Anna Hogenová 4. diel: Roky 2022 a 23 prinesú slzy. Ale napriek tomu to skončí v pokoji. Je potrebné nenechať sa zlomiť
Keď sa láme rok, potrebujeme nádej, ale z čoho ju čerpať, keď vonkajší svet dotiera neradostnými správami?
Filozofka Anna Hogenová vidí najväčšiu nádej vo vzájomnom prijatí ľudí aj so všetkými chybami. V predchádzajúcej časti nášho rozhovoru k tomu uviedla: „Človek sa musí otvoriť pre druhých, všeličo im odpustiť, a oni, keď to cítia, tak sú tak prekvapení, že cítia vaše prijatie, že vám to dajú naspäť tiež poznať. V tom je obrovská nádej. Ľudia by mali byť prebúdzaní vonkajším svetom pre to, čo je pravá vrúcnosť, pretože vrúcnosť a vznešenosť je to, čo nám najviac chýba.“
So starým rokom sa tento rok lúčime spolu s profesorkou Annou Hogenovou, filozofkou, fenomenologičkou, ktorá vedie Katedru filozofie na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej, a zároveň prednáša na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej. Je tiež autorkou kníh Blúdenia ako údel, Čas a sebapoznanie, Fenomén domova a Žiť z vlastného prameňa.
Martina : Naše minulé vianočné rozprávanie sme končili témou nádeje, a dá sa povedať, že to vlastne bude aj téma dnešného rozprávania v posledný deň roka. Čo myslíte, že môžeme čakať podstatného od roku 2022?
Anna Hogenová : Poviem vám to takto: V slávnom Aristotelovom diele, ktoré sa volá Politika, sa hovorí, že v spoločnosti, ktorá je nie úplne spravodlivá, aby som nebola príliš ostrá, sa robia zlé veci, a to v obrovskom množstve a naraz. Jednoducho, keď má prísť zdraženie, tak nie postupne, ale naraz, pretože človek vydrží chvíľu, ktorá je úplným kolapsom jeho budúcich plánov, pretože má v sebe pud po sebazachovaní. Ale dobré veci sa robia po kvapôčkach, aby si to ľudia dlho pamätali. A toto nás čaká, že na nás budú padať obrovské hrôzy vo veľkom množstve, a keď budú nejaké dobré veci, tak budú po malinkatých kvapôčkach, že to nebude stáť za reč.
Martina : Noo…
Anna Hogenová : Čiže bojím sa toho, čo bude rok 22.
Martina : Pani profesorka, Vy by ste mali mať novoročný prejav, to by bol veselý Silvester.
Anna Hogenová : To by ma potom zastrelili.
Silné otrasy, ktoré by ako jediné mohli zmeniť spoločnosť, možno vyvolajú rozhovor človeka so sebou samým, v ktorom sa znova zrodí začiatok, ktorý ukáže, že tu chýba pravda
Martina : Pani profesorka, dá sa na tom vidieť niečo nádejeplné? Vy ste v minulých dieloch nielen naznačili, ale vlastne naplno povedali, že ak má niečo s touto spoločnosťou zatriasť, tak to musí byť veľmi silný otras. A tiež ste povedali, že nás čakajú hrôzy. Je to prejav milosti? A je ešte nejaká šanca?
Anna Hogenová : Je tam nádej, že otrasy možno vyvolajú rozhovor človeka so sebou samým, že sa v ňom znova zrodí začiatok, ktorý znamená, že pravda jednoducho chýba. Nemôže sa tak hrozne klamať, nemôžeme si takto hrozne zvykať na klamstvá, ako tomu medzi nami je. Tu nie je najhoršie to, že sa klame, ale že si na to ľudia zvykajú.
Martina : A že to vyžadujú.
Anna Hogenová : Dokonca to možno aj vyžadujú, áno. Čiže k tomu sú rany, ktoré prichádzajú tak, že na nás niekto vyleje plný džber niečoho hrozného, čo má práve na mysli Aristoteles, že sa zlo má u tyranov robiť obrovským džberom, naraz, a to myslím, že príde.
Martina : Myslíte, že tyrani čítali Aristotela?
Anna Hogenová : Tyrani nikdy nečítajú Aristotela. Tí skoro nič nečítajú, takže o tom to nie je.
