Anna Hogenová 4. diel: Prajem všetkým, aby v sebe našli pravdu, odpustili si na ceste k skutočnej radosti
„Pravda je to, čo je. Preto je to Bytie, a preto sa pravda vlastne nedá zabiť. Aj keď k tomu má tyran armádu, súdy, veľa tých, ktorí chodia po ľuďoch hovoriť, že niekto iný je dezolát, tak mu to aj tak nepomôže,“ hovorí filozofka Anna Hogenová.
Celý život sme pod taktovkou natoľko vedení robiť, čo je správne, že sme odvykli pýtať sa, čo je pravda, čo je podstata vecí okolo nás, aj nás samotných. Už od školy za správnu odpoveď dostávame jedničku alebo odmenu, za nesprávnu prichádza horšia známka, pokuta, či trest – a rodí sa strach, najmä keď medzi správnym a pravdivým narastá vzdialenosť a napätie. Na vymýšľanie toho, čo je správne, sa vždy našli zástupy dobrodejov, až nevieme kadiaľ kam. Náš hosť, filozofka Anna Hogenová, v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru uviedla: „Akoby nás vyrábali na páse, a zhadzovali potom dole do nejakej debny. A to je ten problém, že človek potom nežije z najvlastnejšieho základu, ale z toho, čo mu bolo podsunuté samozrejmosťou tejto výkonovej doby, v ktorej len ten, kto je veľmi výkonový, vlastne existuje, a kto nie je taký výkonový, vlastne nie je.“
Martina: Kolega Ladislav mi pred nedávnom odporučil knihu „Prebudenie“, a tá začína úplne predstaviteľným príkladom, že niekto vysloví domnienku, že človek má právo dožiť sa 120 rokov. A teraz – pretože najviac ľudí zbytočne zomiera pri autonehodách – vláda začne robiť technologické kroky ad absurdum – ale je to úplne predstaviteľné: Takže zakáže jazdiť v autách po 18. hodine, pretože to už by ste si mohli dať pohárik, musíte mať nákrčník, a to potom už aj chodci, a človek si uvedomí, ako z bizarnej predstavy, že máme právo dožiť sa 120 rokov, vznikne celý konglomerát totality.
Anna Hogenová: Áno, presne tak vzniká totalita.
Martina: Áno. Myslím, že sme toho boli v posledných rokoch veľmi svedkami. A ty hovoríš, že človek sa smrti bojí toľko, že okamžite začne niečo umelo riešiť, keď sa k nemu priblíži, začne obstarávať – ty tomu pekne hovoríš „obstarávačky“, a hovoríš, že preto smrť vytesňujeme zo životov, pretože v nás prebúdza otázky , na ktoré nepoznáme odpovede. Myslíš, že sa podarí, aby sme si napríklad jedného dňa priznali, že naozaj umrieme?
Anna Hogenová: Je veľa ľudí, ktorí to vedia. To sú tí mlčanliví, obyčajní, väčšinou v tieni – tí to vedia, a to je celkom pekné. Je nutné si pustiť smrť k sebe, a všetky tie prehliadky, na ktoré stále musíme chodiť. Aj my ženy musíme chodiť každý rok, a tak ďalej.
Martina: Pretože inak umrieš! Nerobím si z toho srandu.
Anna Hogenová: Áno, ja viem.
Martina: Aj ja mám tú pani vo veľkej úcte, a ani ja nemôžem povedať, že by som o nej premýšľala s ľahkosťou.
