JEDEN DEŇ ŽIVOTA V DEMOKRACII

Viceprezident USA  Vance svojim prejavom ohľadom slobody na konferencii vo februári 2025 v Mníchove prekvapil prítomných politikov Európy a jasne povedal – „bez slobody vyjadrovania názorov a stanovísk nie je sloboda v inováciách a podnikaní, nie je možné zaistiť progres v spoločnosti a nie je možné budovať ani demokraciu“.  J. D. Vance ostro kritizoval Európu. Tvrdil, že na kontinente i v Británii dochádza k ústupu slobody prejavu. Európska únia sa podľa neho zase odkláňa od niektorých svojich zakladajúcich hodnôt, ktoré má spoločné so Spojenými štátmi. Najviac sa však podľa svojich slov obáva nie vonkajších aktérov ako Ruska alebo Číny, ale  „hrozby zvnútra“.  „Veriť demokracii znamená rešpektovať názor iného,“ vyhlásil a ostro kritizoval súčasnú Európu, pretože sloboda a demokracie je v nej podľa neho ohrozená a práve jej vnútorné sily sú väčšia hrozba ako smiešne reči o ohrozovaní zo strany Ruska alebo Číny. Kritizoval tiež podkopávanie demokratických prezidentských volieb v Rumunsku a vysmial sa rečiam o ruskom vplyve. Pripomenul tiež odkaz pápeža Jána Pavla 2, ktorý ľuďom hovoril: „Nebojte sa!“

Zmysel života Dušan Lukášik vníma ako produkt systému hodnôt človeka a jeho osobných motivácií. Kým na biologickej úrovni je zmyslom života život sám o sebe a teda zdravie človeka, na vyššej úrovni psychického prežívania človeka je to väzba a jej najvyššia úroveň v podobe lásky a jej vyjadrenia v rodine, deťoch a vnukoch. Dušan chápe slobodu ako najvyššiu hodnotu. Jeho model obsahu demokracie ako protipólu diktatúry zahrňuje meranie slobody spoločnosti ako inverznej hodnoty korupcie. Podľa Dušana je možné demokraciu definovať ako zosúladenie spoločenských a individuálnych záujmov v limitoch ekologických systémov Zeme pri zachovaní alebo raste slobody spoločnosti.

V našej debate s Dušanom sa zaoberáme vzťahom demokracie, slobody, systému hodnôt a vzťahom na zmysel života. Dušan na faktoch z II. piliera ukazuje, že index vnímania korupcie má funkciu aj rizikovej prirážky v oceňovacích modeloch a presne meria, kde sa spoločnosť vo svojom vývoji nachádza. Ako by si ľudsky priblížil demokraciu v relácii na prejav viceprezidenta Vancea?

Na jeseň v roku 2001 som bol na služobnej ceste v Kanade. Boli sme sa zoznámiť s Kanadským sociálnym systémom, ktorý v tom čase OECD vyhodnotila ako najlepší sociálny a dôchodkový systém. Okrem iného nás zaujímala organizácia druhého piliera. V rámci pobytu sme mali možnosť s pánom Marekom Lendackým stráviť aj jedno doobedie v diskusii s vedením Investičného výboru II. piliera dôchodkového poistenia. V rámci diskusie Marek Lendacký  položil otázku predsedovi investičného výboru pánu MacNaughtonovi  v nasledovnom znení: 

   „Čo by ste urobil, ak by Vám zavolal minister financií a požiadal Vás, aby ste investoval do ním vybraného projektu?“

MacNaughton: „Nerozumiem otázke“, čím sa len slušne snažil povedať, že na jeho úrovni sa takéto otázky nemôžu klásť ako otázky z kategórii spoločensky neprimeraných otázok. Po zopakovaní otázky pánom Lendackým nakoniec MacNaughton  zaujal nasledovné  stanovisko, parafrázujem:

• „V prvom rade v Kanade k takejto situácii nedôjde
• Ak by ale hypoteticky k takejto situácii došlo, podal by som demisiu
• Do 24 hodín by novinári zistili, prečo som podal demisiu
• Do 48 hodín by minister financií pod tlakom médií musel podať demisiu
• Do ďalších 24 hodín by som bol opätovne menovaný do funkcie“  

V živote som zažil obrazne asi len jednu jedinú hodinu, ktorú môžem povedať, že som žil v skutočnej demokracii, presne tak ako ju chápem aj ja a to bola debata na jeseň 2001 na Investičnom výbore Kanadského fondu II. piliera v Toronte.