Martina : Je to inštinktívne jednanie?
Anna Hogenová : Je to inštinktívne konanie.
Martina : Pudovo?
Anna Hogenová : Pozrite sa, všetko zdražovanie zaplatia ľudia dole. Jedlo, benzín, energia, služby, všetko ide z vreciek tých ľudí, ktorí to budú musieť zaplatiť, pretože musia žiť.
Skúsenosť s covidom ukazuje, že tu opäť bude chýbať otvorenosť k neskrytosti. Všetko sa bude iba vypočítavať, plánovať, kontrolovať, a bude to nástrojom na drvenie ostatných ľudí.
Martina : Pani profesorka, toto všetko zdražovanie bude do značnej miery dôsledkom, aspoň nám je to tak prezentované, akéhosi pokusu o záchranu klímy, záchranu planéty. Preto budú na všetko kvóty, dane, a ešte kvóty. Preto sa utlmia jadrové elektrárne v Nemecku, a uhoľné bez toho, aby sme premýšľali, kde ale budeme energie brať. Je toto všetko, tento pokus o záchranu životného prostredia, tiež lož?
Anna Hogenová : Vy sa ma pýtate tak nebezpečne, že keď vám na to odpoviem popravde, tak ma ľudia ukameňujú.
Martina : To by som nerada. Tak to môžem vziať späť.
Anna Hogenová : Nie, neberte to späť. Nemyslím, že v snahe zmeniť prostredie chýba nejaká velikánska pravda, tam je možno veľa veľmi pravdivého. Ale kupčí sa s tým, robia sa politické rozvrhy, ktoré majú niekomu uvoľniť cestu k moci. Nie je to vždy myslené poctivo, robí sa v tom zase trhový, vedecký a kultúrny marketing, a tiež školský, a to všetko sa s tým spája.
To nám ukázala práve skúsenosť s covidom v minulom roku, a bude to tieto veľkolepé plány sprevádzať do budúcnosti, pretože tu zase bude chýbať otvorenosť k tomu, čo je neskrytosťou, pretože všetko sa bude iba vypočítavať, plánovať, a potom iba kontrolovať. A premení sa to na niečo, čo bude nástrojom na drvenie ostatných ľudí, ako to väčšinou býva.
Martina : Dokonalá rovnica, ktorá nemá neznámych, všetko vieme.
Anna Hogenová : Všetko vieme, presne tak.
Martina : Spomenuli ste Covid, teda to, čo nás v uplynulých rokoch vytiahlo z našej bohorovnosti. Kdesi ste spomenuli, že na informovanie o covide vám chýbala pravdivosť. Myslíte, že sa dočkáme toho, že politici a odborníci pôjdu s farbou von, a vypracujú, aj preto, aby aj oni vedeli skutočne realistickú analýzu toho, čo covid priniesol a odniesol? Že sa niekedy dozvieme skutočné reálne čísla o tom, koľko ľudí zomrelo na covid, a koľko takzvane s covidom? Koľko ľudí zomrelo kvôli zanedbaniu lekárskej starostlivosti? (Nie, že by ju zanedbali lekári, ale pretože sa ľudia pod lavínou strachu báli ísť včas k lekárovi.) Že sa dozvieme, aká bola skutočná úmrtnosť v krajinách, kde boli najtvrdšie opatrenia, a aká bola skutočná úmrtnosť v krajinách, ktoré to vzali mierne? Myslíte, že je vôbec vôľa a tendencia takéto férové konanie viesť?
Anna Hogenová : Nie, táto vôľa tu nie je.
Martina : A prečo si o to ľudia nepovedia? Prečo im stačí akási znáška zjavných poloprávd?
Anna Hogenová : Pretože sú ochromení, a majú strach. Zase majú strach.
Ľudia majú strach z covidu, a z toho, že keď sa budú pýtať, tak to bude vadiť niekomu mocnému. Ani vedci sa nepýtajú: Kde to vzniklo, ako to vzniklo?
Martina : Lenže boli ochromení strachom zámerne.
Anna Hogenová : Áno, majú strach z covidu, ale aj strach z toho, že sa budú pýtať tak, že to bude vadiť niekomu mocnému. Viete, veľmi mi vadí, že samotní vedci nemajú otázky: kde to vzniklo, ako to vzniklo?
