Žijeme v ilúzii pokroku. Skutočný pokrok je v morálnom a emocionálnom rozvoji ľudí
Skutočný pokrok nie je len v technike, ale v ľudskom morálnom a emocionálnom rozvoji. My žijeme ilúziu pokroku na planéte opíc
Dnešný úvod nášho rozhovoru by mohol byť vlastne sloganom pre program, ktorý práve počúvate, teda dopredu do minulosti. Ostatne, posúďte sami: „Svet zostáva svojim spôsobom rovnaký, aj keď sa mení. Ako by sme sa napriek všetkému pokroku točili v kruhu. Rímska ríša tu nebola a nezanikla len raz, ale obnovujeme ju, a znovu sa rozpadá ako ozvena každých päťsto rokov. Romantizmu sa nás zmocňujú periodicky. Radikálni V izolovanom Japonsku 17. storočia cisár zadržal šľachtica na večnej hostine pri svojom dvore, aby ich mal pod kontrolou, rovnako ako to urobil jeho súčasník, francúzsky kráľ, vo Versailles. My sa však budeme dnes s mojím dnešným hosťom baviť nielen o tom, ako a prečo sa dejinné vzorce až takto detailne opakujú, ale aj o tom, či s tým dokážeme nakoniec niečo urobiť. Mojím dnešným hosťom je pán doktor Emil Páleš, autor vyššie citovaných slov. Pôvodne vyštudoval kybernetiku a vyučoval počítačovú lingvistiku na katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, a tiež pôsobil na Slovenskej akadémii vied. V roku 1994 založil a vedie neziskovú organizáciu Sophia. My sa v priebehu rozprávania stretneme aj s niektorými jeho knihami, napríklad: „Duchovná úloha Strednej Európy, Čo je pokrok?“ Tak toto obsiahle, a napriek tomu v skratke.
Emil Páleš: Ďakujem za pozvanie. Keď som pred rokmi videl názov vášho programu „Kupredu do minulosti“, hneď ma napadlo, že pani Martine by sa hodilo to, čo robím, pretože ja hľadám invariantov v dejinách, a kedy sa čo opakuje. Na tomto pracujem už 30 rokov, takže ja presne vidím, ako sa minulosť opakuje, a ako nás ešte v budúcnosti čaká aj to, čo už kedysi dávno bolo.
Martina: Ja sa spýtam veľmi jednoducho: Keď sa to stále opakuje, tak by to znamenalo, že vy viete budúcnosť.
Emil Páleš: Tak to aj vidím. Ja som „prorok“, a pomocou matematickej štatistiky spracovávam synchronicity, periodicity a rôzne ďalšie takéto vzťahy, ktoré majú štatistickú spoľahlivosť. Takže ja v určitom hrubom rámci, keď sa po tisíce rokov niečo opakuje, a má to nejaký vzorec, to môžem predpovedať až na tisíc rokov dopredu. Je určitá pravdepodobnosť, že sa to vráti, keď to bolo doteraz, ale detaily nie. To sú iba hlavné témy – Duch času. Ale minulosť sa nikdy neopakuje rovnako. Aj Mark Twain má citát, že: „Dejiny sa neopakujú, ale rýmujú sa.“ Čiže je to akoby variant tej istej témy, vráti sa to, ale je tam priestor na to, že to nikdy nie je úplne rovnaké.
Martina: Viem si teda z toho, čo ste mi práve prezradili, vydedukovať, že dokážete predvídať určité celospoločenské javy, určité druhy správania, ktoré nás napríklad v dohľadnej dobe stretnú, ale rozhodne mi nepoviete, či ma zrazí auto.
Emil Páleš: To nie. Konkrétne je to, čo neskoršie Jung tušil, a povedal, že veľké kultúrne vlny, striedanie epoch, sú vlastne striedaním kolektívnych dominánt, teda archetypov v kolektívnom nevedomí. A to sa kedysi volalo „Duch času“ a verilo sa, že v tom je nejaké božstvo, nejaký archanjel. Teda, že príde nejaká nálada: V osvietenstve máte racionalistickú náladu, v romantizmu citovú, a celá spoločnosť sa dostane do určitého duševného zafarbenia, z ktorého potom vyplynie celá logika života, teda čo sa vytvorí od vedy, kultúry, umenia, náboženstva, po politiku. Čiže je to určitý hodnotový systém, az toho sa vytvorí určitý typ filozofie, ale detaily samozrejme v rámci toho v istom zmysle áno, ale nie či vás zrazí auto. To je naozaj od individuálneho osudu človeka.