Dnes sa ale mnohí politici vyjadrujú k tomu, ako sa má naložiť so zdrojmi v II. pilieri. Vyjadrila sa už exministerka  Brigita Schmögnerová, vyjadrujú sa aj súčasní politici. Myslíš si, že je to správny prístup k riešeniu problematiky II. piliera?

Ak sa zamyslíš nad popisom vyššie a stavom našej spoločnosti, tak index korupcie 49 za rok 2024 preklápa stav spoločnosti od rozhrania medzi diktatúrou a demokraciou do stavu, kde sme už jeden bod na trajektórii k diktatúre. Títo politici podľa môjho názoru problematiku sociálneho systému a v ňom dôchodkového systému neovládajú, ale o to zásadnejšie sa k nej vyjadrujú. Už len to, že ani 67 noviel zákona o dôchodkovom sporení neprinieslo riešenie II. piliera objektivizuje moje tvrdenie. Zároveň, tieto vyhlásenia politikov ale hovoria, že nie sú reálnymi demokratmi. Predsa to, čo vyjadril svojim stanoviskom pán McNaughton je, že prešiel procedúrou výberu na funkciu predsedu Investičného výboru a prijal ju s plnou zodpovednosťou za výkon funkcie. Kým naše fondy II. piliera dosahujú zhodnotenie zdrojov na úrovni inflácie, Kanadský fond II. piliera dosahuje 5% nad infláciu a v podstate zdvojnásobuje zdroje v porovnaní s výnosom do úrovne inflácie, proste miesto 18 miliárd €, ktoré majú naše fondy, mali by mať 36 miliárd €. Tieto vyhlásenia ľudí, ktorí nezodpovedajú za aktíva fondov v podstate popierajú demokraciu. Vyhovením takejto požiadavke politika nie je nič inšie, len korupcia.  Keby sa vyjadrovali k riešeniu fondov na úrovni systému, zaujal by som iné stanovisko.

Môžeš tento systémový problém bližšie rozviesť ?

Dovolím si tvrdiť, že tých 67 noviel zákona bez toho aby došlo k vyriešeniu problémov nízkeho zhodnotenia aktív fondov II. piliera je dostatočným dôkazom toho, že politici, ktorí rozhodujú o sociálnom systéme a v ňom o dôchodkovom systéme problematike nerozumejú. Navyše, ani Dohľad nad finančným trhom v NBS nie je schopný urobiť potrebné rozbory príčin, cez benchmarky ( porovnania) len zistili následok, t.j. pri majetku 11 miliárd € potvrdili, že fondy na Novom Zélande, Kanade a Nórsku by mali o ďalších 11 miliárd € viacej.  Ak sa teda vrátiš k systémovej rovine, tak zistíš, že u povinného systému II. piliera dôchodkového sporenia neexistuje trh. To, čo zákon predviedol je zavedenie nejakého divného systému, ktorý keď budeš analyzovať, tak zistíš, že poistenec je vmanévrovaný do situácie, kedy je nútený sa rozhodnúť, ktorému správcovi zverí svoje prostriedky. Je možné ukázať, že nie je slobodný v svojom rozhodovaní – zákonodarca si proste z občana vystrelil.  Ak ale nemáš slobodu v rozhodovaní, tak dôsledkom je, že tvoj majetok sa znížil na polovicu a sme opäť pri otázke demokracie a sme pri prejave Vancea na bezpečnostnej konferencii v Mníchove. Osobne zaraďujem politologicky tento systém II. piliera do kategórie liberálneho fašizmu, kde je prepojenie majiteľov kapitálu a vlády, kde spoločným postupom pri vytvorení zákona pripravia ľudí o majetok, ale nechajú ich žiť. A to je presne tento prípad, je to podoba inštitucionalizovanej korupcie.

