Anna Hogenová 3. diel: Na Vianoce sa v ľuďoch vždy znova a naposledy rodí posvätno
V čase vianočnom dostáva život iný rytmus, keď človek často viac rozjíma nielen o svojich blízkych, ale aj o sebe samom. Kedy môže vyjsť do temnej noci, zdvihnúť hlavu a žasnúť nad hviezdnym nebom. A filozofka Anna Hogenová v predchádzajúcej časti nášho rozhovoru vysvetľuje: „Keď sa otvoríte tomu hviezdnemu nebu, tak k vám prichádza hlboká vlna niečoho, čo neviete pomenovať. Je to ten nepomer, že vy ako ľudská bytosť – mrňavá – môžete do seba pojať všetky tie diaľavy. A diaľavy v tejto chvíli vo vás prebúdzajú absolútne, ktoré už v nás je, a to z nás robí človeka. Človek je bytosť, ktorá pozná absolútne, akurát ho v sebe nestretne, keď sa pozerá na seba a keď o sebe premýšľa. To je vytrhnuté až tou absolútnosťou diaľav hviezdnej noci, a potom zrazu cítite, že dostávate seba samého darom.“
Čiže tento človek je prijímaný dobrom z hviezd, a to z neho zase urobí človiečik, a bude na svete dobre. Čiže my potrebujeme prebúdzať to ľudské, ktoré sa nedá narvať nabagrovaním vedomosťami, zručnosťami, návykmi, postojmi, kompetenciami k tomu, aby Európa bola konkurencieschopná voči zvyšku sveta. Čiže človek potrebuje skutočný rozhovor, av tom je obrovská nádej.
To, čo som teraz povedala, nie je nič iné, než stará starosť a starostlivosť o dušu. Z toho vyrástol rok 89. OFčiaci, Občianske fórum, to boli chlapci a dámy, ktorí vyrástli z Patočkovho termínu „starosti o dušu“, čo znamená vrátiť sa k neskrytosti, ktorú musíme vytrhnúť zo skrytosti. Teda starostlivosť o dušu je veľká nádej.
Martina : Pani profesorka, ja si teraz poviem o nejaké nádejeplné slovo.
Anna Hogenová : Nádej je treba Ježiško. Ježiško je sviatok, v ktorom znovu prežívate obdarovanie, ktoré sme od Ježiša Krista dostali, teda lásku, u ktorej nie je nutnosť mu ju vracať, je to jednoducho dar. O tomto sviatku sa musí tento počiatok v každom z nás vždy znova po prvýkrát zrodiť. Zrodiť, opakujem, zrodiť. Ak sa zrodí, tak sa vždy zrodí prvýkrát a naposledy, a tým sa človek stáva bytosťou, ktorá v rozhovore s hviezdnym nebom nad nami môže v nás absolútno, ktoré je bytným základom človečenstva, prežiť. A pretože človek cíti vznešenosť, tak vie, že nemôže druhého používať ako prostriedku na nejaké účely, že každý človek má absolútnu hodnotu a že tento svet je možné držať v platnosti, keď cítite communio (pospolitosť), pretože ste prijímaní hviezdnym nebom nad vami, ktoré je tak nádherné. A krása hviezd je zmyslovým vyžiarením dobra.
Čiže tento človek je prijímaný dobrom z hviezd, a to z neho zase urobí človiečika, a bude na svete dobre. Čiže my potrebujeme prebúdzať to ľudské, ktoré sa nedá narvať nabagrovaním vedomosťami, zručnosťami, návykmi, postojmi, kompetenciami k tomu, aby Európa bola konkurencieschopná voči zvyšku sveta. Čiže človek potrebuje skutočný rozhovor, a v tom je obrovská nádej.
To, čo som teraz povedala, nie je nič iné, než stará starosť a starostlivosť o dušu. Z toho vyrástol rok 89. OFčiaci, Občianske fórum, to boli chlapci a dámy, ktorí vyrástli z Patočkovho termínu „starosti o dušu“, čo znamená vrátiť sa k neskrytosti, ktorú musíme vytrhnúť zo skrytosti. Teda starostlivosť o dušu je veľká nádej.
Martina : Pani profesorka, veríte na Vianoce? Veríte, že to, čo s nami Vianoce robia, že je to božská iskra v nás, keď si uvedomujeme, že vtedy dostalo dar celé ľudstvo?
