Technické vynálezy musíme vyvážiť novými cnosťami, inak nás môžu zničiť namiesto toho, aby nám pomáhali
„História je učiteľkou života,“ hlásal už Cicero, a náš dnešný hosť si okrem jednoznačného súhlasu vzal do ruky kalkulačku a svoj život zasvätil hľadaniu Duchov času, cyklov, ktoré sa v behu času opakujú cez priepasť stoviek rokov, alebo sa záhadne objavujú u tisíc kilometrov vzdialených civilizácií súčasne. Emil Páleš tak upozorňuje napríklad na podobnosť medzi starovekou Spartou a systémami, ktoré sa oveľa, oveľa neskôr pokúšali zriadiť komunistické totality, a v rovnakom duchu podriadiť jednotlivcov spoločným potrebám štátu, potlačiť individualitu v prospech uniformity. Alebo ako zriedkavo podobné boli praktiky ovládania v rovnakom čase v podaní japonského cisára, a na dvore francúzskeho kráľa. Duch doby, ktorý sa podľa nášho hosťa takto prejavuje nielen v politike, ale aj v umení, móde či filozofii, sa vracia ako refrén každých 500 rokov.
Martina: Skúšam si predstaviť to, čo mi hovoríte, a dáva mi to logiku, je to zaujímavý uhol pohľadu. Ale napriek tomu by som stále očakávala, že sa dejinné udalosti budú vracať vo vyššej a vyššej kvalite, a to sa rozhodne nedá povedať, že by toto bolo pravidlom. Takže mi povedzte, keď už som tým začínala: Kráčame naozaj dopredu do minulosti, alebo aj do minulosti?
Emil Páleš: Tak by to malo byť. Ja to hovorím tak, že tieto cykly by mali byť špirálami, že sa archetypy z nejakého dôvodu cyklia a že by sme ich mali zvládať na stále vyššej úrovni. Používam príklad demokracie. Demokracia patrí k jednému z pravzorov, je to pravzor Slnka, a všetci slneční bohovia, a archanjel Slnka Michael sú pravzorom hrdinov silnej individuality, ktorá je samostatná, slobodná, a tak. A vtedy sa vždy prebudí pocit dôstojnosti jednotlivca s tým, že by si mal vládnuť sám, a ľudia prídu na to, že by chceli demokraciu, teda nielen počúvať, a všetci sa chcú podieľať na rozhodovaní. Takže v rytme Michaela máte demokraciu po celé dejiny už 5000 rokov. Prvý predseda parlamentu v dejinách, ktorého poznáme, je prvý slnečný hrdina v dejinách, Gilgameš, pretože on na tabuľkách, nie je kráľ, ale vidíte tam, že zvolá radu starších, zvolá radu vojakov, a dá hlasovať o tom, či ideme bojovať s nejakým mestom, a čo na to hovoria. Bola tam akási, povedzme, aristokratická demokracia, kde asi dôležitejší ľudia spolurozhodovali. A potom máme veľké obdobie antického Grécka a Rím, kde máme klasickú demokraciu. Ale to vôbec nebolo iba tam. V tom istom období to mali aj Kelti, Feničania, a iní. A potom sú také malé epochy. A my dnes, podľa tejto starej múdrosti, znovu žijeme od konca 19. storočia v slnečnom období, a všade sa zaviedla demokracia, okrem nejakých emirátov, alebo Bhutánu, Vatikánu. Možno by sme mohli povedať, že je to špirála a že predsa len demokracia je v týchto troch obdobiach je na vyššej úrovni napríklad v tom, že vtedy to bolo zúžené na nejakých aristokratov – povedzme, že hlasovať mohlo 10 percent ľudí – a nejaký roľník, analfabet, sa toho jednoducho nezúčastnil, ale len niekde pracoval. A že v Grécku je to na vyššej úrovni, pretože sa to rozširuje. A teraz sa už zúčastnia všetci občania, aj ženy, pretože vtedy ženy nehlasovali. A tiež vtedy nehlasovali chudobní, ani otroci. Čiže ako keby to v minulosti už bola demokracia, bola tam táto myšlienka, ale povedzme, že mala nejakú zárodočnú podobu.
