Búvajže, len búvaj…

V Podtatranskej knižnici v Poprade sa vo štvrtok kona­la vernisáž výstavy krojova­ných bábik. Unikátna zbierka je vzácna prezentáciou ľudo­vých krojov v podaní Márie Lenkovej (na snímke) z Po­pradu.

Pred návštevníkmi sa rozprestreli pôvodné vzory a farby krojov, jedinečných a neopakovateľných, kto­ré tvoria naše kultúrne de­dičstvo, svedčiace o talente a duchovnom bohatstve slo­venského ľudu pod Tatrami. Výstava zachytáva bábiky, ob­lečené v krojoch, prepracova­ných do najmenších detailov, ktoré prezentujú jednotlivé obce a regióny.

Mária Lenková sa narodi­la vo Východnej, s ktorou ju viažu trvalé korene a počas celého života sa do rodnej obce rada vracia. „Môj prvý kroj, ktorý som pre bábiku ušila, pochádza práve z Vý­chodnej. Je špecifický a môjmu srdcu obzvlášť blízky. Mám rada ľudí, náš región, piesne, tance a všetko to, čo nás spája s domovom a so Slovenskom. Po prvej bábike nasledovali desiatky Sloveniek, ako hovo­rím mojim bábikám, pochá­dzajúcim z tatranskej oblas­ti“ s úprimným pohľadom povedala Mária Lenková. Po ukončení Strednej ekonomic­kej školy v Poprade sa vydala a od roku 1963 žije s rodinou v Poprade. Vychovala tri deti a dnes má 5 vnúčat, ktorým vštepuje lásku k ľudovej pies­ni a k ľudovým tradíciám tak, ako jej to vštepovala jej mamka. Napriek tomu, že žije v mestskom prostredí, celý svoj život si uchova­la lásku k dedovizni a pev­né väzby s rodnou obcou. Mária Lenková od detstva účinkovala v súbore Kriváň v rodnej Východnej. A láska k folklóru a záujem o ľudové piesne ju viedli aj k účinkova­niu v ženskej speváckej sku­pine Slovenka pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Poprade. Spolu s ďalšími členkami Slovenky absolvo­vali od roku 2008 desiatky vystúpení v podtatranskej oblasti, na ktorých poteši­li milovníkov ľudovej pies­ne folklórom spod Kriváňa. „V rámci spolupráce s Maticou slovenskou sme sa rozhodli, že jednej z členiek pripravíme výstavu v nových priestoroch Podtatranskej knižnice, aby sme prezentovali jej skvost­né dielka verejnosti. Podľa nás má výstava krojovaných bábik neopísateľnú hodnotu, pretože autenticky zachytáva prvky folklóru, ktoré sa rokmi vytrácajú. Rozhodujúci bol aj termín, pretože sme hľadali čo najbližší voľný k blížiacemu sa Dňu matiek,“ povedala Mo­nika Naštická z Podtatranskej knižnice.

Mária Lenková sa vyrába­niu krojov, nielen pre bábiky, venuje od odchodu do dô­chodku. Ako sama hovorí, kým pracovala, nebol na to čas, ale s myšlienkou sa po­hrávala odjakživa. Pri svojej veľkej záľube si oddýchne, zrelaxuje a má priestor aj na premýšľanie. Ručne vyrábané presné verzie krojov si však vyžadujú veľké sústredenie a znalosť regionálnych prv­kov, ktorými sa jednotlivé obce od seba odlišujú. Tie­to vedomosti získala Mária Lenková postupným štúdiom oblasti, z ktorej kroj vyrába. Dôležité nie sú iba farby, ale i tvary a v niektorých prípa­doch minimálne odlišnosti, ktoré sú práve preto zvlášt­ne. „Často si požičiavam kroje z dediny, ktoré musím verne preniesť na zmenše­ninu obleku pre bábiku. Je to precízna práca, ale robí mi to radosť. Výroba trvá aj niekoľko týždňov, no nepo­važujem to za stratu času,“ doplnila Mária Lenková. Od roku 1990 usporiadala desiatky samostatných výs-tav krojovaných bábik, ktoré prezentovala napríklad na zvykoslovných výstavách pri príležitosti Vianoc a Veľkej noci. Na výstavách v rodnej Východnej počas folklórne­ho festivalu, na Sobotských dňoch v Spišskej Sobote, trhu remesiel v Spišskej Novej Vsi, Moldave nad Bodvou, v Dome Matice slovenskej v Žiline, na výstave Zažína­me adventné svetielka v Den­nom centre kresťanských se­niorov v Poprade, v Spojenej škole na Letnej ulici v Popra­de, v ZŠ na Dneperskej ulici v Košiciach, počas Noci mú­zeí v Podtatranskom múzeu, na folklórnom festivale v Lip­tovskej Tepličke, v múzeách v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Liptovskom Hrádku a v r. 2014 pri príle­žitosti 55. výročia otvorenia novej školy vo Východnej. Dnes je trend moderných bá­bik a vychudnuté „Barbiny“ sa pre ľudovú tvorbu veľmi nehodia. Ale pri každej prí­ležitosti keď známi „natrafia“ v obchodoch na vhodné ob­jekty, jej ich s radosťou venu­jú, aby ich zaodela do ďalšie­ho kroja z obce, ktorých na Slovensku máme našťastie ako maku. (pks)