Anna Hogenová: Nie, to ja tiež nie. Každý sa prirodzene bojí smrti, ale musí si zvyknúť na to – a to je to dôležité – čo by mohlo robiť vzdelanie, kultúra, a tak ďalej – že smrť je nevyhnutná a učiť sa s touto nevyhnutnosťou žiť. A mať pred touto nevyhnutnosťou Aidos, die Scham, strach, spojený s posvätnou bázňou, a s distanciou k tomu, čo je tajomné. Nevyhnutnosť je to, čo sa v dnešnom svete nenosí, pretože človek má pocit, že keď bude chcieť, tak bude raz nesmrteľný – nechá sa zmraziť – a verí, že vždy pôjde prúd, aby bol zmrazený aj za 500 rokov, a že sa potom raz nájde nesmrteľnosť, a bude žiť stále. To je taká blbosť. Taká blbosť myslieť si, že sa vyhneme tejto nevyhnutnosti, pretože sme vedci. Na to veda nemá, nemá, nemá.
Kto si k sebe pustí nevyhnutnosť vlastnej smrti, aj tých, ktorých miluje, je slobodnejší a žije sa mu lepšie
Martina: Čítala som výrok, že premýšľať o smrti znamená premýšľať o slobode.
Anna Hogenová: Áno. Kto si k sebe smrť pustí – nevyhnutnosť vlastnej smrti, aj tých, ktorých miluje – tak je slobodnejší a žije sa mu lepšie.
Martina: My sa teraz asi o smrti nebudeme chcieť baviť, pretože je začiatok nového roka, a to je zrodenie. Čo myslíš, že nás čaká v novom roku? A teraz premýšľam tak, že nemáš plány – ale čo ťa na tvojich prechádzkach okolo Vltavy smerom k Roztokám napadá? Premýšľaš o budúcich veciach?
Anna Hogenová: Ony sa mi skôr vkrádajú otázniky bez toho, aby som ich chcela v sebe nosiť, a viem jednu vec, že sa musím starať o to, aby vo mne bola pohotovosť k poznaniu nejakého boha, ktorý jediný môže technologickú frenéziu planetárnej doby nejako zachrániť. To nie je moja myšlienka – to je Heideggerova myšlienka, keď sa ho pýtali, ako sa z technologického, vypočítateľného sveta, a tak ďalej, ako sa z toho zachránil – a on hovoril: „Len nejaký boh nás môže zachrániť.“ A oni sa ho pýtali: „A ako toho boha spoznáme?“ A on hovoril: „To ja tiež neviem. Pretože to bude niečo nepredstaviteľné, čo nemáme možnosti si dnes vôbec predstaviť. A jediné, čo môžeme robiť, je starať sa v sebe o to, aby sme boli otvorení tomu, až ho stretneme, aby sme ho vôbec spoznali.“ On tu možno už chodí a blúma, a nikto ho nespozná.
Pýtanie je pre človeka dnešnej doby najdôležitejšie, aby sa dostal k lepšiemu, nádejnému životu. Nebáť sa klásť si otázky.
Martina: Na Vianoce oslavujeme narodenie jedného, ktorého tiež mnohí nespoznali.
Anna Hogenová: Áno. Čiže pohotovosť v človeku sa musí prebúdzať, a toto prebúdzanie sa deje tým, že žijeme v napätí bytostného pýtania, z ktorého sa rodia celky bez marga, ktoré sú počiatky. A to práve robí kto? Robia to dobré podcasty, ktoré ľudí otvárajú. Robia to dobré knihy, robí to človek tým, že urobí čin, ktorý väčšine pripadá niečím nemožným, ale dotyčný človek sa na to odhodlá. Čiže toto všetko človeka prebúdza k tomu, aby nežil iba v stereotypoch a vo zvykoch, ale aby mal odvahu ísť do niečoho, čo si nevie predstaviť, čo je tá nevyhnutnosť, aj nevyhnutnosť smrti. Čiže pýtanie je najdôležitejšia vec pre človeka dnešnej doby, aby sa dostal k lepšiemu, nádejnému životu. Je to pýtanie. Nebáť sa dávať otázky.