Martina: Javí sa to ako pokrok.
Emil Páleš: Formálne by to vyzeralo, že sme to rozšírili a že sa teda demokracia prehlbuje, aj keď dosť to kazíme. Takže je to zase otázka, či nám funguje.
Martina: Pretože vy ste tu hovorili o demokracii, ale tu je liberálna demokracia, a to je zase trošku iná káva.
Emil Páleš: Teraz už je iba liberálna. Teraz už nemôžeme mať akúkoľvek inú demokraciu.
Martina: Viete, ma na vašom rozprávaní zaujalo, že známy citát, tuším, že Santayany: „Kto sa nepoučí zo svojich dejín, ten bude nútený ich stále opakovať“, vlastne nie je presný, pretože podľa vašich cyklov to znamená, že sa to bude opakovať rovnako, že to jednoducho po určitej dobe znova príde, že zrod, vrchol, zostup, pád, kolaps… že je to v našej DNA.
Emil Páleš: Na DNA sa nevyhovárajme. Tento citát je pravdivý a presný: „Kto sa nechce poučiť z dejín, je odsúdený na to, aby ich opakoval“. To je pravda, pretože to sa nám stále deje. Ale tam vidíte možnosť, že keby sme sa poučili, môžeme ísť ďalej. Ale keď je to tak, že mladá generácia zabudne – dnes mladí ľudia ani nevedia, kto bol Dubček – tak môže prísť tento progresívny liberalizmus, pretože to môžu prijať iba ľudia, ktorí nezažili komunizmus. Ale my, ktorí si pamätáme ideologickú totalitu, máme už nastražené uši. Takže napríklad na toto je dobrý dejepis, aby sme neopakovali veci. Ale to je súčasť môjho lieku, teda, ako sa vyhnúť tomuto opakovaniu: Musíme skvalitňovať vedomie, aj poznanie a morálku, aby sme neupadali stále do tých istých chýb.
Skutočný pokrok je zdokonaľovanie hodnôt, charakteru. Keď na sebe takto nepracuje, tak sa suma všetkého progresu a regresu globálne dlhodobo rovná nule.
Martina: Ja viem, že už mi to niekoľkokrát naznačujete, a teda sa dostávame k tomu, čo som si nechávala na neskôr, a to k otázke: Čo je vlastne, podľa vás, pokrok? K čomu ste pri skúmaní pokroku dospeli? Pretože – zaspomínam – v dobách studenej vojny bolo za najväčší pokrok považované, že všade bude odstránený hlad, chudoba, choroby, že budeme lietať do vesmíru, prípadne budeme bývať v podmorských mestách, budeme osídľovať iné planéty. A keď sa nad tým zamyslím, tak stále a vždy bola reč o technikáliách, alebo technológiách. Čo je pre vás pokrok?
Emil Páleš: Ideme k tomu, čo je, a je dobré začať tým, čo nie je. Moja celá malá knižka je o tom, že tvrdím, že som objavil zákon pokroku. Nie, že by to múdrych ľudí predo mnou nenapadlo – to už určite mnohé – ale ja som to sformuloval exaktne, a ako prvý to dokazujem, kvantifikujem, počítam, a tvrdím, že sa to dá sformulovať dvoma spôsobmi. Buď tak, že jediný pokrok je pokrok hodnôt, čiže ľudského charakteru, keď sa človek zdokonalí. A keď toto vynecháme, to znamená, že človek na sebe nijako nepracuje, a nerobí hodnotovo, charakterovo, vnútorný pokrok, tak vtedy platí, že sa suma všetkého progresu a regresu globálne, dlhodobo sa vždy rovná nule. Takže vždy, keď máme ilúziu, že robíme nejaký progres, tak v skutočnosti – pokiaľ sa nezmenil človek – sa nám niekde za chrbtom, na nejakom mieste objaví nejaký nový negatívny jav, a keď tento negatívny jav spočítate, tak vás to stojí presne rovnako miliónov dolárov, koľko ste získali na pokroku. Napríklad vynájdem novú techniku, novú pšenicu, niečo, a získam tým toľko a toľko miliónov. A zrazu sa mi objaví napríklad nový vírus, AIDS, a ten ma stojí presne toľko miliónov, ktoré za to zaplatím. Takže ja tvrdím, že si máme uvedomiť, že je to zákon a že sa z toho nedá ísť von. Jediným spôsobom je, že sa naozaj skvalitní vedomie ľudí a že zmeníme hodnoty – a vtedy to neplatí. Ale všetko ostatné je trik, ilúzia, a to je to, čomu ľudia naozaj veria. Tomu, že pokrok je, keď sa niečo technicky zlepší – hovoríme, že bude nová technológia, dáme novú legislatívu, a takéto vonkajšie opatrenia. Ale nie je to pravda.