Martina: Vy sa zaoberáte týmito synchronicitami, a periodickým pôsobením pravzoru v dejinách a v evolúcii prírody. Viem, že krízam rôznych civilizácií sa venuje napríklad u nás profesor Bárta, ktorý vydal knihy „Kríza, kolaps a regenerácia“, „Kolaps neznamená koniec“. Vy určite tieto veci poznáte, poznáte jeho myšlienky. Sú si v niečom podobné? Preťali sa v niektorej z vašich prác, alebo s niektorou z vašich myšlienkových konštrukcií?
Emil Páleš: Áno, určite áno. Profesora Bártu študujem, mám jeho knižky, pretože sa to tematicky pretína. Aj on si uvedomil, že je to veľmi aktuálna téma, pretože sme očividne v takom štádiu, že nevieme, či náhodou nezaniká naša západná civilizácia, pretože to tak vyzerá. Je to dôležitá vec. A on sa dal na to, že tieto veľké, obrovské vlny vzniku a zániku civilizácií, a príčiny, ktoré sú za tým, identifikuje, a tým je to veľmi blízko tomu, na čom pracujem ja. Mne ide aj o to, prečo niekde nastal úpadok. Prečo bol niekde „Zlatý vek“ a rozkvet, av čom to je. A niektoré z Bártových zákonitostí – geografické a ekonomické – on má svojich sedem, alebo koľko zákonov…
Žijeme v ilúzii pokroku. Skutočný pokrok nie je len v technike, ale v ľudskom, morálnom, emocionálnom, rozvoji. Stále máme primitívne, zlé motivácie, sme ako planéta opíc.
Martina: Áno. Sedem zákonov civilizácie.
Emil Páleš: Tak ty ja beriem tak, že to je známe a že to nemusím ja riešiť. Ale sú tam dve, alebo tri, ktoré sa týkajú aj duchovného koreňa, teda či vôbec majú nejaké hodnoty, či majú nejakú reprezentačnú elitu, ktorá tieto hodnoty stelesňuje, pretože to je to, čo vlastne drží civilizáciu pohromade. Je to nejaká viera, nejaké hodnoty, ktoré si všetci ctia a uctievajú, a tie im umožňujú, že niečo obetujú pre spoločnú vec. Tak ja vlastne niektoré z týchto Bártových zákonov skúmam do detailov. Konkrétne duchovný rozmer pozadia za civilizáciami.
Martina: My sa určite ešte k tým konkrétnym duchovným rozmerom, o ktorých ste teraz v náznaku hovorili, dostaneme, a budeme sa im venovať veľmi podrobne. Ale predsa len potrebujem našich poslucháčov uviesť do problému a osvetliť im, čo vy tak celé dni robíte. Keď človek prečíta vaše články na serveri Sophia, číta si vaše knižky, tak som nadobudla dojem, že z vás študovanie a pozorovanie doterajšieho vývoja sveta urobilo tak trochu skeptika. Je to zdanie?
Emil Páleš: Je to zdanie, pretože citát, ktorý sme čítali, čisto konštatuje iba skutočnosť, že sa to opakuje. A to ešte nie je môj postoj, či si myslím, že sa to musí opakovať, alebo nemusí. Môj postoj je v tom, že sa to vôbec nemusí opakovať. Ale najlepšie je začať tým, že si uvedomíme, že sa nám dejiny nejako veľmi opakujú a že nerobíme pokrok. Pretože to je začiatok skutočného pokroku, že si uvedomíme, že my máme ilúziu pokroku, av čom spočíva skutočný pokrok, a čo by sme museli robiť, aby sme sa naozaj posunuli dopredu.
Martina: Z toho pramenila moja obava zo skepsy, pretože ak je tu civilizácia, ktorá lieta do kozmu, ale vlastne, podľa vášho pozorovania, opakuje v mnohých oblastiach svojho bytia chyby, aké robili napríklad Feničania, alebo starí Rimania, tak z toho jeden už musí byť rozčúlený, že to nie je ten pravý pokrok.
