Článok Vladimíra Putina „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“
Počas nedávnej priamej linky, keď sa ma pýtali na rusko-ukrajinské vzťahy, som povedal, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ – jediný celok. Tieto slová neboli motivované nejakými krátkodobými úvahami ani podnietené súčasným politickým kontextom. Je to to, čo som už povedal pri mnohých príležitostiach a v čo pevne verím. Preto považujem za potrebné podrobne vysvetliť svoju pozíciu a podeliť sa o svoje hodnotenie dnešnej situácie.
Najskôr by som chcel zdôrazniť, že múr, ktorý sa v posledných rokoch vynoril medzi Ruskom a Ukrajinou, medzi časťami v podstate rovnakého historického a duchovného priestoru, je podľa mňa našim veľkým častým nešťastím a tragédiou. Toto sú v prvom rade dôsledky našich vlastných chýb, ktoré sme urobili v rôznych časových obdobiach. Ale sú tiež výsledkom zámerného úsilia síl, ktoré sa vždy usilovali o narušenie našej jednoty. Vzorec, ktorý používajú, je známy od nepamäti – rozdeľuj a panuj. Nie je tu nič nové. Z toho vyplývajú pokusy hrať na „národnú otázku“ a zasievať medzi ľuďmi rozpor, pričom hlavným cieľom je rozdeliť a potom postaviť časti slobodného ľudu proti sebe.
Aby sme lepšie pochopili súčasnosť a hľadeli do budúcnosti, musíme sa obrátiť k histórii. V tomto článku určite nie je možné zahrnúť všetok vývoj, ktorý sa udial za viac ako tisíc rokov. Zameriam sa však na kľúčové, rozhodujúce momenty, ktoré sú pre nás dôležité na zapamätanie, tak v Rusku, ako aj na Ukrajine.
Rusi, Ukrajinci a Bielorusi sú všetci potomkovia Starej Rusi, ktorý bol najväčším štátom v Európe. Slovanské a ďalšie kmene na celom obrovskom území – od Ladogy, Novgorodu a Pskova po Kyjev a Černigov – boli navzájom spojené jedným jazykom (ktorý dnes označujeme ako staroruský), hospodárskymi väzbami, vládou kniežat dynastie Rurikovcov, a – po krste Rusa – pravoslávna viera. Duchovná voľba, ktorú urobil svätý Vladimír, ktorý bol kniežaťom v Novgorode aj veľkokniežaťom v Kyjeve, stále do veľkej miery určuje našu príbuznosť.
Kyjevský trón mal v Starej Rusi dominantné postavenie. To bolo zvykom už od konca 9. storočia. Príbeh minulých rokov zachytil pre potomkov slová Olega Proroka o Kyjeve: „Nech je to matka všetkých ruských miest.“
Rovnako ako iné európske štáty tej doby, aj neskôr staroveká Rus čelila úpadku ústrednej vlády a fragmentácii. Šľachta aj obyčajný ľud zároveň vnímali Rus ako spoločné územie, ako svoju vlasť.
Fragmentácia sa zosilnila po ničivej invázii Batu Chána, ktorá pustošila mnoho miest vrátane Kyjeva. Severovýchodná časť Rusi padla pod kontrolu Zlatej hordy, ale zachovala si obmedzenú suverenitu. Južné a západné ruské krajiny sa zväčša stali súčasťou Litovského veľkovojvodstva, ktoré – čo je najvýznamnejšie – sa v historických záznamoch označovalo ako Litovské a Ruské veľkovojvodstvo.
Členovia kniežacích a „boyarských“ rodov zmenili službu z jedného kniežaťa na druhého, bojovali medzi sebou navzájom, ale tiež nadväzovali priateľstvá a spojenectvá. Vojvoda Bobrok z Volyne a synovia litovského veľkovojvodu Algirdasa – Andrej z Polotska a Dmitrij z Brjanska – bojovali po boku moskovského veľkovojvodu Dmitrija Ivanoviča na ihrisku Kulikovo. Zároveň litovský veľkovojvoda Jogaila – syn princeznej z Tveru – viedol svoje jednotky, aby sa pripojili k Mamai. Toto sú všetky stránky našej zdieľanej histórie, odrážajúce ich zložitú a mnohorozmernú povahu.
Najdôležitejšie je, že ľudia v západných aj východných ruských krajinách hovorili rovnakým jazykom. Ich viera bola pravoslávna. Až do polovice 15. storočia zostala na mieste jednotná cirkevná vláda.
V novej etape historického vývoja sa Litovská Rus a Moskovská Rus mohli stať príťažlivými a konsolidačnými územiami starovekej Rusi. Stalo sa tak, že Moskva sa stala centrom znovuzjednotenia, pokračujúcim v tradícii staroruskej štátnosti. Moskovské kniežatá – potomkovia kniežaťa Alexandra Nevského – odhodili zahraničné jarmo a začali zhromažďovať ruské krajiny.
V Litovskom veľkovojvodstve sa vyvíjali ďalšie procesy. V 14. storočí litovská vládnuca elita konvertovala na katolicizmus. V 16. storočí podpísala Lublinskú úniu s Poľským kráľovstvom, aby vytvorili Poľsko-litovské spoločenstvo. Poľská katolícka šľachta získala na území Ruska značné majetkové podiely a výsady. V súlade s Brestským zväzom z roku 1596 sa časť západoruského pravoslávneho duchovenstva podriadila pápežovej autorite. Začal sa proces polonizácie a latinizácie, ktorý vytlačil pravoslávie.
Dôsledkom toho bolo, že v 16. – 17. storočí v regióne Dnepra naberalo na sile oslobodzovacie hnutie pravoslávneho obyvateľstva. Udalosti za čias hejtmana Bohdana Chmelnického sa stali zlomovým bodom. Jeho podporovatelia sa usilovali o autonómiu medzi poľsko-litovským spoločenstvom.
Záporožský hostiteľ vo svojej výzve 1649 kráľovi poľsko-litovského spoločenstva požadoval, aby boli rešpektované práva ruského pravoslávneho obyvateľstva, aby kyjevský vojvoda bol ruského a gréckeho vyznania a aby prenasledovanie Božích cirkví mohlo byť zastavené. Kozákov však nebolo počuť.
