Petr Robejšek: V dnešnej politike existuje snaha koncentrovať moc a vrátiť sa späť k diktatúre
„Keď sa pozriem aj na našich politikov, tak sa často správajú, ako by ich pozícia v parlamente bola dedičná, a niektorí na to majú dôvod, pretože tam sú stále. To je cesta späť, cesta späť pred demokraciu. V skutočnosti tendencia, ktorú konštatujem v súčasnej politike a ekonomike, je snaha koncentrovať moc, tendencia späť k diktatúre,“ hovorí v záverečnom, treťom diele rozhovoru politológ Petr Robejšek.
Celý rozhovor, vrátane textového prepisu:
Doba je tehotná krízami, či už ide o dozvuky a následky epidémie koronaviru, alebo súvisiaci pokles životnej úrovne, narastanie napätia vnútri jednotlivých štátov aj v medzinárodných vzťahoch. Politické elity pritom prejavujú nezriedka úplné odtrhnutie od reality a strácajú schopnosť vládnuť a riešiť problémy obyčajných ľudí. Zameriavajú sa skôr na upevnenie a koncentráciu moci, aj s pomocou obmedzovania slobody slova a prejavu. Politológ Petr Robejšek to v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru komentoval slovami: „To, čo dnes zažívame v Európskej únii aj v kontexte udalostí v celosvetovom meradle, je hysterický a násilný pokus udržať globalizáciu, ktorej čas skončil, ktorej potenciál blahobytu a zároveň slobody sa vyčerpal. A v okamihu, keď systém neplní svoje funkcie, rastie význam rušivého šumu – spontánnych alternatívnych iniciatív, či už ide o nezávislé informácie“
Martina: „ Rušivý šum“, „využívať internet vo svoj prospech“ – Európsky parlament to pravdepodobne vie, pretože v januári schválil zákon o digitálnych službách, ktorý má viesť ku kontrole, nechcem používať slovo „cenzúra“, napriek tomu, že to nič iné nie je, ale bojím sa tlakov a protitlakov, a že čím viac budeme vytvárať rušivý šum, tým horšie môžu byť postihy.
Petr Robejšek: Alternatívou je nerobiť nič, alebo aká je alternatíva? Čo je alternatíva?
Martina: Byť neposlušný?
Petr Robejšek : Čo to je „neposlušnosť“? To je to, čo hovorím. Hovorím „buďme neposlušní“, jasne. Je to samozrejme otázka perspektívy: Keď sa na to pozerá pani von der Leyen, tak to je neposlušnosť. Keď sa na to pozerá, dajme tomu, budúci historik, tak povie, že to boli začiatky oslobodzujúcej tendencie v západnej civilizácii, ktorá bola ohrozená zánikom. Pre mňa je dnes dôležitejšie to, čo povie historik, než to, čo povie von der Layen.
Časť populácie sa nechá internetizovať – izolujú sa s internetom, hrami a simuláciami, využívajú túto ponuku a zvody, ktoré ľuďom technologizáciu života ponúkajú
Martina : Čo si predovšetkým v situácii, v akej sme, všímať, a na čo si teraz dávať pozor? Myslím, že sme na veľkej križovatke, po ktorej príde ďalšia križovatka, a je viac než pravdepodobné, že sa spoločnosť začne drobiť a atomizovať, čo v sebe môže skrývať mnoho úskalí. Čo si všímať? Ako sa správať? Nech neodbieham, pretože nie každý je ostrov.
Petr Robejšek: Nie sme ostrovy, ale možno zo seba internetizáciou, aspoň niektorí z nás – ja určite nie, a vy tiež nie, a povedal by som, že väčšina normálnych ľudí nie – teda časť populácie sa nechá internetizovať, ako hovoria, s tým, že sa izolujú so svojim internetom, svojimi hrami a simuláciami, a neviem, čo všetko, a používajú túto ponuku, alebo zvody, ktoré im technologizácia života ponúka. Ale väčšina ľudí taká nie je.
