Čo bolo skutočnou príčinou invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Č-SSR v roku 1968?

Dalo sa jej nejako zabrániť?

Aby sme lepšie chápali isté dejinné  udalosti a súvislosti k ním vedúce, a teda aj  samotné príčiny tejto konkrétnej udalosti, bude prospešné, začať druhou otázkou. Náhlej  a  pre obyvateľstvo Česko-Slovenska viac menej „neočakávanej“ invázií vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 (de facto však Sovietskej armády), zabrániť možné bolo.  Čomu však z hľadiska veľmocenského pohľadu, a teda strategickej situácie vo svete sa zabrániť nedalo, bola nevyhnutnosť rozmiestnenia sovietskych vojsk v Česko-Slovensku, tak aby bola zachovaná mocenská rovnováha vtedy čoraz viac  a viac bipolárneho sveta. Zdalo by sa, že z vtedajšieho hľadiska  česko–slovenského obyvateľstva išlo  len o zanedbateľný rozdiel medzi náhlou inváziou s komparzom vojsk ostatných spojeneckých krajín, oproti rozmiestneniu  „iba“ sovietskych vojsk v Č-SSR, a bez  spomenutého komparzu. Možno dramatickosť samotného aktu, nočného prekročenia hraníc a následného obsadzovania územia bola pocitovo určite rozdielna. Mal som vtedy niečo málo cez trinásť rokov.  Ako každého chlapca, naviac v tom veku, ma „bavilo“, pozorovať tanky, delá i prelietajúce vojenské lietadla. Dospelí plakali, hromžili, ale hlavne sa báli. Mnohí ešte nestihli zabudnúť na hrôzy vojny.  Istotne sa to  dalo riešiť aj menej dramaticky, a ako sa hovorí v „rukavičkách“. Dalo sa  to tak?  Asi áno, ale treba brať v úvahu, že ďalším jeho cieľom  bola aj istá demonštrácia sily a rozhodnosti pri obhajovaní záujmov v oblastí sféry záujmu.  Vyvolať a demonštrovať „live“ efekt signalizujúci nekompromisnosť. Dramatickosť silového  obsadzovania sem, dramatickosť dôsledkov tam. Cieľ nakoniec skoro vždy posvätí prostriedky. Svet už bohužiaľ dávno zabudol a hlavne neriadi sa, v súlade so slovami Alberta Einsteina  „Žiadny cieľ nie je tak vysoký, aby ospravedlnil nečestné metódy“. Prioritne o formu prevedenia vlastne ani nešlo.  Podstatný bol výsledok. Politici tých dní sa rozhodli ísť týmto scenárom. Na rozdiel od tých, ktorí dávajú priestor propagande, ktorá  „pravdivo točí“ o tom, ako sa  včera i dnes rozmiestňujú jednotky NATO po okolitých krajinách Ruskej Federácie i po celom svete, alebo o  „výsostne mierotvornej“ potrebe  rozširovania NATO do krajín bývalej Varšavskej dohody, a to aj proti stále platnému(?) Budapeštianskemu memorandu podpísanému 5. decembra 1994. Clara pacta – boni amici. Dnes táto odveká pravda neplatí. Nenosí sa  keď ide o moc, svetovládu a nadväzne o bohatstvo sveta. Rovnako ako vtedy, tak aj dnes je príčina výsostne len a len strategická. Teda nie internacionálna pomoc proti kontrarevolúcií, či stráženie demokracie! Ako nám to chce niekto nahovoriť. Hlúposť, alebo je to trochu inák?  Havko bude celkom isto inde zakopaný. Nie, nie tak ako nám to  bolo vtedy interpretované a s kozmetickými úpravami je podsúvané až podnes. Klamstvo ašpirujúce na pravdu meniacu sa v čase. Zlý terminus. Pravda je len jedna a nemení sa, akokoľvek  vysvetľované. Hlavným cieľom totiž nebolo potlačiť kontrarevolúciu,  ergo črtajúce sa vnútropolitické zmeny, ako sa to nesprávne traduje, ktoré sú známe pod súhrnným názvom „pražské jaro 1968“. Skutočným motívom i cieľom bolo  na území Česko-Slovenska trvale umiestniť Sovietsku armádu spolu s príslušnou jurisdikciou a velením, presne tak, ako to má US Army  napríklad v Nemecku  od konca II. svetovej vojny doteraz. Nihil  novi sub sole – ako už dávno povedal ben Akiba, starožidovský  filozof.