Tvrdíš, že v prípade výberu správcu spoločnosti nie je občan slobodný pri svojom výbere. Ako je to možné, však nik mu nebráni slobodne sa rozhodnúť, ktorému správcovi zverí svoje prostriedky. Čo si mám pod tým predstaviť?

Môžeš na to ísť aj cez matematiku. Za normálnych okolností, slobodná voľba generuje Gaussovské rozdelenie rozhodnutí. Vtedy by časť sporiteľov zistila, kto najlepšie zhodnocuje fondy a vložili by svoje peniaze do týchto fondov. Následne by boli príkladom pre ostatných a tí by presunuli svoje peniaze do fondov najlepšieho správcu. A zostal by len jeden správca. Ale to sa nestalo. Už výsledky počas prvotného rozdelenia klientov ukázali, že rozdelenie do fondov nespĺňa kritérium slobodnej voľby, t.j. nespĺňa Gaussovské rozdelenie. Navyše masívna reklama Švajčiarskeho dôchodku spôsobila významné ovplyvnenie rozhodovania sporiteľa – v podstate to bola reklama zameraná na emóciu chamtivosti.   

Je evidentné, že pri bežnom čítaní sú pojmy sloboda a demokracia dovtedy abstraktnými konštrukciami, kým nie sú vysvetlené cez uchopiteľné fakty. V prípade rozhodnutí, ktorému správcovi mám zveriť svoje prostriedky na zhodnocovanie, je známou otázkou z kapitálového trhu a bola predmetom širokej diskusie, ktorej predchádzali rozsiahle analýzy. V časopise Money v roku 1999 vyšiel článok, ktorý celú problematiku, založenú na analýzach faktov, detailne popísal. V ňom autor konštatuje, že ak sa má investor rozhodnúť, do ktorého fondu má vložiť svoje prostriedky, tak aj keby mal k dispozícii tisíc ročnú históriu fondov, tak vie rozhodnúť len s 95%tnou pravdepodobnosťou, ktorý fond lepšie zhodnocuje prostriedky, čo je zmysel rozhodovania. Proste neexistuje na svete taký súbor informácií, ktorý umožňuje s istotou rozhodnúť, ktorý fond zhodnocuje lepšie prostriedky. Kým u dobrovoľného systému je takáto realita rozhodovania v poriadku, u povinného systému je situácia odlišná. U dobrovoľného systému sa majiteľ zdrojov môže rozhodnúť, či investuje svoje zdroje do kapitálového trhu, nehnuteľností alebo zlata, či iných aktív alebo ich minie v spotrebe. Samozrejme aj tu štát vytvára trh a jeho reguláciu, ale neexistuje pre sporiteľa povinnosť investovať svoje prostriedky. U systému II. piliera je zavedená povinnosť investícií do fondov II. piliera a zároveň neexistujú údaje pre správne rozhodovanie. Navyše, doteraz štát neručí za zhodnotenie odvedených peňazí občanom. Je to jednoduchý logický súčin, ktorý hovorí nasledovne:

1. Občan musí povinne odvádzať odvody do dôchodkového systému ( logická jednotka).
2. Ak sa rozhodol pre vstup do II. piliera, je postavený pred voľbu, na ktorú nik nevie poskytnúť kompletné informácie ( logická nula).
3. Výsledok tohto procesu, vykonaného ako jeden proces je potom logická nula.

Ak to zopakujem, občan povinne odvádza peniaze do dôchodkového systému a je postavený pred voľbu, ktorá nie je slobodná. A to je obmedzenie demokracie s následkom škody na majetku občana.  