Martina: Teraz to možno bude znieť trochu smiešne, ale možno sú to aj babičky. Nadväzujem na to, ako si niekoľkokrát spomenula, že v podobe tvojej babičky, ktorá bola veľmi láskavá, mierna, nijako treskuto vzdelaná žena, si zažila vrúcnosť, ktorá sa k tebe nikdy už v takej miere nevrátila. A v tom to možno tiež je. My stále chceme nájsť riešenie v systéme – školstve a podobne – ale možno naše deti môžeme zase zachrániť iba my, pokiaľ kyslíkovú masku poznania nasadíme prvýkrát sebe.
Anna Hogenová: Áno, presne tak. To je to stretnutie s tým, čo nás zakladá. To je posledný prameň. Moja babička, to je fakt zázrak.
Martina: A kam sa podela táto vrúcnosť, toto odovzdanie?
Anna Hogenová: Tam to bolo tiež tým, že sa so smrťou veľmi často stretávali. Babičke zomrel jej milovaný brat na záškrt na konci 1. svetovej vojny, jej manžel ako legionár z ruskej cesty do Vladivostoku stratil koleno, a bol mrzákom do konca života. A oni jednoducho žili v zvláštnom – niekto tomu hovorí tiché svetlo, pretože to cítiš. Oni veľa múdrych slov nemali, ale v ich tichosti, ako sedeli, a babička jedla zemiaky s maslom, a dedo zemiaky so masťou, a púšťali si na gramofóne pesničky, ktoré som im potom nechávala hrať na pohrebe – to boli krásne veci. A veľmi nehovorili. Ale celý ich život bol niečím tak spätý, že keď babička zomrela, tak starý otec bol potom u nás, u mojej mamičky, ktorá bola jeho dcérou, a ja som ho raz viedla – mal palicu, stále kríval – na stanici, a on mi pri tom – bolo mi vtedy trinásť rokov – povedal: „Ešte tak dva roky tu budem. A potom už tu nebudem, pretože život bez babičky nemá zmysel.“ A on si naozaj potom zbaštil prášky. Mal ťažkú astmu, dostal vtedy od prvej republiky trafiku, v ktorej pracoval do konca svojho života. Šialene hulil celý život, takže mal zlé pľúca. Takže potom zjedol viac práškov na astmu, než musel, a odišiel. Takže on naozaj bez babičky tu nechcel byť.
Keď som toto povedala v knižke, kde je to, myslím, aj napísané – o poslednom prameni, tak pán, ktorý to po mne čítal, hovoril: „To tam nepíšte, to bude hrozné.“ Ale ona to je pravda. Dedo mi to naozaj povedal. Proste oni žili v neskrytosti. Aj keď medzi sebou niekedy aj niečo mali. Babička vždy hrozne hovorila: „Len si dám na stôl polievku a chcem sa v pokoji najesť, tak počujem kroky môjho krívajúceho manžela, ktorý sa vracia, a bude chcieť polievku tiež.“ Čiže tam tiež boli niektoré veci, ktoré boli rušivé. Ale krásne rušivé. A ja som mala tú kľučku, že sa mamička s mojím vlastným oteckom rozviedla, a potom nemala peniaze, mala ťažký život, takže si ma babička vzala. A čítala mi rozprávky, ťahala ma po lesoch – a ja som s ňou aj to mlčanie mohla prežívať ako niečo, z čoho žijem do dneška. Čiže preto ja, keď idem napríklad večer so psom, a vidím tiene, ktoré mám hrozne rada, mihotavé tiene, tak ju tam zrazu cítim. Cítim tam jej dobro.
Martina: A zase nie si sama.
Anna Hogenová: A zase nie si sama. Ja si to nevymýšľam, takto to v živote mám.
Martina: Hovoríš: „Rozprávala mi príbehy.“ Môj kolega zase spomína na babičku, ktorá mala kláštornú výchovu, pretože v stredostavovských rodinách to patrilo k dobrému vychovaniu, a tá mu stále rozprávala príbehy rytierov okrúhleho stola.
Anna Hogenová: To je krásne.
Martina: A tak si hovorím, že by sme to naozaj mali nejako posunúť tak, že by deti mali vychovávať babičky.
Anna Hogenová: Áno. A to dneska práve nie je.