Všetko začalo ešte v roku 1961, kedy sa Sovietsky zväz  rozhodol zmeniť svoju vojenskú doktrínu. Vojenské technológie tej doby, ako aj jadrové a termonukleárne zbrane sa postupne dostávali na zrovnateľnú úroveň oboch svetových mocností. A svet sa stával čoraz viac bipolárnym.  Dovtedajší hráči (Veľká Británia a Francúzsko) strácali dych. Nemecký treťorišový experiment o ovládnutí sveta tiež nevyšiel. Tak obaja povojnoví, víťazi a dnes ideologickí  a mocenskí protivníci  sa museli strážiť.  A najefektívnejšie to ide prostredníctvom dobre zvolenej stratégie a tá je paralelou doby. Teda dovtedy obranná stratégia   Sovietskeho zväzu mala prejsť na stratégiu útočnú.  Čo v praxi znamenalo, že bude namierená  nielen politický a propagačne, ale a to hlavne  aj vojensky na protivníka, čo v tomto prípade  znamenalo proti západným krajinám a teda NATO. Bývalí spojenci sa stávajú čoraz väčšími súpermi. Tým však neobyčajne vzrástla aj strategická úloha Česko-Slovenska, susediaceho s Rakúskom a SRN, čoby nástupišťom pre potencionálne útočiace vojská v stredoeurópskom priestore. Existuje jedna trefná anekdota: „Je nehorázne, že Sovietsky zväz, či dnes Ruská Federácia si dovolila postaviť svoje hranice hneď vedľa vojenských základní NATO. Je to exemplárny prípad imperiálnych chúťok agresora“. Trvalé umiestnenie armád Varšavskej dohody presnejšie povedané sovietskych vojsk v Česko-Slovensku je analógia a  strategická odpoveď ku už existujúcim základniam NATO.  V opačnom garde. Zmena doktríny z obrannej na útočnú prirodzene aktuálne vyvolala aj potrebu, konkrétnejšie  nevyhnutnosť permanentnej dislokácie sovietskych vojsk na česko-slovenskom území. Lenže česko-slovenský prezident Antonín Novotný požiadavky rozmiestnenia sovietskych vojenských jednotiek na území Česko-Slovenska s neobvyklou statočnosťou odmietal.

Stav česko-slovenskej armády v prvej polovine 60. rokov  predstavoval zhruba 150 tisíc osôb, čo  vtedy bolo na hranici domácej hospodárskej únosnosti. ZSSR ale požadoval v súvislosti so svojou novou útočnou doktrínou proti západnej Európe, aby počas mobilizácie bola povolaná do zbrane približne 10 percentná časť česko-slovenskej mužskej populácie!  Iba príprava nevyhnutných rezerv pre takú mobilizáciu in spe, by vyžadovala astronomické finančné  prostriedky. Česko-slovenská vláda bola donútená ustúpiť sovietskej požiadavke, aspoň v smere na umiestnenie  raketových nosičov jadrových zbraní a následne i jadrových hlavíc na svojom území.