Ešte raz zopakujem, že pre mňa rozdielnosť (vy ste povedali „rozklad“ alebo „atomizácia“ spoločnosti) nie je negatívna tendencia, pre mňa je to pozitívna tendencia. Pre mňa by bolo oveľa negatívnejšie vidieť jednotu, pretože v tej chvíli, aj keby to bola jednota toho, čo od nás chce systém, čo by bola totálna katastrofa, alebo aj jednota v postavení sa ostentatívne proti systému postaviť s roztrhnutou košeľou, odhalenou hruďou, pretože potom všetci tí, ktorí by stáli v prvom rade, museli počítať s perzekúciou, a ľahko by zmizli z hracej plochy. Teraz nemyslím nejako drasticky, ale nemohli by ďalej nič robiť.
Pre mňa je oveľa dôležitejšie práve to, čo sľubujú už uvedené štyri pravidlá oslobodenia: My nepotrebujeme žiadneho vodcu, nepotrebujeme žiadnu organizáciu, ale iba potrebujeme vedieť toto: Snaž sa robiť pomalšie to, u čoho od teba očakávajú, aby to bolo rýchlo. Snaž sa myslieť lokálne, keď oni od teba chcú globálne. Snaž sa stretávať s ľuďmi z očí do očí, a vymykať sa vzdialenému. To nie je ani o boji, to je jednoducho normálny život.
A keď si uvedomíme, akú to má efektivitu a kompatibilitu s cieľom zachovania západnej civilizácie, a síce slobody indivídua a jeho dôstojnosti, tak môžeme byť iba radi, že to tak je. Ale v skutočnosti to musíme robiť už z toho dôvodu, a tým zhrniem to, čo som povedal predtým: Musíme sa postarať sami o seba a o svojich blízkych v situácii, ktorá tomu nenahráva, s partnermi, ktorí na čele ešte ako tak fungovali, niektorí ešte stále, niektorí stále menej, a niekto už vôbec nefunguje, a my ich musíme suplovať.
Jednoducho žijeme v novej evolučnej situácii novou formou života, ktorá so sebou automaticky prináša aj zmenu celku. Tá nebude zo dňa na deň, nebude vypnutím gombíka, ani mávnutím prútika, ale ako budeme takto žiť dlho, tak v tej chvíli už žijeme v novej spoločnosti. A keď budeme mať iba trošku trpezlivosti – už teraz máme väčšinu, pretože obyčajný človek má väčšinový záujem žiť svoj život tak, aby to prospievalo jemu a jeho blízkym, a sme k tomu nútení dnešnou vyhrotenou a utláčajúcou konšteláciou, aby sa tomu venovala absolútna priorita – tak je to práve to, v čom vždy spočíva život: Hrať túto hru, hľadať svoju, pre mňa prospešnú cestu v akomkoľvek priaznivom, alebo nepriaznivom okolí.
Operačný priestor jedinca je v dosvite čelovky. Budúcnosť je ďaleko. Dôležitejšia je cesta do budúcnosti v týchto malých svetoch rodiny, príbuzných, priateľov a spolupracovníkov.
Martina : Ako by na konci tejto vašej vízie vyzeral štát? Čo je teda dobrý výsledok?
Petr Robejšek : Samozrejme nejakú predstavu mám. Ale práve preto, že kritizujem kolegov, ktorí majú iba túto predstavu, a tú si láskyplne vybrusujú do všemožných detailov, tak trošku váham o tom hovoriť, pretože najprv chcem, aby sme sa tam dostali. Musíme si uvedomiť, že kedykoľvek a v akomkoľvek ľudskom snažení sú stratégie iba akési vzdialené vízie, ktoré sa musia neustále meniť. A tým, že zdokonaľujeme stratégiu, sa môže stať, že zabudneme robiť kroky na to, aby sme sa dostali k danému cieľu, a venujeme veľa pozornosti tomu, čo je v našich hlavách, namiesto toho, že by sme mali robiť to, čo sa odohráva pod našimi nohami teraz a tu.