Anna Hogenová : Nie každý to vie, ale veľa ľudí áno. A keď si potom na polnočnú podávajú ruky, tak to je nádhera. Je nutné ľudí prebúdzať k tomu, aby mohli žiť z vlastného základu, ale to je možné iba v prípade, keď sú slobodní. A to je dnes problém.
Na Vianoce sa v ľuďoch vždy znova a naposledy rodí posvätno
Martina : Pani profesorka, keď sa rozprávame v tejto vianočnej dobe, tak je markantné, že ľudia – aj v epoche, keď ľudia programovo pohŕdajú tradíciou ako niečím zastaraným, a nepovažujú to za niečo, na čo je hodné nadviazať, ale voči Vianociam sa vymedzujú možno menej – prežívajú tieto dni ako najkrajšie v roku, ako vzácnu pochúťku, pretože majú tendenciu v sebe objaviť to najzmierlivejšie, najotvorenejšie, a povieme možno aj najláskyplnejšie, čoho sú počas života schopní. Povedzte mi, čo to je za kúzlo, čo na nás takto plošne pôsobí? Prišli ste na to?
Anna Hogenová : Je to začiatok. Znovu prvýkrát a naposledy sa v nich zrodil počiatok, ktorý sa nazýva „posvätno“. A posvätnosť je od slova „sviatok“, to je poznanie toho, že človek je bytosť, ktorá je vznešená, nie iba krásna a inteligentná. Je vznešená, a táto vznešenosť je niečím, čo sa potom ukazuje v obdarovávaní druhých – preto darček má byť tiež takým začiatkom, ktorý dojme obdarovávaného. Otvorí ho pre presahy, ktoré počas roka, a v každodennosti, nikdy nestretával. To je „posvätné“.
Martina : A čím to, že túto výnimočnú atmosféru vnímajú už malé deti?
Anna Hogenová : Viete, prečo? Pretože v sebe majú to, o čom sa hovorí u Kanta: „Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Čo znamená „mravný zákon vo mne“? To je noumenon (myslené, poznané), ktoré je nami nepoznateľné, ale môžeme sa k nemu dostávať napríklad cez výtvory prírody, alebo cez sviatky, ktoré sa dotknú absolútna v nás, keď človek zrazu cíti, že je prijímaný bytím, Bohom, a ďakuje Bohu, že je, a pretože chce, aby aj druhí boli obdarovaní tak, ako obdarúva Boh, alebo celé bytie.
Takže keď robíte podobné vecí, tak sa sviatok, ktorým je vianočná chvíľa, premení na communio, na také prijatie, nie len ostatnými, ale aj bytím, Bohom, štvorinou, a človek je pozbieraný, vlastnený, a je v ohňovom strede štvoriny, ktorá máva doma podobu kríža. A duša človeka, ktorá nemá žiadne okraje, do seba zrazu pojme celý svet so štvorinou, aj s bytím, s Bohom. Všetko to zrazu býva v človiečiku, pretože to v ňom bolo prebudené obdarovaním druhých ľudí, a to je prežitie počiatku, ktorý sa každý rok prežíva prvýkrát a naposledy. Je vždy originálna.
Sviatky sú okamihy, v ktorých sa z bytostného základu človeka rodia počiatky
Martina : To znamená, že je to začiatok, ale začiatok má v sebe aj koniec. Čím to, že koniec prichádza vzápätí? Kúzlo akoby pominulo, ako keby niekto mávol prútikom. Je to netransplantovateľné do všedných dní?
Anna Hogenová : To sa nedá transplantovať do všedných dní, a preto existujú sviatky. Sviatky sú iba okamihy, v ktorých sa znovu rodia počiatky. Ale v každom človeku sa musí začiatok rodiť prvýkrát a naposledy, a vždy znova, aj keď to prežíva napríklad po stovke, je to prvýkrát a naposledy. Toto je zázrak človečiny, ktorý nenájdeme u zvieratiek a ktorý je v ľudskom živote treba opečovávať ako kvetinku, a preto sa sviatky majú naozaj svätiť.
Martina : A môžem ich teda vziať ako akýsi muster? Mohlo by to byť tak, že nás to nikam neposúva, pretože si na to opätovné zrodenie vzápätí už vôbec nepamätáme?