Ja som začal tým – aby tomu ľudia vôbec uverili – že v celej mojej brožúrke sú príklady toho, že sa to vždy takto deje. A začal som tým, čo dokáže pochopiť každý, a to je na autodoprave. Tam je to fyzicky hmatateľné, a všetko je dávno spočítané. A tam je pekný príklad, keď zdokonaľujete autá. Veď autá sú stále lepšie, kedysi bol nejaký traktory, a teraz máte super elektroniku. A teraz si myslíme, že keď mám auto, ktoré má oveľa lepšie brzdy – čiže brzdná dráha je polovičná, takže miesto na dvoch metroch, zabrzdím na metre – tak že to je pokrok. A to preto, že bude určite o polovicu menej smrteľných úrazov, pretože v polovici prípadov stihnem zabrzdiť, a nezrazím chodcov, alebo nenarazím do nejakého stĺpu. Teda, že je to pokrok, pretože na cestách bude menej mŕtvych.
Martina: Lenže, ak nie som vyzretý človek, tak toho využijem na to, že budem jazdiť riskantnejšie, a vsádzať na to, že dupnem na brzdu. Je to tak?
Emil Páleš: Práve. A poslucháči, ktorí práve počúvate, nezdalo sa vám, že je to pravda? Že je to absolútne logické, že keď mám lepšie brzdy, tak mám menej mŕtvych. Lenže problém je, že my tomu naozaj veríme. Ale skutočnosť je taká, že keď sa to spočítalo, tak sa zistilo, že je stále rovnaký počet mŕtvych. Tak sa pátralo, a zistilo sa, že počet mŕtvych nie je vôbec závislý na kvalite auta, kvalite cesty, a keď niečo zlepšíte, tak je to stále rovnaké – hovorí sa tomu kompenzácia rizika – pretože v aute sedí človek, a na toho sme zabudli. Keď náhle cítim, že mám lepšiu cestu, a mám lepšie auto, tak idem presne o toľko rýchlejšie, až po hranicu, keď cítim nebezpečenstvo, moju hranicu risku. Takže idem presne vždy tak rýchlo, že riskujem úplne rovnako. Takže nakoniec záver bol, že počet mŕtvych závisí od hladiny monoaminooxidázy v krvi vodiča. To je látka, ktorá nesie pocit, koľko je kto ochotný riskovať. A je jedno, v akom aute idete. Tak toto je jednoduchý príklad, prečo sa to deje. Pretože cez ľudský faktor technicky niečo zlepšíte, ale okamžite v tomto inom prostredí ľudia začnú konať inak. Vydáte iné zákony, a ľudia sa hneď prispôsobia a začnú ich obchádzať, a tým, že obchádzajú zákony, vzniknú nové javy. Čiže takto akoby zvonku to nie je nikdy celistvé riešenie, vždy sa vám stane niečo, čo kompenzuje a vyrovná to, čo ste chceli dosiahnuť. My zabúdame počítať s celkom. Jednoducho nemáme myslenie vcelku, a vždy si myslíme, že teraz to bude lepšie, keď upravíme čiastočnú vec, ale skrze ľudskú dušu sa vám to zaleje niekam inam.
