Corbettov report: Prečo sa svet rúca a čo s tým môžeme urobiť?

Máte niekedy pocit, že sa všetko zrazu rúca? Vedeli ste však, že pre tento jav existuje názov? A že je súčasťou dlhoročného plánu mocností, ktoré by nemali byť, ako destabilizovať svet a posunúť svoju agendu dopredu? A vedeli ste tiež, že iba sledovaním tejto katastrofy tomuto plánu vlastne pomáhame?

Viac v článku od Corbetta

Originál článku publikovaný TU : 23. júna 2024

Máte niekedy pocit, že sa všetko zrazu rúca?

Zabudnite na založenie rodiny alebo kúpu domu. Pre mladých mužov a ženy je stále ťažšie a ťažšie zaistiť si len jedlo na stole.

A tí šťastlivci, ktorí sa vzopreli osudu a podarilo sa im založiť rodinu, určite netrávia čas na susedských grilovačkách, zatiaľ čo deti hrajú pouličný hokej. Dnes by boli radi, keby sa im podarilo odtrhnúť deti od zariadenia na tak dlho, aby si všimli, že v ich susedstve sú aj iné deti. Niežeby rodičia vedeli žiť lepšie.

Čo všetci robia na týchto zariadeniach? Samozrejme prechádzajú svoje nekonečné kanály na sociálnych sieťach plné skazy a nenávisti! Sú zaneprázdnení sledovaním toho, ako Izrael holokaustuje Palestínu a NATO sa blíži k jadrovej vojne s Ruskom a ľudia doma sa verejne desia toho, ako sa spoločnosť rozpadá a svet sa prepadá do šialenstva.

Viera v to, že tvrdá práca a odhodlanie nám všetkým pomôžu zlepšiť stav planéty a zanechať lepšie miesto pre naše deti? Preč. Nahradil ju skľučujúci pocit, že svet sa rúti do pekla v koši a že možno ani nemá cenu ho zachraňovať.

Áno, od makrokozmu geopolitických kríz a finančných podvodov až po mikrokozmos ekonomického rozpadu a duchovnej nevoľnosti sa zdá, že všetko, čo sa môže pokaziť, sa pokazí. Stále častejšie máme pocit, že sme len prizerajúcimi, ktorí sledujú chaotický pohľad odohrávajúci sa na našich obrazovkách, digitálnymi vodičmi, ktorí sledujú autonehodu chaosu odohrávajúcu sa na informačnej superdiaľnici.

Vedeli ste však, že pre tento jav existuje názov? A že je súčasťou dlhoročného plánu mocností, ktoré by nemali byť, ako destabilizovať svet a posunúť svoju agendu dopredu? A vedeli ste tiež, že iba sledovaním tejto katastrofy tomuto plánu vlastne pomáhame?

Nie? Tak to sa práve dozviete! Poďme sa do toho ponoriť.

Prekariát

V roku 2011 vydal Guy Standing – marxistický ekonóm a profesor rozvojových štúdií na Londýnskej univerzite – knihu Prekariát: Nová nebezpečná trieda.

V tejto knihe definoval nový typ sociálnej triedy, ktorá vznikla na trhu práce 21. storočia:

Prekariát nebol súčasťou „robotníckej triedy“ ani „proletariátu“. Tieto pojmy naznačujú, že spoločnosť sa skladá prevažne z pracovníkov, ktorí majú dlhodobé, stabilné zamestnanie s pevnou pracovnou dobou a názvy pracovných miest, ktorým by ich otcovia a matky rozumeli, a čelia miestnym zamestnávateľom, ktorých mená a funkcie poznajú.

Mnoho ľudí, ktorí vstupujú do prekariátu, nepozná svojho zamestnávateľa ani počet svojich spolupracovníkov, ktoré majú alebo pravdepodobne budú mať v budúcnosti. Neboli tiež „strednou triedou“, pretože nemali stabilný alebo predvídateľný plat ani status a výhody, ktoré sa u ľudí zo strednej triedy predpokladali.

Inými slovami, podľa Standingovho odhadu vytvorila „zákazková ekonomika“ posledných rokov úplne novú triedu pracovníkov, ktorých ekonomická existencia je definovaná neistou povahou.

Tento koncept „prekariátu“, ktorý vychádza z marxistického svetonázoru, vykresľuje týchto pracovníkov ako ďalšiu nesúrodú masu pracujúcich vo veľkom triednom boji a trvá na tom, že sú bezmocnými obeťami obrovských ekonomických síl, ktoré nemôžu ovplyvniť. Trvá na tom, že jedinou nádejou týchto más je lobovať u vlád, aby poskytli gigantickým pracovníkom viac práv. … alebo zvrhnúť vládu a nastoliť diktatúru prekariátu… alebo čomu to marxistickí ekonómovia veria.

