Anna Hogenová 2. diel: Mnoho ľudí necíti, že patrí do nejakej krajiny, národa, rodiny
ANNA HOGENOVÁ Diel 2/4
Mnoho ľudí necíti, že patrí do nejakej krajiny, národa, rodiny. To je dôsledok politiky Divide et Impera, dotiahnutej na osobnú úroveň
Vianočný čas, tradícia so zvykmi prekleňujúcimi stáročia, je príležitosť vystúpiť z každodenného kolobehu, kedy sme bombardovaní povinnosťami, a na úteku pred strachom, čo prinesie zajtrajšok. Príležitosť uvedomiť si, že niekam patríme, a z toho načerpať silu pozrieť tvárou tvár vlastným besom, pochopiť ich a zamávať im, a potom obdarovať láskou svojich najbližších, a prijať ich dar. Ako hovorí filozofka Anna Hogenová: „Nechať pracovať vesmír.“
Tak sa rodí nádej, že človek prestane byť len osamelou bludičkou, ktorá „život prežíva od jedného rauša k druhému, od jedného víkendu, kedy sa môže vyspať, k druhému, a chýba mu hlboké porozumenie sebe samému, ktoré potom umožňuje pochopiť aj svet okolo seba.“
Martina: Anna, keď popisuješ človeka, ktorý už necíti, že niekam patrí, necíti, že patrí do nejakej krajiny, do nejakej vlasti, necíti, že patrí do nejakej dediny, možno necíti, že patrí do nejakého domu, a nad to teraz už mnohokrát necíti, že patrí do nejakého domova – tak to je ešte len samota, osamelosť.
Anna Hogenová: Toto už je zúfalstvo. A akoby práve toto niekto na svete chcel, to „Divide et Impera“, ktoré sa vždy v starých politických filozofiách týkalo skupín ľudí, ale aby to teraz vstúpilo aj do každého jednotlivého človeka.
Martina: Pretože skrze nich sa potom dá vládnuť.
Anna Hogenová: Výborne. Akonáhle je človek malomyseľný, akonáhle si neverí. A táto malomyseľnosť sa práve vyrába týmto spôsobom.
Martina: Tak sa potrebuje ihneď primknúť.
Anna Hogenová: Okamžite do nejakej bubliny, do niečoho, k niekomu.
Martina: K ideológii.
Anna Hogenová: K ideológii, k Hitlerovi, ku Stalinovi, jednoducho k niekomu.
Martina: Konečne mám rodinu.
Anna Hogenová: Napokon. Áno. A to je to, prečo je súčasný človek taký, ako som hovorila – ako bludička.
Martina: Ty si v jednom rozhovore povedala, že ľudia, ktorí majú moc, potrebujú byť zastúpení mladými ľuďmi, ktorí v sebe ešte nemajú generalizované podstaty, ktoré vznikajú nielen z myslenia mysleného, ale aj z osobných zážitkov, prehier a víťazstiev, z osobných hlbokých smútkov, z podstatného života. K tomu je človek schopný dospieť až tak v päťdesiatich rokoch, skôr nie. A ty potom ešte hovoríš o kindermanagemente.
Anna Hogenová: Áno.
Poňatie pravdy alétheia v gréckej filozofii sa v Ríme stalo správnosťou, orthotés, právom, rozkazom
Martina: A pravdou je, že som si všimla – pri čítaní historickej literatúry a podobne – že všetci obzvlášť krutí šéfovia a dozorcovia, alebo nie všetci, ale podstatná väčšina dozorcov v koncentračných táboroch, vo väzeniach, bachári – boli mladí.