Hovoríš o škodách. Vieš ich aspoň naznačiť v akom sú rozsahu?

Určite. Ak od nositeľa Nobelovej ceny prof. Stiglitza vieme, že dlhodobo sú výnosy pracovnej sily v rozsahu 2 až 3 % nad infláciu a podobne je to u zhodnotenia kapitálu, potom môžeme povedať, že v porovnaní s priebežným systémom sociálnej poisťovne dochádza k strate vo výške 2 až 3%  nad infláciu. Ak je dnes vo fondoch II. piliera 18 miliárd € a malo byť približne 36 miliárd €, tak stratu je možné rozdeliť nasledovne. Celkovú stratu 18 miliárd € je možné rozdeliť na škodu v rozsahu 9 miliárd € ako škodu, ktorá je voči priebežnému systému v sociálnej poisťovni, t.j. občania by mali o 9 miliárd € viacej bez II. piliera a na stratu v podobe nerealizovaného zisku cca 9 miliárd € ako porovnanie s analogickými fondami v Kanade, Nórsku a Novom Zélande. Rozlišujem nerealizovaný zisk od škôd ako dôsledok takto zavedeného systému. Je tu samozrejme ešte aj ďalšia strata a to z toho dôvodu, že fondy II. piliera v súčasnom postavení zvyšujú náš štátny dlh a teda spôsobujú rast nákladov na obsluhu štátneho dlhu.

Je asi dobre, ak si ukázal na číslach priame spojenie demokracie, stupňa slobody a ekonómie. Tým sa pomerne abstraktné pojmy menia na reálne vyjadrenie, ktoré je už pochopiteľné aj pre bežného človeka. Je až neuveriteľné, ako presne pomenoval problémy Európy viceprezident Vance na konferencii v Mníchove. Sú to škody spoločnosti, ktoré nabrali veľký rozsah. My ale čítame v médiách, že straty spôsobili zásahy vlády do II. piliera. Aký máš na tieto informácie názor?

Tých vyjadrení tohto typu nájdeš v médiách hodne. Často sú to len vyjadrenia bez podložených rozborov, čo sú skôr emócie vydávané za fakty. Je ale jedna tabuľka bývalého ministra práce Jozefa Mihála, ktorý dáva do súvisu novely zákona a ich dopady, ktoré interpretuje ako straty II. piliera. To je možné vtedy, keď fakty vytrhne z kontextu veci a samo účelovo ich interpretuje. Pánu Mihálovi vyšlo, že v dôsledku zásahov vlády vedenej Smerom došlo k strate na sporení v rozsahu 1 miliardy €. Nuž pri takomto zhodnocovaní vláda zachránila zhruba stratu vo výške 2% nad infláciu z týchto peňazí. V roku 2009 došlo k realizácii rizika tam, kde logicky patrí. Pred opatrením vlády riziko niesol poistenec, ale investoval v jeho mene správca bez toho, aby niesol riziko. Po zmene, keď už správca niesol aj reálne riziko, urobila väčšina správcov v panike priam detské chyby spojené s investovaním do cenných papierov – predali aktíva keď bola cena dole a potom vyplakávali, koľko mohli zarobiť keby, keď následne došlo k rastu cien rizikových cenných papierov ….proste sú to generáli po vojne.

Ako by si teda zhrnul vplyv potlačenia slobody v rozhodovaní a teda aj demokracie tak, aby tomu ľudia rozumeli?

