Tiež ste si všimli javu, ktorý nás pozvoľna a nenápadne opradol sieťami? Len náhodne prečítam niekoľko titulkov z poslednej doby:

Nová ideológia preniká do politiky aj médií, Nová ideológia s nami manipuluje, Gender – nová ideológia ničí rodinu, Covidizmus ako nová ideológia. Z Ameriky prichádza nová ideológia rasizmu, Ideológia woke v Británii na vzostupe, Ideológovia cancel culture sú stále arogantnejší. 

Áno, ideológie už zasa majú v našich životoch svoje pevné miesto. Niektorých ľudí to znepokojilo, iní si to donedávna ani nevšimli, a mnohí sú nadšení. Zase majú presný a jasný návod na to, čo si myslieť, aby sa mohli vydávať za moderných a pokrokových občanov – možno sa nestretli s výrokom českého esejistu a novinára Gabriela Lauba, ktorý povedal, že ideológia je súbor rozprávok pre odrastené deti. Trochu temnejšie charakterizoval ideológiu rakúsky spisovateľ Johannes Mario Simmel: „Dajte tú najkrajšiu ideológiu do rúk ľudí, a všetko bude strašné, vražedné, odporné.“

Aké je naše smerovanie? Kam kráča Európa, kadiaľ sa vydáva sloboda, a kadiaľ ide každý jeden z nás? O tom všetkom a o mnohom viac sa budeme rozprávať s politológom, ekonómom a analytikom, docentom Petrom Robejškom.

Martina: Peter, spomínam si, že po revolučnom kvase v roku 89 som bola presvedčená, že východná Európa je zachránená, prezrela a už vie, ako sa veci majú, vie, ako neodvrátiteľne funguje kolo dejín. A zároveň som si v tom čase myslela, že západná Európa už to vie dávno. Dnes si hovorím, aká som bola pochabá, a nebola som sama, pretože ani neubehol tak dlhý čas, po ktorý u nás trvala komunistická totalita, a my sme za tento krátky čas pustili najprv zadnými vrátkami, a potom hlavnými dverami ideológie späť do našich životov. Poviete mi, máte odpoveď na to, ako sa to stalo stať, a ako je možné, že sa to deje stále znova?

Petr Robejšek: Viete, ideológie sú neutrálne vysvetľované v jednej definícii ako náboženstvo, a druhou definíciou je to, že to sú nástroje na získanie moci, na mobilizovanie masy. Pre väčšinu ľudí sú ideológie bez toho, aby si to vlastne uvedomovali, niečím, čo im umožňuje sa vyznať vo svete. Ideológia, ktorá ovláda väčšinu dnešných ľudí, je konzumistická ideológia, čo by sme asi nezaradili medzi zlé, aj keď je najzlé, a zlé sú tie militantné, útočné, ktoré si vynucujú akciu, ktorá oprávňuje zákazy a utláčanie. Inak ideológia ako taká je produkt ľudského myslenia, ktoré sa snaží vyznať sa vo svete. A potom existujú skupiny, ktoré pomocou ideológií, ktoré ony samy sformulujú, snažia niečo zmeniť.