Tento pohľad na svet sa samozrejme páči najväčším kolektivistom zo všetkých: globalistom. Niet teda divu, že počas niekoľkých krátkych rokov bol Standing pozvaný, aby prehovoril na Bilderbergu 2016 na tému „prekariát a stredná trieda“, alebo že jeho prácu potom propagovalo Svetové ekonomické fórum, ktoré ho pozvalo, aby prehovoril v Davose 2017.

To však vyvoláva otázku: prečo majú arciglobalisti z Bilderbergu a Davosu taký záujem na presadzovaní tejto myšlienky „prekariátu“?

Aby sme na to mohli odpovedať, musíme sa najskôr pozrieť na iný termín, ktorý sa mocní, ktorí by nemali byť, snažili v posledných rokoch vštepiť do povedomia verejnosti.

Polykríza

Jediné, čo kakistokrati na vrchole globálnej patokracie milujú viac ako marxistického ekonóma, je „postmarxistický“ francúzsky sociológ. To vysvetľuje, prečo boli práce Edgara Morina – 103 rokov starého francúzskeho teoretika, ktorý píše od 40. rokov 20. storočia – v posledných rokoch vyštúrané a oprášené hlásnymi trúbami establishmentu a globalistickými sysľami. Ich honba za pokladom priniesla vskutku cenný nález: slovo „polykríza“.

Konkrétne bývalý predseda Európskej komisie (a dlhoročná opora Bilderbergu) Jean-Claude Juncker použil v roku 2016 svoj prejav o problémoch Európskej únie, aby tento termín, ktorý prvýkrát použil Morin v 90. rokoch, znovu zaviedol do moderného politického diskurzu:

Európska únia čelí najhoršej hospodárskej, finančnej a sociálnej kríze od druhej svetovej vojny. A stále sa stretáva s jej dôsledkami. Na opis súčasnej situácie som často používal grécke slovo „polykríza“. Rôzne výzvy – od bezpečnostných hrozieb v našom susedstve a doma, cez utečeneckú krízu až po referendum v Spojenom kráľovstve – neprišli iba v rovnakom čase. Vzájomne sa tiež podnecujú a vytvárajú v mysliach našich ľudí pocit pochybností a neistoty.

Zatiaľ čo normálnym ľuďom, ktorí majú v hlave jasno, sa táto poznámka o „polykríze“ nemusí zdať ako nič moc, machiavelistickí intrikáni z radov globalistov preukázateľne v hlave jasno nemajú.

Junckerovu letmú zmienku o tomto termíne preto v roku 2022 prevzal a rozviedol mainstreamový historik (a účastník Davosu) Adam Tooze na stránkach denníka Financial Times, ktorý je hovorcom londýnskej City. Odtiaľ sa vlani v Davose stal „populárnym slovom“ a Svetové ekonomické fórum potom s Toozeom uskutočnilo tematický rozhovor o tomto termíne ao tom, prečo tak dokonale vystihuje svet chaosu, ktorý ako globálni vládcovia uvádzajú do života.

S odvolaním sa na malthusiánsku propagandu Rímskeho klubu o limitoch rastu zo 70. rokov 20. storočia ako na jednu z „prvých predpovedí“ modernej polykrízy sa Tooze pozitívne rozplýva nad tým, aký veľký plán na nastolenie (technokratického) poriadku ab chao vrcholí v totálnom rozpade ekonomiky a občianskej spoločnosti vo svete po COVIDe.

Ako vtedy hovorila správa Rímskeho klubu a rôzne druhy epidemiologických expertíz, začalo sa objavovať vedomie, že zázrak ekonomického rastu, ktorý sa po druhej svetovej vojne skutočne dramaticky rozbehol, má aj svoju odvrátenú stranu [sic]. Takže mnoho naozaj veľmi dramatických rizík vzniká v dôsledku samotného úspechu nášho príbehu hospodárskeho rastu – na strane environmentálnych zdrojov, ale aj na strane pandemických zoonotických mutácií. Edgar Morin, francúzsky teoretik, ktorý tento termín po prvýkrát použil, je klasickým environmentálnym alarmistickým analytikom 70. rokov. Takže tá chronológia je tesná.