O spoločnosti priamej demokracie všetci vieme, že by to bolo lepšie ako to, čo máme, ale ma to momentálne zaujíma iba ako veľmi vágny dlhodobý cieľ. Ja ju chcem žiť tam, kde to ide už dnes, a to ide. Žiť priamu demokraciu tam, kde sami rozhodujeme, to znamená v okruhoch, v ktorých žijeme.
Keď spojíme dobré čelovky do siete, tak je to malý svet, v ktorom žijete, a kde v dosahu vašej čelovky bývajú vaši susedia, často videní, vaši príbuzní, a odohráva sa tam 80 percent vášho života. A potom je tu nejaký ostrovný segment, teda, že niekde pracujú. Ale to hlavné je tento malý okruh, kde už sme viac-menej samovládcovia, kde robíme kooperácie a koordinácie s ľuďmi, ktorých denne stretávame, poznáme ich, a u ktorých si denne overujeme, či je to nafúkanec a klamár, alebo naopak, že je to dobrý chlap, ktorý niečo vie, niečomu rozumie, toto vie menej. A to je život, ako sa má odohrávať.
Evolučne náročné a vypäté situácie ako dnes, a dnes máme evolučne vypätú situáciu, sú niečím, čo sme sami z väčšej časti spôsobili, alebo zapríčinili, ale čo môžeme zároveň aj svojim úsilím sami zmeniť. A robíme to, je to súperenie, a súperenie je evolúcia. Evolúcia bola vždy toto, a prežije vždy ten, kto je „the fittiest“, ten, ktorý sa s touto situáciou najlepšie vysporiada. A my máme najlepšiu šancu.
Martina : Pán docent, kedy ste k tomu dospeli, kedy ste zistili, že budúcnosť je v dosvite čelovky?
Petr Robejšek : Náš operačný priestor ako jedinca je v dosvite čelovky. Nie budúcnosť, budúcnosť je veľmi ďaleko a v skutočnosti ma nezaujíma. Oveľa cennejšia a dôležitejšia je cesta do budúcnosti práve v týchto malých operačných priestoroch.
Posledné dva roky ukazujú snahu vlády, vládnucej triedy, udržať si moc, ktorá im už nepatrí, pretože nie sú schopní plniť povinnosti voči občanom
Martina : Prepáčte, chcela som sa opýtať, kedy ste dospeli k týmto malým operačným priestorom? K poznaniu, že nie spriadanie chimér, ale malá občianska spoločnosť: človek, rodina, priatelia.
Petr Robejšek: Je zaujímavé, čo sa v mozgu odohráva. Každý z nás pozná, že myšlienka vo vás zreje, a vy si ju ex post uvedomíte v celej kontinuite toho, ako vznikla, odkiaľ pochádza a k čomu dospela. V tom hrá samozrejme úlohu váš vlastný osud a vonkajšie okolnosti, s ktorými sa stretávate. Každý, kto si chce urobiť rešerš, tak môže zistiť, že som vždy kritizoval globalizáciu a centralizáciu Európskej únie, čo je opak toho, čo som vždy favorizoval, teda malé priestory, malé celky. Až posledné dva roky, ktoré pre mňa symbolizujú snahu vlády, vládnucej triedy, udržať si svoju moc, ktorá jej vlastne nepatrí, pretože nie sú schopní toho, že túto moc majú, plniť povinnosti, ktoré sú s mocou spojené, povinnosti voči nám občanom.
Keď som videl, že niečo také, ako výbuch epidemickej choroby, je z časti zneužitý na to, aby sa upevnila práve tá moc, na ktorú už vlastne nemajú nárok. To ma doviedlo k tomu, že som to artikuloval oveľa presnejšie. A pretože ma ako jedného z mála zaujíma hlavne to, ako veci robiť, nie aké sú – to je východisko, ako veci robiť – tak som sa začal pýtať, ako s tým budeme zaobchádzať a potom som si šiel k čelovke ak malým svetom.
V súčasnej politike a ekonomike existuje snaha koncentrovať moc a vrátiť sa k diktatúre, k novému feudalizmu a dedičnej vláde
Martina : Vlastne by sa mohlo zdať, že je to trochu cesta späť.