Anna Hogenová: Áno, to s tým súvisí veľmi. To stretnutie, ako som hovorila, to nie je boj, ktorý sa odohrá teraz, a potom už je preč, to je vlastne celý život, to je vyhmatávanie podstatnej jednoduchosti. To musí byť jednoduchosť, a to v sebe nemôže mať mladý človek, pretože musí prežiť proces, v ktorom sa toto stretnutie rodí. A na konci je neskrytá jednoduchosť, ktorá je pravdou, ktorá bola v novoveku opustená. Táto pravda sa volala alétheia, a bola to grécka pravda, a dnes je táto pravda nahradená správnosťou, orthotés. To je to, že filozofia starých Grékov bola prijatá Rimanmi, a stalo sa z nej právo, ktoré je založené na imperatívoch, rozkazoch, a tieto rozkazy sú založené na správnosti, na orthotés, čo bolo dané tým, že Rímska ríša bola veľká, a v každej časti, ktorú Rimania vydobyli légiami, musel byť miestodržiteľ, a ten musel robiť správne postupy, aby ríša vydržala. Čiže to právo sa stalo dôležitejším, než nejaká filozofia, ktorá zanikla, a rozkaz sa stal najdôležitejším meradlom všetkého.
A preto sa správnosť dostáva do ľudí po celú dobu rímanstva, aj dnes, cez imperiálne falére. To je napríklad aj v katolíckej cirkvi. Tam sú kúrie a imperatívy, čiže rozkazy, ktoré prichádzajú s rímanstvom, a dnes sa cez digitalitu ešte zjednodušili, urýchlili a technologicky prepracovali, takže človek má pocit, že stále veľa vecí, nevyhnutných pre jeho život, nerozumie, že digitalita sa čím ďalej tým rýchlejšie premieňa a človek ju stále doháňa. Čiže, toto je veľký problém, cez ktorý sa človek nemôže zozbierať a uvlastniť. On vlastne sa nemôže dostať k sebe, pretože na to má málo príležitostí.
Martina: A myslíš si, že je to pre mladých ľudí v súčasnosti ešte ťažšie? Pretože oni sú naša budúcnosť. Ty ale zároveň varuješ, že mladosť je nebezpečná v tom, že je pripravená veriť bezhranične systému. A ak dostávajú tieto myšlienky, tieto nariadenia, algoritmy, ešte cez hračky, ktoré ich bavia, skrze pravdy, ktoré im umožňujú cítiť sa lepšími, nadradenejšími, než ich predkovia, rodičia, a všetci okolo, tak to je možno kokteil, ktorému sa nedá odolať.
Anna Hogenová: To je koktail, ktorému, naozaj tí mladí…
Správnosť namiesto pravdy si mladí ľudia, ktorí sú často arogantní, a majú pocit, že rozumejú úplne všetkému, osvojujú používaním mobilov a počítačov, kde sú len texty mimo kontextu
Martina: A nielen oni.
Anna Hogenová: Nielen oni, ale už u detí to tak je. A to je práve to rozdelenie rodičov a detí, starých a mladých, to je Divide et Impera, ktoré veľmi opatrne, nenápadným spôsobom preniká do samozrejmostí, ktorými sa živia životy jednotlivých mladých ľudí. Takže sa veľmi často stretávam s veľmi arogantnými mladými ľuďmi, ktorí si na tom Verstreuung, na tom rozsypaní celku, vyberú jedno zrniečko, a z toho teda žijú, ale majú pocit, že rozumejú úplne všetkému, a sú niekedy až, povedala by som, vo svojom správaní tak nadradení, že sa ich starí začínajú báť.
Martina: A nebolo to tak vlastne vždy? Pretože revolta mladosti, vymedzenie sa voči rodičom, okoliu – mladí robili vždy revolúcie.
Anna Hogenová: Áno. Teraz ich už nerobia.
Martina: Dnes už sa dá robiť revolúcia iba s dôchodcami.
Anna Hogenová: Áno, presne tak. Na demonštrácie chodia väčšinou len dôchodcovia.
Martina: Pretože sú pomýlení.
Anna Hogenová: Pretože sú pomýlení, a ešte k tomu dezoláti. Ale pravdou je, že mladý človek dostal istotu, ktorá je typická pre celý novovek, od Descarta dodnes, dostal ju cez Richtigkeit, cez orthotés, cez správnosť, ktorú sa naučil využívať pri stláčaní smartfónov, a v práci s počítačmi.