V júni roku 2002 som na medzinárodnom seminári nazval svoj odborný príspevok nasledovne:

„Bude z občana SR nevoľník odvádzajúci povinne desiatok modernému feudálovi v podobe správcu dôchodkového systému?“  

Myslím si, že viac ani nie je potrebné pre bežného občana vysvetľovať. Pár slovami som dva roky dopredu povedal, ako dopadne II. pilier, ak bude konštruovaný cez model Chilského systému.  Div sa svete, ani po petícii k II. pilieru prerokovávanej v NR SR v decembri 2007 nedošlo k zmenám.  Aby materiál, ktorý odznel v NR SR bol pochopiteľný, urobil som úvod, ktorý je stále platný a ktorý vysvetlí, ako si štát a podnikatelia za ním vystrelili z občana. Aj pomerne sofistikované popisy z kapitálového trhu je možné prerozprávať do ľudsky prijateľnej roviny a tam to už pochopí aj bežný občan. Tu je úvod k textu zaznamenaného v rozprave v NR SR k II. pilieru:  

Pani Marka z Hornej Dolnej ráno o tretej ide podojiť kravy a obriadiť statok. O 9 tej si umytá sadá k počítaču. Na internete si vyhľadá investičné stránky, posúdi posledný vývoj na svetových burzách a skontroluje stav svojho dôchodkového účtu v II. Pilieri. Po chvíli uvažovania vydá pokyn pre svoju DSS, aby časť z jej prostriedkov presunuli z konzervatívneho fondu do rastového fondu v súlade so zákonom o dôchodkovom starobnom sporení. Po poobedňajšom dojení, po tom, čo deťom dala večeru a skontrolovala ich úlohy do školy, si večer znova sadne k počítaču. Keďže jej skončilo dvojročné obdobie viazanosti na DSS, analyzuje už niekoľko týždňov, ktorá DSS bude lepšie zhodnocovať jej peniaze odložené na dôchodok. Dnes sa rozhoduje, pretože už zajtra sa vyberie do najbližšej pobočky Sociálnej poisťovne vybaviť prechod ku konkurenčnej DSS v súlade s§ 64b zákona o starobnom dôchodkovom sporení. Takto konkrétne vypadá podľa môjho názoru absurdné riešenie povinného systému II. Piliera v zákone o starobnom dôchodkovom sporení. Je zrejmé, že zamestnávateľ tety Marky v súlade so zákonom bude odvádzať v jej mene povinné odvody do Sociálnej poisťovne a teta Marka bude očakávať od štátu, ktorý tieto odvody nariadil a mocenskými nástrojmi ich vynucuje plniť, službu. Tou službou je poistenie jej individuálnych sociálnych rizík1, ktoré ju môžu v živote stretnúť. Teta Marka je vďačná životu, že ju riziká zatiaľ obišli a jej a jej rodine sa darí, ale predsa je spokojná, že tieto riziká sú vyriešené a ona môže kľudne spávať. Dokonca ani nevie, ktoré sú to riziká, pretože keď k nim dôjde, funkčný systém sociálneho poistenia sa postará o naplnenie svojho poslania.

V povinnom systéme tetu Marku vôbec nezaujíma vývoj na finančných trhoch ako aj to, či má mať svoje aktíva v konzervatívnom alebo vyváženom fonde. Tetu Marku ale zaujíma, či v prípade úrazu bude ošetrená a tiež, či v prípade straty schopnosti pracovať bude dostávať invalidný dôchodok a v akej výške, či v prípade, že zomrie jej muž, bude ona a jej deti dostávať primerané sirotské a vdovské dôchodky a či jej štátom vynútená a teda aj štátom garantovaná penzia umožní aspoň mať strechu nad hlavou a dôstojne žiť v starobe. Voľakedy trochu špekulovala nerobiť, ale rýchlo zistila, že sa jej to nevyplatí, lebo by si znížila penziu. Má tri deti a dala ich študovať, lebo vedela, že jej štát zvýši penziu a to z daní, ktoré jej deti vyprodukujú. Štát jej posiela na jej individuálny účet časť daní , ktoré platia jej pracujúce deti. Odborne povedané, tete Marke sa zvýši kvalita života, ak bude vedieť, že v situáciách, ktoré ona ako jednotlivec-občan nevie a nemôže ovplyvniť, bude tu funkčný systém, z ktorého dostane primerané sociálne zabezpečenie, ktorým sú kryté riziká sociálneho charakteru. To vytvára dôležitý pocit bezpečia a spokojnosti tety Marky. Teta Marka vie, že keď bude mať viac detí a tieto budú lepšie zarábať, bude mať vyššiu penziu. A to je to, čo reálne zaujíma tetu Marku z Hornej Dolnej, zaujíma ju, hoci to možno nevie vyjadriť slovami, za akých podmienok môže prežívať svoj život v primeranom sociálnom bezpečí a čo musí pre to urobiť. To je to, čo vytvára podstatnú časť kvality života tety Marky. Teta Marka má približne takúto víziu funkčného systému sociálneho zabezpečenia.

