Popleť a panuj…

PETR ROBEJŠEK:

V prvej časti eseje o pravde a moci, ktorá sa volá „Ich pravda a moc“ sme zistili, že politici, podnikatelia, médiá a experti vytvorili mocenský blok a zamorujú svet slovami, číslami a obrázkami. Tie nás majú zabaviť, udiviť, rozrušiť, popliesť, zneistiť alebo vystrašiť.

Každý, kto na vás prehovorí, chce aby ste mu niečo dali. Či je to z očí do očí alebo digitálne, vždy chce buď vaše peniaze, prácu, poslušnosť, uznanie, lásku alebo dokonca život. Namiesto činu je informačná spoločnosť.

Čo nevieme?

Väčšina ľudí verí, že informačná spoločnosť je rajská záhrada, v ktorej sa rodí poznanie. Ja tvrdím, že je to džungľa plná mäsožravých kvetov, jedovatých chameleónov a ľstivo sa modrajúcich lagún s dúhovými piraňami. Pralesu vládnu šamani, ktorí omamujú a podrobujú slovami, číslami a obrázkami.

Naši predkovia tesali svoje múdrosti do kameňa. My ich čítame z plastiku, a pokiaľ ide o hodnotu informácie na centimeter štvorcový, sme na tom horšie než oni. Do kamenných tabuliek sa tesalo ťažko a táto svalová autocenzúra zaručovala dôležitosť oznámenia. Dnešné svetielkujúce tabuľky znesú všetko a tak sa ľudia kúpu vo vlnách informačného kalu. Ku dnu ich sťahuje aj ich neutíšiteľný hlad po rozptýlení, ktorý modernému človeku pripísal Aldous Huxley. A Zbigniew Brzezinski pridal ešte jeho sklon k poklesnutej zábave; hovoril tomu tittytainment.

Informácie vyrábajú politici, podnikatelia, médiá a experti. Všetci dohromady tvoria informačný priemysel a chcú (ako každý producent) čo najlacnejšie vyrábať a čo najviac zarobiť.

Informačný priemysel chce čo najviac zarobiť, a napriek tomu nám informácie ponúka lacno alebo dokonca zadarmo. Ako to? Politici, podnikatelia, experti a médiá nám poskytujú taký obraz sveta, ktorý zodpovedá ich záujmom. Chcú, aby sme volili, kúpili a verili tomu, čo nám povedia. Informácie, sú nástroje na to, aby sme im slúžili. A preto nám ponúka tajnôstky, prešmyčky, chytáky a propagandu. V záplave neúplných štatistík, zostrihaných záberov a povrchného mudrovania sú väčšinou nesporne pravdivé len medzery medzi slovami.

Väčšina ľudí považuje túto informačnú plastelínu za tovar ako každý iný a podľa toho ich aj „kupuje“; hlavne podľa ceny a obalu. A príliš veľa ľudí konzumuje informácie ako istú formu zábavy alebo možnosti odreagovať sa. Keby viac premýšľali tak by ich napadlo, že spoľahlivé informácie sú pre nich životne dôležité. A keby naozaj chceli, tak by ich aj mohli nájsť. Ale kto by sa k nim predieral myriadami slov? V informačných kanáloch je toho predsa toľko a tak lacno k dostaniu. „Lacno“ znamená nielen skoro zadarmo, ale aj jednoducho, rýchlo a kedykoľvek. Typický konzument lacných informácií je rodina, ktorá pri večeri „sleduje“ televízne správy.

Každý pozná vetu, že „vedenie je moc“. Je pravdivá, pretože informácie potrebujeme na to, aby sme sa mohli čo najlepšie postarať o seba a svojich blízkych. Z toho ale vyplýva, že je pre nás životne dôležité neustále premýšľať o rozdiele medzi pravdou, omylom a klamstvom. Musíme predsa porozumieť, čo sa deje, aby sme mohli rozhodnúť, čo robiť. A aj keď vás najskôr nebaví filozofovať o odlišnosti medzi obyčajným omylom a lžou, tak napriek tomu potrebujete spoľahlivú informáciu. Či omyl alebo lož, oboje znemožňuje dosiahnuť to, čo všetci chceme: Postarať sa o seba a svojich blízkych.