Emil Páleš: A ja, práve preto, že chcem poukázať na skutočný pokrok, čo by sme museli urobiť, av čom by to bolo, začínam tým, že to, čo máme je zdanlivé, pretože ľudia majú pocit ilúzie: Veď ideme míľovými krokmi a dobývame nové planéty, a tak. Ale ja hovorím: „Veď to áno, technicky sme ďalej, ale ľudsky nie.“ Máme pomaly planétu opíc. Planéta opíc je, že lietajú v kozmických lodiach, v tryskáčoch, a neviem čo – ale sú to opice. A ja ľuďom hovorím: My máme primitívne motivačné štruktúry, všelijaké, osobné, obyčajné, zlé vlastnosti, a podobáme sa opiciam, ktoré zrazu prišli k nejakej veľkej technike, ale majú veľmi zaostalé motivačné štruktúry. Čiže, že sa to morálne, emocionálne, ľudsky, že sa to príliš nelepší, a tým pádom začína byť teraz technika nebezpečná.
Existovala náuka, že sa v presnom poradí strieda sedem archanjelov ako Duchov času, ktorí inšpirujú všetky doby. Každý z nich inšpiroval oblasť, ktorú mal na starosti.
Martina: Tuším, že sa budeme musieť venovať otázke, čo vlastne považujete za pokrok. Ale ešte stále si tieto otázky nechám na trochu neskôr, pretože tam cítim niečo veľké, a budem sa ešte držať pri zemi. Pri ktorých cyklických historických javoch ste na túto svoju teóriu prišli? Ktoré sa stále opakujú tak, že si to vyžiadalo vašu pozornosť?
Emil Páleš: Ja som vlastne zistil, že v istom zmysle sa všetko opakuje. Ale budem konkrétne. Ja som totiž začal tým, že ma už nebavilo to všetko – chodil som na dve univerzity – a začali ma zaujímať záhady. Začal som skúmať, čo to bola náuka o anjeloch. Akí anjeli? To nikto nevedel. Nikto to už nebral vážne, ani kňazi, ktorí hovoria, že to sú bájky pre malé deti. A tam som zistil, že existovala náuka, že existujú Duchovia času, že sa strieda určitých sedem archanjelov v presnom poradí a dátach, a inšpirujú, ako Duchovia času, všetky doby. A každý z týchto archanjelov mal konkrétne na starosti to, čo inšpirujú: Michael filozofov, Rafael lekára, a Anael básnikov, tak som si povedal, prečo by som to nespočítal, či to tak naozaj je. A začal som vytvárať krivky tvorivosti v dejinách, a spracovávať ich matematicky. A to je to, čo som chcel. Takže na otázku, čože ja tak celý deň robím, by sa dalo povedať, že som dlhé roky zostavoval stovky a stovky kriviek tvorivosti všetkých možných kultúrnych javov: Vedy, umenia, politiky, a všetkého, čo ľudia stvorili, a to na časovú os.
Martina: Vy z toho robíte modely?
Emil Páleš: Vytváram grafy. Zozbieram nejaké javy, napríklad, keď žili najväčší básnici, astronómovia, alebo napríklad nejaký filozofický „izmus“, kedy žili idealisti, kedy materialisti, kedy boli absolutizmy, kedy bolo čokoľvek, čo sa dá nejako spočítať, a dám to na časovú os v rôznych civilizáciách. A potom matematicky zistím: Je tam periodicita, je tam synchronicita, nasleduje niečo po niečom, a vytvorím koeficienty, či je to pravdepodobne náhodou, alebo je tam nejaký systém. A v v tomto zmysle som zistil, že všetko sa nejako opakuje. Naozaj vyšlo, že duchovia času existujú, že nálady v dejinách sa vracajú a dotknú sa všetkého.
Aj v našej dobe už je iná doba, že už naše storočie vyzerá inak ako pred päťsto, tisíc rokmi, ale v nejakom zmysle sa citová nálada vráti, takže sa začnú odohrávať podobné hodnoty, podobné problémy, dokonca aj podobné príbehy, aj keď v úplne inom technickom prostredí, v inom svete. Ale bolo by veľmi dobré začať niekoľkými konkrétnymi príkladmi, či môžem?
Každých 500 rokov sa vracia romantická nálada, keď ľudia začnú písať básne, spievať, objavia sa trubadúri, a máme Danteho, a Goethea
Martina: To budem práve vďačná. Ako vidíte, visím na vás očami, a čakám na konkrétne príklady. Zaujalo ma, ako hovoríte, že Duchovia času existujú. Ako tak poznám súčasnú vedu, tak je mi zrazu jasnejšie, prečo ste odišiel zo Slovenskej akadémie vied. Ale vy nám to ešte neskôr vysvetlíte lepšie, aj ducha času.