Petr Robejšek: Cesta späť je to, čo s nami chcú urobiť. Oni nás chcú dostať späť pred Francúzskou revolúciou, chcú nový feudalizmus, dedičnú vládu. Keď sa pozriem aj na našich politikov, tak sa často správajú, ako by ich pozícia v parlamente bola dedičná, a niektorí na to majú dôvod, pretože tam sú stále. To je cesta späť, cesta späť pred demokraciu.
V skutočnosti je tendencia, ktorú konštatujem v súčasnej politike a ekonomike, je snaha koncentrovať moc, tendencia späť k diktatúre. To, čo navrhujem, a čo sa už deje, vlastne iba opisujem, a snažím sa sprevádzať a inšpirovať. To, o čom hovoríme, je cesta späť ku koreňom, k tomu, čo je skutočne demokracia. Ale to, čo nám ponúkajú, a chcú s nami robiť, je cesta späť do diktatúry. Ale ja ponúkam – a myslím, že so mnou mnohí ostatní, a hlavne ľudia tak už žijú, a dúfajme, že ich bude stále viac – je cesta k tomu, aby sme si veci zase robili sami. Samozrejme všetko nejde. Ale princíp subsidiarity, teda že čo môžem, tak urobím na mojej úrovni, a až potom delegujem hore, sa úplne zvrátil, takže dole nerozhodujeme nič, a hore sa rozhodujú nejaké direktíva, a hrajú mocenské hry. Ak to je cesta späť, v poriadku, tak som spiatočník…
Vládnuca skupina na vrchole, skutoční hýbatelia, ovládali svet ekonomicky, ale rozhodli sa prevziať politickú moc
Martina : Pán docent, použili ste zámeno „oni“. Kto je to?
Petr Robejšek : To sú tí, ktorí nám chcú vládnuť. Je to veľmi neheterogénna skupina, a niekde na vrchole sú najmocnejší tycoons, ktorí sú skutoční hýbateľa, ktorí pochopili, a v ich pozícii je to úplne logické: Doteraz sme ovládali svet ekonomicky, a teraz už sa nám do toho pletie demokracia a politici, ktorí musia brať ohľady, v rámci demokratických procedúr, ktoré my by sme nebrali. Z ekonomiky sme zvyknutí konať úplne inak, rozhodovať a určovať, čo ľudia smú. To znamená, že nie je nič jednoduchšie, než prevziať aj politickú moc.
A potom to sú, povedzme tí, ktorí sú operatívne činní, a majú najsilnejší motív veci presadiť. A potom ich tam (nedokážem to kvantifikovať) celkom silná časť posluhovačov, skorumpovaných kolaborantov, ktorí sa boja a ktorí chcú profitovať z toho, čo sa momentálne deje, a ktorí tiahnu za jeden povraz s tými, ktorí práve vládnu a sú pri vesle. To bolo vždy, a tiež to nie je nič, kvôli čomu by sme sa mali nejako morálne rozrušovať. Vždy tu boli sluhovia, ktorí sú v spoločnosti oveľa nebezpečnejší ako tí hore, pretože bez nich by tí hore boli veľmi osamelí. Teda na týchto sluhov by sme si mali, každý vo svojom okolí, dať pozor, a pamätať si, čo dnes robia, a pripomenúť im to, až sa zmení doba.
Intelektuál by sa mal snažiť overiť si, čo vymyslel a či sa to dá použiť
Martina : Pán docent, povedali ste, že demokratický intelektuál zlyhal. V čom zlyhal? Čo mal robiť iného, a teraz to nemyslím zle, než mudrovať, hľadať príčiny, korene, alebo vízie o tom, kam kráčať. V čom teda zlyhal?
Petr Robejšek: To, čo ste teraz vymenovali, je obľúbené zamestnanie intelektuálov za pekného počasia, respektíve je legitímne za pekného počasia. Intelektuáli majú byť blázonkovia, ktorí sa ponoria do svojich tém, a vypadnú z nich často absurdné, ale aj geniálne myšlienky. To je ozvena starej univerzity, tej, ktorá ešte fungovala ako univerzita, a nie ako univerzity dneška, ktoré sa ženú len za peniazmi, robia to, čo sa im oplatí – až na výnimky, ktorých je málo, ale sú.