A preto potrebujeme spoľahlivé informácie o fungovaní spoločnosti a názoroch ostatných. Ale to čo nám o svete hovoria politici, podnikatelia, vedci alebo médiá je pre nás (až na malé výnimky) úplne nepoužiteľné. Ľahostajné je, či sú ich informácie zábavné, bezvýznamné, mylné či nepravdivé. Vždy sú pre nás, svojim množstvom a obsahom rušivé, a keď sa podľa nich v dobrej viere riadime, tak nás ohrozia materiálne, psychicky alebo aj fyzicky.

Väčšina ľudí má schopnosti kriticky posúdiť vierohodnosť informácií, ale zrejme nepociťuje nutnosť to robiť. To je fatálna chyba. Veriť opisu sveta, ktorý nám vnucujú zhora môže byť rovnako nebezpečné, ako keď naši prapredkovia prehliadli za prasličkou fúniaceho T-Rexa. Čo je výnosné pre tých hore, vás môže stáť, a mnohých už aj stálo, život. Slová môžu byť doslova nepriatelia na život a na smrť. O chvíľu si vysvetlíme prečo.

Politici, podnikatelia, médiá a experti nás obkľučujú svojimi informáciami, zahlcujú ich množstvom, odvádzajú našu pozornosť od skutočne dôležitých tém a od iných informačných zdrojov, znepokojujú nás alebo dokonca strašia. Preháňam, keď poviem, že sa správajú, akoby proti nám viedli psychologickú vojnu? Neveríte? Tak si v internete nalistujte jej definíciu.

Áno, medzi tými, ktorí ostatným vysvetľujú svet, sa nájdu aj svetlé výnimky. Ale väčšina politikov, podnikateľov, vedcov a žurnalistov nám predáva taký „materiál“, že by pred tlačovými konferenciami alebo televíznymi správami malo byť povinné varovanie, že ich obsah môže ohroziť zdravie publika.

Keď si to všetko zhrnieme, tak je jasné, že informačná spoločnosť nie je rajská záhrada, v ktorej prekvitá múdrosť. Výrobcovia informácií nám o svete hovoria príliš veľa a len zriedka to, čo by sme naozaj vedieť mali. Tí hlúpejší z nich na nás dotierajú „len“ nezmyslami, tí múdrejší zamlčujú a ovplyvňujú. Všetci dohromady vyvolávajú dojem, že nám dávajú cenné poznatky, ale zatiaľ chcú ovplyvniť naše názory, pocity, pohnútky a správanie, tak aby to slúžilo ich záujmom. Informácie nie sú zdrojom poznania, ale nástrojom výcviku ľudí k poslušnosti. V porovnaní so sľubom racionalizmu, „cogito ergo sum“ (myslím teda som), je dnešná informačná spoločnosť nepretržitý výsmech homo sapiens, človeku rozumnému.

Čo musíme vedieť?

Jedna vec ma na tom všetkom naozaj udivuje. Moja generácia sa v tŕnitých húštinách informačnej spoločnosti dokonale vyznala. Každý vedel, že sa tí hore starajú len o svoje záujmy a my máme byť nástroje na ich uskutočnenie. Preto sme ich ilustrované skazky síce občas počúvali, ale vlastne nepočuli, nieto ešte vypočuli. Vrchnosti sme neverili, a buď nerobili to, čo od nás chcela, alebo robili pravý opak.

Aj dnes vám v každej krčme štamgasti vysvetlia, akí vyvrheli sú tí hore, ale ako to, že ich nenapadne, nedôverovať tomu, čo im zhora odkazujú? Je nepochopiteľné, že ľudia, ktorí majú od novembrovej revolúcie neporovnateľne lepšie možnosti dozvedať sa, nechcú a snáď už ani nevedia rozpoznať čo je vierohodné a čo je užitočné? Ako je vôbec možné, že nepovažujú televízne reportáže, čísla, obrázky a rozprávenky tých hore za výzvu premýšľať o rozdiele medzi pravdou, omylom a klamstvom? Ako to, že sa aspoň občas nepýtajú, či im povedali skutočne všetko? A prečo doteraz nepochopili, že politici, podnikatelia, vedci a médiá, jednoducho celý informačný priemysel nechce ich dobro, ale len svoj zisk?