 I. Ako to teda bolo s taktickými zbraňami?               

Začiatkom 60. rokov armády Varšavskej dohody síce boli vyzbrojené operačnými taktickými raketovými systémami s doletom 39 a 170 km. Ale raketové nosiče aj  keď bez hlavíc, boli pod sovietskou kontrolou. Predstavitelia satelitných štátov sovietskeho bloku nemali na ich prípadné nasadenie žiadny vplyv. Podľa tajných zmlúv o raketovej výzbroji, ktoré Česko-Slovensko so Sovietskym zväzom podpísalo 30.8.1961 a 23.2.1962, mali byť v prípade „mimoriadnych udalostí“ pomocou „špeciálnej kompletačnej jednotky“ privezené do Česko-Slovenska jadrové hlavice, skladované do tej doby na sovietskom území. Ale na skompletovanie jadrových hlavíc s raketovými nosičmi včítane aj ich prepravy zo ZSSR sa predpokladal čas od 18 do 22 hodín. To ale znamenalo, že by Č-SLA proti vojskám  NATO, ktoré disponovali taktickými jadrovými prostriedkami už na stupni pluku, musela zahájiť bojovú činnosť bez nich. Dňa 15.12.1965 podpísali sovietsky a česko-slovenský minister obrany tajnú Dohodu medzi vládou ZSSR a vládou Č-SSR o opatreniach vedúcich ku zvýšeniu bojovej pohotovosti raketových vojsk. Ich podstatou  a prioritou bolo vybudovanie troch skladísk  jadrových  hlavíc na česko-slovenskom území. Tie by potom umožňovali skrátiť časový interval pre vybavenie rakiet jadrovými hlavicami do troch hodín. Prvý tajomník ÚV KSČ a prezident Č-SSR Antonín Novotný súhlasil so znením zmluvy z decembra 1965 o rozmiestnení strategických zbraní aj s ich špecializovanou obsluhou avšak v počte najviac niekoľko stoviek sovietskych vojenských špecialistov. Nie však s umiestnením posádok s konvenčnou výzbrojou, a teda s omnoho väčším kontingentom vojakov, ako  si mimo uzavretej zmluvy  to prial  a predstavoval Sovietsky zväz. Po poslednom odmietnutí prezidenta a prvého tajomníka KSČ Antonína Novotného behom oficiálnej návštevy Prahy 8.12.1967, Leonid Brežněv miesto priamo späť do ZSSR, odletel do Bratislavy za Alexandrom Dubčekom, aby zariadil po straníckej línii vystriedanie  „neprechodného“ Novotného v čele KSČ.  Ale Antonína Novotného z postu prezidenta odvolať KSČ formálne nemohla. Tak sa pripravil scenár, aby sa vo februári 1968    naordinovalo uvoľnenie cenzúry, a aby tak mal „takzvaný hnev“ pracujúceho ľudu voči Novotnému voľný priechod v oznamovacích prostriedkoch, a tým sa uľahčila cesta k jeho  definitívnemu odvolaniu z funkcie prezidenta Č-SSR i čela KSČ.  Formálne Antonín Novotný 22. 3. 1968 abdikoval sám. Zo zdravotných dôvodov. Teda nebol  odvolaný, ale „odstúpený“. Toto Moskovské naordinovanie „ozdravovacieho“ procesu malo jednoznačnú indikáciu. A čo kontraindikácia?  Aké to  mohlo, ale aj malo vedľajšie účinky?  Už  ráz zastavenie a zrušenie cenzúrnych zásahov politickej moci, už potom nešlo  len tak bez represií znovu nastoliť.  To bol dôsledok a možno i cieľ tejto politickej rošády a uvoľnenia. Dobre vymyslené. S odstupom času by bolo ťažko si myslieť, že aj vedľajšie dôsledky by boli úplne nechcené resp. neplánované. Akékoľvek zrovnávanie s rokom 1956 v Maďarsku je scestné a nepodložené.  Pokrytecké. Obe udalosti sa odohrali za úplne iných vnútroštátnych i medzinárodných podmienok s absolútne nekompatibilnými cieľmi a v iných dobách. Rok 1956 „demokratické“ bombardovanie Suezského prieplavu počas operácie  Mušketier. Rok 1968 sa vyznačoval študentsko-občianskymi nepokojmi hlavne vo Francúzsku. Zrovnateľná bola  v oboch prípadoch len  následná propaganda Západu.

II. Sovietska armáda potrebovala byť dislokovaná v našej republike čo najskôr a prakticky za každú cenu…

Brežnev ale nepočítal so „slabosťou“ svojho vyvolenca. Alexander Dubček miesto toho, aby jednal podľa pokynov Brežneva, moskovského politbyra a sovietskeho vedenia sa nechal ovplyvňovať svojimi spolupracovníkmi, ktorí sovietske plány chceli zmariť. Tu sa rodila Dubčekova obľúbenosť a popularita u občanov republiky a aj vo svete. Myslím si, že bol čestný človek, ale dobrý politik zrejme nie. Nepochopil dobu a mocenské rozloženie síl vo svete. „Socializmus s ľudskou tvárou“ je rovnako ako „Nežná revolúcia“ či „Humanitárne bombardovanie“ len propagandistickým  contradictio in adiecto (rozpor medzi prídavným menom a podstatným menovcom), trikom pre naivných. Dubček otáľal so zvolením k umiestneniu sovietskych vojsk s konvenčnou výzbrojou. V priebehu mája 1968 Dubčekovi v Moskve upresnili svoju požiadavku: na 10 až 12 tisíc vojakov Varšavskej dohody, presnejšie povedané Sovietskej armády, umiestniť na česko-slovenskom území. Politickým bonusom pre Moskvu bolo aj uvoľnenie v spoločnosti,  ba i v najvyšších štruktúrach vedenia štátu. V dôsledku čoho sa situácia v štáte a nálada v spoločnosti stala pre sovietskych jastrabov vítanou zámienkou na vojenský zásah. Prostredníctvom ktorého sa vytvoril predpoklad efektívne odstrániť anomáliu, keď v samotnom centre a priestore predpokladanej konfrontácie  medzi Varšavskou zmluvou a NATO ležalo územie, ktoré  síce bolo v oblasti sovietskeho záujmu resp.  patriace  do  sovietskeho bloku, ale priamo Sovietskym zväzom vojensky kontrolované nebolo. Za stavu, kedy Sovietsky zväz nemal svoje jednotky v Česko-Slovensku, každý presun vojenského kontingentu zo ZSSR na západnú hranicu Česko-Slovenska, nevyhnutný pre plánovaný útok proti Západu, by vyvolal pozornosť tajných služieb a spravodajských štruktúr celého sveta.  Pri dislokácií sovietskych vojsk v Česko-Slovensku, presuny sovietskych vojsk a vojenského materiálu tam a späť, by už nebudili až takú veľkú pozornosť. A o to šlo.  Pozičný a veľmocenský pretek i súboj dvoch hegemónov si to vyžadoval. Išlo o  prípravu na potencionálny stret  v období vrcholiacej studenej vojny. To je skutočný zmysel invázie do Česko-Slovenska v  auguste roku 1968.