Keď nám niekto zomrie, tak sa držia dve minúty ticha, a to preto, že každé slovo, ktoré by sme povedali, by bolo klamstvom. Je to dištancia k posvätnému, k smrti, k tajomnému.
Martina: Ono to tak bolo, keď žili rody pohromade. Ale my nesmieme začať nariekať, že je dnes všetko zle, a predtým bolo všetko dobre, pretože keď ty hovoríš: Veľmi nehovorili, užívala som si s babičkou mlčanie – tak sa mi vybavuje veta Jane Goodallovej, ktorú som tu spomínala, ktorá píše: „ Je takmer nemožné popísať vedomie, ktoré nastúpi, keď sa pocity nedarí, nemôžu to vyjadriť slovami.“ A ona to dokázala.
Anna Hogenová: Áno – mlčanie.
Martina: My môžeme tiež. Ona hovorí: „Slová môžu obohatiť zážitok, ale môžu ho tiež determinovať“.
Anna Hogenová: Áno. Nestačia slová. Preto aj staré ságy, ako je Homér, Hésiodos, a tak ďalej, tak v Homérovi je veľa miest, ktoré sú úplne hluché, prázdne. Prečo je tam toto prázdne miesto? Pretože čitateľ tu má dopochopiť to, čo je nevýslovné. To vie stará sága.
Martina: Prečítať „Vojnu a mier“, kde sú desiatky stránok, ktoré iba opisujú, ako plávajú mraky – na to už dnes nemáme trpezlivosť.
Anna Hogenová: Áno, nemáme trpezlivosť.
Martina: Niektorí – samozrejme.
Anna Hogenová: Áno. Čiže sága, mlčanie, ktoré v nej je. Alebo keď nám niekto zomrie, niekto veľmi úctyhodný, tak potom sú dve minúty ticha. A to je preto, že každé slovo, ktoré by sme povedali v tých dvoch minútach ticha, by bolo klamstvom. Tam je vlastne dištancia k posvätnému, k smrti, k tajomnému. A pred tajomstvom môžeme jediné: Štát v dištancii s Aidos, s die Scham, s úctyhodnosťou, ktorá dnes toľko chýba, a preto sa všetko dá predávať, všetko sa dá nakupovať, všetko sa dá premeniť na biznis.
Martina: A vlastne, keď sa tak rozprávame, tak, než sme spustili mikrofón, tak sme si rozprávali vtipy, a nesmierne sme sa smiali našim zážitkom, pretože sme sa obe ocitli na festivale o smrti a umieraní. Rozprávali sme si veselé historky z náhrobkov a podobne. Ale ja som ti ešte nepovedala o jednom náhrobku, ktorý som objavila, na ktorom je napísané: „A teraz viem viac, než vy.“
Anna Hogenová: Krásne.
Martina: Ale napriek tomu sa z tohto rozhovoru môže zdať, že sa na svet pozeráš smutne, možno až škodoradostne, možno kyslo, sklamane. Ale ja si myslím, že to tak úplne nie je.
Anna Hogenová: Vôbec to tak nie je. Na dne každého prijatého prežitého smútku je vždy čistá radosť. To nie je moja myšlienka, to je myšlienka Holderlina, ktorého miloval Heidegger a náš Patočka.
Keď sa ľudia nútia byť vždy pozitívni, tak nikdy nedoprežijú nevyhnutné smútky, ktoré vedú k čistej, detskej radosti, kde sa zrodí začiatok. V živote musí byť rodenie aj umieranie, čo sa deje súčasne.
Martina: Nie je to tvoja myšlienka, ale je to tvoj zážitok?