To, čo zaujíma podnikateľskú sféru je, aby v štáte kde podniká, mal k dispozícii vzdelanú, zdravú pracovnú silu a pokiaľ možno, aby náklady s ňou spojené boli primerané a konkurenčné v porovnaní s inými ekonomikami. Aj podnikateľa zaujíma, či sociálny systém má motivačné stimuly pre občana k vzdelaniu, práci, či zamestnanec nezneužíva systém zdravotného poistenia a či náklady v podobe odvodov a daní sú primerané. Podnikateľskú sféru tiež zaujíma, či systém sociálneho a dôchodkového poistenia poskytuje štátom stimulovaný ekonomický priestor na aktívne vytváranie vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec.

To, čo zaujíma štát je, aby mal občan reálne zabezpečené ošetrenie sociálnych rizík a aby náklady spojené so zabezpečením týchto rizík boli minimalizované. Zároveň systém nesmie umožňovať jeho zneužívanie bez primeranej sankcie pre občana a naopak, systém sociálneho zabezpečenia musí v sebe obsahovať rad stimulov, ktoré budú vytvárať pre občana pozitívnu motiváciu k osobnej iniciatíve v práci, priebežnému a trvalému získavaniu si vzdelania a znalostí či zručností a bude motivovať občana k zakladaniu a udržaniu rodiny. Aj preto zákon o sociálnom poistení spolu so zákonmi o II. Pilieri

a zákone o doplnkovom dôchodkovom poistení predstavujú kľúčové zákony štátu.

Tak, ako kvalitne je skonštruovaný zákon o sociálnom poistení, tak potom efektívne

vplýva na

1. vytváranie kvality ( spokojnosti, iniciatívy a bezpečnosti) života občana.

2. formovanie trhu práce,

3. formovanie rodiny

Dušan, bavíme sa o demokracii, bavíme sa o slobode ako najvyššie postavenej hodnote v systéme hodnôt ale bavíme sa aj o zmysle života. Ty si zadefinoval dve roviny zmyslu života. Biologickú rovinu, kde zmyslom života je život samý, t.j. zdravie človeka. V druhej rovine človeka už ale tvrdíš, že zmyslom života je produkt systému hodnôt človeka a jeho individuálnych motivácií. Keďže systém hodnôt sa môže meniť na individuálnej úrovni a tak isto aj sú individuálne motivácie človeka, potom je evidentné, že každý jednotlivec vtláča svojmu životu svoj vlastný individuálne zafarbený zmysel. Tým je každý človek jedinečný a tým sa stáva sám sebe originálom. Môžeme túto časť bližšie rozobrať?