Teraz sa dostanem k tomu, čo je veľmi konkrétne. My intelektuáli pracujeme so slovami, a pre nás sú slová dôležité, často také dôležité, že zabúdame na reálny život väčšiny ľudí, ktorý pozostáva z činov, ktorý pozostáva z faktov. To znamená, že máme tendenciu sa rozčuľovať nad vecami, ktoré nás intelektuálne urážajú buď svojou hlúposťou, drzosťou, alebo dôsledkami, ktoré si myslíme, že to so sebou prinesie. Normálny človek si tieto ideologické šarvátky väčšinou vôbec nevšimne, to znamená, že to, čo sa týka napríklad 75 pohlaví, obyčajných ľudí – a „obyčajní“ hovorím s poklonou pred nimi, aby to bolo úplne jasné – nezaujíma. A keď o tom náhodou začujú, čo sa tiež môže stať, tak sa podľa toho nebudú správať. Reakcia intelektuála na tieto myšlienkové fauly, ktoré sa nám dejú, je rozhorčená, pretože, ako som povedal, intelektuál sa zaoberá hlavne slovami. Reakcia väčšiny obyvateľstva, a to by som povedal celkom iste, mimo metropoly, je, keď to vôbec vezmú na vedomie, a nejako na to reagujú, podobné správaniu Japoncov, ktorí sa vám na každom rohu ukláňajú, a pritom si myslia a robia svoje, majú svoje ciele. A neprestanú si to o vás myslieť napriek tomu, že sa vám práve uklonili, ale povedia si: „Ten ale vyzerá. Tie divné tváre Európanov.“ A neviem, čo všetko si môže myslieť. Chcem povedať, slová zraňujú priamo nás, intelektuálov. Obyčajných ľudí – opäť s poklonou – zraňujú a zaujímajú činy, v tých oni žijú, a o slovách si nerobia toľko myšlienok, ako my. To je veľká výhoda.

Mali by sme si žiť svoje životy po svojom, inak, než chce systém

Martina: Pán docent, snažili ste sa vysvetliť, čo to je ideológia, alebo čo je dôvodom, že si ju do života tak radi a ochotne púšťame, totiž preto, že nám orientáciu vo svete uľahčujú mnohokrát aj tak, že nám nedávajú na výber. Ale povedali ste, že ľudia sa podľa toho nebudú správať, a mysleli ste tým, že to sú ľudia, ktorí sú ďalej od veľkých miest. Ale keď som tu čítala tie výkriky a titulky z posledných mesiacov, tak jedným z nich bol napríklad covidizmus ako nová ideológia, a to je ideológia, ktorou sa riadi vo výsledku každý. Alebo môžete byť z najzapadnutejšej dediny, ale zelená ideológia, ktorá bude ad absurdum uvedená do života nejakým zásadným Green Dealom, doľahne do každej malej chalupy, a nie je pred tým úniku.

Peter Robejšek: Je. Pretože existuje rozdiel medzi tým, že niekto tejto ideológii verí, a medzi vynúteným správaním, keď štát pod hrozbou čohokoľvek odo mňa niečo vyžaduje. Vy ste príliš mladá na to, ale ja som komunizmus zažil, a my sme im neverili ani slovo, ale napriek tomu sme sa držali pri zemi, a správali sa opatrne. A vo chvíli, keď jedného rána už komunizmus nebol prikázaný, tak začala sloboda. To znamená, že k ideológii v zmysle, že niekto niekoho o niečom presvedčí, nedošlo, nový socialistický človek nevznikol. A rovnako tak nevzniká nový technologický človek iba tým, že naňho hovoríme určitými slovami a že ho nútime prikyvovať a mlčať k nejakým nezmyslom, pretože on tomu nemusí veriť a nemusí sa podľa toho správať.

To je to, čo sa snažím ľuďom povedať, keď hovorím o svojich štyroch pravidlách oslobodenia, teda že sa nemusíte verejne vzpierať, a môžete skúsiť všade, kde to len ide, v tej miere, v akej to ide, žiť svoje životy inak, než to od vás chce systém. To znamená, že existuje veľký rozdiel medzi tým niečo počuť a ​​súhlasiť a robiť to. A samozrejme, keď sa potom stane, že v mene nejakej ekologickej ideológie zakážu ľuďom jazdiť viac ako raz mesačne súkromne autom, tak si potom tí hore všimnú, že sa to ľuďom nepáči.