Každý technický vynález prinesie nové problémy. Zvýšenie výnosu obilia viedlo k nárastu počtu obyvateľov a hladu. Technický rozvoj medicíny viedol k predĺženiu dĺžky života, ale počet rokov života v zdraví je rovnaký.
Martina: Pán doktor Emil Páleš, takže my si užívame ilúziu pokroku prostredníctvom technológií, pretože si neuvedomujeme, že najslabším článkom pokroku sme my, pokiaľ sa nerozvíjame, a tým pádom je pokrok iba zdanlivý?
Emil Páleš: Áno, tak sa to dá povedať. Mám ešte jeden veľmi groteskný príklad: Ministerstvo zdravotníctva v Čechách pred niekoľkými rokmi urobilo prieskum, ako medicína od šesťdesiatych rokov, za pol storočia, zlepšila zdravie ľudí. A viete, že za päťdesiat rokov medicína ohromne technicky pokročila, pretože máme pozitrónový tomograf, a neviem, čo všetko je nové. A vysvetlilo, že to celé nebolo vôbec k ničomu. To je fakt. Pretože sa síce predĺžil priemerný ľudský život, lenže takzvaný počet zdravých rokov zostal úplne rovnaký za celý čas od hlbokého socializmu. Takže záver je, že v Čechách medicína nepridala ľuďom na zdravie vôbec nič, iba robí to, že udržuje chorých dlhšie pri živote, pretože sa predĺžil počet rokov v chorobe. To je veľmi zaujímavé. Veď sme všetci verili, že nás medicína uzdravuje. A keď pátrate, tak zistíte, že to nie je nevyhnutné a že sú krajiny, kde sa predĺžil aj počet zdravých rokov. Ale zistíte, že to tak je preto, lebo oni prijali, že by to mal byť pokrok hodnôt a že naozaj začali žiť zdravšie. A zrejme u nás na Slovensku, alebo v Čechách sa stalo to, že medicína síce dokáže niečo viac, ale ľudia to kompenzujú tým, že je viac obéznych, že ľudia menej športujú. Pretože keď v ľuďoch nie sú hodnoty, tak vám to eliminuje aj efekt techniky. Možno v niečom žijeme menej zdravo. Neviem. Výsledok je, že sa nepredĺžilo viac zdravých rokov života.
Martina: Takže zase: Ten človek nám to kazí.
Emil Páleš: Človek. Alebo smiešny príklad s tým, že sa Američanom od vynálezu televízie predĺžil priemerný vek o 10 rokov. Teraz už sa im priemerný vek skracuje, už nariekajú. Ale donedávna, do roku 2010, za tých 60 rokov žijú o desať rokov dlhšie, a každý to považuje za úspech. Ale ja hovorím, že nie, pretože som spočítal, máme štúdie, koľko hodín Američan presedí denne pred televíziou. V priemere sú to štyri hodiny denne. A keď to vynásobíte, tak zistíte, že presne tých 10 rokov, o ktoré sa mu predĺžil priemerný život, presedí pred obrazovkou, ktorá pred vynálezom televízie neexistovala. A keď sú v televízii tak často dosť veľké kraviny, tak hovorím: Tak na čo sme predlžovali život, keď potom sedíš pred televíziou? Takže keď premýšľate v celku…
Martina: Ale ilúzia pokroku je v tej chvíli dokonalá: Predĺžili sme vek. A tiež s tým môže každý naložiť inak. Povedzme, samozrejme, je tu istá väčšina, ale ľudia sa k tomu môžu postaviť aj inak. Preto, aby sme veci stále rovnako neopakovali, alebo ich nerobili ešte horšie, tak súčasťou technického a technologického pokroku musí byť zjavne pokrok osobnostný, duševný a duchovný. Povedzte mi, čo vám matematika povedala o tom, ako u každého jednotlivca dosiahnuť duchovný rast?