Martina : Túto úplne elementárnu otázku nikto nezodpovedal.
Anna Hogenová : Ani ju nepokladajú, čo je dôkaz, že v týchto veciach niečo musí byť, čo má tiež platnosť strachu. Oni majú z tejto otázky strach.
Martina : Čo pre vás absencia týchto reálnych, realistických údajov v tejto situácii, v tejto už dneska kauze znamená, a čo z toho vyvodzujete?
Anna Hogenová : Pre mňa to znamená úplné fiasko, že ľud, u ktorého som vždy verila, že má v sebe zdravé jadro, a tiahne k neskrytosti a pravdivosti, sa nechá natoľko umlátiť každodennosťou a obstarávacou činnosťou, že už ich tieto otázky ani nezaujímajú. Toto je pre mňa obrovská vnútorná životná prehra.
Martina: Myslíte, že sú politici, a nemyslím iba naši, ale európski politici, natoľko intelektuálne nad nami, že si uvedomujú, že nám stačí lož? Alebo aspoň polopravda?
Anna Hogenová : Myslím, že do tohto povedomia, že nám stačí lož, vrastajú. Človek je umlátený. Keď budete na človeka vypúšťať desiatky a stovky informácii o číslach, ako sa to robí, tak sa človek prestane pýtať, že bude mať pocit, že toho toľko vie, a tým je bytostné pýtanie udusené. Tak sa to robí vždy.
Martina : Počula som jedného matematika, ktorý sa snaží z reálnych dát zostavovať modely. A on hovorí, že prakticky žiadne reálne dáta nemajú, a že dokonca keď sa urobia testy, a vie sa, že tieto testy majú päťpercentnú odchýlku, tak v prípade, že dostanem stopercentný výsledok, tak viem, že je chybný. Takže neviem nič s presnosťou na tri desatinné čísla.
Anna Hogenová: A to sme pri tom, kde sme boli na začiatku. Novovek chce istotu, a chce mať takú istú, ako to v živote nie je možné. A z toho má novovek problémy, z tvrdých dát a z vypočítavania budúcnosti. A táto nadvláda technologického, sukcesívneho myslenia vedie nevyhnutne k tomu, že zo záplavy dát, ktoré na nás padajú, a budú padať ďalej a neustále, budú vznikať inštitúcie, ktoré budú tieto dáta vyrábať, a ďalšie inštitúcie, ktoré budú tieto dáta kontrolovať, a potom ďalšie, ktoré to budú verifikovať a falzifikovať. A tak bude pravé myslenie tak utlčené, že otázky, ktoré by nás mali naozaj zaujímať, nás ani nenapadnú. Nenapadnú!
V tejto chvíli nevidím, že by sme sa ohľadom covidu dozvedeli pravdu
Martina : Musím povedať, že keď si večer pustím správy verejnoprávnej televízie, tak by som mala každý deň nechať slúžiť omšu, že ešte žijem, pretože je to postavené tak, že som svojim spôsobom vyvolená, a to v ľuďoch prebúdza obrovský strach. Poviete mi, máme ešte šancu sa so súčasnou celoeurópskou politickou garnitúrou dočkať aspoň trochu férového jednania?
Anna Hogenová: Teraz, v danej chvíli, to vôbec nevidím. Preto sa vraciam k Masarykovi, ktorý mal odvahu byť sám v obrovských priešvíziách – napríklad ku koncu 19. storočia Anežka Hrůzová, rukopisný boj, a podobne. Takúto osobnosť tu vôbec nevidím, a to sa ju snažím vidieť. Nevidím. A nevidím ani v európskom meradle.
Martina : Pokazili sme ich aj my, pretože sme im dali najavo, že nám stačí tak málo, tak málo pravdy?
Anna Hogenová : Áno. Určite novoveká potreba istoty, ktorá sa premenila na iba matematizujúce myslenie, a na technológie, ktoré toto myslenie sprevádzajú. Toto technologické myslenie dnes vidíte všade, kam sa pozriete, všade sa chce urobiť nejaký technologický muster, ktorý sa jednoduchým spôsobom odovzdá tomu, kto tam bude potom pracovať, a ten potom bude robiť pravdu sveta. To je spôsob života, ktorý je nám dnes nalinkovaný. Je to zlo. A ako to poviete politikom, keď oni myslia práve týmto spôsobom, ktorý by ste chceli odstrániť?