Systém by nás chcel mať takých, že to, čo hovoríme, a na čo prikýveme, si tiež myslíme, aj keď nás nekontrolujú, a konáme podľa toho

Martina : Pán docent, ale nevedie toto, čo hovoríte, k rozpolteniu, a nedostávame sa tak opäť do spoločnosti a mentálnej klímy, v akej už sme boli? Keď prišiel rok 89, tak som mala 18, nepočítajte to prosím, a to znamená, že som si tiež zažila stav: Nehovor to v škole, hlavne sa, prosím ťa, nespomínaj, že sme boli v nedeľu v kostole. A dnes premýšľam veľmi podobne, pretože keď sa budeme rozprávať, a vy poviete nejakú vetu, ktorú by som dala do titulku, tak si vo svojej hlave premeliem, či nenarazím, či to tam môžem dať a či sa nestane, že kvôli tomu celý náš rozhovor zmizne z YouTube, a ak navyše dostanem ban. Takže viete, čo urobím? Na web dám titulok, ktorý chcem, a na YouTube taký, ktorý pritaká atmosfére v spoločnosti, a cenzúre, ktorá existuje. Takto mám žiť?

Peter Robejšek: Ľudský druh takto žije od tej doby, čo sme vyliezli z vody na breh. Prispôsobujeme sa vonkajším vplyvom, a tie sa samozrejme menia, a pretože sme sa vždy zo všetkých druhov dokázali najlepšie prispôsobiť vonkajším vplyvom, tak sme tam, kde sme. To znamená, že v čase slobody sa nijako nezmenilo očakávanie, že toto nesmieš, a toto smieš hovoriť – nebolo to tak ostentatívne formulované, ako sa to napríklad deje dnes, ale napríklad kritika prezidenta Havla nebola v určitých fázach ponovembrového času žiaduca, a keď, tak bola veľmi kriticky odmietnutá. To sme zažili. To znamená, že každá doba má svoje modly, svoje tabu, a úlohou ľudského druhu je v tomto slalome prekľučkovať k svojmu skutočnému cieľu. A tieto skutočné ciele sú tým podstatným, sú väčšinou nekonformné so systémom, nie sú v súlade s tým, aký by nás chcel systém mať. A systém by nás chcel mať takých…

Ale tak to predsa nie je, a nerobíme to ani teraz. Táto situácia je temná doba, ale my si s tým môžeme poradiť. Keď sa budeme správať múdro, tak si s ňou poradíme lepšie ako ona s nami, pretože tento nový totalitarizmus po boľševickom a fašistickom, ktorý sa teraz veľmi nebezpečne blíži, má oveľa horšie karty, ako mali komunisti v Rusku, a fašisti v Nemecku, a to hrá do rúk nám, ktorí chcú žiť to, čo je centrálne pre západnú civilizáciu, slobodu a dôstojnosť človeka. Axióm číslo 1: Ľudia porúčajú veciam, nie veci ľuďom. A o toto rozhodnutie, že ľudia aj naďalej budú určovať veciam, a nebudú určovaní vecami, v skutočnosti ide. A to musíme našimi malými rozhodnutiami vo všedných dňoch veľmi silne ovplyvniť, ale musíme to vedome vykonávať.

Nový totalitarizmus nemôže ľuďom sľúbiť „bude lepšie“. Tak hovorí, že Matke Zemi sa vedie zle, ľudia sú parazity, preto je nutné obmedziť ich slobodu, konzumáciu a nastaviť obmedzenia, aby sa mali horšie

Martina : Povedali ste, že majú horšie karty. Poviete mi, v čom majú súčasní ideológovia horšie karty, ako mali predchádzajúci?

Petr Robejšek : Myslím, že ideológovia, o ktorých hovoríme, sú často až smiešny ornament súčasnosti. Excesy intelektuálov existovali vždy, keď niekto prišiel a vymyslel si nejakú v úvodzovkách fantastickú vec, upútal na seba pozornosť. Čoskoro to zmizlo, ale časť z toho treba brať vážne. Teraz sa vrátim k vašej otázke. Oba totalitarizmy, či už boľševický v roku 1917 v Rusku, alebo fašistický nastupovali s vierohodným sľubom, že bude lepšie. Ruským mužíkom automaticky už nemohlo byť horšie, a Lenin a jeho súdruhovia prišli s jasným plánom: Bude lepšie! A tiež dlhú dobu bolo. Ľuďom, ktorí začínali od nuly, sa život zlepšil a mali minimálne pocit, že sa s nimi zaobchádza lepšie, než predtým. A potom, keď zistili, že je to totalitarizmus, tak už bolo neskoro, pretože to bolo upevnené.