Ale jedna vec je vidieť tvar niečoho, druhá je vidieť jeho realitu. A práve v tom je skúsenosť s pandémiou v roku 2020, 2021, jednoducho ukážkou, pretože zastavíme svetovú ekonomiku v jej chode. Nikdy predtým sme nič podobné ani zďaleka neurobili – 15-20% zásah do svetového HDP počas niekoľkých týždňov.

Inými slovami, polykríza nie je definovaná jednotlivými krízami, ktoré ju tvoria – (falošnou) klimatickou krízou, (falošnou) krízou COVID, (generovanou) ekonomickou krízou atď. – ale spôsobom, akým sa všetky tieto krízy vzájomne ovplyvňujú. Preto sa nám všetkým, ktorí sledujeme, ako sa katastrofa odohráva na našich stenách na sociálnych sieťach, zdá chaos posledných rokov tak ohromujúci. Nie je to množstvo problémov, z ktorých každý pripúšťa samostatné riešenie, ale snehová guľa problémov, v ktorej každá jednotlivá kríza živí každú ďalšiu krízu.

A teraz je tu skutočná otázka: prečo sú títo domnelí mocní planéty tak nadšení myšlienkami „prekariátu“ a „polykrízy“?

Prečo? Pretože je to samozrejme súčasťou ich veľkého plánu.

Ďalší krok: Polykríza prekariátu? …

Nie je ťažké pochopiť, prečo sa bilderbergovia a ich prisluhovači v akadémii a v médiách establishmentu snažia do povedomia verejnosti dostať „prekariát“ a „polykrízu“. Tieto termíny dokonale nahrávajú ich dlhodobému plánu nastoliť (nový svetový) poriadok z (vytvoreného) chaosu.

Neberte ma za slovo. Pozrite sa napríklad na to, čo v roku 2016 tvrdil obľúbený marxista Bilderbergu, vyššie spomínaný Guy Standing, vo svojom výleve o prekariáte, ktorý organizovalo Svetové ekonomické fórum. Potom, čo navrhol, aby vlády po celom svete vybrali viac peňazí od svojho daňového dobytka prostredníctvom „zvláštneho poplatku z príjmov generovaných patentmi, autorskými právami a ďalšími formami duševného vlastníctva“ a poplatku „z príjmov, ktoré spoločnosti digitálnych platforiem získavajú z pracovných transakcií riadených aplikáciami“, navrhuje následne nový odvážny nápad, čo by mali krvilační politickí paraziti so všetkým tým nakradnutým bohatstvom robiť: Všeobecný základný príjem (garantovaný príjem), samozrejme! – Univerzálne základné zotročenie.

Základný príjem musí byť súčasťou nového systému rozdeľovania príjmov. Vybudovanie finančnej základne môže trvať dlhšiu dobu. Preto si tvorcovia politík musia starostlivo pripraviť pôdu a ponúknuť evolučný prístup, ktorý postupne odbúra starý systém sociálneho zabezpečenia, vybudovaný po častiach v inej ére, a zároveň vybuduje nový, vhodný pre dnešnú dobu. Úlohou nás ostatných by malo byť posilnenie chrbtice politikov a inštitúcií, ktoré za nimi stoja. Základný príjem je skutočne politickým imperatívom.

Čože?! Marxistický ekonóm navrhuje, že riešením veľkého triedneho boja je ukradnúť ľuďom peniaze a časť z nich im vrátiť v podobe mesačného príspevku so záväzkami? A túto „radikálnu“ myšlienku propaguje Svetové ekonomické fórum? To ma šokuje. (<–SARKAZMUS)

A čo polykríza? Je to aj trójsky kôň pre plán globalistov?

Stačí sa pozrieť, k akým záverom dospel Adam Tooze, hovorca establishmentu, vo svojom výleve o polykríze, ktorý usporiadalo Svetové ekonomické fórum. Potom, čo si všimol výhody, ktoré môže polykríza priniesť, pretože pomáha posilňovať rôzne zložky hlbokého štátu – vlastne sa vyžíva v tom, ako sa napríklad propagandisti COVIDu môžu podeliť o to, čo sa naučili o tom, ako manipulovať verejnosťou, s nemeckými vládnymi agentúrami, ktoré sa snažia predať verejnosti zelenú neofeudálnu agendu, nám hovorí, aby sme sa upokojili. Aspoň máme pomenovanie pre chaos, ktorý sa okolo nás odohráva!

Účelom, myšlienkou tohto konceptu je jednoducho otvoriť vlákna, vďaka ktorým môžete začať vidieť súvislosti. Pokiaľ si len prečítate noviny alebo sa pozriete na správy, je vám predložená koláž, ktorá začne vyzerať jednoducho nesúvisle a bláznivo až do tej miery, že začnete pochybovať, či budete skutočne schopní veriť svojim vlastným zmyslom.