Anna Hogenová: Je to môj zážitok. Preto, keď ľudia musia byť vždy pozitívni, tak nikdy nedoprežijú nevyhnutné smútky, ktoré vedú k tomu, že na konci je čistá – to znamená detská – radosť. Tam sa zrodí začiatok. Ono totiž tajomstvo je v tom, o čom starý Hérakleitos vedel, a hovoril, že je v ohni. Keď horí drevo, tak sa premieňa na popol, to znamená – umiera. Ale súčasne s touto premenou vzniká nádherný oheň, ktorý dáva teplo, svetlo, je spravodlivý. A medzi tým je logos, ktorý drží oba dva protiklady v stretnutí pretrvávaním v napätí pýtania, keď sa na jednej strane drevo mení na popol, a vďaka tomu ale vzniká nádherný tanec ohňa, ktorý má prekrásnu farbu, dáva teplo domova, je spravodlivý, páč v ňom všetko zhorí, je samostatný, nedá sa ukradnúť, pretože ťa spáli, keď prídeš bližšie, ako je treba. A dáva mieru celému svetu, ktorá je podstatou. Čiže v živote musí byť aj umieranie, aj rodenie, čo sa deje súčasne. A to je život človeka.
A to, keď sa prijme, tak zrazu vidíme v krásnej ruži, ktorá v týchto dňoch, keď už je ráno mrazík, pomaly predsa len bojuje s umieraním, ale stále sú ruže krásne. A skrze krásu prichádza dobro v zmyslovom vnímaní. A v tom je tiež oheň, kde sa súčasne zomiera a rodenie deje v temporálnom čase – nie v čase kauzality – ale deje sa to súčasne. A to je tajomstvo života. A to je niečo, čo je nádherné.
Martina: Myslíš, že už sme technológiu konania, myslenia, vnímania, cítenia, dotiahli do takého konca, že vlastne už môže byť len lepšie? Pretože buď sa to zrúti do seba, alebo cez určitú vnútornú bolesť, cez úpenie duše, ktorá je vo vnútri zošnurovaná a zviazaná všetkým, čo som vymenovala, už budeme musieť siahnuť a podniknúť špeológiu do seba samého, a to nás môže zachrániť? Myslíš, že už sme v tomto štádiu? Alebo si ešte nejakých pár stoviek rokov pretrpíme?
Anna Hogenová: Neviem, toto neviem povedať. To by som si tu skutočne vymýšľala. Ale myslím, že už sme veľmi hlboko.
Martina: Veľa hlboko v diere?
Anna Hogenová: Myslím v tom, že sa človek sám sebe vytráca. Takže niekde dno musí byť, a to je aj moja nádej. A tiež to poznám z vlastného prežívania situácií, do ktorých ma život uvrhne: Sú situácie, ktoré sú také nádherné, že človek ich skoro nevie ani uniesť v tom zmysle, že ma prijímajú v takej dobrote, že pre to chýbajú slová.
Martina: A kedy sa ti stalo, že si ich prestala odkladať? Pretože ma stretli veľmi krásne okamihy, a ja som si hovorila: „Tak zajtra si to premyslím a užijem, a ony už druhý deň samozrejme neprišli.“ Kedy si prestala odkladať radosti aj smútky, a nechala sa vtiahnuť?
Anna Hogenová: Až keď som pochopila, že pravda je v neskrytosti, a nie v správnosti. Ja som tiež vždy chcela byť „správniak“ – vždy som mala jedničky – taký trápny „správniak“. A možno som hrozne chcela, aby ma mamička milovala, tak ako babička – tam to nikdy nebolo také – a mamička vždy viac milovala brata, než ma, „správňačku“. A po rokoch som si niečo také zopakovala vo vzťahu k svojim vlastným deťom. Až po dlhej dobe mi došlo, že to nie je v tej „orhotés“ čo je správnosť, Richtigkeit, ktorá sa stala žriedlom toho istého, a v novoveku sa utvorila ako jediná pravda, a že pravda je otváraním seba samej svetu – dávam sa vlastne v pléne. Aj teraz sa dávam v plén, pretože s množstvom mojich myšlienok veľa ľudí nebude vôbec súznieť. A to, že sa dávam v plén, a idem do rizika, tak to mi potom život napĺňa niečím, čo je skutočné, čo nie je len ako. A to mi umožňuje prežívať aj v mojom pokročilom veku, kde pre mnoho ľudí nie je už skoro nič, z čoho by mohli mať radosť. A ja ju mám.