Bohdan Khmelnytsky potom podal odvolanie proti Moskve, ktoré zvážil Zemský Sobor. 1. októbra 1653 sa členovia najvyššieho zastupiteľského orgánu ruského štátu rozhodli podporiť svojich bratov vo viere a vziať si ich pod patronát. V januári 1654 perejaslavská rada toto rozhodnutie potvrdila. Veľvyslanci Bohdana Chmelnického a Moskvy následne navštívili desiatky miest vrátane Kyjeva, ktorého obyvateľstvo prisahalo vernosť ruskému cárovi. Mimochodom, pri uzavretí Lublinskej únie sa nič také nestalo.
Bohdan Khmelnytsky v liste adresovanom Moskve v roku 1654 poďakoval cárovi Aleksejovi Michajlovičovi za to, že „celé Záporožské vojsko a celý ruský pravoslávny svet vzal pod mocnú a výsostnú ruku cára“. Znamená to, že vo svojich výzvach poľskému kráľovi aj ruskému cárovi sa kozáci odvolávali a definovali ako ruskí pravoslávni ľudia.
V priebehu zdĺhavej vojny medzi ruským štátom a poľsko-litovským spoločenstvom by sa niektorí hejtmani, nástupcovia Bohdana Chmelnického, „odpútali“ od Moskvy alebo by hľadali podporu vo Švédsku, Poľsku alebo Turecku. Pre ľudí to však bola opäť vojna oslobodenia. Skončilo to prímerie z Andrusova v roku 1667. Konečný výsledok bol spečatený Zmluvou o ustavičnom mieri v roku 1686. Ruský štát začlenil mesto Kyjev a pozemky na ľavom brehu Dnepra, vrátane Poltavy, Černigovskej oblasti a Záporožie. Ich obyvatelia sa znovu spojili s hlavnou časťou ruského pravoslávneho ľudu. Tieto územia sa označovali ako „Malorossia“ (Malá Rus).
Názov „Ukrajina“ sa používal častejšie vo význame staroruského slova „okraina“ (periféria), ktoré sa nachádza v písomných prameňoch z 12. storočia, vzťahujúcich sa na rôzne pohraničné územia. A slovo „ukrajinský“, súdené podľa archívnych dokumentov, sa pôvodne vzťahovalo na pohraničnú stráž, ktorá chránila vonkajšie hranice.
Na pravom brehu, ktorý zostal pod poľsko-litovským spoločenstvom, sa obnovili staré rády a zosilnil sa sociálny a náboženský útlak. Naopak, pozemky na ľavom brehu, ktoré sa dostali pod ochranu zjednoteného štátu, zaznamenali rýchly rozvoj. Masovo sa sem sťahovali ľudia z druhého brehu Dnepra. Hľadali podporu u ľudí, ktorí hovorili rovnakým jazykom a mali rovnakú vieru.
Počas Veľkej severnej vojny so Švédskom nestáli ľudia v Malorossii pred výberom, s kým sa postavia na stranu. Len malá časť kozákov podporila Mazepovu vzburu. Ľudia všetkých rádov a stupňov sa považovali za Rusov a pravoslávnych.
Kozáci vyšší dôstojníci patriaci k šľachte by dosiahli v Rusku výšky politickej, diplomatickej a vojenskej kariéry. Absolventi akadémie Kyjev-Mohyla hrali v cirkevnom živote poprednú rolu. Bolo tomu tak aj počas hetmanátu – v podstate autonómneho formovania štátu so zvláštnou vnútornou štruktúrou – a neskôr v Ruskej ríši. Malorusi v mnohom pomohli vybudovať veľkú spoločnú krajinu – jej štátnosť, kultúru a vedu. Podieľali sa na výskume a vývoji na Urale, Sibíri, Kaukaze a Ďalekom východe. Počas obdobia Sovietskeho zväzu mali domorodci z Ukrajiny vo vedení jednotného štátu mimochodom najvyššie posty vo vedení zjednoteného štátu. Stačí povedať, že Nikita Chruščov a Leonid Brežnev, ktorých stranícky životopis bol najužšie spojený s Ukrajinou.
V druhej polovici 18. storočia, po vojnách s Osmanskou ríšou, Rusko začlenilo Krym a krajiny čiernomorského regiónu, ktoré sa stali známym ako Novorossija. Obývali ich ľudia zo všetkých ruských provincií. Po rozdelení poľsko-litovského spoločenstva získalo ruské impérium späť západné staroruské krajiny s výnimkou Haliče a Zakarpatska, ktoré sa stali súčasťou rakúskeho – a neskôr rakúsko-uhorského – impéria.
Začlenenie západných ruských krajín do jedného štátu nebolo iba výsledkom politických a diplomatických rozhodnutí. Bolo to podložené spoločnou vierou, spoločnými kultúrnymi tradíciami a – ešte raz by som to rád zdôraznil – jazykovou podobnosťou. Už na začiatku 17. storočia teda jeden z hierarchov uniatskej cirkvi Joseph Rutsky oznámil Rímu, že ľudia v Moscovia nazývajú Rusov z Poľsko-litovského spoločenstva svojimi bratmi, že ich spisovný jazyk je úplne identický, a rozdiely v ľudovej reči boli zanedbateľné. Obdobne s obyvateľmi Ríma a Bergama. Ide o, ako vieme, stred a sever moderného Talianska.
Mnoho storočí fragmentácie a života v rôznych štátoch prirodzene prinieslo regionálne jazykové zvláštnosti, ktoré vyústili do vzniku dialektov. Verejný jazyk obohatil spisovný jazyk. Obrovskú úlohu tu zohrali Ivan Kotlyarevskij, Grigorij Skovoroda a Taras Ševčenko. Ich diela sú našim spoločným literárnym a kultúrnym dedičstvom. Taras Ševčenko písal poéziu v ukrajinskom jazyku, prózu najmä v ruštine. Knihy Nikolay Gogola, ruského vlastenca a rodáka z Poltavshchyny, sú písané v ruštine a sú plné malorských ľudových porekadiel a motívov. Ako možno rozdeliť toto dedičstvo medzi Rusko a Ukrajinu? A prečo to robiť?