Martina : Keď toto poviete, tak ste alternatívni.
Anna Hogenová : Tak ste priamo na listine, na čiernej listine. A ste alternatívni, áno.
Možností, ako prežiť obdobie klamstiev a manipulácií v súvislosti s covidom, Green Dealom a chudobou, je príprava na smrť. Tým vznikne nad predstavami nevyhnutnej budúcnosti nadhľad a odstup.
Martina: Pani profesorka, asi nemusím byť veľký lumen, keď si poviem, že ak nám niekto v prípade covidu nehovorí pravdu, či v niektorých údajoch jednoznačne a vyslovene klame, tak nám pravdepodobne môže klamať aj v prípade Green Dealu, a ďalších zásadných veciach. Teraz sa veľa hovorí o tom, že nás v budúcom roku čaká pád do chudoby, do doposiaľ nepoznanej núdze. A vy ste prvou odpoveďou naznačili, že to sú veci, ktoré zase pracujú pre tých, ktorí s nami chcú manipulovať, pretože to v ľuďoch prebúdza strach, a strach paralyzuje, vyvoláva paniku, a tým pádom prahneme po väčšej istote, takže keď roztiahnu náruč, tak sa s vďačnosťou privinieme. Ako tomu čeliť? Ako si vyšportovať psychiku? Ako si vyšportovať senzory, aby si človek uvedomil, že sú veci, ktoré k sebe nepustí, a ktorými sa ani nebude zaoberať, napríklad tak, že nepusti televíziu?
Anna Hogenová : Ja vám rozumiem. Už strašne dlho existuje ešte jedna možnosť, teraz vás hrozne prekvapím, a to je príprava na vlastnú smrteľnosť. Pripraviť sa, čo je starostlivosť o dušu, ktorá je prípravou na smrť. Akonáhle o smrti viete, tak všetky tieto rôzne predstavy o budúcnosti, ktoré sú pre nás nevyhnutné, budete vnímať v nadhľade, kedy ste voči tomu v dištancii, a to vám dá, ako jediná vec, naozaj možnosť to aj prežiť.
Martina : Dá to vnútornú slobodu.
Anna Hogenová : Dá to slobodu. Vnútornú slobodu, pretože táto príprava, starostlivosť o dušu, znamená rozhovor so sebou samým, kde musím pustiť k sebe to, čo je najbesnejšie, čo je smrť mňa samej, ale hlavne tých, ktorých milujem. Ja sa musím so smrťou pobiť v sebe, a potom všetko toto bude zrazu niečím, čo ma už nebude požierať, a budem v dištancii, ktorá bude zárukou môjho prežitia do budúcnosti. A bude slobodou, ktorú strašne veľmi potrebujem. Človek potrebuje byť slobodný v sebe, inak sa z toho zblázni.
Odvaha hovoriť veci nahlas neznamená, že musí byť vášnivá. Malo by sa to hovoriť v pokoji, inak nás ľudia nebudú počúvať.
Martina : Pani profesorka, v jednom rozhovore ste povedali: „Ak sa človek v živote riadi len povelmi, ktoré prichádzajú len zo systému a štruktúr, tak nežije z vlastného, ale z cudzieho, a preto vyhorí“. Ale to je predsa sen každého, kto s nami chce manipulovať, musí to byť sen súčasných politikov, ideológov a aktivistov, aby sme sa riadili výhradne len a len povelmi, pretože sú to povely z vonkajších štruktúr, pretože potom sme riaditeľní. A akonáhle sa dopustíme najmenšieho vlastného myslenia a úsudku, tak sme nebezpeční a podozriví. Vy touto vetou nehovoríte, či to správne chápem, len o osobnej ceste, ale súčasne aj o vzbure proti vonkajšiemu, terajšiemu politicko-ideologickému systému.
Anna Hogenová : Samozrejme. To viete, že áno.
Martina : Ako má taká vzbura vyzerať? Ako môže vyzerať?