Emil Páleš: Ja som odišiel, pretože som chcel mať slobodu robiť, čo chcem. Mal som problémy s tým, že skúmam Duchov času. Ono to znie ako nejaké povrchné „pseudo“, pretože to znie, že je to nejaký duch. Ale my nevieme, čo to je. Jednoducho vieme – to je jednoducho empirické pozorovanie – že tieto nálady prídu. Veď napríklad taký romantizmus, to je ako periodická svetová puberta. To, že ľudia majú každých 500 rokov romantickú náladu, je záhada, pretože nevieme, čo za tým je. Ale ako vedec, vedci netvrdíme, že tam musí byť nejaký nadprirodzený duch. S profesorom Mikuleckým sme postavili hypotézu – pretože on je úplný materialista – že je to nejaké kozmické žiarenie, povedzme slnečná aktivita, ktorá má vplyv na neuroendokrinný systém človeka, a potom sa vylučujú určité pohlavné hormóny, a ľudia si začnú písať básne, spievať, a trubadúry, a máme Danteho, a máme Danteho, a máme A toto by bola materiálna príčina.
Martina: Ale to je vlastne dokonalé, pretože keď som kedysi robila rozhovor s pánom Zdeňkom Mahlerom, tak on tak fortelne rozprával svoju teóriu, a vy ste ju teraz vlastne tak trochu potvrdil. On hovoril: „Ja si jednoducho myslím, že existuje vesmírny reflektor. A Pán Boh ho má v ruke, a teraz niekam zašajní – a zrazu v Egypte rastú pyramídy, obrovské rozpätie, majú hieroglyfy, stavajú sa. A po určitej dobe z nejakého dôvodu s reflektorom zašajní niekde.“
Emil Páleš: Toto je obrazne záhada kultúrnej antropológie, že máte naraz na nejakom mieste v nejakej dobe rozkvety – niečo ako Periklove Atény – a to trvá jednu, dve generácie, a zase to zmizne. A doteraz sa nevie, ako je to možné. Čo sú príčiny. Keby sme chceli mať teraz v Čechách a na Slovensku zlatý vek, tak ako by sme to urobili. A to nám antropológovia nevedia povedať.
Martina: Ja by som vedela, ako to nerobiť. A to nie som antropológ.
Emil Páleš: A ja túto otázku skúmam: „V čom by to bolo?“ Ale dobré by bolo, ak by som podrobnejšie dopovedal príklady z toho citátu, aby bolo vidieť, o čom hovoríme, aby si to poslucháči vedeli predstaviť. Jeden bol o starej Sparte. Ja v škole niektorým žiakom čítam jeden citát o nejakej spoločnosti, kde všetko bolo tak trochu šedé, ponuré, strohý, militantný duch, kde si všetci boli rovní, oslavovali sa: „Sme si rovní.“ Mali kolektivizmus. Mali spoločnú jedáleň, spoločnú spálňu, kde štát už v siedmich rokoch bral deti s tým, že ich vychová. Štát vychovával deti. Celá výchova bola zameraná na to, že sa jednotlivec má obetovať pre štát, ktorý je konečným účelom všetkého. Mali také platidlo, také, ktoré nebrali v zahraničí, nemohli ste to vymeniť za valuty. A nesmeli ste ísť von, za hranice, pretože to bola dezercia, a za tu bol trest smrti. Nesmeli ste vlastniť ani zlato, ani striebro, pretože to by bolo podozrivé, či náhodou nechcete utiecť, pretože by sa tým dalo platiť vonku. Kde boli potrebné veľké masové cvičenia zdatnosti na hudbu, teda vlastne spartakiády. V oblasti umenia boli akísi politruci, ktorí všetko zastrihli tak, aby to slúžilo iba štátnej ideológii.
Martina: Aby sa dobre pochodovalo.
Emil Páleš: Aby neodvádzalo myseľ ľudí k niečomu inému. To sú úplne konkrétne formy života, a je to celé taký syndróm, že ich máte pohromade. A keď sa potom spýtam na to, o čom vám teraz čítam, tak mi ľudia povedia: „O komunizme.“ Pretože to všetko sedí, sú to veľmi konkrétne detaily. A ja im potom poviem: „Áno, ale to napísal Schiller. To sú Schillerove vysokoškolské prednášky. Je to sto rokov pred tým, než komunizmus vôbec vznikne. Tak ako mohol Schiller popisovať komunizmus?“ Tak, že opisoval starú Spartu a že komunizmu už raz bol.