Anna Hogenová : Nie. Ako to hovorí Masaryk: „Československo bude trvať tak dlho, kým ľudia budú v každom ďalšom roku schopní 28. októbra zo seba porodiť idey, ktoré viedli k založeniu Československa“. To je to, čomu vo filozofii hovoríme počiatkovanie. A Heidegger napríklad povie: Der Anfang anfängt – Začiatok počiatkuje. Čiže počiatok nie je tak ako pohár, ktorý je a nie je. Počiatok počiatkuje, to znamená, rodí sa, rodí sa z bytného základu človeka, to znamená z bytia. Z bytia sa rodí počiatok, a preto je sviatok posvätný, a toto tam má každý z nás prežiť. Je to iba moja vec, nemôžete o tom tak úplne hovoriť s druhým, pretože, keď to dáte do slov, tak to zrazu trošku zničíte. To je pokora v tichosti, je to stíšenie, ktoré je potom v človeku tým, že mlčí, prežíva, a v tejto tichosti (Svätá noc, tichá noc) sú si ľudia naraz (mne ide úplne mráz po koži) strašne blízko. A to vytvára domov.
Keď nám niekto zomrel, a hrozne nám chýba, tak je s nami – neumrel
Martina : Je to čas, kedy sú ľudia najnaklonenejší odpustiť, a povedať: „Mám rád“. Povedzte mi, asi sa dá povedať, že každý niekoho milujeme, či už je to jednotlivec, alebo napríklad nejakú skupinku, svoju partiu, to je rôzne, ale napriek tomu sa asi nedá povedať hláškou zo slávneho filmu, že: „Láska je všade okolo nás “. Je jej naopak málo. Preto mám otázku všetkých otázok: Dá sa naučiť milovať? Naozaj, bez očakávania?
Anna Hogenová : Dá. Ale viete, za aké podmienky?
Martina : Neviem.
Anna Hogenová : Keď ste obdarovaná takým darom, a s takou vrúcnosťou, že je to nevýslovné. Ja vám to poviem: S mojím manželom sme mali veľmi dlho celkom talianske manželstvo, trošku sme sa hádali, niekedy silnejšie. On mal nejakú predstavu o mne, ja som mala nejakú predstavu o ňom, a skutočnosť s touto predstavou veľmi nesúhlasila. U nás to bolo tak, že on nechcel, aby som si čítala tých svojich filozofov, a keď niekde našiel takúto knižku, tak mi ju vyhodil. Takže som ich dávala na rôzne miesta. Pamätám si, že som mala Hegela v rúre, kde ho nikdy nenapadlo hľadať knižku.
Martina : Zjavne bola nepoužívaná.
Anna Hogenová : Áno.
Martina : Inak by ste plali pre Hegela.
Anna Hogenová : Presne. Potom ku koncu, vlastne sme sa spolu 20 rokov tak trošku prehádali, a potom bol zvyšok toho človeka nádherný, pretože mi vlastne daroval moje svojstvo. On ma prijal, a ja som za to k nemu cítila veľkú vrúcnosť. To bol taký dar, ktorý som nikdy od nikoho nedostala. Každý ma furt chcel prerábať.
Martina : A oplatili ste mu rovnakú mincu? Išlo to? To je to naučiť sa milovať?
Anna Hogenová : Išlo to. Mali sme potom tak nádherný život, aj keď už sme boli obaja starí, a on bol ešte na to veľmi chorý, a vlastne mi odchádzal zo života, čo bolo strašné. Ale fakt je, že láska je silnejšia ako smrť. To je pravda, pretože keď človek odíde, a vy ho máte rada a spomeniete si, ako vám dovolil byť tým, čím môžete nebyť.
Martina : Sebou.
Anna Hogenová : Sebou. Takže vám potom tak chýba, že v tom chýbaní – a to je zase filozofická téza, že keď nám niekto hrozne chýba – tak s nami je. Takže nám neumrel, nemá šancu umrieť. A to je nádhera, ktorú by som priala každému, pretože takto to naozaj je, že keď vám človek, ktorého ste milovali, chýba, tak on s vami je. To je modus existencie, nie je to existencia. Existencia je, že vyvstáva do nejakého tvaru, tu on nemá žiadny tvar, ale jednoducho o ňom viete, nerozprávate sa, ale nejako cítite, že ste prijatá a že je blízko, a to k životu stačí. Čiže smrť nie je taká strašná, ako si myslíme, vôbec nie je taká strašná. Škoda, že je tak málo filozofie a že sa na to človek nepripravuje, pretože je potom pred ním zbytočne veľa hrôz.