Akonáhle človek pochopí, že sa nemôže nemýliť, tak tiež vie, že musí robiť blbosti. Pustiť k sebe svet tak, ako chce svet, a nie, ako chcem ja – to je veľká premena.
Martina: Aké dôležité je – na tejto ceste k hlbokej radosti, skutočnej radosti, na ceste otázok a pýtania – odpustiť sebe?
Anna Hogenová: To je veľmi dôležité. Akonáhle človek vie, že sa nemôže nemýliť, tak mu z toho vyjde, že musí robiť blbosti, čo ja som tiež v živote robila, a veľa robím, aj keď nechcem – strašne nechcem. Ako som bola vždy „správniak“, tak som nechcela robiť nič zle, a potom som pochopila, že kvôli tomu ma práve ľudí nenávidí – sú také chvíle. Pustiť k sebe svet tak, ako chce svet, a nie, ako chcem ja – to je hrozná premena.
Martina: To znamená nekonzultovať neustále svet so svojimi očakávaniami.
Anna Hogenová: Áno. Vždy si spomeniem na: „Azúrne nebo mierne zaklenuté tkvie v tichej sláve nad zemou. Zrieš chvieť sa stvol, ktorým ľahko bolo hnuté, pokoj zeme z chvíle zrodený.“ Takto: okolo nás je množstvo prekrásnych a dobrých vecí, pred ktorými je človek technologickým myslením úplne zatemňovaný – on to nevidí, nepočuje, necíti. Otvoriť sa tomu presahu, o ktorom by väčšina ľudí povedala, že je to prejav bláznovstva. Byť niekým, kto sa stretáva s tým, čo na svete je v neskrytosti. Je to iba o pravde. Ale v pravde, ktorá nie je len správnosťou, ako sú dnes súdy, ako systémy a štruktúry, ktoré nás držia pod krkom, ale dovoliť si riskovať, dovoliť si líšiť sa, keď viem, že je to pre mňa nevyhnutné. Vydržať treba aj niektoré nadávky – ako sme sa rozprávali – a nehnevať sa na ne pre to.
Martina: No áno, ale to už je vyššia dievčenská.
Anna Hogenová: To už je vyššia dievčenská. Ale to práve vie myslenie mysleného.
Martina: Ale na to ti teraz mnohí odpovie – a práve som to zase počula od jedného mladého študenta: „Pravda. Stále tu niekto hovorí o pravde. Ale každý má predsa svoju pravdu.“ A to je vec, ktorú som počúvala už za minulého režimu, a tento názor je tu zase. Ako by si im to vysvetlila? Ako to povieš svojim študentom, keď ti povedia, že každý má svoju pravdu a že pre každého je dobré niečo iné, a tak čo tu rozprávaš o tom, že máš hľadať pravdu?
Anna Hogenová: Áno, takto sa naozaj pýtajú. Úplne. Takto sa pýtajú. Nie je pravda, že my máme pravdu. Pravda má…
Martina: Nás.
Anna Hogenová: Nás. To je neskrytosť vecí, a my sa musíme vo vnútri k tejto neskrytosti otvoriť. A boli sme namyslené jednotky, najlepšie, najkrajšie, najmúdrejšie, najmocnejšie.
Martina: Ty si si to všimla?
Anna Hogenová: Nemyslím teraz nás dve, to by sme sa nebavili. Tak to nejde. A tak človek zo seba tlačí stále svoju jednotkovitosť, a svoj primariát vo všetkom možnom, až ho nakoniec dostanú vredy v žalúdku, z ktorých sa potom urobí rakovina, alebo niečo iné. Žiť v aretácii, v „aretej“ – to je staré grécke slovo pre schopnosť dať do každej situácie celok, čo nie je nič iné, než žiť v tej miere, ktorú mi svet daruje tým, že je neskrytý. Miera – to je to najzákladnejšie slovo, to je podstata.