Martina: To znamená texty, nie kontext.
Anna Hogenová: Presne, kontexty vôbec nie sú. Sú iba texty, kontexty úplne chýbajú. Kontext sa nedá chytiť určite, ten sa v myslení musí zrodiť. A tak to tam nie je, tam sú iba texty.
Mladí ľudia svoju spokojnosť saturujú tým, že na sociálne siete posielajú fotky toho, čo mali na raňajky, na večeru, a podobné blbosti, a ani to za blbosti nepovažujú. Dôsledkom je infantilizácia.
Martina: Skúmanie kázania a pochybnosti.
Anna Hogenová: Áno, tam musí byť skúmanie, pýtanie sa a pochybnosti, v ktorých človek má odvahu – a to musí mať v sebe odvahu – žiť. To oni nerobia, oni žijú okamihom. Vari je možné, aby sa saturovali vo svojej ľudskej mladej spokojnosti tým, že budú posielať na Instagram fotky toho, čo mali na raňajky, na večeru, a takéto blbosti? Veď oni to ani za blbosti nepovažujú.
Martina: Celková trivializácia a infantilizácia hodnôt?
Anna Hogenová: Áno, presne tak. To je epifenomén tohto vývoja, nevyhnutný epifenomén, sprievodný jav.
Martina: Keď to takto popisujeme – je to k niečomu?
Anna Hogenová: Dospelí budú hrozne infantilní, nebudú poznať celky, nebudú mať vhľady do podstaty, ktoré sa v človeku rodia – a veľmi dlho, zo všetkých jeho výhier a prehier – on do toho musí dozrieť. Ale toto zrenie tam nie je, pretože všetko musí byť instantné a okamžite. A keď tam nie je dozrievanie, tak človek nikdy nebude úplne dospelý, bude snehová vločka, ktorej síce bude dvadsaťpäť rokov, ale akonáhle sa tento človek dostane k prekážke, tak sa vločka roztopí, a hneď budú potrebné antidepresíva, hneď budú musieť pomáhať všetci okolo, pretože tento človek nie je skrátka celý – je ho len časť.
Martina: Myslíš si – v tom zmysle slova, čo si teraz povedala – že keď niekto napríklad nie je úplne dobrým človekom, ale je akoukoľvek osobnosťou, tak je to lepšie, ako keď je zameniteľný?
Anna Hogenová: Áno, presne tak to je. Títo ľudia nie sú osobnosti, a osobnosť to je niečo, o čom Goethe hovoril, že to je najväčšie šťastie: Byť svoj, žiť z vlastného prameňa, a nenechať si ho vziať. To znamená, že máme pred sebou človeka, ktorý dozrel. Kde sú takí ľudia?
Martina: Kde?
Anna Hogenová: To ja neviem. Zmizli. Nie sú.
Martina: Ako by mala znieť otázka na túto odpoveď?
Anna Hogenová: Vždy to je o tom: Prečo sa odpoveď stala nevyhnutnou skutočnosťou? A k tomu človek dochádza veľmi pomaly. On musí vlastne prežiť kontext, pozadie, z ktorého sa odpoveď stala skutočnosťou. A to je vlastne priestor stretnutia, hľadania, strácania, blúdenia. Každý z nás je bludička, občas sa váľame v priekope, ale zase sa z toho vyhrabeme. A potom život musí dospieť k jednoduchosti. A dnes je všade zložitosť, ktorej sa po americky zle hovorí „sofistikovanosť“. Musí sa dospieť k niečomu jednoduchému – dobre sa zaspáva, keď sme jednoduché bytosti, keď sme jednoduchosť v sebe stretli a zmierili sa s ňou. A to je ticho duše, o ktorej toľko ľudí – keď to odo mňa počujú – rozčuľuje.