Slzy čistia mozog a všetko v duši
Martina : Vy mi dávate. Musím povedať, že sa mi ešte nestalo, aby som počas rozhovoru fňukala. Čo sú slzy?
Anna Hogenová : Hovorí sa, že sa čistí mozog, že to patrí k starostlivosti o dušu. Čistí sa všetko v duši. Človek tým, že sa napríklad hanbí, má v sebe Aidós ( v gréckej mytológii bohyne hanby, skromnosti a pokory) a hanba je hrozne dobrá vec. Preto keď napríklad starí Rimania, alebo Gréci, zistili, že sa človek naozaj hanbi za to, čo vykonal, tak mu dali menší trest, niekedy ho úplne pustili na slobodu. Do dneška je to v práve.
Martina : Za boľševika sa tomu hovorilo „prejavená ľútosť“.
Anna Hogenová : Áno, presne tak.
Keď si človek vypočítava a plánuje budúcnosť, tak to je koniec, nihilizmus a hrôza
Martina : To je zase technokracia.
Anna Hogenová : To je technokracia, ktorá všetko zničí.
Martina : Akonáhle niečo dáme do kolónok…
Anna Hogenová : Tak je to preč.
Martina : A ako z toho urobíme kontrolovateľný nástroj.
Anna Hogenová : Áno, tak to je koniec. Ako si človek pre každého vypočítava a plánuje budúcnosť, keď si každý objednáva procesiu Gestellu (rámovanie všetkého technológiami) a Machenschaft (machinácia), tak to je koniec, to je nihilizmus, hrôza. A to tiež dáva mladým dôveru v seba, že zachránia svet.
Martina : Pani profesorka, vrátim sa späť k tomu, ako sa naučiť milovať. Vy ste mi vysvetlili, že naozajstný dar naozaj nespočíva v kľúčoch od porsche…
Anna Hogenová : Áno.
Pravá láska spočíva v tom, že to, čo je vo vás, poznávate v niečom mimo vás. A keď sa stretnú dve „to isté“, tak sa stávajú jednou vecou, aj keď sú stále dve.
Martina : Ale v niečom inom. Ale napriek tomu existujú niektorí ľudia, ktorí sa narodia, a majú to v sebe prirodzene bez toho, aby to museli hrať. Mám na mysli napríklad Bernadette Soubirousovú, ako to opisuje Franz Werfel, že sa mnohým zdala prostá, pretože bola nevzdelaná, ale bola jej daná milosť. Mne to vlastne príde až nefér, že sa človek prepracováva k láske, a navyše v určitom okamihu môže zistiť, že to, čo považuje za lásku, láska nie je, že nemiluje daného človeka, ale naopak miluje to, ako tento človek miluje jeho, ako ho obdivuje a adoruje.
A keď to človek potom porovná napríklad s listom Sv. Pavla Korintského: „Láska je trpezlivá, láskavá, nezávidí. Láska sa nevychvaľuje a nie je domýšľavá“, tak si nie som istá, či som sa kedy v živote dopustila naozaj čistého citu. Čo si s tým počať? Asi už iba to, že sa človek pýta, a vedie sám so sebou dialóg, pýta sa, čo to je čistota, alebo nie je, tak je to asi dobrá cesta. Ale zase by sa mohlo stať, že na ceste ustrnie, a bude milovať cestu sebamrskania bez toho, aby kedy došiel k čistote citu.
Anna Hogenová : Ide o to, že keď to isté, čo je vo vás, poznávate v niečom, čo je mimo vás, a nachádzate v tom zase to isté, čo je vo vás, tak keď sa stretnú dve „to isté“, tak sa stávajú jednou vecou. Keď sa stretnú dve rovnaké veci, tak sú stále dve, a pravá láska je vlastne v tom, aspoň ako to hovorí Patočka v predslove k Hegelovej estetike, že keď máme odvahu milovať druhého viac ako seba samého, tak je to zázrak, ktorý zo začiatku nedokážeme pochopiť. A teraz sa tento zázrak stane, že sa v tom druhom, namiesto aby ste sa v ňom nejako rozpustili, a stratili sa sebe samému, znova stretnete, a ste dvakrát.