Anna Hogenová: Je to v tom, že získavate odvahu hovoriť veci nahlas. Nemusíte ich hovoriť s nejakou vášnivosťou, to nie, ale hovoriť ich v pokoji. A pokoj je v tom tak dôležitý, pretože akonáhle z pokoja vystúpime, a začneme veľmi vášnivo proti niečomu horieť, tak to je potom chyba, pretože nás potom protivník kvôli tejto horlivosti označí za niečo, kvôli čomu nás potom ľudia nebudú počúvať. Čiže v pokoji, pokoj je to, čo získavame v sebe tým, že sme smrteľné bytosti. Väčšina ľudí nie je smrteľnými bytosťami, pretože smrť k sebe nikdy nepustili. Ale keď ju k sebe púšťame, čo je, ako som hovorila, starostlivosť o dušu, keď o nej vieme, tak nám dá pokoj hovoriť to, o čom vieme, že je to neskrytosť, že to je pravdivé, a hovoriť to v pokoji a všade tam, kde je tento hlas potrebný. Ale hovoriť to pokojne. To je strašne zaujímavá vec. A akonáhle sa do toho dá vášnivosť…
Martina : A v tej chvíli je človek označený za fanatika, posadnutého.
Anna Hogenová : Presne. Čiže pokojne hovoriť to, čo viete zo svojho bytného založenia a samozrejme očakávať následne nejaké nevyhnutné reakcie, z ktorých sa človek nesmie nechať otráviť. Pokiaľ hovoríte niečo, čomu naozaj veríte, tak už len to, že si to dovolíte hovoriť, veľa ľudí nesmierne urazí, pretože oni toho nie sú schopní.
Martina : O to viac budú vystupovať.
Anna Hogenová : O to viac budú vystupovať proti. Čiže tam je na mieste to, čo mi hovorila Jarka Pešková: „Nenechať sa tým otráviť.“ komnatu, a našla ich slabé miesto, o ktorom oni sami nepriamo veľmi dobre vedia. A to je potom diapeites, nenávisť, ktorá prichádza nevyhnutne a ktorá je niekedy taká, že použije formálne technologické štruktúry na to, aby bol dotyčný človek úplne zničený, ako sa to stalo Sokratovi, Platónovi, majstrovi Jánovi Husovi. A pozor, tieto praktiky sú tiež počiatkujúce, to znamená, že sa v každej dobe znova, prvýkrát a naposledy zrodia ako niečo, čo je nevyhnutné.
Mali by sme ísť do rozhovorov s mladými a trochu im rozkolísať ich falošné istoty
Martina : Keby sme sa na to pozreli dnešnými očami, a prizmou dnešných strážcov ideologickej čistoty, tak Ján Hus zhorel po práve, pretože sa všetci zhodli na tom, že on je v podstate dezinformátor.
Anna Hogenová : Áno, presne tak.
Martina : Pani profesorka, na začiatku tohto roku si určite mnohí ľudia budú klásť otázku: Kam ďalej? Čo s načatým životom? A väčšinou sa aj skĺzne k niečomu hlbšiemu: k hľadaniu zmyslu ďalšieho života. V čom podľa vás tkvie?
Anna Hogenová : Je to veľmi jednoduché. Aby človek v situácii, v ktorej je, pomáhal dobrému. A ako to má robiť? To otvorí situácia, až do nej bude vrhnutý. Ale veriť v dobro a snažiť sa na svete dobré množiť. To najjednoduchšie, čo si môže do budúcnosti priať, pretože potom nebude len tak ľahko prijímať lož, ako je tomu v dnešnej dobe.
Martina : Pani profesorka, hovoríte, že dobrý človek rozozná, keď je do situácie vrhnutý. Ale bez tréningu to tak nie je, a myslím, že napríklad veľa mladých je teraz presvedčených, že stoja na strane dobra, hoci propagujú totalitu, ktorú nepoznali, a teda nemajú senzory. A tiež preto, že netrénujú a vyrástli už v detstve, kde všetko dopredu vedeli, nikto ich nemoril otázkami, aby ich tým neťahal zo zóny komfortu.
Anna Hogenová : Presne tak, hovoríte to krásne.