Juhozápadné krajiny Ruskej ríše, Malorusko a Novorossija a Krym sa vyvíjali ako etnicky a nábožensky rozmanité entity. Žili tu krymskí Tatári, Arméni, Gréci, Židia, Karaiti, Krymčakovia, Bulhari, Poliaci, Srbi, Nemci a ďalšie národy. Všetci si zachovali svoju vieru, tradície a zvyky.
Nebudem si nič idealizovať. Vieme, že existoval valujevský obežník z roku 1863 a potom Ems Ukaz z roku 1876, ktoré obmedzovali vydávanie a dovoz náboženskej a spoločensko-politickej literatúry v ukrajinskom jazyku. Je však dôležité pamätať na historický kontext. Tieto rozhodnutia boli prijaté na pozadí dramatických udalostí v Poľsku a želania vedúcich poľského národného hnutia využiť „ukrajinskú otázku“ vo svoj vlastný prospech. Dodám, že beletristické diela, knihy ukrajinskej poézie a ľudové piesne naďalej vychádzali. Existujú objektívne dôkazy o tom, že Ruská ríša bola svedkom aktívneho procesu rozvoja maloruskej kultúrnej identity vo väčšom ruskom národe, ktorý spájal Velikorusov, Malorusov a Bielorusov.
Zároveň sa medzi poľskou elitou a časťou maloruskej inteligencie začala formovať a presadzovať myšlienka ukrajinského ľudu ako národa oddeleného od Rusov. Pretože neexistoval nijaký historický základ – a ani nemohol byť, závery boli podložené všemožnými výmyslami, ktoré zachádzali až k tvrdeniu, že Ukrajinci sú praví Slovania a Rusi Moskovčania nie. Takéto „hypotézy“ sa čoraz viac využívali na politické účely ako nástroj súperenia medzi európskymi štátmi.
Od konca 19. storočia sa rakúsko-uhorské orgány uchýlili k tomuto príbehu a použili ho ako protiváhu poľského národného hnutia a prosmusovských nálad v Haliči. Počas prvej svetovej vojny hrala Viedeň úlohu pri formovaní takzvanej Légie ukrajinských Sichových strelcov. Haličania podozriví zo sympatií k pravoslávnemu kresťanstvu a k Rusku boli vystavení brutálnym represiám a boli uvrhnutí do koncentračných táborov Thalerhof a Terezin.
Ďalší vývoj súvisel s rozpadom európskych ríš, s tvrdou občianskou vojnou, ktorá vypukla na rozsiahlom území bývalého ruského impéria, a so zahraničnými intervenciami.
Po februárovej revolúcii, v marci 1917, bola v Kyjeve založená ústredná rada, ktorá sa mala stať orgánom najvyššej moci. V novembri 1917 vo svojom Treťom Univerzále vyhlásila vytvorenie Ukrajinskej ľudovej republiky (UĽR) ako súčasti Ruska.
V decembri 1917 pricestovali zástupcovia UĽR do Brest-Litovska, kde rokovalo sovietske Rusko s Nemeckom a jeho spojencami. Na zasadnutí 10. januára 1918 prečítal vedúci ukrajinskej výpravy nótu proklamujúcu nezávislosť Ukrajiny. Následne vyhlásila ústredná rada Ukrajinu vo svojom štvrtom Univerzále, za nezávislú.
Deklarovaná suverenita netrvala dlho. Len o pár týždňov neskôr podpísali delegáti Rady samostatnú zmluvu s krajinami nemeckého bloku. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko boli v tom čase v zúfalej situácii a potrebovali ukrajinský chlieb a suroviny. Za účelom zabezpečenia rozsiahlych dodávok získali súhlas s vyslaním svojich vojakov a technického personálu do UĽR. V skutočnosti sa to používalo ako zámienka na okupáciu.
Pre tých, ktorí sa dnes vzdali úplnej kontroly nad Ukrajinou nad vonkajšími silami, by bolo poučné pamätať na to, že ešte v roku 1918 sa takéto rozhodnutie stalo pre vládnuci režim v Kyjeve osudným. Za priameho zapojenia okupačných síl bola zvrhnutá ústredná rada a k moci sa dostal hejtman Pavlo Skoropadskij, ktorý namiesto UĽR vyhlasoval ukrajinský štát, ktorý bol v podstate pod nemeckým protektorátom.
V novembri 1918 – po revolučných udalostiach v Nemecku a Rakúsko – Uhorsku – nastúpil Pavlo Skoropadskyi, ktorý stratil podporu nemeckých bajonetov, iným smerom a vyhlásil, že „Ukrajina sa má ujať vedenia pri formovaní Všeruskej federácie„. Režim sa však čoskoro opäť zmenil. Teraz nastal čas takzvaného riaditeľstva.
Na jeseň 1918 ukrajinskí nacionalisti vyhlásili Západoukrajinskú ľudovú republiku (ZUĽR) a v januári 1919 oznámili jej zjednotenie s Ukrajinskou ľudovou republikou. V júli 1919 boli ukrajinské sily rozdrvené poľskými jednotkami a územie bývalej ZUĽR prešlo pod poľskú nadvládu.
V apríli 1920 Symon Petliura (vykreslený ako jeden z „hrdinov“ na dnešnej Ukrajine) uzavrel v mene riaditeľstva UĽR tajné konvencie a vzdal sa – výmenou za vojenskú podporu – Haliče a krajiny západného Volyne Poľsku. V máji 1920 vstúpili Petliurčania do Kyjeva v kolóne poľských vojenských jednotiek. Ale nie nadlho. Už v novembri 1920 sa po prímerí medzi Poľskom a sovietskym Ruskom zvyšky Petliurových síl vzdali tým istým Poliakom.