Martina : A preto je láska silnejšia ako smrť?
Anna Hogenová : Áno, presne. Presne preto. Takže láska je naozaj „za zrakom“, ako ja to hovorím stále v prednáškach, a už som tým otravná aj sama sebe. Nie je vidieť očami, je to teda niečo neviditeľné, a toto neviditeľné je vždy dôležitejšie ako viditeľné. Bohužiaľ v novovekej dobe sme dali prednosť viditeľnému, pretože tam je istota položenej ruky. V tom spočívajú všetky problémy, ktoré vidíme okolo seba.
Martina : Pani profesorka, keď sme sa minule rozprávali, tak ste povedali mnoho krásnych výrokov, a ja som si jeden poznamenala: Pýtanie je zbožnosťou myslenia.
Anna Hogenová : Áno.
Martina : Keď sa niekedy zakážu otázky, je to koniec myslenia. A ak sú niekedy otázky zbytočné, pretože sa všetko dopredu vie, čo je práve dnešná doba, tak tam myslenie reálne končí.
Anna Hogenová : Presne tak. To by som mohla znova mnohokrát podpísať.
V človeku, ktorý je schopný vnímať krásu bez účelu, je snáď dobrota. Ale na toho, kto toho schopný nie je, je uzavretý a myslí stále na to, čo sa dá predať, si dávajte bacha.
Martina : Ja si to tiež preto pamätám. Ale povedzte mi, aké otázky by si človek mal klásť, keď sa chce dobrať k tomu, ako mať rád? Ako mať rád ľudí, a ako ich mať rád naozaj, aby to nebolo také to: Ja milujem všetky bytosti na svete?
Anna Hogenová : Áno, ako hovoril Mácha, kvet, a tak ďalej. Človek sa pre to musí otvoriť, a keď sa otvorí, keď napríklad stojíte niekde s nejakým kamarátom, pozeráte sa na krásnu krajinu, tak toto krásno je zmyslovým vyžarovaním dobra, a kto je schopný krásu vnímať ako niečo bez účelu, tak je to človek, v ktorom je možná dobrota, ktorá sa prejavuje v tom, že má rád kvety, ľudí, a všetko. Ale keď je to človek, ktorý sa pozrie na krajinu, a vidí v nej napríklad len stromy, ktoré mohol predať a uplatniť na trhu, tak si naň dajte bacha.
Keď je človek vonku, otvorí sa a necháva na seba prichádzať svet v zrkadlení, tak to je mystérium. Ale ak je človek zatvorený a zacyklený vo svojom má dať – dal, a stále hľadá možnosť, ako by podnikal, a ako by zväčšil svoje bohatstvo, tak k tomu sa to nikdy nedostane. Nikdy.
Martina : A čo ho otvorí?
Anna Hogenová : Otvorí ho otras. Úmrtie, choroba, hrôzy. Ale ani to, ako som zistila, často nemá žiadnu nádej.
Martina : Alebo nie natrvalo.
Anna Hogenová : Nemá to na trvalo. Preto je potrebné prebúdzanie, ktoré je vzdelaním, a preto sa vždy tak hrozne hnevám, že sa vzdelanie chápe iba ako bagrovanie vedomosti, zručnosti, návykov, postojov, a tak ďalej, do človeka, ale pravé vzdelávanie je prebúdzanie. Prebúdzanie pre nevýslovné, neviditeľné, pre to, čo znamená súzvuk, a vhľad do zrkadlenia, do toho, čomu sa hovorí communio. A toto všetko nám majú trošku darovať sviatky, ktoré máme práve na tento účel.
Hrozne nemám rada kuchárky, ako niečo technologicky urobiť, ako sa zachovať, ako kuchárkovite sa naučiť milovať. Tak to jednoducho nie je. Tieto veci sa v človeku rodia, a to z bytného základu v človeku, keď je bytný základ v rozhovore so svetom. Taký rozhovor musí byť láskavý, a on dnes láskavý nie je.
Zvyk je smrť zaživa
Martina : Pani profesorka, povedali ste, že sviatky, ktoré by sme mali svätiť, v nás dokážu zapáliť akýsi návrat k sebe samotnému, že seba dostaneme darom. Myslím, že sme sa ich pokúsili veľmi rafinovane vyprázdniť, pretože sme z obdarovania, ktoré je symbolom toho, že Boh obdaroval všetkých ľudí, celé ľudské pokolenie – a vy ste tu použili príklad s obdarovaním s vašim mužom, vzájomné prijatie – urobili dostih, zase sme to technologizovali, zmaterializovali. Povedzte mi, je to zase pokus podsunúť sebe samým náhradu naozajstného?