Pravda a Bytie sú to isté. Bytie nemôže nebyť, nedá sa zabiť. Žiadny tyran s armádou, zákonmi a súdmi nedokáže Bytie vyrušiť, aj keď tí, ktorí mu slúžia, označujú ostatných za dezolátov.
Martina: Takže keď stretneme niekoho, kto má „pravdu“, tak by človek mal dať nohy na ramená?
Anna Hogenová: Keď stretneš niekoho, kto ti otvorí tvoj prístup k poznaniu neskrytosti, tak ho máš rada.
Martina: Ja som skôr myslela, keď ju niekto hlása?
Anna Hogenová: Keď ju niekto hlása voluntadívne, tak toho by som sa bála. Toho sa bojím. Pravda je neskrytosťou, ktorá vychádza z veci samej, nie z ľudí.
Martina: Pravda je to, čo je.
Anna Hogenová: Čo je. Preto je to Bytie, a preto sa pravda vlastne nedá zabiť. Aj keď k tomu má tyran armádu, súdy, veľa tých, ktorí chodia po ľuďoch hovoriť, že niekto iný je „dezolát“, tak mu to aj tak nepomôže.
Martina: No, zatiaľ mu to vychádza.
Anna Hogenová: Zatiaľ áno. Vždy do času.
Martina: Sama hovoríš, že sme len bábkami novodobého otrokárstva.
Anna Hogenová: Áno, to áno – do času. Určite to ide, ale stále nie.
Martina: A v tom je nádej.
Anna Hogenová: Pravda a Bytie sú to isté. Bytie nemôže nebyť. Na to žiadny tyran nemá, aby Bytie vyrušil, aj keby dal tisíc zákonov. To nejde.
Martina: Rozmýšľam, či na konci poďakujem za rozhovor, alebo za psychoterapiu?
Anna Hogenová: Ja by som mohla povedať to isté, že tvoje otázky boli takého druhu, že ti za ne ďakujem.
Martina: Ja ti ďakujem za tvoje otázky, ale aj za tvoje odpovede. Ale napriek tomu by som sa ešte spýtala: My sme sa tu bavili o význame a dôležitosti slov, aj dôležitosti bez slov. A máme tu prelom roka, začiatok nového, a mi napadá verš Antonína Sovy: „Jedno, jedno slovo nájsť v pravý čas, a uzdraviť ním na smrť smutnú dušu.“
Anna Hogenová: Ježiš, to je krásny. To je nádhera.
Martina: „Nájsť, za horou, keď niekto čaká nás, a uhádnuť, kde srdce skrýva sa a búši“… A tak ďalej. Je to krásne.
Anna Hogenová: Je to krásne.
Martina: Aké je to jedno slovo, keby si teraz mala uzdraviť tú na smrť smutnú dušu ľudstva?
Anna Hogenová: Pre mňa je to pravda, neskrytosť, pretože v nej je potom aj vrúcnosť. Je v nej aj láska, je v nej aj viera. To je pravda.
Martina: Takže keď by som položila ďalšiu podobnú návodnú otázku: Čo praješ do nového roka, bola by to pravda?
Anna Hogenová: Bola, áno – a je to. Prajem ľuďom, aby to v sebe stretli. V sebe – ale aby v tom tiež vydržali. To prajem aj sebe, a tiež tebe, Martinko.
Martina: Aničko Hogenová, pani profesorka Hogenová, veľmi ďakujem. Veľmi ďakujem za rozhovor, za psychoterapiu, za všetky otázky. Veľmi ďakujem.
Anna Hogenová: Ja zase ďakujem vám, pretože toto je niečo, čo – ako mi moja skúsenosť napovedá – mnohým ľuďom celkom pomáha. Tak za to ďakujem ja, aj za ostatných.
VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ
Zanechajte nám komentár