Emil Páleš: Neviem, či matematika. Matematika pomáha na spresnenie a presvedčenie ľudí. Ja som ich – na rozdiel od Junga, ktorý tvrdil, že pozoroval archetypy – skvantifikoval tak, že sa stávajú pre každého hmatateľnými. Je to naozaj tak, že existujú nejaké duševné štruktúry, sily, ktoré sa tiež dajú počítať, a že to nie je náhoda. Je to pomôcka, ktorá to robí exaktnejším, a spevňujú a potvrdzujú sa tým udalosti aj vedecky, teda, že to nie je iba názor. A ešte poviem jeden príklad na nepokrok, a hneď z toho vyplynie aj pokrok: Klasickým príkladom bola snaha zvýšiť výnos pšenice. To urobil Norman Borlaug, ktorý dostal Nobelovu cenu za to, že bol takýto kúzelník a zvýšil výnos neviem čoho – myslím, že pšenica – päťkrát. A keď dostával Nobelovku, tak mal nobelovskú reč, a tam povedal: „Ľudia, vy ma oslavujete, že som zachránil ľudstvo. Ale to, čo som urobil, nebude mať vôbec žiadny význam, keď sa nepodarí zastaviť populačnú explóziu.“ A to sa tiež stalo, pretože za pol storočia od 60. rokov v Pakistane umierajú ľudia, a majú hlad. Takže on prišiel s pšenicou, a my máme päťkrát väčší výnos pšenice za pol storočia, a teraz si zase všetci mysleli, a radovali sa, že keď mám päť vriec pšenice namiesto jedného, tak už mi nebudú umierať deti hladom.
Martina: Ak si nekúpim päť ďalších.
Emil Páleš: Áno. Skutočnosť je, že bude viac detí umierať hladom, pretože sa v Pakistane spätninásobil počet obyvateľov. A v čom je rozdiel? Jednoducho sa narodí toľko detí, ktoré zase pôjdu až na hranicu hladu. A je to o to horšie, že táto pšenica je ešte chemicky upravená, takže vlastne aj tí, čo ju jedia, už nejedia také kvalitné potraviny. Takže toto je vec, ktorá držala ľudstvo. Po tisíce a tisíce rokov platila takzvaná Malthusova slučka, že akýkoľvek pokrok ste urobili v poľnohospodárstve, tak vám to nepomohlo, a vždy boli ľudia na hranici hladu. Dôvodom bolo, že vždy mali explozívne toľko detí, kým nezačali umierať. Čiže keby som mal dvojnásobnú úrodu, tak mám iba dvakrát viac detí, a znovu sme všetci na hranici hladu a všetci žijeme na životnom minime.
A toto platilo po celé dejiny ľudstva až do 19. storočia, kedy sa to zrazu zmenilo, a nastal takzvaný „Veľký únik“. A začalo to vo Francúzsku v čase revolúcie, ale tým že zmenili hodnotový systém a orientáciu, a začalo plánované rodičovstvo. Oni si povedali, že zmysel života nie je iba sa biologicky rozmnožovať, a tak ďalej, ale že máme nejaké iné kultúrne ciele. A v 19. storočí začali mať ohraničený počet detí. Odvtedy sa to začalo šíriť ďalej, av priebehu 19. storočia sa okamžite desaťnásobila životná úroveň človeka v tom zmysle, koľko je bohatstvo na jednu osobu. Ale predtým sa z toho nikdy nevedeli dostať. A toto sa šírilo z Francúzska, a trvalo to sto rokov, kým sa to rozšírilo do celej Európy, a ďalších sto rokov, kým to šlo do Ázie. Zatiaľ týmto demografickým prechodom neprešla čierna Afrika, kde stále majú sedem detí, a tak. Čiže zrazu bola cesta z mathusovského väzenia von, ale museli ste okamžite prijať iné hodnoty. A potom to zrazu ide bez problémov.
Martina: Zrazu to bol pokrok, zvýšila sa životná úroveň…
Emil Páleš: Ale nie vďaka výrobe, ale vďaka zmene zmýšľania ľudí.