Koncept polykrízy hovorí: „Pokoj“, toto je vlastne stav nášho súčasného okamihu. Myslím, že je to užitočné, pomenovať tento zmysel. Je to terapeutické. Tu je váš strach, tu je niečo, čo vás zásadne trápi. Takto by sa to dalo nazvať.

„Áno!“ hovoria globalisti. „Vy pracovníci ste trieda prekariátu a ste súčasťou Veľkej dialektiky! Teraz pozorne počúvajte: vaša spása spočíva vo všeobecnom základnom príjme a ďalších vládnych zásahoch do ekonomiky, ktoré nám zhodou okolností umožňujú väčšiu kontrolu nad vašimi životmi!“

A „Áno!“ hovoria globalisti. „Svet je v polykríze! Pozrite sa na svoje spravodajské kanály! Viete, že je to pravda. Len nám dajte väčšiu kontrolu a uvoľnite sa s vedomím, že to všetko vyriešime za vás!“

Takto bola verejnosť vodená za nos po celé generácie. Do verejného diskurzu sa vkladajú myšlienky a frázy – „Urobiť svet bezpečným pre demokraciu“ alebo „Zodpovednosť za ochranu“ alebo „Globálna vojna proti terorizmu“ alebo „Sociálny dištanc“ alebo milión ďalších starostlivo zabalených sloganov – a zrazu je diskusia zarámovaná do týchto pojmov.

Ani tí, ktorí sa týmto myšlienkam bránia, im nikdy nemôžu skutočne uniknúť. Proti týmto myšlienkam možno argumentovať iba v rámci sveta, ktorý predpokladajú – sveta, kde demokracia bojuje s autokraciou, kde je možné zabrániť genocidám prostredníctvom OSN, kde je globálny terorizmus všadeprítomnou hrozbou alebo kde je sociálny kontakt zo svojej podstaty nebezpečný.

A teraz, keď do dialektiky vstúpil „prekariát“ a „polykríza“, sú globalisti zase o krok bližšie k dobytiu sveta.

Ako by sme mohli tomuto hnusnému plánu uniknúť?

… Alebo polykrízovosť slobodného ľudstva?

Nie je ťažké pochopiť, čo chcú globalisti: chcú kontrolu.

A nie je potrebné byť mozgovým chirurgom, aby človek prišiel na to, ako chcú upevniť svoju kontrolu nad svetom: nastolením svojho Nového svetového poriadku v chaose.

A napokon, nemusíte byť génius, aby ste prišli na to, ako chcú z chaosu vytvoriť poriadok: chaos vytvoria oni.

To je bod, ktorý som uviedol vo svojom článku Chaos Out of Order, ktorý som napísal v roku 2017:

Musíme si však uvedomiť, že sme sa do tohto bodu dostali z nejakého dôvodu. Aby dosiahli svoj nový poriadok, museli mocipáni vyvolať tento súčasný chaos. Bezprecedentná miera sociálneho, politického a ekonomického napätia, ktorú práve zažívame, je súčasťou herného plánu. Aby bolo možné znovu rozostaviť šachové figúrky, musí byť šachovnica najskôr prevrátená.

A teraz, keď sa všetci každú chvíľu svojho života pozeráme do čierneho zrkadla svojich šikovných zariadení, pociťujeme tlak polykrízy o to silnejšie. Stačí sa pozrieť na všetok ten chaos vo svete. Každú minútu každého dňa si môžem obnoviť svoj múr na sieťach a nájsť nový príbeh, ktorý ma pobúri alebo vydesí! Či nepríde niekto, kto by nás zachránil.

Medzitým Bilderbergovci a elitári z Davosu čakajú v zálohe a pripravujú svoje vopred naplánované „riešenia“ týchto problémov.

Ale čo keby sme namiesto toho, aby sme Standinga, Toozeho a ďalších stúpencov WEF v ich podaní odmietli, ich poňatie týchto problémov úplne odmietli?

Čo ak nebudeme tvrdiť, že triednym záujmom prekariátu by lepšie poslúžilo zavedenie tej či onej vládnej politiky alebo dokonca anarchia? Čo ak sa namiesto toho úplne vyhneme samotnému marxistickému konceptu triedneho boja?