Dokážem si to vysvetliť iba tým, že ľudia informácie naozaj považujú iba za konzumný tovar. Dostanú ho za babku a bezmyšlienkovito prehltnú ako kus chleba; u lepších ľudí ako croissant a intelektuáli ako vegánsku tyčinku. A všetci dohromady veria, že správne je to, čo im servírujú najčastejšie.

Fast food pre mozog ľuďom zrejme chutí, ale určite nesvedčí. Väčšina nejasných čísel, zostrihaných záberov a plytkých senzácií je buď bezvýznamná, chybná alebo nespoľahlivá. Kto tento tovar konzumuje deň po dni, ten dokazuje, že nechce zodpovedať sám za seba. Výrobcovia informácií sú v rodičovskej úlohe a večerné správy sú to isté, ako keď otčim s macochou kúpu robátka v kúpeli z kyseliny senzáciou, ničotností a myšlienok.

Informačne negramotní ľudia odovzdávajú kontrolu nad svojím životom vláde, podnikateľom, médiám alebo expertom. Tí si ich chcú podriadiť, a preto maľujú svet plný zábavy, vzrušenia, neistoty a strachu. Predávajú im svoju pravdu, a ten, kto ju kúpi, sa stane ich sluhom. Ten kto ovláda zdroje informácií, ovláda spoločnosť. Ako to robí? To si ukážeme teraz.

Éra prázdnych slov

Každý sa chce postarať o seba a svojich blízkych a preto potrebuje spoľahlivé informácie o fungovaní spoločnosti a správaní ostatných. Na porozumenie celku a na dorozumenie s jednotlivcami potrebujeme slová, ktoré majú jednoznačný význam. Premyslieť, plánovať, vyjednávať a dohovárať sa dá len vtedy, keď sa zhodujeme v tom, čo naše slová znamenajú.

Ešte nedávno si bola drvivá väčšina ľudí zajedno o významoch „veľkých“ aj „menších“ slov, na ktoré sa ľudia mohli spoľahnúť. Ale dnes už veľké slová ako sloboda, demokracia, mier, zdravie, právo alebo veda znie len dutou ozvenou ich bývalých nepochybnosti. Ich dnešní ľavobočkovia nie sú výdobytkami hľadania pravdy. Informačný priemysel je upír, ktorý vysal obsah pojmov. „Veľké“ aj „menšie“ slová sú dnes len štamprlatá na barovom pulte, napĺňané podľa toho, či vás chce práve opiť vláda, podnikatelia, experti, médiá alebo všetci dohromady.

Pamätáte si ešte, čo som povedal úplne na začiatku? Každý, kto na vás prehovorí, chce, aby ste mu dali peniaze, prácu, poslušnosť, uznanie, lásku alebo dokonca život. Keď namietnete, že to predsa nie je nič nové, tak poviem: Áno máte pravdu, vrchnosť sa o to snažila vždy, ale ešte nedávno elity súperili aj medzi sebou. Politici sa hádali s podnikateľmi, médiá kritizovali ako vládu, tak aj priemysel a nad všetkým trónila, vtedy ešte neúplatná, veda. Ale v posledných troch desaťročiach sa politici, boháči, médiá a experti zliali do dnešného mocenského bloku, ktorý chce ovládať väčšinu.

Táto nová vrchnosť hovorí iným jazykom ako väčšina ľudí, pretože má iné záujmy. A navyše nechce ľuďom rozumieť, nieto ich počúvať. Chcete dôkaz? Tu je. Americká štúdia z roku 2012 a nemecká štúdia z roku 2016 dokázali, že čím viac obyčajných ľudí považuje nejaký politický cieľ za dôležitý, tým menej pravdepodobné je, že bude niekedy uskutočnený. Dá sa nezáujem elít o to, čo si praje väčšina dokázať lepšie?

Ešte nedávno nás vládnuci museli presviedčať, ale dnes nám už len vnucujú znetvorené
slová, ktoré slúžia ich záujmom. Myšlienková vrchnosť má iné záujmy ako väčšina a preto nehovorí s ňou, ale len na ňu a vždy s výkričníkom na konci vety. Veľa vládnucich sa už dávno nemôžu opierať o silné argumenty, ale len a len o možnosť, ľubovoľne zmeniť význam slov. Všetky tie slová, čísla a obrázky, ktorými na nás dotiera informačná spoločnosť hlavne zabaví, udiví, rozruší, zneistí a dokonca vystraší.