Martina : A sú teraz presvedčení, že konajú dobro. Ako ho spoznať, pretože, ako hovorím, bez tréningu sa nezabehne maratón, a bez tréningu je niekedy tiež ťažké objaviť dobro, ktoré nestúpa po girlandách, a anjeli nespievajú oslavné chóry. Naopak.
Anna Hogenová : Áno. A tréningom je práve starostlivosť o dušu, ktorá u človeka spočíva v rozhovore so sebou samým. A tak je to s každým z nás. Čiže odvaha, ktorá je nevyhnutná na to, aby sme hovorili s mladými, a dostávali ich do napätia bytostného pýtania, v ktorých sa budú rodiť vhľady do niečoho, čo je podstatné, a nebude len opakovaním po nejakej autorite v domnení, že tým, že jej myšlienky vnášam do sveta, spasím svet. Musíme teda mladých tak trošku rozkolísať v ich istotách a musíme mať odvahu ísť s nimi do rozhovoru. Berte si ich sem. Pusťte sa do toho.
Dnešní mladí sú už starí, majú dojem, že všetko vedia, najväčšie chyby vidia v starej generácii a chcú nás riadiť.
Martina : A ako naložiť s tým, čo ste tiež pomenovali, že u mnohých dnešných mladých ľudí nevidíte obrovskú túžbu žiť, entuziazmus, a túžbu byť lepší ako predchádzajúce generácie, pretože sa mladí vždy museli v určitom životnom období vymedziť voči rodičom, starčekom?
Anna Hogenová : Áno, mladí, ako som hovorila, nie sú takí starí, aby boli mladí. Nie sú mladí, oni už sú teraz starí. Oni presne vedia, čo sa má robiť, a najväčšie chyby vidia v staršej generácii.
Martina : Čo z nich vysalo život a mladistvosť?
Anna Hogenová : Oni nepočujú všetky zvony. Nepočujú šrámkovské všetky zvony sveta, nie sú blázniví, ako bola Anička posadnutá. To oni nie sú. Oni sú strašne starí a chcú nás skrátka trošku riadiť.
Martina : Vráti sa im mladosť? Možno majú príliš zaliate uši voskom.
Anna Hogenová : To sa už nevráti. V živote to máte tak, že keď napríklad dieťaťu v škole nepoviete gramatické tvary vo vete v správnom poriadku, ale poviete mu to o dva, tri roky neskôr, tak už mu to nevysvetlíte, pretože ono už má intencie, tykadlá, ktoré z neho vykukujú do sveta, zamerané na niečo iné a už to jednoducho nechce počuť.
Až niektorí ľudia začujú to, čo hovorím, tak ma zavesia
Martina : Stále nechápem, či oni na seba vzali vek, aby robili dojem, alebo sa im nechcelo hľadať, pretože memorovať je ľahšie, než hľadať.
Anna Hogenová : Áno, memorovať je jednoduchšie ako hľadať. Nedávno som v televízii počula mladého chlapčeka, ktorý hovoril o tom, ako sa má učiť v školách a z toho mi bolo zle. Keby som nebola celý život „úča“, tak ma to nenapadne, a možno by som povedala, že ten chlapec je dobrý. Ale je to šialené.
Martina : Čo konkrétne?
Anna Hogenová : Už si nepamätám presne, čo hovoril, ale viem, že ma to dostalo a nemohla som potom spať. Ako s mladosťou? Mladosť má počuť strieborný vietor, to znamená, má mať pred sebou otvorenosť života, cítiť to ako obrovskú možnosť, v ktorej budú v rôznych možnostiach vyhľadávať sami seba, pretože nepoznajú, aké majú možnosti. Tieto možnosti z nich až situácie, do ktorých budú zavití životom, vytrhnú. Ako ich môžu vedieť teraz, keď im je šestnásť? To vedieť nemôžu, ani nevedia, že nejaké možnosti v sebe majú.
Súčasná sebadôvera je falošná, nemá pravdivý základ, a je postavená na voluntarite, na svojvôli byť takým, čo zodpovedá presne tomu, čo nám prorokoval Nietzsche, že 20. storočie bude vôľou dostať sa k moci, rozhodovať a že nebudú platiť žiadne hodnoty, iba jediná hodnota a to hodnota supermana, Übermensche, ktorý v sebe má iba túžbu niekoho preraziť, a nemusí k tomu mať žiadny spravodlivý základ. Toto je problém.
