Dávid Kičin – Zatratení

Recenzia

Táto kniha rozhodne nie je pekné čítanie. Prináša doslovné spovede de­siatich mužov, ktorí si v Leopoldove odpykávajú doživotný trest odňatia slobody. Labužníci so silným žalúd­kom sa k nej budú neraz vracať, no ostatní ju zavrhnú skôr, než sa k nej vôbec dostanú. Súhlasím.

Patrím medzi labužníkov a preto som túto knihu nezavrhla hneď na začiatku. Práve naopak. Pri čítaní tejto knihy je veľmi dôležité uvedo­miť si, aké dopady môžu mať naše rozhodnutia a kam až siaha ľudské svedomie. Niektorí ľutujú svoje činy, iní tvrdia, že sú nevinní a nič zlé nespáchali. Počas čítania si neustále budete klásť množ­stvo otázok, na ktoré nebudete poznať odpovede. Napríklad, ako môže človek žiť za mrežami s vedomím, že sa odtiaľ už nikdy nedostane?

Mladý autor spod Tatier Dávid Kičin neodpovedá na tieto otázky. Nechá samotného čitateľa, aby si to celé premyslel a mô­žete mi veriť, príbehy odsúdencov vo vás zanechajú hlboké pocity. Občas budete nahnevaní kvôli nespravodlivosti, inokedy budete radi, že niekto taký nebehá na slobode.

Zvýšenie adrenalínu v krvi a búšenie srdca mi spôsobilo už len to, aký je Dávid Kičin odvážny. Tento rok v auguste to budú presne tri roky čo s väzňami komunikuje, či už prostredníct-vom listov alebo dokonca aj osobne. Svoj prvý list adresoval naj­väčšiemu sériovému vrahovi Slovenska Ondrejovi Rigovi v roku 2011, ktorý sedí za vraždu a znásilnenie ôsmich žien a usmrtenie chlapca.

Od začiatku počítal s tým, že by mu väzni mohli vulgárne vy­nadať, no podľa jeho slov sa nič také za celé tie roky nestalo. Podľa jeho slov s nimi dokonca vychádza lepšie ako s niektorými ľuďmi mimo väznice.

Keďže boli väzni ochotní spolupracovať, mal možnosť doslo­va prepísať ich výpovede, ktoré nazval spoveďami. Občas môže byť čitateľ prekvapený a otrasený ich úprimnosťou, preto si treba príbehy väzňov dávkovať postupne. Pomôže to pri usporiadaní myšlienok, ktoré možno nebudú príjemné.

Séria výpovedí je veľmi pestrá: od niekoľkonásobných vrážd Jaroslava Garaja, zneužívanie detí v prípade Arpáda Nagyho až po Jána Karvaia a Jozefa Kokyho, ktorí doživotie dostali v rámci zásady ,,trikrát a dosť” za lúpežné prepadnutia. Spovede týchto odsúdencov približujú dôvody, prečo sú tam, kde sú a podrobne opisujú rutinu ich bežného dňa, stráveného v cele. Kniha je do­plnená o kresby psychicky labilného Zoltána Keku, ktorého bol Kičin dvakrát osobne navštíviť.

Dodávam len, že každý si je strojcom svojho šťastia a ani jeden z odsúdencov sa za mrežami neocitol bezdôvodne. Otázne už len zostáva, či je ich trest adekvátny, no na odpoveď prídete počas čítania.  Alexandra Jurišová