Kto, že sa to najviac sťažuje na názorovú rozpoltenosť spoločnosti? No predsa médiá, politici a experti. Ale to len zlodej kričí, chyťte zlodeja. Sú to predsa tí, ktorých nazývam informačný priemysel, kto zahmlieva význam slov. Nielen v obyčajnej reportáži, ale aj vo vedeckej expertíze alebo dokonca v texte zákona znejú pojmy ako sloboda, demokracia, mier, zdravie a právo duto, len ako slabnúca ozvena ich bývalej záväznosti.

Pred chvíľou sme si povedali, že ten, kto ovláda zdroje informácií, ovláda spoločnosť. Teraz už môžeme byť presnejší. Vládne ten, kto určuje význam slov. Túto myšlienku vám ešte mnohokrát pripomeniem.

• Žijeme v ére prázdnych slov, a preto spolu nemajú veci a ich názvy nič spoločné.
• Slová môžu byť vydávané za činy, a keď sa hovoria, tak sa nemusia konať.
• V ére prázdnych slov sa nehľadá pravda, ale len sa vyhlasuje najnovší, dočasne záväzný význam pojmov ako demokracia, sloboda, právny štát alebo zdravie.
• V ére prázdnych slov môže byť dnešná pravda zajtra klamstvom, pretože pravdivosť závisí len od hlasitosti a hlasitosť len od peňazí.
• V ére prázdnych slov neexistujú ani sľuby, ktoré sa musia splniť, ani poznatky, ktoré sa dajú vyvrátiť, ani zákony, ktoré platia pre všetkých, ani, ani, ani.

A „pokrok“ nezastavíš. Rýchlosť, tá (pokrivená) chrbtica našej spoločnosti núti ľudí, aby ubrali slov, pretože tá zvádza k premysleniu a to prekáža poslušnosti. A tak sa vety skracujú a slov ubúda; jedno slovo o vás povie všetko: „To je nácek, nepočúvajte ho“. Jedno slovo odsúdi knihu, zosmiešni premyslenú koncepciu a spáli na hranici celoživotné dielo.

A „pokrok“ nezastavíš. Už dnes vystačí veľa ľudí len s obrázkami a symbolmi. Jedna fotka usvedčí zlosyna a ušetrí dôkazy viny. Rozosmiata alebo utrápená tvár, palec dole, správna alebo zlá farba. Ešte nedávno boli slová vydávané za činy, dnes slovo nahradí fotka alebo logo a čin nahradí vlajka. „Myslím, teda som“? Vôbec nie. Vidím teda som.

Na čo ešte potrebujeme Aristotelovo mudrovanie a Shakespearovu rozvláčnosť? To len zdržiava. My dokážeme zložité situácie, protirečivé záujmy a osudové otázky preložiť do pár obrázkov a gest. Obrázkové písmo nepozná pochybnosti a nevyžaduje premýšľanie, znamená všetko a nič. Obrázkové písmo umožňuje namixovať butóny, smajlíky, logá, oblečenie, účes, farby, gestá a pár osamelých slov tak, že každý môže bez najmenšieho náznaku vlastnej myšlienky vyjadriť postoje k zložitým otázkam. A nie je vzdialená doba, kedy obzvlášť nadaní jedinci budú v obrázkovej reči písať diplomové práce a uchádzať sa o dobre platené pracovné miesta. Obrázkové písmo je abeceda dnešného prekrúteného sveta, v ktorom ľudia nemajú vedieť, ale len vidieť. Vidím teda som.

Vedenie je veľa?

Vedenie znamenalo moc, kým spolu ľudia diskutovali. Ale rozhovor aj s argumentmi zahynuli pod kolesami rýchlosti. A tak sa v ére prázdnych slov a obrázkového písma ľahko vygumujú hranice zeme, rozpustí právny štát, umlčí vedecká objektivita a kriticky rozum. To čo bývalo nepochybné je teraz rozmazané šmuhami dočasných významov slov a večerné správy sú každodenné aktualizácie prekrúteného sveta. A tak nie je nič jednoduchšie ako v mene práva porušiť ústavu, v mene demokracie obmedziť slobodu a v mene zdravia ohroziť život. Reč bola predtým nástrojom človeka, teraz sa ľudia majú stať nástrojom rečí tých hore. Nie vedenie, ale rozprávanie je moc.