Príklad UĽR ukazuje, že rôzne druhy kvázištátnych formácií, ktoré sa objavili v bývalom ruskom impériu v čase občianskej vojny a turbulencie, boli vo svojej podstate nestabilné. Nacionalisti sa usilovali o vytvorenie vlastných nezávislých štátov, zatiaľ čo vodcovia Bieleho hnutia presadzovali nedeliteľné Rusko. Mnohé z republík založených prívržencami boľševikov sa tiež nevideli mimo Ruska. Napriek tomu ich vodcovia boľševickej strany niekedy z rôznych dôvodov v podstate vyhnali zo Sovietskeho Ruska.
Začiatkom roku 1918 bola teda vyhlásená Donecko-krivojská sovietska republika Rog a požiadala Moskvu, aby ju začlenila do sovietskeho Ruska. To sa stretlo s odmietnutím. Počas stretnutia s vodcami republiky Vladimir Lenin trval na tom, aby konali ako súčasť sovietskej Ukrajiny. 15. marca 1918 ústredný výbor Ruskej komunistickej strany (boľševici) priamo nariadil vyslanie delegátov na Ukrajinský kongres Sovietov, a to aj z Doneckej kotliny, a aby sa na kongrese vytvorila „jedna vláda pre celú Ukrajinu“. Územie Sovietskej republiky Doneck-Krivoj Rog neskôr tvorilo väčšinu regiónov juhovýchodnej Ukrajiny.
Podľa Rigskej zmluvy z roku 1921, uzavretej medzi ruskou SFSR, ukrajinskou SSR a Poľskom, boli západné krajiny bývalého ruského impéria postúpené Poľsku. V medzivojnovom období poľská vláda pokračovala v aktívnej politike presídľovania a usilovala sa o zmenu etnického zloženia východných pohraničí – poľský názov pre dnešnú západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a časti Litvy. Oblasti boli podrobené tvrdej polonizácii, bola potlačená miestna kultúra a tradície. Neskôr, počas druhej svetovej vojny, to radikálne skupiny ukrajinských nacionalistov použili ako zámienku na teror nielen proti poľskému, ale aj proti židovskému a ruskému obyvateľstvu.
V roku 1922, keď vznikol ZSSR, pričom sa jedným z jeho zakladateľov stala Ukrajinská sovietska socialistická republika, viedla dosť boľavá debata medzi boľševickými vodcami uskutočnenie Leninovho plánu na vytvorenie zväzového štátu ako federácie rovnakých republík. Právo na slobodný odchod republík z Únie bolo obsiahnuté v texte Deklarácie o vytvorení Zväzu sovietskych socialistických republík a následne v Ústave ZSSR z roku 1924. Týmto spôsobom autori zasadili do základov našej štátnosti najnebezpečnejšiu časovanú bombu, ktorá explodovala v okamihu, keď bol preč bezpečnostný mechanizmus poskytovaný vedúcou úlohou KSSZ, keď sa strana zrútila zvnútra. Nasledovala „prehliadka suverenít“. 8. decembra 1991
V 20. – 30. rokoch 20. storočia boľševici aktívne propagovali „lokalizačnú politiku“, ktorá mala v Ukrajinskej SSR formu ukrajinizácie. Symbolicky, v rámci tejto politiky a so súhlasom sovietskych orgánov bol vrátený Mikhail Grushevskiy, bývalý predseda ústrednej rady, jeden z ideológov ukrajinského nacionalizmu, ktorého v určitom období podporovalo Rakúsko-Uhorsko, a bol v ZSSR zvolený za člena Akadémie vied.
Politika lokalizácie nepochybne hrala hlavnú úlohu pri rozvoji a upevňovaní ukrajinskej kultúry, jazyka a identity. Zároveň pod zámienkou boja proti takzvanému ruskému veľmocenskému šovinizmu bola často uvalená ukrajinizácia na tých, ktorí sa nevideli ako Ukrajinci. Táto sovietska národná politika zabezpečila na štátnej úrovni ustanovenie pre tri samostatné slovanské národy: Rus, Ukrajinec a Bielorus, namiesto veľkého ruského národa trojjediný ľud pozostávajúci z Velikorusov, Malorusov a Bielorusov.
V roku 1939 ZSSR znovu získal pozemky, ktoré predtým zabralo Poľsko. Hlavná časť z nich sa stala súčasťou sovietskej Ukrajiny. V roku 1940 Ukrajinská SSR začlenila časť Besarábie, ktorú od roku 1918 okupovalo Rumunsko, ako aj severnú Bukovinu. V roku 1948 sa ostrov Zmeyiniy (hadí ostrov) v Čiernom mori stal súčasťou Ukrajiny. V roku 1954 bola Krymská oblasť RSFSR poskytnutá Ukrajinskej SSR, čo bolo v hrubom rozpore s vtedy platnými právnymi normami.
Rád by som sa pozastavil nad osudom Podkarpatskej Rusi, ktorá sa po rozpade Rakúsko-Uhorska stala súčasťou Československa. Rusíni tvorili značný podiel miestneho obyvateľstva. Aj keď sa to už ťažko spomína, po oslobodení Zakarpatska sovietskymi jednotkami kongres pravoslávneho obyvateľstva regiónu hlasoval za zahrnutie Podkarpatskej Rusi do RSFSR alebo ako samostatná Karpatská republika do vlastného ZSSR. Napriek tomu bol výber ľudí ignorovaný. V lete roku 1945, historický čin znovuzjednotenie Podkarpatskej Ukrajiny „s jeho dávnou vlasťou, na Ukrajine“ – ako bolo oznámené v novinách Pravda.
Preto je moderná Ukrajina úplne produktom sovietskej éry. Vieme a dobre si pamätáme, že bol formovaný – z veľkej časti – na pozemkoch historického Ruska. Aby sme sa uistili, že to stačí, pozrite sa na hranice pozemkov znovu zjednotených s ruským štátom v 17. storočí a na územie Ukrajinskej SSR, keď opustila Sovietsky zväz.
Boľševici považovali ruský ľud za nevyčerpateľný materiál pre svoje sociálne experimenty. Snívali o svetovej revolúcii, ktorá vyhladí národné štáty. Preto boli tak veľkorysí pri kreslení hraníc a udeľovaní územných darov. Už nie je dôležité, aká presná bola predstava boľševických vodcov, ktorí rozrábali krajinu na kúsky. Môžeme nesúhlasiť s menšími detailmi, pozadím a logikou, ktorá stojí za určitými rozhodnutiami. Jeden fakt je krištáľovo jasný: Rusko bolo skutočne okradnuté.