Fašistický totalitarizmus prišiel s rovnakým sľubom pre ponížené Nemecko s chudobou a obrovskou infláciou: Ja vám nájdem cestu von, so mnou bude lepšie. A veľkou časťou etablovania hitlerizmu bolo to, že ľuďom bolo fakticky lepšie, a potom sa stalo to isté, čo sa stalo v Rusku, a už bolo neskoro niečo meniť, a mnohí to ani nechceli.

Nový, hroziaci totalitarizmus nemôže ľuďom sľúbiť „bude lepšie“, tak akurát hovorí asi to najkonkrétnejšie: Matke Zemi sa vedie zle. A pretože ty si parazit, a s tebou miliardy ostatných, tak aby sa Matke Zemi viedlo lepšie, tak tebe sa musí viesť horšie. Budeš menej slobodný, budeš menej konzumovať, budeš sa musieť chovať podľa určitých obmedzujúcich pravidiel. To sa nikomu nepáči, s takouto perspektívou sa ľudia nevrhajú s nadšením nejakým ideologickým smerom, a to je naša šanca. To je šanca ľudí, ktorí na toto upozornia. To ale neznamená, že to bude fajn. Naopak, oni od nás chcú obete.

Martina : Pán docent, spomenuli ste, že do toho predchádzajúce totalitné režimy vstupovali so sľubom „bude lepšie“. Ale podľa mnohých západných komentátorov sa súčasní ultraľavicoví hlásatelia ideológiu nevydávali za politikov, ale za takzvaných obhajcov ľudských práv. A tu možno zase nechal tesár dieru.

Peter Robejšek: Ľudské práva – ja sa opäť opieram o obyčajného človeka – pre normálnych, obyčajných ľudí ľudské práva zďaleka nehrajú takú rolu. Je to symbol niečoho závažného pre intelektuálov, pre politicky zaujatých ľudí, ale v normálnom bežnom živote niekoho, kto jazdí s traktorom, alebo dochádza do fabriky, sa ľudské práva snáď ani nevyskytujú v tom zmysle, že by to bol problém, o ktorom je potreba sa baviť, alebo sa týmto smerom pohybovať. Tam sa ľudské pravé sprostredkovávajú akoby za roh bez toho, aby si to človek musel uvedomiť, a síce v tom, že má právo sa stretávať s inými, dohadovať sa o tom, ako dosiahnuť veci, ako uskutočniť svoje ciele. To znamená, že prvé ľudské právo, ktorého obmedzenie mu vadí, je voľnosť pohybu, voľnosť vyjadrovania. Ale nie voľnosť vyjadrovania v zmysle: Teraz si prečítam alternatívnu tlačovinu, budem počúvať nejaké alternatívne kritické zdroje. Ale možnosť dozvedieť sa od kamarátov, ako veci fungujú, a dohodnúť sa s nimi, ako majú fungovať v budúcnosti. To znamená, že tento trik na obyčajných ľudí nefunguje.

Intelektuáli by mali posilňovať staré hodnoty, hovoriť o patriotizme a rodine, ukazovať, aké to má výhody, a ako by sa tradičné hodnoty mohli prispôsobiť novej dobe

Martina: Pán docent, čo myslíte, že je na týchto ideológiách najviac deštruktívne? Spomenuli ste, že hovoria o ubližovaní Matke Zemi a o potrebe uskromnenia. Ale keď sa bavím o ideológii, vždy používam plurál, pretože jednak je ich teraz viac, a potom sa mi zdá, že sa každý deň resuscituje nejaká nová.

