Súkenníci – majstri spracovania vlny v Barónke

S Kežmarkom sú neodmys­liteľne späté cechy a remeslá, ktoré mesto preslávili na mape Európy. Remeselnícky festival sa tradične spája aj s remeslom, ktoré v daný rok oslavuje výročie. Jubilejný ročník EĽRO bol venovaný remeslám, ktoré sa venujú spracovaniu textilu, predo­všetkým súkenníkom. Textil má v Kežmarku veľkú tradíciu a v minulosti tu pôsobila spo­ločnosť, ktorá bola nasledov­níkom prvej priemyselnej ľa­nárskej továrne nielen na úze­mí Slovenska, ale aj na území bývalého Uhorska a patrila medzi najstaršie textilné továrne na Slovensku. Jed­ným zo sprievodných podujatí 25. ročníka EĽRO bola výstava v Barónke, ktorá nies­la názov Súkenníci – majstri spracovania vlny.

Prevažná väčšina mužské­ho obyvateľstva Kežmarku sa zaoberala remeslom. Najstar­ší remeselníci zabezpečovali obyvateľstvo stravou, ode­vom, obuvou, pracovnými nástrojmi a zbraňami. Pod cechy, vyrábajúce a spracu­júce textil na území mesta patrili súkennícky, krajčír­sky, povraznícky, klobučníc­ky, gombikársky a farbiarsky cech a cech tkáčov ľanového plátna. Najstaršie datovaným cechom je súkennícky (1475) a práve v tomto roku oslavuje 540 rokov. Výstavu venovanú súkenníkom pripravilo Mú­zeum v Kežmarku predovšet­kým z vlastného múzejného fondu a archívne materiály mali zapožičané zo Štátneho archívu v Spišskej Sobote. Na výstave môžu návštevní­ci okrem iného vidieť vzácne dobové listiny cechu súken­níkov, pečatidlo či zvolávaciu tabuľku. „Je to naozaj špecific­ká téma, ale súvisí s výročím súkenníkov. Boli sme milo prekvapení, že aj súkromníci veľmi pozitívne reagovali na našu výzvu, či by vedeli prispieť zo svojich zbierok. Takže máme vystavenú maketu val­chovne, v ktorej sa spracová­vala vlna od rodiny Ofúkanej z mestečka pri Púchove a zo súkromného múzea v Lenda­ku, od pani Gálikovej. Výstava je zaujímavá a pútavá. Aj tí ľudia, ktorí nevedia o čom sú­kenníctvo je, sa tu môžu veľa dozvedieť,“ povedala Erika Cintulová, riaditeľka Múzea v Kežmarku.

Kedysi platili prísne pra­vidlá a súkno sa smelo robiť len z ovčej vlny a na trhu ju mohli predávať iba kežmar­skí majstri súkenníci. Mesto malo dostatok ovčej vlny vďaka Tatrám, ktoré z väčšej časti patrili mestu. Ovce za­bezpečovali nielen oblečenie, ale hlavne obživu, ktorou zá­sobovali obyvateľov mesta, ale i široké okolie Spiša. „Toto bola horská oblasť, kde sa cho­vali ovce a spracovávala sa ovčia vlna. V súčasnosti práve súkno vidíme na tradičných ľudových odevoch. Kroje boli práve z tohto materiálu. Veľmi pekné je to, že ešte v súčasnosti existujú ľudia, ktorí so súknom pracujú a venujú sa jeho spra­covaniu. Na výstave sa pre­zentovala pani Scherfel, ktorá je jednou z nich. So svojimi výrobkami obohatila výstavu a prispela k tomu, že ľudia môžu aj dnes, v modernom prevedení, vidieť nádherné výrobky z ovčej vlny. V areáli festivalu vystavovala pani Garstková, ktorá šije portky. Našťastie táto tradičná výroba neupadla do zabudnutia,“ ho­vorí riaditeľka múzea.

Ešte koncom 18. storočia bolo v Kežmarku približne 40 súkenníkov, dnes je ale si­tuácia iná. Podľa riaditeľky je veľmi ťažké pozháňať kvalitné súkno. „Smutné je, že tí, ktorí sa venujú šitiu zo súkna, ho musia nakupovať v Čechách. Naozaj to, čo bolo pre nás špe­cifické pri spracovávaní tex­tilu, súkna, ľanu u nás nemá pokračovateľov. Viem, že raz, možno o 5 – 10 rokov zistíme, že to, čo sme mali tradičné, už nebude a nebudeme mať ni­koho, kto by nám ukázal, ako sa to robilo. Myslím si, že aj vďaka festivalu sa podarí tie­to tradície v regióne uchovať,“ konštatovala E. Cintulová.

V dávnych časoch pracov­ný a spoločenský život v Kež­marku vytvárali cechy. Prija­tie do remeselníckeho cechu malo svoje prísne pravidlá, ktoré sa museli striktne dodržiavať a dôležité bolo, aby svoje výrobky a prácu robili poctivo, inak im hrozilo vylú­čenie z cechu, čo v tom čase znamenalo umrieť od hladu. Dnes je už všetko inak, ale zobrať si príklad z vtedajšej doby by určite aspoň v tradí­cii poctivosti prospelo všet­kým, nie iba remeselníkom. (pks)