Pri práci na tomto článku som sa spoliehal skôr na dokumenty typu „open source“ (otvorené zdroje), ktoré obsahujú známe fakty, ako na niektoré tajné záznamy. Vedúci predstavitelia modernej Ukrajiny a ich externí „patróni“ tieto skutočnosti radšej prehliadajú. Nenechajú si však ujsť príležitosť, a to tak v krajine, ako aj v zahraničí, odsúdiť „zločiny sovietskeho režimu“, vymenovať medzi nimi udalosti, s ktorými KSSS ani ZSSR, nieto moderné Rusko, nemajú nič spoločné . Úsilie boľševikov oddeliť od Ruska jeho historické územia sa zároveň nepovažuje za trestný čin. A vieme prečo: ak priniesli oslabenie Ruska, naše zlé želania sú s tým spokojné.
Samozrejme, vo vnútri ZSSR sa hranice medzi republikami nikdy nepovažovali za štátne hranice; boli nominálne v rámci jednej krajiny, ktorá, aj keď mala všetky atribúty federácie, bola vysoko centralizovaná – to bolo opäť zabezpečené vedúcou úlohou KSSZ. Ale v roku 1991 sa všetky tieto územia, a čo je dôležitejšie, ľudia, ocitli cez noc v zahraničí, odňatí, tentoraz skutočne, z ich historickej vlasti.
Čo sa dá na to povedať? Veci sa menia: krajiny a komunity nie sú výnimkou. Samozrejme, určitá časť ľudí v procese vývoja, ovplyvnená mnohými dôvodmi a historickými okolnosťami, si môže v určitom okamihu uvedomiť seba ako samostatný národ. Ako by sme sa k tomu mali správať? Existuje iba jedna odpoveď: s úctou!
Chcete si vytvoriť svoj vlastný štát: ste vítaní! Aké sú však pojmy? Pripomeniem hodnotenie jednej z najvýznamnejších politických osobností nového Ruska, prvým starostom Petrohradu Anatolijom Sobčakom. Ako právny expert, ktorý veril, že každé rozhodnutie musí byť legitímne, sa v roku 1992 stotožnil s týmto názorom: republiky, ktoré boli zakladateľmi Únie a ktoré vypovedali Zmluvu o únii z roku 1922, sa musia vrátiť k hraniciam, ktoré mali pred vstupom do Sovietskeho zväzu. Všetky ďalšie územné akvizície sú predmetom diskusií a rokovaní, pretože bola zrušená základná krajina.
Inými slovami, pri odchode si vezmite so sebou to, čo ste si priniesli. Túto logiku je ťažké vyvrátiť. Poviem len, že boľševici sa pustili do pretvárania hraníc už pred Sovietskym zväzom a manipulovali s územiami podľa svojich predstáv, bez ohľadu na názory ľudí.
Ruská federácia uznala nové geopolitické skutočnosti: nielenže uznala, ale skutočne urobila veľa pre to, aby sa Ukrajina stala samostatnou krajinou. Počas zložitých 90. rokov a v novom tisícročí sme Ukrajine poskytovali značnú podporu. Bez ohľadu na to, čo by „politická aritmetika“ vlastného Kyjeva mohla platiť, v rokoch 1991–2013 predstavovala ukrajinská rozpočtová úspora viac ako 82 miliárd USD, zatiaľ čo v súčasnosti zostáva na ruských platbách iba 1,5 miliardy USD za tranzit plynu do Európy. Keby sa zachovali hospodárske väzby medzi našimi krajinami, Ukrajina by sa tešila výhodám v hodnote desiatok miliárd dolárov.
Ukrajina a Rusko sa v priebehu desaťročí a storočí vyvíjali ako jednotný ekonomický systém. Hlboká spolupráca, ktorú sme mali pred 30 rokmi, je príkladom, na ktorý by sa Európska únia mala pozerať. Sme prirodzenými komplementárnymi ekonomickými partnermi. Takýto úzky vzťah môže posilniť konkurenčné výhody a zvýšiť potenciál oboch krajín.
Ukrajina mala v minulosti veľký potenciál, ktorý zahŕňal výkonnú infraštruktúru, systém prepravy plynu, pokročilý staviteľský priemysel, letectvo, raketové a prístrojové inžinierstvo a tiež svetové vedecké, konštruktérske a inžinierske školy. Ukrajinskí vodcovia prevzali toto dedičstvo a vyhlásili nezávislosť a prisľúbili, že ukrajinská ekonomika bude jednou z popredných a že životná úroveň bude jednou z najlepších v Európe.
Dnes sa potápajú technologicky vyspelí giganti, ktorí boli kedysi pýchou Ukrajiny a celej Únie. Strojárska výroba klesla za desať rokov o 42 percent. Rozsah deindustrializácie a celková ekonomická degradácia je viditeľná vo výrobe elektriny na Ukrajine, ktorá za 30 rokov zaznamenala takmer dvojnásobný pokles. Napokon, podľa správ MMF, v roku 2019, pred vypuknutím pandémie koronavírusov, bolo ukrajinské HDP na obyvateľa pod 4 tisíc USD. Je to menej ako v Albánskej republike, Moldavskej republike alebo neuznanom Kosove. Ukrajina je v súčasnosti najchudobnejšou krajinou Európy.
Kto za to môže? Je to vina obyvateľov Ukrajiny? Rozhodne nie. Boli to ukrajinské úrady, ktoré sa vzdali úspechov mnohých generácií. Vieme, aký sú ľudia na Ukrajine pracovití a talentovaní. Môžu vytrvalo a odhodlane dosiahnuť úspech a vynikajúce výsledky. A tieto vlastnosti, ako aj ich otvorenosť, vrodený optimizmus a pohostinnosť nevyšli. Pocity miliónov ľudí, ktorí sa k Rusku správajú nielen dobre, ale s veľkou náklonnosťou, rovnako ako to cítime k Ukrajine, zostávajú rovnaké.
