Na Kráľovej holi stojí strom zelený…

Pieseň, ktorá je najznámejším a najvýraznejším reprezentantom horehronského viachlasného spevu, nedávno zapísaného do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, sa ozývala aj na ostatných folklórnych slávnostiach vo Vernári.

Predminulú sobotu sa v amfiteátri pod Hronkovou stretli členovia folklórnych kolektívov, ktoré sa už desaťročia usilujú o zachovanie dedičstva svojich predkov v oblasti Horehronia. Do Vernára prišli z Telgártu, Šumiaca a z Pohorelej, pričom bolo očividné, že spolu s Vernárom nie sú šíriteľmi len viachlasného spevu, ale takmer na vlas rovnaké majú i kroje. Oplecka, brusľaky, kidle, vyšívané šurce, bohato zdobené čepce, pacerky okolo krku… jednoducho, keď ich vidíte v jednom amfiteátri, netrúfnete si povedať, či sú to Vernárky, Šumiačanky…

Ich piesne vychádzajú opäť zo spoločných koreňov, z liturgického spevu v pravoslávnom a gréckokatolíckom náboženstve, ktoré sa rovnako ako tradície, zachované  vo zvykoch, v piesňach, tancoch, výšivkách prenášajú už storočia z generácie na generáciu. Ďalšie, čo ľudí z Horehronia spája, bola snaha o prežitie v hustých, nedostupných lesoch a ťažká, úmorná práca mužov – drevorubačov, pastierov, koscov, ale aj žien, ktoré na strmých, nedostupných holiach sadili stromčeky či hrabali seno. K ťažkej robote boli vychovávaní od útleho detstva a ich jedinou radosťou boli piesne, ktoré sa neraz pri robote ozývali horami i dolinami. V nich vyspievali storočnú drinu a otročinu každodenného boja o prežitie, ale aj svoje šťastie, radosť, lásku, bôľ i žiaľ. Mnohé z týchto piesni sa zachovali v pôvodnom nárečí  a dodnes sa spievajú pri každej príležitosti – na svadbách, pohreboch, krstinách. Na folkórnych slávnostiach vo Vernári bolo udivujúce práve to, že každá z týchto dedín a dediniek má svoje vlastné piesne, s jedinečnými slovami. Ale „podpichovačky,“ či tá alebo oná, dnes už známa a často spievaná pieseň je z Vernára, Pohorelej, Telgártu či Šumiaca nemajú konca už dlhé roky.

„Som rád, že vo Vernári odzneli piesne, ktoré sme odprezentovali aj na ministerstve kultúry pri zápise viachlasného spevu do nehmotného dedičstva Slovenska. Stretli sme sa tu vlastne všetky súbory, ktoré iniciovali tento zápis. Okrem domáceho tu boli folklóristi z Pohorelej, zo Šumiaca a chlapi z Telgártu. Bolo to pekné, spontánne a oproti ministerstvu posilnené, pretože k nám mohlo prísť viac chlapov. Je to ďalší krôčik k tomu, aby sme podporili nomináciu na zápis do nehmotného kultúrneho svetového dedičstva UNESCO,“ uviedol starosta obce Vlado Ondruš a dodal, že na slávnosti prišli i všetci starostovia horehronských obcí a tiež starostovia z mikroregiónu Pramene zo Spiša.

„Vernár síce podľa územnosprávneho členenia patrí do Spiša, ale folklórom a všetkým ostatným sa radíme k Horehroniu. Je to trošku anomália, ale je to tak historický dané a sme radi, že tento festival nadobúda regionálny, alebo až nadregionálny charakter. Je dobré, že si získava svoje meno, svojich priaznivcov i neopakovateľnú atmosféru. Na rozdiel od veľkých festivalov, je ten náš komornejší, domáckejší, a pre ľudí veľmi, veľmi príťažlivý,“ zdôraznil starosta.

Na festivale sa okrem Horehronia prezentovali i ďalšie súbory a ľudové hudby, ktoré svojimi jedinečnými vystúpeniami potešili oči, sluch i duše divákov. Účasť skupín Kriváň z Východnej, ale aj z Osturne, či ľudovej hudby Ondreja Hlaváča z Gočova a Daniela Damera svedčí o tom, že si toto podujatie získava čoraz viac priaznivcov aj z radov folklórnych skupín. Nechýbal medzi nimi ani folklórny súbor Jaro z Ústí nad Orlicí s hodinovým pásmom My sme se k vám prišli ptáti. Večer bol rezervovaný pre folklórny súbor Poľana pri Technickej univerzite vo Zvolene a divákom sa predstavil profilovým programom pri príležitosti 60. výročia založenia súboru. O ľudovú veselicu sa postarala ľudová hudba Pokošovcov.

Nemôžeme nespomenúť majstra hovoreného slova, moderátora programu Ján Jankova – Šefránika, ktorý poznajúc mentalitu domácich, nešetril slovami chvály, ale ani hany, čím vzbudzoval salvy smiechu a navodil tú správnu atmosféru celého podujatia.

Už tradične k vernárskym slávnostiam neodmysliteľne patria aj ukážky z kuchyne starej materí. Ženy zo Senior klubu už od piatej hodiny rannej pripravovali sladké i slané špeciality. Z dvanásť kíl múky pripravili viac ako 700 pirohov s bryndzovo-zemiakovou plnkou a „miatkou“, takých pravých, vernárskych, zahýňaných, s tvarohom a poliatych masťou so škvarkami, cez 100 langošov a okolo 300 šišiek s lekvárom, po ktorých sa iba „zaprášilo.“

Tí, ktorí do Vernára prišli, nevynechali ani sprievodné akcie, sústredené v budove školy. Či už to bola milá výstava krojovaných bábik, retro výstava z kabinetov základnej školy Vernárska škola, stála expozícia Vernár v SNP, výstava starých mincí. Okrem týchto výstav sa návštevníci mohli zabaviť ukážkami ručnej umeleckej práce, deti zase trávili čas na detských atrakciách a mnohí stretnutiami s priateľmi, ktorých nevideli, ako sa hovorí, celé roky.

„Návštevnosť je dobrá, povedal by som o trošku vyššia, ako v predchádzajúcich ročníkoch. Pre malú obec nie je jednoduché usporiadať takýto festival. Potrebovali by sme financie na obnovu amfiteátra, projekt na jeho rekonštrukciu máme podaný a dúfam, že nám čosi priklepnú, čo by nás veľmi potešilo. Festival by sme dokázali dať opäť na trochu vyššiu úroveň. Potrebujeme rozšíriť hľadisko, zakryť amfiteáter,…“ zakončil starosta. (red)