Sľúbil som vám vysvetliť, prečo slová môžu byť doslova nepriatelia na život a na smrť. Ale musím to ešte robiť? Teraz to predsa viete. A viete aj to, že politici, podnikatelia, médiá a experti ľuďom zasprejovali pohľad na svet. Informácie, ktoré od nich obyčajný občan dostáva, správy, názory a poznatky sú len tovarom vo výpredaji a na pravdu je pritom aspoň päťdesiat percent off.

Ako dotieravé komáre na nás dorážajú myriady bezobsažných slov s informačnou hodnotou nadýchnutia medzi nimi. A dôsledok? Ľudia vidia svet rozmazane, pretože sú oslepení chrobákom z mätúcich čísel, sugestívnych fotiek a dvojznačných pojmov a symbolov. A výsledok? Priemerný človek vôbec nevie, v akej spoločnosti žije a čo sa v nej práve deje. A väčšina vôbec nevie, že to nevie. Rozdeľ a panuj vystriedalo popleť a panuj.

Zhrnutie

Na záver si zhrňme, čo sme sa doteraz dozvedeli. Informácie vyrábajú politici, podnikatelia, médiá a experti. Všetci dohromady tvoria informačný priemysel a chcú (ako každý podnikateľ) čo najlacnejšie vyrábať a čo najviac zarobiť.

Ich zisk je to, že ľudia zvolia, kúpia a veria podľa toho, aké informácie od nich dostanú. Informácie nie sú zdrojom poznania, ale nástrojom drezury ľudí k poslušnosti.

Výrobcovia informácií nám o svete hovoria príliš veľa a len zriedka to, čo by sme naozaj vedieť mali. S rastúcim množstvom informácií navyše klesá ich spoľahlivosť.

Naproti tomu väčšina ľudí považuje informácie len za (mnohokrát dokonca hlavne zábavný) tovar ako každý iný a nie za výzvu premýšľať o rozdiele medzi pravdou, omylom a klamstvom. Väčšina ľudí má schopnosti kriticky posúdiť vierohodnosť informácií, ale nepociťuje nutnosť to robiť. To je fatálna chyba.

Informácie musia byť predovšetkým spoľahlivé, pretože ich potrebujeme na to, aby sme sa čo najlepšie postarali o seba a svojich blízkych. Je ľahostajné, či dostaneme chybné alebo nepravdivé informácie. Sú rovnako nepoužiteľné, a keď sa podľa nich riadime, tak nám uškodia.

Informačný priemysel zahlcuje a zabavuje spoločnosť množstvom informácií, odvádza pozornosť od skutočne dôležitých tém, znepokojuje alebo dokonca straší.

V posledných dekádach sa politici, podnikatelia, médiá a experti zliali do jednej vládnucej skupiny. Nová vrchnosť hovorí úplne iným jazykom ako väčšina ľudí, pretože má iné záujmy. Jej moc sa preto nemôže opierať o silné argumenty, ale hlavne o možnosť ľubovoľne meniť význam slov. A dôsledok?

• Žijeme v ére prázdnych slov, a preto spolu nemajú veci a ich názvy nič spoločné.
• V ére prázdnych slov sa nehľadá pravda, ale len sa vyhlasuje najnovší význam pojmov ako demokracia, sloboda, právny štát alebo zdravie.
• V ére prázdnych slov môže byť dnešná pravda zajtra klamstvom, pretože pravdivosť závisí len od hlasitosti a hlasitosť len od peňazí.
• V ére prázdnych slov neexistujú ani sľuby, ktoré sa musia splniť, ani poznatky, ktoré sa dajú vyvrátiť, ani zákony, ktoré platia pre všetkých.

To čo bývalo nepochybné je rozmazané šmuhami dočasných významov slov a večerné správy sú každodenné aktualizácie prekrúteného sveta.

Priemerný človek vôbec nevie, v akej spoločnosti žije a čo sa v nej práve deje. Bývalé pravidlo rozdeľ a panuj, vystriedalo, popleť a panuj. Preto sa tento diel volal „Ich pravda a ich moc.“

V druhej časti budeme premýšľať o tom, ako sa ubrániť moci informačného priemyslu a preto som ju nazval „Naša pravda“.

HraJ