Každý nový technický vynález je nutné vyvážiť nejakou novou cnosťou, schopnosťou niečo v sebe ovládnuť a odolať. Človek sa musí vyvíjať úmerne k technike, aby ho nezničila.
Martina: A teraz sa to mohlo zdať ako pokrok, a to až do chvíle, keď sme nezačali vymierať a starnúť, čo je teraz ďalší veľký európsky problém.
Emil Páleš: Tá moja knižočka takto ukazuje jedno za druhým. Za tisíce rokov sme sa zrazu dostali z Malthusovskej slučky. Ale vždy prídu nové a nové výzvy, čiže parné stroje, uhlie, a tak ďalej, s tým, že to bol pokrok. Lenže to znova bolo tak, že priemyselná revolúcia sama o sebe nepriniesla pokrok, ale priniesla obrovskú biedu. Proletárske slumy, kde sa ľuďom žilo zle, a zase boli iba na životnom minime. A tiež to spôsobilo sto rokov triedneho boja, celý komunistický boj a takéto trpké boje na celom svete. Až sme teda nakoniec nejakým spôsobom zmenili hodnoty, teda, že sa treba rozdeliť so slabými, s robotníkmi, a tak. Ale keď už sa nám toto podarilo, a boli sme už teda bohatí a silní, tak čo? Dve svetové vojny – a Európa sa sama zničila. Takže sme zase nezvládli hnev a imperiálne ambície.
A teraz zase prichádza, že to, že sme urobili pokrok, že sa zdá, že v západnej Európe už majú blahobyt, vedie k demencii, a že už ani nemáme deti, a vymierame. Tieto výzvy idú stále ďalej, pretože človek toho musí zvládnuť viac, nielen nejakú jednu vec. Vždy je to o tom, že s každým novým, lepším technickým vynálezom je vždy nevyhnutné vyvážiť to nejakou novou cnosťou, nejakou novou schopnosťou niečo v sebe ovládnuť a odolať tomu. Človek sa musí vyvíjať úmerne k technike, aby ho nezničila, aby mu to neuškodilo.
Martina: Na tento bod B, ktorý by mal byť bodom A, sa trochu zabúda. Dá sa povedať, že vo všeobecnosti, keď sa bavíme o pokroku, ľudia vnímajú pokrok ako prostriedok k svojmu šťastiu. Vždy to tak platilo: „Budete mať viac času, uberieme vám prácu, to je predsa pokrok. Prácu za vás budú robiť stroje, vy budete šťastnejší“. Dá sa na základe historických skúseností na túto priamu úmeru spoľahnúť?
Emil Páleš: Práve že nie. Hneď prvý graf v mojej knižke, kde sa meria šťastie, alebo pocit šťastia, ukazuje, že v 20. storočí bola naozaj v móde predstava, že keď sa zvýši HDP, tak ľudia budú šťastnejší, pretože konečne budú mať chladničku a budú mať čo jesť. Toto je pravdivé v tej miere, že keď človek nemá základné životné potreby, tak je nešťastný. Teda, je ťažké byť šťastný, keď máte hlad, je vám zima, a tak. Ale to sme dávno zvládli, a teraz vysvitá, že HDP rastie, rastie a rastie. A mám tam graf krajín podľa HDP, ktorý ukazuje, že šťastie prestalo rásť, a naopak začalo klesať. A jednak klesá s väčším HDP, teda, že v bohatších krajinách už je to horšie, pretože keď máte viac vecí, než potrebujete, tak vás vlastne iba obťažujú. Máte starosti, bojíte sa o ne, stále niečo okolo nich obstarávať. Takže subjektívny pocit šťastia už vôbec nerastie – už dlhé desaťročia – ale mierne klesá. Čiže my stále tvrdíme, že HDP rastie, technika ide dopredu. Ale čo je zmysel života? Veď každý sa zhodne na tom, že chce byť šťastný, a to je konečný zmysel celej veci. Ale šťastie nám mierne ide dole, takže niekde robíme chybu. Očividne už dnes platí, že ďalší pokrok – HDP a technika – vôbec neprispieva ku šťastiu. Takže sme na niečo zabudli.