Anna Hogenová : Áno, je to tak. Je to pokus podsunúť si náhradu skutočností, ktorá potom býva nahradzovaná tým, že sa človek prejedá, pripustí si rôzne slasti, ktoré si inak nedovolí, môže sa ráno dlho váľať v posteli, a podobne. Ale to pravé sa musí v človeku naozaj zrodiť, a musí to byť prvýkrát a naposledy. Nesmie sa to stať zvykom.
Martina : Potrebujem to vysvetliť.
Anna Hogenová : Nesmie sa to stať zvykom. Zvyk je smrť zaživa. Veľa vecí, napríklad medzi mnou a manželom, bolo návykom, hrozne dlhým, ale to nám nevadilo. Ale napriek tomu sme spolu, a počiatky sa tam rodili prvýkrát a naposledy, čo vzťah vlastne omladzuje, a prehlbuje. Potom je takýto vzťah nevýslovný, nedá sa to vysloviť, ale cítite to a dáva vám to obrovskú silu do života mimo manželstva.
Viem, čo sa dnes dáva deťom za darčeky, čo dávajú napríklad moje deti vnúčatám. Ja im vlastne nemôžem už nič kúpiť, aby mali radosť, pretože dostávajú také veci, aké ja im kúpiť nemôžem.
Martina : Ale ony vlastne dostávajú vecí skôr, než po nich stihnú túžiť.
Anna Hogenová : Výborne, presne toto je ono. Je to, ako sme hovorili, technológia, ktorá už čoskoro začne fungovať, všade budú trhy a stromčeky, a všade budú zvoniť zvončeky iba preto, aby sme zbesilo nakupovali.
Martina : Bude to show.
Anna Hogenová : Bude to show. Je to lož.
Keď idete vo vianočnom tichu lesom, a sneh vám vŕzga pod nohami, tak sa človek privinie k druhému, aj do seba samého, zavinie sa – a mlčíte, a idete
Martina : Kde vo Vianociach hľadať zrnko pravdy?
Anna Hogenová : Ja vám poviem kedy. Najkrajšie je prejsť sa po lese, keď je v noci mráz, sneh, praská to pod nohami, a sú vidieť všetky hviezdy.
Martina : Lenže biele Vianoce si možno, pani profesorka, pamätáte z detstva.
Anna Hogenová : Pamätám si ich.
Martina : Teraz každý rok prší. Takže asi nemôžeme vonkajšie veci považovať za to najdôležitejšie – sú to kulisy.
Anna Hogenová : Sú to kulisy. Viete, keď idete v tom tichu, tak sa tam človek privinie k druhému, aj do seba samého, zavinie sa – mlčíte, idete. To myslím, že je dobrá vec.
Martina : Preto možno boli polnočné.
Anna Hogenová : Áno.
Martina : Pretože svätá noc prehovorila.
Anna Hogenová : Noc je vznešená. Deň je iba krásny.
Človek je bytosť, ktorá žije v prítomnosti, do ktorej môžu vstúpiť počiatky. A toto človeka uvádza do jednoty rozumu a citu, ktorá ho omladzuje a je základom zdravia.
Martina : Krásny výrok. Povedzte mi, ako sa brániť ukončovaniu myslenia, ako sa brániť tomu, že si vytvárame závislosť na technických veciach, najčastejšie na prístrojoch, najrôznejších pomôckach, barličkách, počítačoch, televízii, mobiloch? Pretože práve toto je zrejme spoľahlivý prvok osamotenia, ktorý vedie k strate nielen sveta okolo, ale aj seba samého.