Toto je úloha intelektuálov, z ktorej si ich spoločnosť platí. Teda za to, že niečo vymýšľajú, napríklad aj slepé uličky, alebo za to, že ukazujú – mali sme už raz Cimrmana, tak si ho dajme ešte raz – pionieri slepých uličiek, a to prosím za pekného počasia. Ale počasie už teraz nie je pekné, sťahujú sa mraky, a intelektuál – a to myslím, že je pre určitý typ intelektuála životný program, a to vždy, aj za pekného počasia – by mal mať myšlienku, a pokúsiť sa ju uskutočniť, pretože skutočný vedec je ten, ktorý má myšlienku, hypotézu, pri ktorej si overí, či je pravdivá, alebo nepravdivá. To znamená, že by mal mať snahu overiť si to, čo vymyslel, či je to niečo, čo sa dá použiť, a aj to, či tým ako intelektuál plní svoju povinnosť voči spoločnosti.
Spoločnosť si nás nevydržuje preto, aby sme si žili svoje intelektuálne dobrodružstvo v krúžku rovnako zmýšľajúcich. Funkcia intelektuálov v spoločnosti je vysvetľovať, aký je svet, ponúkať vysvetlenia a možnosti, ako so svetom, aký je, zaobchádzať, ponúkať riešenie pre neočakávané situácie. Ja sa obávam, že medzi mojimi kolegami, a teraz nehovorím iba o českých, ale hovorím o intelektuáloch dneška v západnej kultúre, až na výnimky, napríklad Peterson je jednou z nich, kedy sa väčšina z nich zaoberá tým, že sú to kronikári zlých udalostí, alebo archivári neuspokojivých situácií, ktorí si užívajú to, že svojim čitateľom do posledných detailov, a všetkých zákutí temna, ktoré tu hrozia, poskytujú nepríjemné mrazenie: „Toto a tamto, a bože môj, čo to bude,“ a tým pôsobia na pudy, pretože je jednoduchšie len popísať, čo sa deje, a možno ešte ako prídavok vysvetliť, prečo to tak muselo byť. To úplne najjednoduchšie, čo sa dá robiť, je vysvetliť veci ex post, po bitke každý generál vysvetlil, prečo to tak muselo byť, ako sa to stalo. To je obľúbená zábava tých, čo nemajú ambície, aby som to povedal neutrálne, robiť niečo lepšie.
Ale skutočný intelektuál vie, čo je spoločnosti dlžný, takže musí spoločnosti ponúkať východiská, a musí byť tak sebavedomý, aby riskoval, že jeho myšlienka, jeho návrh „robme to takto“, sa neoverí. Až potom začína veda, až vtedy plní svoju funkciu pre spoločnosť. Mnou obdivovaný Karl Poper vždy hovoril: Myšlienky majú zmysel jedine vtedy, keď sú sfalzifikované, to znamená, že sa musia a môžu vyskúšať, teda overiť, alebo vyvrátiť. Demokratickí intelektuáli hovoria: „Chcem terapiu. A chcem nie len terapiu, ale aby sa uskutočňovala.“ To je naša povinnosť, to musíme robiť, a bol by som veľmi rád, keby intelektuáli prestali iba archivovať, aká zlá je situácia, a vytvárali skutočné koncepcie, ale nie také, ako: „ Každý si zametie pred svojím prahom, a bude lepšie,“ to prosím nie. Ja od nich očakávam niečo, čo je trošku náročné, čo má hlavu a pätu, čo má od-do, čo má istý kontext. To od nich očakávam, to je naša povinnosť. A potom musíme chodiť za ľuďmi, ktorí sú ochotní to prijať a vyskúšať, ktorí už takto vlastne žijú. Týmto ľuďom musíme dodávať odvahu, impulzy, musíme sa od nich učiť.