Skutočne som niekto, kto spĺňa všetky Standingove kritériá na to, aby bol členom týchto kritérií: Nie som zamestnancom veľkej korporácie na plný úväzok. Nemám pracovnú pozíciu, ktorej by generácia mojej matky alebo otca rozumela. Nemám tradičné zamestnanecké výhody ani pevnú pracovnú dobu alebo „zavedené cesty postupu, ktoré podliehajú odborom a kolektívnym zmluvám“. Ale nie som „prekariát“. Som slobodná ľudská bytosť, ktorá si vytvára svoj vlastný osud tým, že poskytuje niečo hodnotné svojim slobodným blížnym. Nie som závislý na vláde, aby mi zaistila pracovné zákony, ktoré ma nejakým spôsobom chránia pred vesmírom. Môžem sa rozhodnúť, že budem pracovať solidárne so svojimi blížnymi. Môžem sa rozhodnúť, či budem pracovať pre korporáciu alebo sa združovať v odboroch, uzatvárať kolektívne zmluvy alebo požadovať zamestnanecké výhody… alebo nie. Nie som závislý na mamičke alebo oteckovej vláde, aby tieto veci robili za mňa, a ani to nechcem.

Čo ak odmietneme polykrízu, na ktorú sa Tooze a jeho spolupracovníci chcú zamerať? „Klimatická kríza“ žiadnou krízou nie je, rovnako ako nebola „kríza COVID“, „kríza globálneho terorizmu“, „ruskej dezinformácie“ alebo ktorákoľvek z milióna ďalších rádoby strašidelných historiek, ktorými sa nás mocní, ktorí by nemali byť, a ich mediálny hovorca neustále snaží vydesiť.

A ak sú niektoré krízy skutočnými krízami, ktoré ohrozujú naše živobytie alebo samotnú existenciu – skutočná hospodárska kríza, ktorej dnes mnohí čelia, alebo stále prítomná hrozba vojny či narušenie celosvetových dodávok potravín – všetky tieto krízy sú buď krízami, ktoré spôsobila vláda, alebo ktoré vláda prinajmenšom len zhoršuje. Neexistuje žiadna „polykríza“, ktorá by vyžadovala, aby sme odovzdali viac kontroly politikom a ich globalistickým platcom, ani žiadna „polykríza“, ktorá by vyžadovala, aby sme žili ako otroci na neofeudálnej plantáži, jedli chrobáky a hamburgery z laboratórne vyrobeného syntetického mäsa, aby sme zachránili planétu.

Takto formulovaná naša úloha sa zdá byť oveľa jednoduchšia: spolupracovať s našimi blížnymi na vytváraní podporných spoločenstiev, ktoré nemajú nič spoločné s upevňovaním stále väčšej kontroly v rukách stále menšieho počtu ľudí. To neznamená, že táto úloha bude jednoduchá, ale akonáhle z nášho myslenia vyženieme nezmysly o „prekariáte“ a „polykríze“ propagovanej Svetovým ekonomickým fórom, budeme sa môcť oveľa účinnejšie sústrediť na skutočnú úlohu, ktorá pred nami stojí.

Ako to teda urobiť? Pre začiatok môžeme prestať žiť v temnom tieni žiariacich obrazoviek našich chytrých telefónov. Ak ste si to doteraz neuvedomili, mediálny matrix je spôsob, akým nás Oni na vrchole globálnej mocenskej pyramídy udržujú rozdelené a podmanené, sústredené na stroskotanie spoločenského chaosu a rozpadu, aby sme nikdy nevideli svet okolo seba. Svet, kde rodiny skutočne organizujú susedské grilovačky a hrajú pouličný hokej, namiesto toho, aby sa navzájom ignorovali a trávili čas s našimi tabletmi a telefónmi, by bol nekonečne lepší a všetci to vieme, tak prečo neodložíme zariadenie a neskúsime na chvíľu alternatívu?

Potom však budeme musieť čeliť ďalšiemu problému: problému tretej najúčinnejšej nepriateľskej propagandy.

Pýtate sa, čo je tretia najúčinnejšia propaganda nepriateľa? Dobrá otázka. Ale to je téma na inokedy.

Medzitým možno nastal čas, aby sme prestali nechávať technológie utvárať náš diskurz – aby sme ich prestali nechávať vkladať do našich diskusií slová ako „prekariát“, frázy ako „nič nevlastniť a byť šťastný“ a heslá ako „verte vede“. Ak sú hranice nášho jazyka skutočne hranicami našej reality, ako to myslel Wittgenstein, potom môžeme začať preberať kontrolu nad našou realitou tým, že prevezmeme späť kontrolu nad naším jazykom.

Ludwig Wittgenstein: „Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta,“

Polykríza prekariátu neexistuje. Existuje iba polykríza slobodného ľudstva.

David Formánek