Intelekt sa stal len lopatou slúžiacou na zarábanie peňazí a na cestu k moci
Martina: Je dôvodom toho, čo sa s nami deje, napríklad aj to, že sme ako spoločnosť dosiahli určitý intelekt, ktorý je ale vo vleku technologického vnímania sveta, vo vleku sebectva a sofistikovanosti?
Anna Hogenová: Áno.
Martina: Je teda v tomto prípade tento intelekt inteligenciou?
Anna Hogenová: Nie, nie je. To je práve to, že intelekt sa stal iba lopatou, ako si zarábať peniaze, ako sa dostávať k moci, ako si udržovať tú moc – takže spoločnosť je plná strachu. A dospeli sme k počiatku našej debaty – to je ten strach, ktorý ľudia pociťujú, a pretože to nevedia pomenovať, tak ich to zvnútra zožiera.
Martina: Dá sa tohto strachu zbaviť?
Anna Hogenová: Dá, keď si pripustíme, že život má nejaké nedostatky, že v spoločnosti sú nejaké nedostatky, ktoré sú ale podstatné. Že spoločnosť musí byť spravodlivá, a že o spravodlivosti sa nesmie hovoriť na konferenciách, a v prejavoch našich politických predstaviteľov, ale že ju človek dole musí cítiť. Bezprostredne musí cítiť spravodlivosť, teda že keď niekto kradol, tak si ide sadnúť, a keď niekto klame, tak druhý povie, že sa ten človek jednoducho mýlil. Ale tu všade vládne to imperiálne falére – to je vlastne faloš – a tá tu je, a ľudia to cítia. Ja to cítim tiež, a riešim si to pre seba tak, že si v sebe upratujem myslenie, a pustím k sebe besov a besíkov, ktoré sú práve tým, čo som teraz povedala – to je tá faloš.
Podľa Aristotela dáva tyran dobré veci po kúskoch, aby si to ľudia pamätali. A strašné veci naraz, aby človek hrôzu, ktorá sa ho zmocní, musel prekonať pudom sebazáchovy.
Martina: Avšak tu možno dochádzame k odpovedi na to, prečo sa ako spoločnosť nachádzame – ako sa zdá – v takej podivnej duševnej a duchovnej slepej uličke. Pretože ak je to tak, ako hovoríš, že v Ríme urobili z premýšľania technológiu myslenia, tak ak sa technológia myslenia podporí ešte technológiou technickou, tak ešte len možno vzniká zlo?
Anna Hogenová: Áno, vzniká tak zlo. Ja to môžem povedať takto: To nie je len moja myšlienka, to je veľmi často myšlienka fenomenológov, a preto je napríklad desivé, že sa na základných školách bude učiť viac počítačová filozofia, dajme tomu, a nebudú mať spev, nebudú mať maľovanie, nebudú mať telocvik, nebudú dejiny starých Čechov, nebude tam česká literatúra. Dneska ju už deti, ktoré prichádzajú na výšku, jednoducho nepoznajú – ja sa ich na to pýtam. Čiže tu je vidieť, že globálny svet chce vytvoriť človeka tiež v jednoduchosti, z globálneho hľadiska, a darí sa mu to: Najskôr sa vezme ľuďom sebadôvera, to znamená, vytvorí sa človek malomyseľný, čo už starý Aristoteles nazval tak, že tyran robí veci, ktoré sú pre človeka dobré, po kúskoch, aby si to ľudia pamätali. Ale keď urobí niečo strašné, tak to príde naraz, okamžite, a vždy človek tú hrôzu, ktorá ho obľuje, musí prekonať pudom sebazáchovy. Čiže dobré veci po kvapkách, zlé veci po obrovských kvantách – a človek neverí sebe samému, vzniká z toho nepomenovateľný strach, ktorý sa volá die Furcht, čo je útek od života. A toto všetko tu okolo seba máme.
Martina: A to vlastne myslíš tým, keď hovoríš, že pokiaľ bude všetko isté, a nebude existovať žiadna neistota, tak nastane niečo, čomu Nietzsche hovoril púšť?
