Náš folklór sa vyvíja, neostal stáť

Folklorista Ján Jankov – Šefránik sa zachovávaniu slovenských kultúrnych tradícií venuje od roku 1964. Spieval už ako sedemročný na prvých Horehronských dňoch spevu a tanca a folklóru zostal verný dodnes. Teraz už väčšinou v úlohe organizátora či moderátora, ale vždy je to o krásnych slovenských piesňach, tancoch a krojoch. S Jánom Jankovom – Šefránikom sa vo Vernári stretávame každý rok a hovorné slovo, ktorým Vernárske folklórne slávnosti sprevádza, nielen zorientuje divákov pri predstavovaní jednotlivých skupín, ale svojimi vtipnými a trefnými poznámkami vyvoláva úsmev na tvárach a dobrú náladu. S láskou vždy zaspomína i na svoje mládenecké časy spojené so slovenskými tradíciámi  a upozorňuje na zvláštnosti a úspechy vystupujúcich súborov a skupín.

A kde sa slovenský folklór za ostatných päťdesiat rokov posunul? „Ďaleko za hranice a myslím to doslova. Za hranicami sa niekedy vystupovalo veľmi ťažko. Boli sme uzavretí a do zahraničia sa dostali len tie súbory a folklórne skupiny, ktoré boli politicky dobre prelustrované. My ostatní sme chodili do Békešskej Čaby na klobásový festival, alebo do Wartburgu, Warnemünde do východného Nemecka a smerom na východ. Keď som bol už starší a tancoval som v Mostári, v Lúčnici, Urpíne a nakoniec v Šumiaci, s týmito súbormi sa dalo ísť aj za hranice,“ zaspomínal na lásku k tradíciám a ich šírenie Ján Jankov. V roku 1976 boli na festivale mládeže na Kube, pekný zájazd mali v roku 1978 do Fínska, kde sa málokto vtedy dostal. „Celkovo sa za tie roky náš slovenský folklór dostal v podstate do celého sveta, pretože už v januári začíname v Austrálii a v decembri končíme v Petrohrade, na Bielych nociach. Takže naozaj obíde celý svet a je taký pestrý a nádherný. Veď každá dedina má iné nárečie, iný kroj, iný spev, iný mrav… akurát svokry sú všade rovnaké,“ neodpustil si opäť jeden zo svojich bonmotov.

„Ďalšia vec, ktorá ma teší je, že náš folklór sa vyvíja a neostal stáť, ako to pozorujem u našich zahraničných Slovákov. Či už je to Vojvodina, Austrália alebo južná Amerika. Napríklad v Argentíne, kde za tie časy, keď boli hranice uzavreté, sa u nich folklór nevyvíjal. Držali sa len toho, čo si kedysi dávno doniesli a všetko zostalo akési „zabrzdené.“ Nevyvíjala sa ani reč, to naše krásne ľúbozvučné „ľaľa“ alebo „hľaď“ zostalo tam a u nás je to už predsa len iné.“

Podľa Jána Jankova sa náš folklór posúva aj vďaka mládežníckym a vysokoškolským súborom, ktoré je najlepšie vidieť na univerzitných festivaloch Akademický Zvolen alebo Akademický Prešov. „Tento folklór sa v nadväznosti na ten tradičný, z ktorého čerpá, krásne posunul, čo sa týka vyjadrovacej schopnosti tanca. Myslím to tak, že niektorý tanec už nepotrebuje piesne a je to veľmi pekný tanec, ba povedal by som až balet či divadlo. Keď vidíme napríklad Čierno-Biely svet v podaní súboru Vranovčan, alebo Tanec medzi črepinami, je to úžasné. Tradície si vážim, tie tu máme, ale posúvame sa ďalej. Vidieť, že mladí ľudia nesedia len pri počítačoch a sám pozorujem, že aj ich folklór „chytá“. Keď vidím vystúpenia detských súborov od Bratislavy až po Vranov, je v tom bohatosť, pestrosť a naozaj, nikde na svete som sa s tým nestretol. Je to len na takom malom kúsku zeme, u nás. Som na to nesmierne hrdý a teším sa, že som bol aj ja takou malou časťou tejto krásy a k rozvoju folklóru som pomaličky mohol prispievať celý život.“

Na našu otázku, ako by zhodnotil Vernársky folklórny festival? uviedol: „Vernárci postupujú každý rok ďalej. Tu sa niečo vybuduje, tu opraví, dedina so slávnosťami žije, z roka na rok prichádza viac ľudí. Nielen divákov, ale aj účinkujúcich, veď už sme tu mali Moravákov, Čechov, Poliakov. Takže postupne sa aj tento festival, z toho malého dedinského, posúva,“ zhodnotil 8. ročník moderátor festivalu Ján Jankov – Šefránik. Ako konštatoval, je škoda, že u nás je v prideľovaní finančných prostriedkov systém, keď sú uprednostňované len niektoré slovenské festivaly. „Myslím si, že Národné osvetové centrum by sa malo nad tým zamyslieť a buď to budeme kategorizovať alebo vymyslíme nejaký systém. Teraz je to také „od buka do buka“ a  dedinské festivaly sú odkázané len na sponzorov a vlastných ľudí, ktorí niečo vytvoria a slovenské tradície tak dávajú do povedomia širokej verejnosti. Akoby si nik neuvedomoval, že veľké festivaly čerpajú z tých malých, pretože tie malé sú tradičné. Sú to festivaly našich otcov a materí, ktorí nám tu niečo zanechali a dediny to uchovávajú. Keď tu vidíme tie krásne výšivky, napríklad aj vo Vernárskej izbe… predsa len na tých šopách a povalách niečo ostalo a vždy sa niečo nájde a prezentuje, aby to videli i mladí, i cudzí a mohli si povedať: aha, takto to tá naša starká robili. Aj preto sú tieto malé festivaly veľkým prínosom pre tie tzv. veľké,“ povedal nakoniec J. Jankov.       (red)