A dokonca potom začínam rozoberať technologickú nezamestnanosť. Pripadá mi fascinujúce, že po tisíce rokov ľudia túžili oslobodiť sa od úmornej fyzickej práce, a keď konečne – vďaka robotom a robotizácii – sme teraz na prahu materiálneho raja, pretože už vieme, že dnes už by roboti v podstate vytvorili oveľa viac hmotných vecí, toho, čo všetko človek potrebuje – pre každého je na Zemi dosť. A dôvodom toho, že mnohí nemajú to, čo potrebujú, je to, že sa hádame, že máme zlú organizáciu. My si ale v tomto jedinečnom okamihu v dejinách, keď už konečne nemusíme pracovať, nemôžeme zrazu ľahnúť a nechať sa obskakovať robotmi, pretože sa otvorila nová obrovská priepasť, teda, že človek by vlastne psychicky úplne padol. Zrazu, keď sme v materiálnom raji – čo sa už sľubovalo od Bacona a Lenina s tým, že je to cieľ dejín – vysvitá: „Ľudia, buď teraz nájdete duchovnosť, nájdeš si nejaký nehmotný zmysel života, ktorý ťa bude vnútorne oživovať, ozdravovať, a dávať ti vôbec motív žiť…“
Martina: Alebo ťa technologický svet zomelie a rozbije.
Emil Páleš: Alebo dôjde k rozpadu osobnosti, pretože človek začne drogovať, hrať hry…
Martina: To som sa vás práve chcela opýtať. Vďaka technologickému pokroku – teraz ste o tom dlho hovorili – máme oveľa viac času ako predtým. Keď si to tak vezmem, tak naozaj, ja nemusím ráno behať po dvore a naháňať kura, nemusím ho potom zabíjať, šklbať, nemusím rozkladať oheň v kachliach – jednoducho mám v igelite jednu mŕtvolku, všetko je pripravené, môžem pracovať. Preto by mi malo zostať veľa času, ktorý môžem využiť napríklad na sebakultiváciu. Ale keď sa rozhliadneme okolo seba, tak toto množstvo voľného času po prvé, ako by sme nemali, a po druhé, keď ho máme, tak ho k osobnostnému, k duchovnému rozvoju teda úplne každý nevyužíva.
Emil Páleš: Veď práve. Hovoríte, že máme viac voľného času, ale že ho vlastne nemáme. Tak čo sa stalo? Je spočítané, že v dobe kamennej, v medziľadovej dobe, pračloveku stačilo pracovať iba dva dni týždenne, aby si zabezpečil všetko, čo potreboval. Čiže mali päť dní voľna, kde sa mohli venovať, neviem, priateľstvu a prechádzkam, pretože on si iba nalovil. Tak kam sme sa to dostali, že máme miliónkrát väčšiu produktivitu práce, a mali by sme mať oveľa viac voľného času, pretože toho nemusíme toľko? Lenže sa deje taká vec, že toto je jedna z formulácií môjho zákona. Písal som článok: Prečo ľudia nebudú mať nikdy voľný čas? Pretože sa nevenujú sebakultivácii. Pretože keď zrazu urobíme nejaký pokrok, ktorý ušetrí nejakú prácu, a robí ju za nás nejaký stroj, tak by nám teoreticky mal vzniknúť voľný čas. Pretože keď kombajn za mňa nie na poli, tak to nemusím robiť sám. Lenže keby som to využil na sebaposunutie, tak by som naozaj voľný čas mal. Ale deje sa to, že vo voľnom čase, keď ľudia nemajú žiadny zmysluplný, ušľachtilý cieľ, ktorý by zahrnul aj nejaké sebazlepšovanie – upadajú. Teda, že sa nám vo voľnom čase namnoží všelijaké nezmysly, neresti, a neduhy spoločnosti, ktoré vytvoria nové problémy, a my tieto nové problémy musíme riešiť, takže vás zamestnajú tak, že zase nemáte žiadny voľný čas.
Všetky príspevky s Emil Páleš
Zanechajte nám komentár