Anna Hogenová: Presne. To je die Wüste, to je púšť. A on hovoril: „Príde púšť“, a to práve tým, že človek cíti nihilizmus. To tiež hovoril Nietzsche: „Príde doba nihilizmu. Nie je boh. Boh umrel. Človek je tvorcom všetkých hodnôt.“ A vôľa človeka môže premeniť dobro na zlo bez toho, aby si to niektorý človek uvedomil. To sa deje.
Máme počiatky, a máme začiatky. Začiatok sa rodí vždy prvýkrát a naposledy, tak ako Ježiško, a preto sa človek k tomuto posvätnému vracia. Ale začiatky sú len technologickou kauzalitou.
Martina: Teraz premýšľam nad jednou vecou: Ako tento náš rozhovor, Anna Hogenová, docielime v čase vianočnom nádej aj na Vianoce? To je otázka. Ale my budeme hľadať. Poďme hľadať ďalej, pretože pravdou je, že Vianoce sú určité mystérium – a nemyslím to teraz ako príslovečný somársky mostík – ale sú istým mystériom, ktoré, niekedy na hodinu, niekedy na Štedrý deň, niekedy dokonca na dobu dlhšiu, v advente prebúdza v ľuďoch láskavosť, nehu. Preto tiež mali v histórii zálusk na Vianoce veľkí mocipáni: Oliver Cromwell zrušil Vianoce. U nás sa im začalo hovoriť – a to nebolo teda úplne zle – sviatky rodiny, aby sa potlačil cirkevný podtext. Súčasná doba im hovorí „sezónne sviatky“, aby sa neurazili tí, ktorí majú Ježiša len za nejakého proroka, alebo možno všetky ostatné náboženstvá. Ale napriek tomu tu sú, a ľudia si ich nedajú vziať. Čo je to? Čo myslíš, že prináša atmosféra Vianoc, že občas rozpustí ľad okolo našich sŕdc, alebo akoby zahreje?
Anna Hogenová: Prekrásne povedané. Máme počiatky a máme začiatky, a začiatok sa musí rodiť, a vždy sa rodí prvýkrát a naposledy – a to sú sviatky. Ježiško sa vždy zrodí prvýkrát a naposledy, a preto sa človek vracia k svojim vlastným počiatkom, a znovu sa akoby prvýkrát a naposledy rodí, a chvíľa, ktorá nemá príčinu, je zrazu naplnená prijatím, ktoré sa človeku dostane z obdarovania na Ježiška od ostatných. Ale pravé obdarovanie je tým, že človek cíti, že je doma, že je prijatý – to je to pravé communio. A tieto počiatky boli nahradené v novovekom svete – v ktorom vládne imperiálna faléra – začiatky. A začiatok je normálna príčina, ktorá zo seba plodí účinok, a vytvára súvislosť, ktorá je základom celého technologického sveta. To je kauzalita.
Lenže my potrebujeme prežívať nie príčinu, ktorá je pri čine, ale potrebujeme prežívať zrodenie prvýkrát a naposledy – to je tá Tichá noc, Svätá noc – a to je posvätnosť. A táto posvätnosť tá nám chýba. Ale nemusí to byť vždy posvätnosť kresťanská, alebo neviem, akákoľvek iná. Teraz som práve čítala krásnu vetu, že básnici a myslitelia tiahnu nočnou posvätnou krajinou, čo sa mi úplne páči, že noc, ako je temná, tak umožňuje myslenie na zozbieranie sa a uvlastnenie, a v tomto uvlastnení v duši má človek naraz všetko: Má tam bohov, ľudí, krajinu, svet. Všetko sa to zozbiera, a všetko je to v ohňovom strede, ktorý cítime ako to, čo je nám najvlastnejšie, a človek sa v takej chvíli cíti – to je tá tíšina duše – to, čím toľko rozčuľujem niektorých ľudí, a to je to, čo je počas sviatkov najkrajšie.
Martina: A pre to, čo hovoríš, by svedčil aj fakt, že vlastne posvätnosť, alebo výnimočnosť chvíle, cíti veľmi intenzívne aj mnoho ateistov.