Periodicita dejín je okolo 500, plus mínus 20 rokov. S pravdepodobnosťou 1:500 sa môžem spoľahnúť, že sa v novej forme objaví nejaká hodnota, že sa aktualizuje jedna z dimenzií ľudskej povahy.
Martina: A keď sa potom pozriete do počítača, a zadáte tieto údaje na časovú os, tak vám počítač vychrlí, kedy sa znova takéto zriadenie zopakuje?
Emil Páleš: Počítač to sám nevymyslí. Musím mať dobré dáta, niečo, čo sa dá dobre zmerať. A keď už ich mám, tak sa to matematický dá, a jednoducho už to vyjde, takže zistíte, že periodicita je okolo 500, plus mínus 20 rokov. Tak vypočítate nasledujúcu vlnu. A mám tam pravdepodobnosť, že s pravdepodobnosťou 1:500 sa môžem spoľahnúť, že asi bude niečo podobné, teda že tieto hodnoty budú mať tendencie sa nejakou novou formou zase nejako stelesniť. Ale ľudia budú mať vždy – a majú možnosť – z toho urobiť niečo lepšie alebo horšie. Ide len o to, že sa aktualizuje jedna z dimenzií ľudskej povahy. V tomto prípade to je ten voľný, mužný, vojenská disciplína, a takéto veci.
Martina: Vy ste hovorili o troch príkladoch. Tak Sparta, a totalitný režim, bola pomerne expresívne. Môžem vás poprosiť o ďalšie?
Emil Páleš: Druhý bol s absolútnymi vládcami. To je vlastne synchronicita. Všetci poznáme filmy o tom, ako Ľudovít XIV. postavil Versailles, bolo v 17. storočí, tuším 1682, kedy sa tam nasťahoval, a ako sa na tomto dvore žilo. On urobil to, že všetkých šľachticov, ktorí boli miestnymi grófmi, grófmi – gróf so Champagne az Gaskoňska, a ktorí dovtedy v týchto svojich krajinách vládli – dotiahol na dvor, a tam ich nútil, aby tam museli byť najmenej pol roka. Čiže u neho boli polovicu času, a on ich na tomto dvore hostil. Tancovali tam, slávnosti, divadlo, a ten, kto mal milosť, dokonca mohol s kráľom raňajkovať. A takéto veci. Akoby tam zabíjali čas hodovaním a quasi zábavami A keď sa spýtate: „K čomu to bolo dobré?“ Tak zistíte, že v tom istom storočí krátko pred ním Tokugawa Iemicu, japonský šógun, urobil to isté, že miestni grófov, ktorí sa v Japonsku volajú daimjó, museli z celého Japonska každý rok prísť, a museli byť pol roka na jeho dvore v Ede, a na tomto dvore sa tak zúčastňovali nejaký. A ako na to mohli prísť súčasne, ešte synchrónne, v podstate v rovnakom okamihu, keď Japonsko je nielen na opačnom konci Eurázie, ale Japonsko bolo v tom čase úplne uzavreté, nesmeli ste von, ani dovnútra. Pod trestom smrti nesmela pristáť loď. Takže oni nezávisle prídu na úplne rovnakú vec, ktorá je veľmi konkrétna.
A teraz za tým hľadáte logiku, a zistíte: „Aha, logika tam je.“ Oni k tomu prišli tak, že bola atmosféra absolutizmu a centralizácie. Čiže sa centralizovalo všade, ako keby prišiel duch, ktorý sa v starej múdrosti volá Saturn, čo je konzervatívny, autoritatívny, hierarchický jediný vládca, ktorého všetci budú počúvať – bude poriadok. Takže v Japonsku, vo Francúzsku, tak v celej Európe sa dialo to, že sa centralizovalo, že bude absolútny panovník, ktorý si môže robiť, čo chce. A z tohto ducha až potom vymysleli kultúrno-morálnu logiku, že vám vyjde taká vec, že najlepšia bude, keď všetkých šľachticov pozvem k sebe na hostinu a nepustím ich, pretože keď nie sú doma, tak si tam nemôžu budovať ich vlastné sily, ľudí, konexie, armádu.