Jednoducho intelektuál splní svoje povinnosti voči spoločnosti jedine vtedy, keď jej konkrétne prispieva a človeku, o ktorom sme hovorili na začiatku, obyčajnému človeku, je schopný povedať niečo, čo obyčajný človek, vodič autobusu, učiteľ, ten, kto je schopný a ochotný to použiť vo svojom vlastnom živote. A dokiaľ toto nedokážeme, tak sme v slonovinovej veži, kam nepatríme. Tá už je obkľúčená tými, ktorí nám chcú zakázať aj toto správanie v slonovinovej veži, teda aj slobodu premýšľať si. To nám chcú zakázať. Tak, prosím vás, otvorte dvere a choďte medzi ľudí!
Keď vieme, čo nechceme, tak vieme aj to, čo chceme
Martina : Pán docent, ako veľmi sa vám zmenil život, ak sa zmenil, v okamihu, keď ste povedali „Heuréka!“ a zistili ste, ako by podľa vás mala vyzerať náprava?
Peter Robejšek: Ja som bol vždy workoholik, vždy posadnutý tým, čo robím, a posadnutý myslením. A fakticky, štrukturálne, som sa nijako nezmenil. Môj pracovný deň je úplne rovnaký, ako bol predtým, ako bol vždy, aj v normálnej dobe, to jednoducho nie je nič zvláštne. Môj budget času sa posúva tým smerom, že sa snažím, kedykoľvek to len trošku ide, kedykoľvek som oslovený, kedykoľvek som požiadaný o radu, a aj keď nie som požiadaný dať radu, čo robiť, ponúknuť ľuďom, praktizovať nie kroky, ale praktizovateľné riešenia. To znamená, že podiel niečoho teoretického je menší. Veci, ktoré píšem, trvajú dlhšie, teraz už pol roka sedím na jednom texte, a ide to pomaly, je to zložité, ale zároveň je to aj preto, že robím veľa vecí mimo. To znamená, že sa snažím viac žiť na pulze spoločnosti, s ľuďmi a pre ľudí, ktorí robia to, čo by som si prial, aby robilo viac ľudmi…
Martina : Ako vy ste si vykolíkovali svoj malý operačný priestor?
Petr Robejšek: Moja čelovka má výkyvy, pretože niekedy operujem celkom ďaleko, určite nie na 1500 metrov. Niekedy som uzavretý v pracovni, premýšľam a tvorím, čo je trošku atypické, pretože to nie je normálny život. Normálny život človeka, otca rodiny, vyzerá inak, a tým pádom sa dá ľahko vykolíkovať. Môj život je daný mojím myslením, a reakciami na moje myslenie.
Martina: Ako myslíte, že spoločnosť bude vyzerať, keď sa nezmení nastúpený trend?
Petr Robejšek: To si nechcem vymaľovať. Každý si to môže prečítať, keď si prečíta Huxleyho New Brave World alebo Orwella, iba trošičku prispôsobené najnovším technologickým vynálezom, ale štruktúra je rovnaká. Nedávno som išiel v električke, a tam na plošine stála slečna, ktorá si čítala Orwella. Hovorím: „Dobre robíš dievča, len tak ďalej,“ a prial by som si, aby to čítalo viac ľudí, a iste to veľa ľudí pozná.
Práve preto, že si to viem kvetnato predstaviť, tak o tom nerád hovorím, a tiež si myslím, že je to celkom zbytočné, keď vieme, čo nechceme, a tým pádom vieme aj to, čo chceme. Takže je oveľa produktívnejšie venovať všetky svoje sily tomu, čo chceme. Neposilňuj démona.
Nie je tu nikto, žiadny Mikuláš, ktorý by súčasnú situáciu vyriešil za nás. Žiadny Ježiško, ktorý nás spasí.
Martina: Mala som pre vás pripravené desiatky otázok o slobode slova, o cenzúre, situácii v Amerike, o prípadných občianskych vojnách, a o snahe ešte viac centralizovať a ideologizovať spoločnosť. Ale vlastne mi to s vašou vervou a odhodlaním, ktoré máte, príde zbytočné.