Do roku 2014 boli stovky dohôd a spoločných projektov zameraných na rozvoj našich ekonomík, obchodných a kultúrnych väzieb, posilnenie bezpečnosti a riešenie bežných sociálnych a environmentálnych problémov. Priniesli hmatateľné výhody ľuďom – v Rusku aj na Ukrajine. To sme považovali za najdôležitejšie. A preto sme mali plodnú interakciu so všetkými, zdôrazňujem, so všetkými vodcami Ukrajiny.
Aj po udalostiach v Kyjeve v roku 2014 som poveril ruskú vládu, aby vypracovala možnosti zachovania a udržania našich ekonomických väzieb v rámci príslušných ministerstiev a agentúr. Spoločná vôľa urobiť to isté však bola a stále je. Rusko je napriek tomu stále jedným z troch najlepších obchodných partnerov Ukrajiny a státisíce Ukrajincov k nám chodia pracovať a nájdu vítané prijatie a podporu. Takže, čo je to „agresívny štát“?
Keď sa zrútil ZSSR, mnoho ľudí v Rusku a na Ukrajine úprimne verilo a predpokladalo, že naše úzke kultúrne, duchovné a ekonomické väzby určite pretrvajú, rovnako ako spoločná existencia nášho ľudu, ktorý mal vždy v jadre pocit jednoty. Udalosti sa však – najskôr, postupne a potom rýchlejšie – začali uberať iným smerom.
Ukrajinské vládnuce kruhy sa v podstate rozhodli ospravedlniť nezávislosť svojej krajiny popretím svojej minulosti, s výnimkou hraničných záležitostí. Začali mytologizovať a prepisovať históriu, upravovať všetko, čo nás spájalo, a obdobie, keď bola Ukrajina súčasťou Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu, označovali ako okupáciu. Spoločná tragédia kolektivizácie a hladomoru na začiatku 30. rokov bola vykreslená ako genocída ukrajinského ľudu.
Radikáli a neonacisti boli voči svojim ambíciám otvorení a čoraz drzejší. Dopriali im ich úradné orgány aj miestni oligarchovia, ktorí okradli obyvateľov Ukrajiny a ukradnuté peniaze držali v západných bankách, pripravených predať svoju vlasť kvôli zachovaniu svojho kapitálu. K tomu treba pripočítať pretrvávajúcu slabosť štátnych inštitúcií a pozíciu ochotného rukojemníka geopolitickej vôle niekoho iného.
Pripomínam, že dávno, dávno pred rokom 2014, krajiny USA a EÚ systematicky a dôsledne tlačili na Ukrajinu, aby ju obmedzili a obmedzili hospodársku spoluprácu s Ruskom. My, ako najväčší obchodný a ekonomický partner Ukrajiny, sme navrhli diskusiu o vznikajúcich problémoch vo formáte Ukrajina – Rusko – EÚ. Zakaždým nám však povedali, že Rusko s tým nemá nič spoločné a že sa táto otázka týka iba EÚ a Ukrajiny. Západné krajiny de facto odmietli opakované výzvy Ruska na dialóg.
Ukrajinu krok za krokom vtiahla do nebezpečnej geopolitickej hry zameranej na premenu Ukrajiny na bariéru medzi Európou a Ruskom, odrazový mostík proti Rusku. Nevyhnutne prišiel čas, keď koncept „Ukrajina nie je Rusko“ už nebol možný. Bola tu potreba „protiruského“ konceptu, ktorý nikdy nebudeme akceptovať.
Majitelia tohto projektu vzali za základ starú pôdu poľsko-rakúskych ideológov pre vytvorenie „protimoskovského Ruska“. A nie je potrebné nikoho klamať, že sa to deje v záujme obyvateľov Ukrajiny. Poľsko-litovské spoločenstvo nikdy nepotrebovalo ukrajinskú kultúru, tým menej kozácku autonómiu. V Rakúsko-Uhorsku boli historické ruské krajiny nemilosrdne využívané a zostali najchudobnejšími. Nacisti, ktorých podporovali spolupracovníci z OUN-UPA, nepotrebovali Ukrajinu, ale životný priestor a otrokov árijských vládcov.
Vo februári 2014 sa nehovorilo ani o záujmoch ukrajinského ľudu. Oprávnená nespokojnosť verejnosti spôsobená akútnymi sociálno-ekonomickými problémami, chybami a nejednotným konaním vtedajších orgánov bola jednoducho cynicky zneužitá. Západné krajiny priamo zasahovali do vnútorných záležitostí Ukrajiny a podporovali puč. Ako baranidlo slúžili radikálne nacionalistické skupiny. Ich slogany, ideológia a do očí bijúca agresívna rusofóbia sa vo veľkej miere stali určujúcimi prvkami štátnej politiky na Ukrajine.
Všetky veci, ktoré nás doteraz spájali, sa dostali pod útok. V prvom rade ruský jazyk. Pripomínam, že nové „majdanské“ orgány sa najskôr pokúsili zrušiť zákon o štátnej jazykovej politike. Potom tu bol zákon o „čistení moci“, zákon o vzdelávaní, ktorý prakticky vyradil ruský jazyk z procesu vzdelávania.
A konečne, v máji tohto roku, súčasný prezident predložil Rade návrh zákona o „domorodom obyvateľstve“. Za pôvodných obyvateľov sú považovaní iba tí, ktorí tvoria etnickú menšinu a nemajú svoj vlastný štátny útvar mimo Ukrajiny. Zákon bol prijatý. Boli zasiate nové semená sváru. A to sa deje v krajine, ako som už poznamenal, ktorá je veľmi zložitá, pokiaľ ide o jej územné, národné a jazykové zloženie a históriu formovania.
Môže existovať argument: ak hovoríte o jedinom veľkom národe, o trojjedinom národe, tak v čom spočíva rozdiel v tom, za koho sa ľudia považujú – Rusi, Ukrajinci alebo Bielorusi. S týmto úplne súhlasím. Najmä preto, že určenie národnosti, najmä v zmiešaných rodinách, je právom každého jednotlivca, ktorý si môže slobodne zvoliť svoju vlastnú.
