” aj niekoľko týždňov. Tak dlho agentúra s potvrdením poby­tu pre klienta jednoducho ča­kať nemôže. Tiež si nemôžem byť istý kvalitou ubytovania v iných objektoch. Je tu veľa rodinných lokalít s tromi, štyrmi izbami. Klienti navyše chcú presne to, čo videli na fotkách na stránke agentúry. Ak sa čokoľvek stane a niečo nesedí, ľudia vás obvinia, že ste im ukradli peniaze, preto­že nedostali, čo si objednali.

Východoeurópania, zdá sa, sú vašim osudom. Aj vaša manželka je Slovanka…

Áno, pochádza z Bielo­ruska. Bola našou najlepšou klientkou pred dvoma rok­mi. Prišla s priateľmi na tri týždne a len sme sa sem tam pozdravili. Keď sa vrátila do­mov, začali sme komuniko­vať cez skype a prišla láska. V septembri oslávime prvé výročie nášho manželstva. A čo sa mi na nej páči? V pr­vom rade blond vlasy a zelené oči. Aj vaša slovanská menta­lita je iná. Sicílske ženy sa sta­rajú najmä o rodinu a vážim si, že manželka mi pomáha aj s biznisom. Kvôli láske sa dokázala vzdať dobre platenej práce a života v Bielorusku a žije tu so mnou.

Poďme z východu na juh. Sicília má s migrantmi dl­horočné skúsenosti. Ako vnímate ten humbug, ktorý kvôli nim v Európe vznikol?

Je to hlúpe, migrácia je predsa normálny proces. Brat môjho starého otca odišiel do Ameriky pred 60 rokmi. Bez ničoho, ako imigrant. Začal v New Yorku a vedel len jedi­né – krájať mäso, pretože naša rodina mala malý obchod. Dnes je z neho milionár a žije v Arizone. Aj dnes sú talianski emigranti všade. V Austrálii, na Novom Zélande, po celej Európe. Rovnako ako Slováci. Nedávno tu býval slovenský doktor, ktorý pracuje v Bosto­ne v Dallase. Tiež je emigrant. Prečo by teda migranti mali byť problémom? Nie sú to psi ani mačky, sú to ľudia, ľudské bytosti. Potrebujú len miesto na bývanie a prácu. A naša ekonomika ich potrebuje, pre­tože Taliani nebudú robiť po­mocné práce, ktoré vyhovujú im. Keď v Taliansku pracujete v banke alebo ste napríklad stavbárom, máte viac menej rovnaký plat. Imigranti pra­cujú viac a za menej peňazí. Osem, desať hodín, bez ciga­riet. Je to pre nás dobrý zdroj pracovnej sily. Naše mestá si ich vo veľkom prenajímajú napríklad na čistenie ciest, pracujú na poliach, v olivo­vých hájoch, v reštauráciách, na rybárskych lodiach…

Mali by sme ich teda pri­jať, alebo otočiť a poslať späť, odkiaľ prišli?

Európa nemá inú mož­nosť, len ich prijať. Európa sa o nich musí postarať, alebo nebude existovať. Ak chceme prežiť, napríklad ako Ameri­ka pred šesťdesiatimi rokmi, Európa musí byť bezpečným miestom pre migrantov i lo­kálnych ľudí, pre všetkých. Ak imigrantov Európa neprijme, musí nájsť iné riešenia v ich krajine. Vystavať tam firmy a podniky, ktoré dajú ľuďom prácu, nastoliť demokraciu. Nájsť iné riešenia ako bom­by a zbrane. Dobré riešenia, ktoré pomôžu ľuďom priamo u nich doma. Nie múry s ost­natými drôtmi alebo záchyt­né tábory v strede ničoho.

Na Slovensku žije málo moslimov, s islamom nemá­me takmer žiadne skúsenos­ti. Máme sa ich báť?

Ale prosím vás. Bol som trikrát v Tunisku, aj inde v Afrike, so sestrou a pria­teľkou. Nadránom sme sa sami túlali Monastirom a pri biliardovom stole natrafili na tuniského barmana. Ob­jednal nám drinky, ukázal okolie a dva týždne sa o nás staral. Len tak, z priateľstva. Pritom sme boli celkom nez-námi ľudia. Moslimov sa báť netreba. Členovia organizácie Islamský štát sú kriminálnici a takých zločincov máme aj v Taliansku, aj vy na Sloven­sku. Sú predsa všade. Keď si poradíme s týmito kriminál­nikmi, problém je vyriešený.

Moslimov z arabských krajín tu zamestnávate roky, sú schopní sa asimilovať aj v cudzej krajine?

Moslimovia síce nerozume­jú princípom demokracie, ale i pre mňa je to prinajmenšom zvláštny systém. Vezmime si najväčšie ekonomiky Európy. Veľká Británia – demokracia, ale je to kráľovstvo. Švédsko – demokracia, ale je to krá­ľovstvo. Španielsko – demok­racia a kráľovstvo. Holandsko, Belgicko, Luxembursko… Pre krajiny Blízkeho východu či Afriky, ich kultúru, je demok­racia nepochopiteľná. Potre­bujú pravidlá a nasmerovanie na každý deň. Napríklad môj zamestnanec Momodu. Pra­cuje bez problémov, ale pot-rebuje vedieť, kedy má začať, kedy má skončiť a priebežne vždy, čo má robiť. Keby to os­talo na ňom, bol by stratený. A s islamom je to rovnaké. Potrebujú pravidlá a jedného vodcu. Keď zabijete Kaddáfí­ho, Líbya nemá vodcu. Keď zabijete premiéra Egypta, stra­tia vodcu. Tak začína chaos. Rovnako v Iraku či Afganis­tane. Rusi aj Američania pre­hrali vojny a krajiny sú v chao-se. Momodu bol francúzsky študent v Senegale na dobrej škole. Iný môj zamestnanec predával parfumy v značko­vej predajni v Gambii. Doma si môžu nájsť hocakú prácu, no v ich krajinách zarobia tri doláre mesačne. Byt, auto, počítač, telefón si za tri do­láre mesačne nekúpite. Pre­to musíte nájsť iné riešenie, aby ste uživili seba i rodinu. Na ich mieste by sme vy i ja uvažovali rovnako. V Senega­le nie je vojna, ľudia tam však zarábajú veľmi málo a táto situácia je v dnešnom globa­lizovanom svete neudržateľ­ná. Ak tam nepostavíte cesty, továrne, neprinesiete nové investície, nemocnice, školy, príležitosti… Vzali sme im ropu, diamanty, plyn, zlato, drevo, striebro, meď. Všetko je z Afriky. Keď Európa niečo potrebuje, vezme si to z Afri­ky, ale keď Afrika potrebuje pomoc, Európa sa otočí chrb­tom. To je naozaj milé. Takto Európa dlho existovať nebu­de. Petra Vargová