Petr Robejšek: To súvisí s tým, že sa spolu vždy veľmi dobre porozprávame a že sa viete pýtať, viete počúvať, a podarilo sa nám, a to je určite vaša zásluha, pokryť tieto otázky len z trošku inej perspektívy. My sme o všetkých týchto otázkach dnes hovorili: O občianskych vojnách sme hovorili, keď sme hovorili o násilí, čo je to najhoršie, čo by sme mohli urobiť.
Martina : Ale inak.
Peter Robejšek : Áno, inak. Myslím, že sa nám podarilo, že to nie je také to povrchné a plagátové, teda obvyklé odpovede, kedy už vopred viete, keď už autora/autorku poznáte, čo povie. Podarilo sa nám to pojať trošku inak, a dúfajme, že presvedčivejšie, než v štandardnom rozhovore.
Skutočná stratégia je stratégia budúceho kroku, to, čo urobím dnes, čo urobím zajtra. Rozhodujúce je to, čo ma tlačí.
Martina: Ale vy ste sa zmenil, však?
Petr Robejšek: Svoj pracovný život som trávil presne podľa axióm, ktoré som formuloval. Chcem vyskúšať svoju tézu, chcem spoznať, chcem predpovedať a overiť, či som mal pravdu. A robil som to tak povediac v civilnej situácii. Jednoducho som analyzoval ekonomickú a politickú situáciu, radil podnikateľom, školil podnikateľov, a bolo to štrukturálne to isté, čo robím teraz. Lenže teraz mám neodbytný pocit, a to je slabé slovo, jednoducho mám strach, že nám náš čas uteká, a musíme robiť viac, pretože tu nie je nikto, žiadny Mikuláš, ktorý by tieto veci vyriešil za nás. Žiadny Ježiško, ktorý nás spasí.
Prozreteľnosť nám pomôže, keď sa budeme snažiť pomôcť si sami. A mojou povinnosťou je, aby som bol toho súčasťou, ako veľa iných, o ktorých sa nevie, a nebudem uvádzať mená, ale existujú ľudia, ktorí robia veľa vecí, kvalitatívne, alebo kvantitatívne, alebo oboje, rovnako zameraných ako ja, ktorí fungujú, ale nie, že by boli v podzemí, len nie sú tak známi, a robia veci, ktoré by sme povedali my všetci, ktorí myslíme a cítime dlh voči spoločnosti, a ktoré by sme mali v tejto situácii robiť pre ostatných a pre budúce generácie.
Je to trošku patetické, ale ja sa tomu nemôžem vyhnúť. Tak je to. Toto nie je niečo, čo sa vyvíja kontinuálne, ale skončí. To neskončí, keď my sa nebudeme správať inak, než sa správame doteraz. To je nebezpečné.
Martina: Ale cesta, ktorú ponúkate, má jednu nevýhodu, je oveľa pracnejšia.
Petr Robejšek: To áno, ale už som spomenul, že ľudia robia veci, ktoré sú im pohodlné, čo to ide, a robia veci, ktoré sú správne a nepohodlné, až keď je to nevyhnutné. Je to smutné, ale zároveň je to akási evolučná pravda, že organizmus reaguje na vnímané nebezpečenstvo, na akútne nebezpečenstvo. Vie si predstaviť pekný sklz do budúcnosti, aj zlej budúcnosti, ale rieši problémy dneška, a preto tiež hovorím, že stratégia je pekná vec, ale v skutočnosti zbytočná. Skutočná stratégia je stratégia budúceho kroku, to, čo urobím dnes, čo urobím zajtra, to je rozhodujúce, to, čo ma tlačí. Takže áno, ale v skutočnosti sme v rovnakej evolučnej situácii, ako boli naši predkovia.
Martina: Pán docent, ja veľmi ďakujem, že ste nám pripomenuli, že nie je čas strácať čas. Vďaka.
Petr Robejšek : Ja vám tiež veľmi pekne ďakujem za to, že ste to všetko krásne inšpirovali.
„NIE JE ČAS STRÁCAŤ ČAS!“
VŠETKY PRÍSPEVKY S PETR ROBEJŠEK
Zanechajte nám komentár