Anna Hogenová: Človek je bytosť, ktorá má zvláštnu časovosť. Je v prítomnosti, ale do prítomnosti môžu vstúpiť jeho počiatky, ktoré sú už v ňom dávno zakorenené, napríklad z jeho detstva. A tieto počiatky vstúpia do prítomnosti práve tým, že sa znova narodia prvýkrát a naposledy. To je práve to, čo je typické pre sviatok. Sviatok je miesto, v ktorom sa čas mení na posvätný čas, čo nie je každodenný čas. Prítomnosť je vlastne iba prípravou pre to, čo má prísť v budúcnosti, v blízkej, alebo vzdialenejšej. Ale keď ste v období sviatku, tak sa z profánneho času akoby vytrhnete, a dovolíte počiatkom, ktoré sú potrebné z vašich štyroch, piatich rokov, so znovuzrodením prvýkrát a naposledy dostať do prítomnosti. A prítomnosť je zrazu plná podstatnej minulosti, a to vám zrazu otvorí budúcnosť úplne inak, než tomu je v dňoch, keď musíte robiť všetko podľa plánu, než keď to máte rozpočítané každodennosťou. A toto je niečo, čo človeka nielen uvádza do celostnosti, ktorá mu po celý život hrozne chýba, ale aj ho omladzuje, a znova ho akoby v tej chvíli rodí. A toto je niečo, čo je tiež základom zdravia.
Martina : Možno až teraz som pochopila jedno z prikázaní: Aby sa deň sviatočný svätil.
Anna Hogenová : No, presne tak, to je ono. Človek je bytosť, u ktorého čas nie je iba plynutím vpred, do žiary budúcnosti, ale je návratom, návratom k počiatkom, ktoré keď sa znova dostanú do prítomnosti, tak otvoria budúcnosť úplne inak. A to dnešnému človeku chýba, pretože je technologický, naplánovaný, Gestellen, riadený, a vôbec nemá tieto zážitky, ktoré nie sú iba zážitkami, ale je tam rozum aj cit dohromady, všetko je to v jednote. Dnešný človek sa už takto vôbec znova neomladzuje.
Martina : Predtým to bolo možno oveľa intenzívnejšie, keď naozaj dôsledne svätili aj nedeľu.
Anna Hogenová : Áno, presne tak.
Martina : Každý týždeň bolo pozastavenie.
Anna Hogenová : Presne tak. Nedeľa je jednoducho od „nerobí sa“, som v inom čase. Tento čas je iný, to je to, čo dnešnému človeku tak veľmi chýba. A myslím, že by tu nebolo množstvo rôznych duševných neduhov, keby sviatky boli naozaj poctivo žité tak, ako kedysi dávno.
Dnešný svet sa vyprázdňuje od bytostných obsahov. Je bez dôstojnosti, úctyhodnosti, zdvorilosti, a používa len chladné technologické formy.
Martina : Pani profesorka, cez Vianoce sa veľmi často hovorí počas sviatkov lásky, pohody, pokoja, porozumenia, úcty. Vzájomná úcta je veľmi zásadný stavebný kameň. Poviete mi, ako sa učiť úcte a tolerancii?
Anna Hogenová : Tá sa nedá naučiť. Dá sa v človeku iba prebudiť.
Martina : Ako?
Anna Hogenová : Musí sa to zrodiť z napätia bytostného pýtania, pretože úcta je celok, celok, ktorý nemá okraje. A to, čo nemá okraje, nemôže byť predmetom, ktorého opisom pochopíme, čo úcta je.
Martina : Takže pre technokratov je to uzavretá kategória.
Anna Hogenová : Úplne. Preto je aj dnešný svet bez dôstojnosti, úctyhodnosti, bez zdvorilosti, ktorá je bytostná. Je tu len technologická zdvorilosť, ktorá je chladná. Dnešný svet sa vyprázdňuje z bytostných obsahov, má iba formy.
Dôvera sa rodí z pocitu, že všetci ľudia nie sú roboti, naplánovaní na určitú úlohu. Napríklad keď sa na niekoho usmejete a v ňom sa rozpustí hrôza, ktorú má práve v sebe.
Martina : Úcta sa dá prebudiť. Dá sa prebudiť aj dôvera? To, čo ste napríklad opisovali ohľadom vášho muža, úľava vzájomného prijatia sa, to je asi ako kúpeľ živej vody. Nevyhnutnou súčasťou je dôvera. Ako tú prebudiť? Pretože to sa tiež nedá naučiť. Hoci kurzy dôvery, by mohli vyjsť na dva semestre. Čo hovoríte?