Asi najjednoduchším prístupom je povedať, že zmysel života každého človeka je do istej miery jeho individuálnym rozhodnutím. Výskum Zimbarda ale ukazuje, že bežný človek sa v priebehu dní podriaďuje či adaptuje sa na nastavený systém v spoločnosti. Pri svojich rozhodnutiach, nech ich už budeme pokladať za slobodné, predsa len sú limitované systémom hodnôt, ktorý vytvára rámec nášho rozhodovania, viac menej uložený v nevedomí. Systém hodnôt sa získava výchovou a to ako mix výchovy v rodine a reguláciou v spoločnosti. Je známe, že západná civilizácia je založená na negatívnych emóciách zvlášť emóciách chamtivosti a závisti, čo je podstata individuálnej súťaživosti a naopak, východné spoločnosti inklinujú skôr k emócii súcitu a spolupráce. Z neurobiológie človeka dnes vieme, že človek má sedem geneticky vrodených afektov, t.j. emocionálne zafarbených inštinktov. Nad nimi sa po narodení vytvára v interakcii s matkou a blízkym okolím, druhá vrstva emócií, ktorej úlohou je regulácia afektov človeka. Až tretia vrstva emócií je určená na reguláciu človeka v svojom sociálnom prostredí.  Presne v tejto vrstve cez výchovu sa vytvára kostra systému hodnôt človeka, ktorá rozhoduje o jeho regulácii v spoločnosti ako sociálnej bytosti. Vývoj v psychológii na rozhraní 19teho a 20teho storočia ukázal, ako subjektívne interpretované pozorovania viedli Freuda k snahe vysvetľovať chovanie človeka cez reprodukčný inštinkt, Adlera zas cez potrebu moci a ovládanie druhého. Jung zaviedol do psychológie empirické zisťovanie faktov a ich analýza umožnila objektivizovať získané výsledky analýz. Dnešné moderné metódy neurobiológie a psychológie a hlavne ich vzájomné prepojenie umožňuje hlbšiu rovinu analytických postupov v chápaní človeka. Maslow zaviedol svoju hierarchicky usporiadanú pyramídu potrieb či motivácií človeka. V jeho pyramíde potrieb/motivácií človeka môžeme nájsť dve kategórie. Sú to potreby, ktoré zahŕňajú fyziologické potreby a potreby bezpečia, spolupatričnosti a úcty. Druhá, hierarchicky vyššia poloha obsahuje potreby rastu osobnosti, ako sú spoločenské uznanie, znalosti, prestíž a spoločenský úspech. Do tejto kategórie patrí aj potreba kultúrnych hodnôt, seba aktualizácia a ako posledný vrchol v pyramíde Maslow zaradil transcendenciu. Pod transcendenciou je možné chápať aj ako schopnosť človeka vytvoriť čosi nové. Osobne si myslím, že k javom transcendencie dochádza pri odstránení komplexov v emočnej výbave človeka, čo odstráni skreslenie reality a teda ponúka človeku obraz neskreslenej reality v jeho vedomí. K týmto javom dochádza pri preťažení organizmu a pri strate disponibilnej energie, čo spôsobí, že komplexy vstúpia do vedomia a následne sú deaktivované a nahradené emóciami, popisujúcimi realitu. Tým sa vedomie dostáva do priameho vzťahu s nevedomými procesmi a človek získava schopnosť posudzovať neskreslene realitu komplexami. Všimni si, ako človeka prechádza životom, jeho systém hodnôt postupne interaguje s jednotlivými vrstvami Maslowovej pyramídy a dáva postupne zmysel svojmu životu. Je veľký rozdiel, ak týmto procesom prechádza nevedome a je celkom iný rast osobnosti, ak je tento proces vedomý. Je zrejmé, že nie každému je dopriate realizovať všetky vrstvy Maslowovej pyramídy. Navyše, známe Biblické pokúšanie diabla môže orientovať človeka skôr na moc, svetskú slávu a bohatstvo alebo alternatívne sa človek rozhodne pre seba aktualizáciu s potenciou dosiahnutia samotného vrcholu pyramídy potrieb v podobe transcendencie. Dnes je možné tvrdiť, že práve Veľký pôst na vode vyvoláva takéto transcedentné stavy, kedy počas Veľkého pôstu dochádza k likvidácii komplexov.  Dnes je veľkým úspechom, ak naplní človek svoj život a dá mu zmysel cez lásku, ktorej vyjadrením je rodina, deti a vnuci. Všetko nad takto naplnený zmysel života je už nadstavbou, ktorá nemusí byť dopriata každému človeku.     