Petr Robejšek : Myslím, že najhoršou módnou ideológiou je tá, ktorej venujeme najväčšiu pozornosť. Stará, klasická múdrosť, a zároveň aj nová múdrosť spindoktoringu hovorí: nemenujem démona, to znamená, nemenujem svojho nepriateľa, pretože aj keď ho voláš v negatívnych súvislostiach, tak ho tým posilňuješ. To znamená, že my intelektuáli (dnes sa do nás opieram naozaj tvrdo) tým, že bojujeme s týmito naozaj veľmi často úplne vzdušnými mlynmi – to je možno príliš silné slovo – aby sme vyjadrili absurdnosť a nefunkčnosť toho, čo je nám predkladané, tak ich posilňujeme. To znamená, že naše reakcie, a reakcie dobre vychovaného spindoktora vám povie: Nie aby si povedal, ako sa volá tvoj protivník, nie aby si povedal, čo hovorí.

A moja rada, ako na to reagovať, je vytvárať si svoje vlastné vzdušné mlyny, a pokiaľ možno reálne, to znamená vytvárať protihodnoty bez toho, aby sme spomínali to, čo považujeme za zlé a nebezpečné. Vytvárať proti tomu terapiu, alebo jednoducho žiť, ani to nie je nutné, život ako doteraz, a čo možno ho posilňovať.

To, čo by sme my, intelektuáli, mali robiť, je posilňovať staré hodnoty, hovoriť o patriotizme, o rodine, a ukazovať, aké to má výhody, kde to funguje, ukazovať, kde by sa tieto tradičné hodnoty mohli zdokonaliť, prispôsobiť novej dobe, ale opäť bez vymenovania démona. To je to, čo by sme mali robiť.

Každý politik je vo svojej tichej komôrke diktátor, chce absolútnu moc. Ide o to, či mu ju doprajeme tým, že sa budeme správať tak, ako sa od nás očakáva, alebo budeme žiť s inými ľuďmi iné životy

Martina : Pán docent, nebudem teda hovoriť Lord Voldemort, pretože to je ten, ktorého meno nesmieme vyslovovať. Ale napriek tomu všetko sa obávam, či si spoločnosť nezvykne na to, čo čítame v rôznych fantaskných románoch pozerajúcich sa do budúcnosti, že budú existovať roztrieštené enklávy ľudí, a potom niekde bude fungovať Kapitol, v ktorom sa bude odohrávať politika, ale už dávno nikoho nebude zaujímať. Myslíte si, že takto môže ísť spoločnosť ďalej, rozvíjať sa? Alebo je to cesta do nikam?

Petr Robejšek: Ja si tieto enklávy ľudí strašne chválim. Kontrolná otázka: Kto sa najviac rozčuľoval nad tým, že naša je naša spoločnosť názorovo rozpoltená? Ako to, že sú niektorí pre Zemana, a niektorí pre Babiša? To sú diskusie, ktoré hrali pred každou dôležitejšou voľbou v českých v kaviarňach, alebo skôr v pražských v kaviarňach, pretože ostatní sú väčšinou rozumnejšie, veľkú úlohu. Aj v médiách sa do nekonečna opakovalo, že spoločnosť je rozpoltená a že nejaký politik rozpolcuje spoločnosť. A skrytý význam bol v tom, že by sme potrebovali jednotnú spoločnosť v zmysle: Všetci si myslíme to isté. A to, čo si máme všetci myslieť, vieme my. My vám povieme, čo si máme všetci myslieť, a potom nám bude hej.

Preto ja si tieto enklávy veľmi chválim a naopak hovorím, že tieto enklávy sú presne cesta, mimo centra, ktoré chce niekde vzniknúť, alebo existuje. Každý politik je vo svojej podstate, vo svojej tichej komôrke, diktátor, čo nie je tak hrozné, ako to znie, pretože každý podnikateľ je v podstate monopolista, každý chce totálne ovládať svoje okolie, a tým pádom mu aj diktovať. To znamená, že každý politik vždy, aj v demokracii, ktorá by, dajme tomu, mohla fantasticky fungovať, chce absolútnu moc. A teraz ide o to, či mu túto absolútnu moc doprajeme tým, že budeme chodiť k voľbám a že sa budeme vždy stopercentne, aj keď nás nikto nepozoruje, nekontroluje, správať tak, ako sa to od nás očakáva. Alebo ak budeme žiť čo možno najčastejšie, čo možno najviac, s inými ľuďmi iné životy.