Faktom však je, že dnešná situácia na Ukrajine je úplne iná, pretože zahŕňa nútenú zmenu identity. A najpochopiteľnejšie je, že Rusi na Ukrajine sú nútení nielen popierať svoje korene, generácie svojich predkov, ale aj veriť, že Rusko je ich nepriateľ. Nebolo by prehnané tvrdiť, že cesta nútenej asimilácie, formovania etnicky čistého ukrajinského štátu, agresívneho voči Rusku, je vo svojich dôsledkoch porovnateľná s použitím zbraní hromadného ničenia proti nám. V dôsledku tak tvrdého a umelého rozdelenia Rusov a Ukrajincov sa ruský ľud môže celkovo znížiť o státisíce alebo dokonca milióny.
Napadnutá bola aj naša duchovná jednota. Rovnako ako za čias litovského veľkovojvodstva, aj tu bolo zahájené nové cirkevné. Sekulárne autority, neskrývajúce svoje politické ciele, bezostyšne zasahovali do cirkevného života a rozdeľovali veci, zmocňovali sa kostolov, bili kňazov a mníchov. Aj rozsiahla autonómia ukrajinskej pravoslávnej cirkvi pri zachovaní duchovnej jednoty s moskovským patriarchátom sa im veľmi nepáči. Musia za každú cenu zničiť tento prominentný a storočný symbol nášho príbuzenstva.
Myslím si, že je tiež prirodzené, že predstavitelia Ukrajiny opakovane hlasujú proti rezolúcii Valného zhromaždenia OSN odsudzujúcej glorifikáciu nacizmu. Pochody a fakľové sprievody na počesť zostávajúcich vojnových zločincov z jednotiek SS sa konajú pod ochranou úradných orgánov. Mazepa, ktorý zradil všetkých, Petliura, ktorý platil za poľské patronáty s ukrajinskými krajinami, a Bandera, ktorý spolupracoval s nacistami, sú hodnotení ako národní hrdinovia. Robí sa všetko pre to, aby sa z pamäti mladých generácií vymazali mená skutočných vlastencov a víťazov, ktorí boli vždy pýchou Ukrajiny.
Pre Ukrajincov, ktorí bojovali v Červenej armáde, v partizánskych jednotkách, bola Veľká vlastenecká vojna skutočne vlasteneckou vojnou, pretože bránili svoj domov, svoju veľkú spoločnú vlasť. Viac ako dvetisíc vojakov sa stalo hrdinami Sovietskeho zväzu. Medzi nimi aj legendárny pilot Ivan Kozhedub, nebojácny ostreľovač, obranca Odesy a Sevastopolu Ľudmila Pavlichenko, statočný veliteľ partizánov Sidor Kovpak. Táto nezdolná generácia bojovala, tí ľudia položili svoje životy za našu budúcnosť, za nás. Zabudnúť na ich obete znamená zradiť našich starých otcov, matky a otcov.
Protiruský projekt odmietli milióny Ukrajincov. Obyvatelia Krymu a obyvatelia Sevastopola sa rozhodli historicky. A ľudia na juhovýchode sa pokojne snažili obhájiť svoj postoj. Všetci z nich vrátane detí však boli označení ako separatisti a teroristi. Hrozili im etnické čistky a použitie vojenskej sily. A obyvatelia Donecka a Luganska sa chopili zbraní na obranu svojho domova, jazyka a života. Ponechali inú možnosť po nepokojoch, ktoré sa prehnali ukrajinskými mestami, po hrôze a tragédii z 2. mája 2014 v Odese, keď ukrajinskí neonacisti upálili ľudí zaživa a vytvorili z toho nového Khatyna? Rovnaký masaker bol pripravený vykonať aj stúpencami Banderu na Kryme, v Sevastopole, Donecku a Lugansku. Ani teraz tieto plány neopúšťajú. Čakajú na svoj čas. Ale ich čas nepríde.
Štátny prevrat a následné kroky kyjevských úradov nevyhnutne vyvolali konfrontáciu a občiansku vojnu. Vysoký komisár OSN pre ľudské práva odhaduje, že celkový počet obetí konfliktu na Donbase presiahol 13 000. Sú medzi nimi starší ľudia a deti. Sú to strašné, nenapraviteľné straty.
Rusko urobilo všetko pre to, aby zastavilo bratovraždu. Minské dohody zamerané na mierové urovnanie konfliktu na Donbase boli uzavreté. Som presvedčený, že stále nemajú alternatívu. V žiadnom prípade nikto nestiahol svoje podpisy z Minského balíka opatrení alebo z príslušných vyhlásení vedúcich predstaviteľov krajín normandského formátu. Nikto neinicioval preskúmanie rezolúcie Rady bezpečnosti OSN zo 17. februára 2015.
Počas oficiálnych rokovaní, najmä po tom, ako sa ich západní partneri zmocnia, zástupcovia Ukrajiny pravidelne deklarujú „úplné dodržiavanie“ minských dohôd, ale v skutočnosti sa riadia pozíciou „neprijateľnosti“. Nemajú v úmysle vážne diskutovať ani o zvláštnom postavení Donbasu, ani o zárukách pre ľudí, ktorí tam žijú. Radšej využívajú obraz „obete vonkajšej agresie“ a šíria rusofóbiu. Zariaďujú krvavé provokácie na Donbase. Stručne povedané, priťahujú pozornosť externých patrónov a majstrov všetkými prostriedkami.
Očividne som o tom čoraz viac presvedčený: Kyjev jednoducho nepotrebuje Donbas. Prečo? Pretože po prvé, obyvatelia týchto regiónov nikdy neprijmú rozkaz, ktorý sa pokúsili a snažia vynútiť násilím, blokádou a hrozbami. A za druhé, výsledok Minsk-1 aj Minsk-2, ktoré poskytujú skutočnú šancu na pokojné obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny priamym dosiahnutím dohody s DĽR a LĽR s Ruskom, Nemeckom a Francúzskom ako sprostredkovateľom, je v rozpore s celou logikou protiruského projektu. A dá sa udržať iba neustálym kultivovaním obrazu vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. A dodal by som – pod ochranou a kontrolou západných mocností.