Vytvoril som graf periodického rytmu 100 najslávnejších mileneckých dvojíc v dejinách, ktorý bol dávno známy, ako rytmus Bohyne lásky – Innany, Venuša
Martina: Hostiť ich vyjde lacnejšie, než s nimi bojovať.
Emil Páleš: Oni sa nezmôžu na odpor, pretože sú na cisárskom dvore, plus ich mám všetky pod kontrolou, pretože mám špióny, vidím intrigy, vidím, kto čo plánuje, a s kým, počujem ho. Teda ako keby ich tam zneškodnil a kontroloval tým, že ich má na svojom dvore. A obaja prišli na to isté, pretože ich k tomu doviedol hodnotový systém, pretože by grófa najradšej zrušili. Ich idea bola, že má vládnuť iba jeden človek. Vidíte tú logiku? Ale teraz je otázka: Ako je možné, že sa hodnotový systém posunie k absolutizmu aj bez toho, že by tieto krajiny mali kontakt? A to je Duch času – to je tá záhada.
A tretí príklad je krásny. Zase vám dám hádanku: V jednom meste boli dva znepriatelené rody – ako Montekovia a Kapuletovia vo Verone v 13. storočí – kde tieto rody mali medzi sebou rivalitu, súťažili, a už mali dedičné erbové nepriateľstvo, že sa už starý otec s ich starým otcom pomstili, a tak. A tieto rody, čo sa tak nenávidia, majú dcéru a syna, ktorí sa do seba zamilujú nekonečnou láskou až na smrť. A oni dvaja, proti vôli rodín, sa museli dohodnúť, že spolu musia utiecť, ale stane sa to, že on príde a zdá sa, že ona zomrela. On tomu uverí, vytiahne meč a zabije sa, pretože už nemá význam, aby ďalej žil. Lenže ona nezomrela, a keď zistí, že on umiera, ale ešte žije, tak sa ešte objímajú. Lenže on už umiera, takže ona urobí to isté, pretože ide s ním, a tiež sa zabije, a spoločne zomrú. Prípadne ešte, keď to vidia ony znenávidené rody, tak ich to donúti k tomu, že sa zmieri. A teraz nachytávacia otázka: Toto sa stalo kedy, a kde?
Martina: Samozrejme, že každý odpovie Romeo a Julie, a vy mi, predpokladám, poviete veľa ďalších nešťastných párov.
Emil Páleš: Ja poviem, že nie. Ja som hovoril o Pýramovi a Thisbé, čo bolo v Ninive v Asýrii presne 2 000 rokov pred Rómeom a Júliou. Stalo sa tam to isté, pretože sa to každých 500 rokov opakuje stále rovnako. A keby sme mali obraz, tak vám to ukážem. Vytvoril som graf 100 najslávnejších mileneckých dvojíc v dejinách, ktoré sú najčastejšie spomínané, a dostanete pekný rytmus, ktorý bol dávno známy ako rytmus Bohyne lásky – Innany, Venuša – ktorý nastáva periodicky. To sú romantizmu. To je nálada, ktorá sa podobá puberte, dospievaniu, a tam komplet všetko vyplýva z logiky, že city sú na prvom mieste – čiže zomrieť pre lásku. Tam máte komplet hudobníkov, hudobných skladateľov, veľkých básnikov, všetko preduševňovanie. Aj vedy, ktoré s tým súvisia, sú také, napríklad od psychológie až po módu. Máte vtáčiu módu – ja som to tak nazval – tie dlhé krídlové rukávy, a chocholy na hlave, a všetko, čo sa podobá vtáctvu. To bolo v tom čase aj u nás, bola to aj gotika – gotická móda, romantická a preduševnená.
A zrazu zistíte, že 2 000 rokov predtým u Chetitov chodí v gotických šatách, pretože je to podobné obdobie. Takže sa vám to opakuje. Tým, že príde určitá duševná kvalita, tak sa vám to úplne zopakuje, až do toho, že majú rovnaký strih oblečenia, a prežívajú podobný príbeh – nejakú zamilovanosť. Pretože zo spôsobu cítenia a myslenia vyplynie celá estetika, v mnohých detailoch. Inak povedané, keď sme pri tom, čo je za tým: Sú to pravzory cítenia, predstavivosti. A toto je niekde v ľudskej prirodzenosti, a je to tam po tisíce rokov, a len sa to aktualizuje, a potom dostanete veľmi podobné obrazy.
Všetky príspevky s Emil Páleš
Zanechajte nám komentár