Proste enklávy, ktoré si, dajme tomu, aj odporujú, sú oveľa cennejšie, než jednota, ktorá sa podriadi centru, pretože tieto enklávy sú názorovo, smerovo, energeticky, úplne inde, aj keď si protirečia, alebo protirečia systému, tak je to presne to, na čo je centralizmus averzívny. A my v súčasnosti máme túto tendenciu práve preto, že politici nemajú správnu metódu riadenia, a zároveň väčšina z nich nemá zodpovedajúcu kvalitu, takže politici presne túto direktívnosť a centralizmus potrebujú, a keď im to nedáme, tak majú ťažkú ​​hru.

Systémové riešenie, ktoré zachráni západnú civilizáciu, je, žiť jej hlavnú hodnotu, slobodu a dôstojnosť indivídua, a odmietanie toho, aby nad nami vládli veci

Martina: Rozumiem tomu správne, že vyzývame k občianskej neposlušnosti?

Petr Robejšek: Vôbec nie. Ja vyzývam k tomu, aby sme si žili svoje životy ďalej inak, než nám nové zákony, nové nariadenia a nové očakávania vnucujú. Naopak ja hovorím: Žiadne násilie. A ani ho nepotrebujeme. Záleží na tom, keď sa budeme správať inak, než to systém potrebuje. Na Nový rok som napísal výzvu „Spomaľte“. Systém od nás chce zrýchliť a neustále zrýchľovať, a „spomaľte“ – to nie je revolúcia, to nie je Marianne na barikáde, to je len to, že robíme niečo opačné, než systém chce, to, čo nám vyhovuje.

Martina: Lenže ideológia ako taká, a jej nositelia, to nie je žiadna danosť, to nie je prírodný jav ako seizmický otras, alebo cunami, to je premyslená stratégia, a niekto je jej nositeľom. A tento „niekto“ má väčšinou páky na to, aby tieto enklávy znevýhodnil. Rozumieme si? A v tej chvíli už je to buď-alebo, teda občianska neposlušnosť, paralelná spoločnosť, Demolition Man, tí, čo žijú v kanáloch, či už to budú ľudia, ktorí nechodia k voľbám, alebo nie sú očkovaní. Je veľa dôvodov, a asi ich bude stále viac, prečo sa človek môže vyčleniť z hlavného. A čo s tým? Pretože v tom stále nevidím systémové riešenie.

Petr Robejšek: Systémové riešenie je práve postaviť sa proti systému. Systémové riešenie je diferenciácia. Systémové riešenie, ktoré zachráni západnú civilizáciu, je žiť jej hlavnú hodnotu, slobodu a dôstojnosť indivídua, a odmietanie toho, aby veci nad nami vládli. A opäť to nemusíme robiť ostentatívne, tým, že budeme rozbíjať električky, nejaké komputerové centrály, alebo nejaký iný nezmysel. Záleží iba na tom, či sa budeme správať inak.

A ako hovorím, každé iné správanie než to, ktoré od nás vyžaduje systém, je samo o sebe cenné, teda aj naše slepé uličky a vnútorné rozpory, pretože to je inak, než chce systém. Úprimne povedané, keď sa pozriem na performance politického personálu, a to všade na svete, tak by som nepreceňoval ich schopnosti totálnej kontroly, a vôbec nie technológií, ktoré majú k dispozícii, pretože to nie je ani zďaleka všetko. Jednak systém má svoje čierne labute, a často je disfunkčný, nefunkčný. Ale hlavne nepostihne premenlivosť a amébovitosť skutočne živej spoločnosti, a odlišnosť každého z nás, ako jednotlivcov. Žime si svoje životy, ale keď povieme, že nebezpečenstvo je veľké, žime si ich vedomejšie, a snažme sa zacielene žiť to, čo chceme, a vyhýbať sa tomu, čo nechceme – a nie proti tomu bojovať. Nerobiť to.

VŠETKY PRÍSPEVKY S PETR ROBEJŠEK

radiouniversum

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359