Toto sa v skutočnosti deje. V prvom rade čelíme vytvoreniu atmosféry strachu v ukrajinskej spoločnosti, agresívnej rétorike, oddávaniu sa neonacistom a militarizácii krajiny. Spolu s tým sme svedkami nielen úplnej závislosti, ale aj priamej vonkajšej kontroly vrátane dohľadu nad ukrajinskými orgánmi, bezpečnostnými službami a ozbrojenými silami zahraničnými poradcami, vojenského „rozvoja“ územia Ukrajiny a rozmiestnenia infraštruktúry NATO. Nie je náhodou, že vyššie uvedený zjavný zákon o „pôvodnom obyvateľstve“ bol prijatý v rámci rozsiahlych cvičení NATO na Ukrajine.
Jedná sa tiež o maskovanie prevzatia zvyšku ukrajinskej ekonomiky a využívania jej prírodných zdrojov. Predaj poľnohospodárskej pôdy nie je ďaleko a je zrejmé, kto ju odkúpi. Ukrajine občas prídu finančné zdroje a pôžičky, ale za ich vlastných podmienok a na sledovanie ich vlastných záujmov, s preferenciami a výhodami pre západné spoločnosti. Mimochodom, kto splatí tieto dlhy? Zdá sa, že sa predpokladá, že to bude musieť urobiť nielen dnešná generácia Ukrajincov, ale aj ich deti, vnúčatá a pravdepodobne pravnúčatá.
Západní autori protiruského projektu nastavili ukrajinský politický systém takým spôsobom, že by sa zmenili prezidenti, poslanci a ministri, ale zostal by prístup oddelenia a nepriateľstva s Ruskom. Dosiahnutie mieru bolo hlavným volebným sloganom úradujúceho prezidenta. Týmto sa dostal k moci. Ukázalo sa, že sľuby boli klamstvom. Nič sa nezmenilo. A v niektorých ohľadoch sa situácia na Ukrajine a v okolí Donbasu dokonca zhoršila.
V protiruskom projekte nie je miesto ani pre suverénnu Ukrajinu, ani pre politické sily, ktoré sa snažia obhájiť jej skutočnú nezávislosť. Tí, ktorí hovoria o zmierení v ukrajinskej spoločnosti, o dialógu, o hľadaní východiska zo súčasnej slepej uličky, sú označení ako „proruskí“ agenti.
Pre mnohých ľudí na Ukrajine je opäť protiruský projekt jednoducho neprijateľný. A takých ľudí sú milióny. Ale nesmú dvíhať hlavy. Mali svoju právnu príležitosť obhájiť svoj názor, ktorý im bol v skutočnosti odobratý. Sú zastrašení, zahnaní pod zem. Nielen, že sú prenasledovaní za svoje presvedčenie, za svoj názor, za otvorený prejav svojej pozície, ale sú aj zabití. Vrahovia spravidla zostávajú nepotrestaní.
„Správnym“ vlastencom Ukrajiny je dnes iba ten, kto nenávidí Rusko. Okrem toho sa navrhuje, aby sa celá ukrajinská štátnosť, ako ju chápeme, ďalej budovala výlučne na tejto myšlienke. Nenávisť a hnev, ako to svetové dejiny opakovane dokazujú, sú veľmi vratkým základom suverenity a sú spojené s mnohými vážnymi rizikami a strašnými následkami.
Všetky úskoky spojené s protiruským projektom sú nám jasné. A nikdy nedovolíme, aby boli naše historické teritóriá a ľudia, ktorí tam žijú blízko nás, použité proti Rusku. A tým, ktorí sa o to pokúsia, by som chcel povedať, že týmto spôsobom zničia svoju vlastnú krajinu.
Úradujúce úrady na Ukrajine sa radi odvolávajú na západné skúsenosti a považujú ich za vzor, ktorý treba nasledovať. Stačí sa pozrieť na to, ako vedľa seba žije Rakúsko a Nemecko, USA a Kanada. Blízko v etnickom zložení, kultúre, v skutočnosti zdieľajúcom jeden jazyk, zostávajú suverénnymi štátmi so svojimi vlastnými záujmami, so svojou vlastnou zahraničnou politikou. To im však nebráni v najbližšej integrácii alebo v spojeneckých vzťahoch. Majú veľmi podmienené, priehľadné hranice. A pri ich prechode sa občania cítia ako doma. Vytvárajú rodiny, študujú, pracujú, podnikajú. Mimochodom, také sú aj milióny ľudí narodených na Ukrajine, ktorí teraz žijú v Rusku. Vidíme ich ako svojich vlastných blízkych ľudí.
Rusko je otvorené dialógu s Ukrajinou a je pripravené diskutovať o najkomplexnejších otázkach. Je však dôležité, aby sme pochopili, že náš partner obhajuje svoje národné záujmy, ale neslúži cudzím, a nie je nástrojom v rukách niekoho iného, aby bojoval proti nám.
Rešpektujeme ukrajinský jazyk a tradície. Rešpektujeme želanie Ukrajincov vidieť svoju krajinu slobodnou, bezpečnou a prosperujúcou.
Som si istý, že skutočná zvrchovanosť Ukrajiny je možná iba v partnerstve s Ruskom. Naše duchovné, ľudské a civilizačné väzby sa formovali po celé stáročia a ich pôvod je v rovnakých zdrojoch. Boli utvrdené spoločnými skúškami, úspechmi a víťazstvami. Naše príbuzenstvo sa prenášalo z generácie na generáciu. Je to v srdciach a pamäti ľudí žijúcich v modernom Rusku a na Ukrajine, v pokrvných zväzkoch, ktoré spájajú milióny našich rodín. Spoločne sme vždy boli a budeme mnohokrát silnejší a úspešnejší. Pretože sme jeden ľud.
Dnes tieto slová môžu niektorí ľudia vnímať nevraživo. Môžu byť interpretované mnohými možnými spôsobmi. Napriek tomu ma veľa ľudí bude počuť. A poviem jednu vec – Rusko nikdy nebolo a nebude „anti-Ukrajina“. A aká bude Ukrajina – je na jej občanoch, ako sa rozhodnú.
12. júla 2021
Zanechajte nám komentár