Martina : Myslím, že mnohí mladí už vedia, že idú zlou cestou. A neplatí to iba o mladých, ale aj o nás, o ľuďoch všeobecne. Ale zároveň si uvedomujeme, že to znamená vrátiť sa na začiatok, a vyraziť znova. A pretože si uvedomujeme, že to bude veľmi pracné a otravné, tak radšej zrýchľujeme.
Anna Hogenová : To sú úteky, uteká sa od podstatností, pretože nás bolí, že im nerozumieme a že to, čo hovoríme, je jalové. Oni to tiež chvíľkami cítia, a preto potrebujú byť v húfe. Potrebujú húf, kde sa skryjú, čiže ich treba otvárať pre neskrytosť, a to je možné len v rozhovoroch s nimi, ktoré môžu byť veľmi tvrdé. Nebáť sa rozhovoru. Ja som na výučbe celkom aj drsná a je to bohužiaľ nevyhnutné. My sme im dali falošnú sebadôveru, s ktorou môžu úplne zničiť svet. To, čo teraz hovorím, je skoro vhodné na to, že ma niekde zavesia.
Martina : Budeme sa hojdať vedľa seba.
Anna Hogenová : Budeme sa hojdať vedľa seba. Ale rozhovor s nimi musí byť začatý úplne bytostne, oni nič nepoznajú z dejín, nepoznajú starých Grékov, a ešte sa tým vyťahujú, že nie sú zaťažení týmto hnojom, starobylosťou. Oni idú k modernite. Je to hrôza hrôza.
Roky 2022 a 23 prinesú slzy. Ale napriek tomu to skončí v pokoji. Je potrebné nenechať sa zlomiť a otráviť, a byť v rozhovore s prichádzajúcim bytím.
Martina : Pani profesorka, je mi cťou zakončovať s vami tento rok…
Anna Hogenová : No, ani to moc česť nie je, pretože…
Martina : Nechajte to na mňa. Ale tak, ako už ste nám priali na Vianoce, budem predsa len chcieť nejakú zdravotníčku do Nového roka. A ani neviem, či budem chcieť nádejeplnú, ale budem chcieť pravdivú.
Anna Hogenová : Prečo mám rada Churchilla? S rokom 22 prídu nejaké slzy, možno ešte aj s rokom 23. Ale napriek tomu všetky tieto fázy potom končia v pokoji. A tak treba to prežiť, nenechať sa zlomiť, nenechať sa úplne otráviť tým, čo budeme počuť čoraz častejšie, a byť viac v rozhovore s prichádzajúcim bytím, keď idete pozdĺž Vltavy smerom k Roztokám, a nechať na seba prichádzať zvuk vetra a vody, vôňu vody, a prichádzanie bez toho, aby sme sa k niečomu zvlášť vzťahovali ako k cieľu. Ísť svetom pozdĺž rieky k Roztokám, a nechať sa pozdravovať tým, čo prichádza. A hlavne sa starať o slobodu, ktorá je slobodou k tomu, čo nás zakladá. Žite zo svojich najspodnejších prameňov, nenechajte si podsúvať veci. To je všetko.
Martina : Pani profesorka, veľmi vám ďakujem. Verím, že sa budeme vídať častejšie, ale najneskôr v roku 2023, aby sme si spolu povedali, či je táto fáza skutočne za nami, alebo v akom je stave. Ale sľubujem poslucháčom, že vás budem vábiť oveľa, oveľa častejšie.
Anna Hogenová : No neviem. Až toto počujú určití ľudia, tak ma už nikdy nebudú chcieť počuť.
Martina : Nechcem tvrdiť, že nás nič neprekvapí. Asi nevieme, čo všetko nás ešte môže prekvapiť. Ale ja som sa rozhodla, že si právo pýtať sa a mýliť sa, tu, v „Kupredu do minulosti“, nedáme vziať.
Anna Hogenová : Presne, to je nádherná veta, ktorú ste povedali, za to vám ďakujem. A prajem všetko dobré.
Martina : Ja vám prajem všetko najlepšie a ďakujem.
Anna Hogenová : Ja tiež ďakujem.
Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359
Zanechajte nám komentár