Post scriptum: čitateľov aj historikov istotne napadne pochybnosť, ktorú budú chcieť zdokladovať niekoľkými historickými faktami. Tých ktoré by skôr podporili iný výklad tejto udalosti. Klasického. Toho, ktorý predstavuje  oba naše národy ako hrdinné. V boji Dávida s Goliášom? Ale, ale… Veľa z týchto faktov sú len vyfabrikovanými  kulisami pre podporu oficialnej  verzie, tak ako ju pozná väčšina verejnosti. Niektorých vyrobených dokonca post festum. Jedným z najdiskutovanejších  je verejnosti dobre známy „Pozývaci list“, odovzdaný  osobne Leonidovi Brežnevovi 3. augusta 1968  počas konferencie v bratislavskom hoteli Sorea. List podpísali: Alois Jindra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek (ten  naviac napísal osobný list  Brežnevovi už skôr , ktorý mu odovzdal ešte počas stretnutia v Čiernej nad Tisou 29. – 30. júla 1968) a Vasiľ Biľak. Tento list–dokument sa stal oným „uholným kameňom“  oficiálneho výkladu. Zamyslime sa, kto už dnes pravoverne a objektívne zdokumentuje dôvod napísania týchto listov?  Osobne sa prikláňam, že išlo najpravdepodobnejšie o kariérnu iniciatívu ich protagonistov. Aktivita Antonína Kapeka tomu pregnantne nasvedčuje, ako aj jeho neskoršie významné normalizačné pôsobenie a postavenie. Historická paralela – Judášove strieborniaky.  Aj  bez Judášovej zrady (detail), by bol Ježiš Kristus ukrižovaný (teologická podstata). Rovnako ako aj bez Pozývacieho listu (časť)  by  Sovietske vojská boli rozmiestnené v Česko-Slovensku (celok).  Teda rovnako, ako  bolo písané v biblickej dobe o zrade a ukrižovaní Krista, tak aj  v roku 1968 o pozvaní  a samotnej invázií rovnako nevyhnutné. Súslednosti zrada vs. ukrižovanie, či pozvanie  vs. invázia sú druhotné a nie tak podstatné. Dôležitosť je sama o sebe v ukrižovaní resp. invazií. Vždy budeme vedome či dokonca plánovane hľadať, či dokonca vymýšľať mozaiky dôvodov (častí). Podľa potreby a cieľa eventuálnej propagandy. Ak však pripustíme skúmanie príčin „Pražského jara“ prostredníctvom holizmu (teória celostnosti), ktorý zdôrazňuje prioritu celku pred časťou, tak musíme dôjsť k jednoznačnému záveru v zmysle: „Celok je viac než súhrn jeho častí“ (Aristoteles). Takýto holistický pohľad v tomto prípade potvrdzuje hore nami uvedené závery i napriek tomu, že  individuálne interpretované jednotlivé  fakty aj v súhrne, nie sú úplne tieto závery potvrdzujúce. Ale z hľadiska celku je iba jedno vysvetlenie príčin udalosti z pred päťdesiatdva rokov. A to v kontexte tej doby bola ich strategická nevyhnutnosť. august 2020.                       

Ladislav Hraško