Máme tu teda slobodu ako najvyššiu hodnotu a hneď pod ňou rovnosť a spravodlivosť. To je systém hodnôt. K tomu sú priradené motivácie/potreby z Maslowovej pyramídy a ich mix dáva zmysel života individuálne zafarbený pre každého človeka zvlášť v dvoch rovinách – biologickej v podobe zdravia a emocionálnej v podobe lásky s možnosťou nadstavby v podobe seba aktualizácie a transcendencie. Dušan, ty si už prešiel mnohými vrstvami pyramídy potrieb. Boli aj u Teba rozhodnutia, ktoré považuješ za rozhodnutia, ktoré určovali tvoj život?

Myslím si, že takéto rozhodovania urobí každý človek. Rozdiel v kvalite rozhodnutia je, či sú urobené vedome alebo nevedome. Nakoniec už spomínané pokúšania Diabla predstavuje zásadné rozhodovanie. Ľudovo povedané, upíšeš svoju dušu diablovi alebo zostaneš sám sebou a zachováš si slobodu. Je zrejmé, že tento typ slobody si musíš vybojovať vlastnou prácou. Sama ti do lona nespadne. Na druhej strane, ak uprednostníš funkciu, na výkon ktorej nemáš znalosti, alebo sa zlakomíš na majetok, ktorý nemáš ako zvládnuť, tak v konečnom dôsledku je to stres, ktorý urýchli starnutie organizmu a zníži jeho výkonnosť. Miesto osobnosti sa ukáže jej karikatúra, nastane rozvoj chorôb a často aj predčasná smrť. Tých príkladov je veľa. Za peniaze si zdravie nekúpiš, alebo povedané ináč, načo ti je majetok v hrobe? Pre mňa bolo dôležité rozhodnutie podstúpiť liečebné hladovanie, ak chceš Veľký pôst na vode. Navyše som sa rozhodol nielen absolvovať tento proces, ale mu aj porozumieť jeho opakovaním nielen na biologickej úrovni ale aj na psychologickej úrovni. Tým došlo aj u mňa  k odstráneniu komplexov z detstva a tým sa vedomé procesy dostali do priamej relácie s nevedomými procesmi. Čo je dôležité, mohol som poskytnúť po pochopení procesu pomoc blížnym aj pri najzávažnejších chronických chorobách. Pochopenie biologickej podstaty tohto procesu a jeho psychologickej vrstvy je v mojom prípade asi tým, čo Maslow myslel pod pojmami seba aktualizácia a transcendencia. Dôležité pri tom je, že si tieto znalosti nenechávaš len pre seba a si schopný primerane podať vysvetlenie k celému procesu. Moje presvedčenie je, že tento proces predstavuje vysoký osobný výkon každého jednotlivca, ktorý ním prejde.  Definitívne získaš svoju individuálnu slobodu a napĺňaš svoj život na najvyšších priečkach Maslowovej pyramídy. Všimni si, J.D.Vance svojim príhovorom v Mníchove presne trafil do jadra problému Európy. A pokiaľ nedôjde k obnoveniu slobody v spoločnosti, spoločnosť bude existovať cez korupciu s MAJITEĽMI PRAVDY a s významne zníženou slobodou. V zásade bude spoločnosť existovať v degrese, nech už propaganda bude dokola tvrdiť všeličo iné. Navyše, entropia spoločnosti môže narásť do rozmerov, ktoré neutlmia konflikt na Ukrajine a ten prerastie opätovne do svetovej konfrontácie, v ktorej nebude víťaza. Za posledné roky som nepočul kvalitnejšie zhrnutie faktov a záverov z nich, ako to urobil J.D.Vance v Mníchove. Držme si palce, aby mier nastal čo najskôr.     

S Ing. Dušanom Lukášikom, CSc. rozprával redaktor podtatranského kuriéra, ďakujem za rozhovor.