Anna Hogenová : Musí sa prebudiť v človeku. Musí vzniknúť zo situácie, kde je napätie bytostného pýtania, čiže keď sa stretnete s obdarovaním. Mne sa to v živote stalo niekoľkokrát, že ma niekto takýmto spôsobom obdaroval. Idem v električke a som mláčka zúfalej protoplazmy, ktorej sa zrútil svet. Sedím, a príde ku mne pán, takto mi položí ruku na rameno, pozrie sa na mňa a povie: „Bude to dobré“. Nič viac, a odíde. To sú úplne nepochopiteľné momenty. Ako to ten človek…? Asi to na mne bolo trochu vidieť. Jednoducho príde, dá mi ruku na rameno, a povie: „Bude to dobré“. A naozaj mi šialene pomohol. To sú momenty, v ktorých je zrazu nevýslovnosť.
Martina : A z toho sa rodí dôvera?
Anna Hogenová : Z toho sa rodí dôvera, keď zrazu máte pocit, že všetci ľudia nie sú iba roboti, naplánovaní na určitú rolu, a viac nič. A zrazu sa na druhých pozeráte inak, zrazu na niekom vidíte niečo podobné, čo na mne videl ten pán, a už je to zrkadlenie. Začína to fungovať. Stačí sa napríklad na človeka usmiať, a on sa roztaví v momentálnej hrôze, ktorú práve v sebe má.
Martina : Čo sa rodí z dôvery? Je to nádej?
Anna Hogenová : Je.
Nádej sa rodí z rozhovoru s prírodou a z prijatia, ktoré cítite od druhých, keď aj vy ich prijímate aj s ich chybami
Martina : Keď sme sa spolu rozprávali v predchádzajúcich dieloch, tak ste niekoľkokrát prejavili, že o tento svet máte strach. Povedala by som, že máte v sebe väčší strach, než nádej, ale napriek tomu nádej v sebe máte. A keby sme ju nemali, tak to zabalíme, pretože nie je jednoducho prečo pokračovať v beznádejnej misii, mission impossible. Ale my v sebe nádej máme, živíme ju a veríme, klasicky povedané, že sa zlo v dobro obráti. Čím ju ešte živiť? Čím ju živiť v týchto sviatočných dňoch, aby nám vydržala, aby sa zrodila, a nechala v nás tento odtlačok?
Anna Hogenová : Myslím, že z rozhovoru s lesom, s prírodou. A potom z prijatia, ktoré cítite od druhých ľudí len preto, lebo prijímate ich aj s ich chybami, a oni sú za to potom vďační. Vy sa ma pýtate, kde brať vrúcnosť. Ona sa rodí zase iba z bleskov, ktoré človek možno niekedy ani nevidí, a prehliadne ich. Keď prijmete druhého v danej chvíli s jeho chybami, a on ucíti, že ho prijmete, tak vám to potom vráti. Čiže je to v tom, že sa človek musí otvoriť pre druhých, všeličo im odpustiť, a oni, keď to cítia, tak sú z toho takí prekvapení, že cítia vaše prijatie, že vám to potom tiež dajú poznať naspäť.
Martina : A v tom je nádej?
Anna Hogenová : V tom je nádej. Obrovská nádej.
Martina : A vzájomnosť.
Anna Hogenová : Vzájomnosť.
Martina : Prirodzených hraníc, prirodzenej slobody a rozhovoru.
Anna Hogenová : Človek je iba v rozhovore.
Martina : Pani profesorka, čo by ste povedali ako hlavné prianie v čase Vianoc?
Anna Hogenová : Hlavné prianie je, aby ľudia boli prebúdzaní vonkajším svetom pre to, čo je pravá, vriaca budúcnosť, pretože vznešenosť človeka je podľa môjho úsudku to, čo nám najviac chýba. Chýba nám vznešenosť, vedieť o tom, že sme vznešené bytosti, aj keď sme starí, chorí, nepotrební a osamotení. Napriek tomu sme vznešené bytosti. A cítiť vrúcnosť.
Martina : V jedinečnosti?
Anna Hogenová : V jedinečnosti, áno. Jedinečnosť by som priala každému, a sebe tiež.
Martina : Pani profesorka, požehnané Vianoce.
Anna Hogenová : Ďakujem veľmi pekne. Tiež vám prajem príjemné Vianoce.
Martina : Vám aj poslucháčom prajem vysoko pod stromčekom a ešte vyššie v duši.
Anna Hogenová : Áno, a tak to má byť. A ďakujem vám za to.
Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB IBAN:SK80 7500 0000 0040 1415 4359
Zanechajte nám komentár