Anna Hogenová: Strašne veľa ateistov. To nemusí byť náboženstvo. Teraz ma nebudú mať zase radi teológovia, ale básnik, keď zrodí báseň, tak tam je posvätnosť. A počiatky sú posvätné. Preto sa tak hnevám, že by nám niekto chcel vziať slovenčinu, a chcel by nám vziať slovenské dejiny, a chce rozbiť rodinu, a chce postaviť medzi deti a medzi rodičov priekopu. Pretože to, čo je posvätné, ide k jednoduchému zobratiu a uvlastneniu stredu, ktorý máme vo svojej duši, a že duša nemá žiadne okraje, a nemá žiadne miesto – je „chóra“ – tak môže do seba zozbierať úplne všetko. A to človek vie. A toto je potom celý človek.
Človek by mal v sebe mať posvätnú bázeň, pokoru, pred niečím, na čo nemá, dištanciu k nevýslovnému, čo je väčšie ako on. To ale dnešný človek nemá, pretože je geroj, ktorý bude vládnuť svetu a kozmu.
Martina: Ako je možné predĺžiť túto posvätnosť? Pre veriacich aj neveriacich, ateistov, ničistov – ako ju zosilniť? Mnohokrát počujeme klišovité: „Kiež by Vianoce boli celý rok.“ Ale áno, kiežby sme dokázali ticho duše a posvätnosť chvíle, jedinečnosť každej jednej chvíle zrodenia – ako ju dostať do života čo najčastejšie, a na čo najdlhšie?
Anna Hogenová: To je tiež fantastická otázka. To sa nedá plánovať, to sa nedá technologicky vyrábať.
Martina: A nemohli by sme na to vydať zákon? Pekne po rímsky?
Anna Hogenová: Na to sa práve ľudia snažia nájsť nejaký recept, nejakú kuchárku. To nejde. Sviatky vždy boli v čase rovnodennosti, keď noc bola rovnako dlhá ako deň.
Martina: Symbolika?
Anna Hogenová: Áno, symbolika. A kedy zrazu vznikla nádej do ďalšieho života, keď bolo viac svetla ako tmy. A sviatky tohto druhu sú vlastne u všetkých národov na svete, aj u všetkých primitívnych národov, a boli pred vznikom kresťanstva. Rovnodennosť vždy bola posvätná. Ty si historik, tak to vieš. Posvätná chvíľa, chvíľa vôbec, nemá príčinu. Bytie a chvíľa nemá príčinu. A tieto veci nám boli vlastne zakázané: Všetko je kauzálne, takže veda predsa vie, že jediné, čo je dôležité, je hľadať príčiny, a spoznať ich účinky, aby sme mohli ovládnuť svet, a mohli byť na tomto svete šťastní.
Martina: A vytĺcť ľuďom z hlavy nejakú bezdôvodnú radosť.
Anna Hogenová: To je ono. Človek musí mať v sebe aidos, alebo Nemci tomu hovorili die Scham, čo je, keď ide k počiatku, k tomu, čo je Ježiško, alebo čo je Veľká noc, tak v sebe musí mať to, čomu Nemci hovoria die Scham a starí Gréci tomu hovorili aidos. A aidos znamená niečo ako posvätnú bázeň pred niečím, na čo nemám, kde som takto malinká, a preto je tam aj trochu strachu, je tam ľútosť…
Martina: Je tam úcta.
Anna Hogenová: Je tam úcta, je tam posvätná dištancia.
Martina: Pokora.
Anna Hoegenová: Pokora, dištancia k nevýslovnému, to je to, čo v nás vytvára iba aidos, to die Scham – a to dnešný Čech, či Slovák vôbec nemá. On je predsa geroj, je ten, kto bude vládnuť svetu a kozmu.
Martina: Pretože pokiaľ tam nie je to všetko, čo si vymenovala, tak sa nie je na čo vzťahovať, nie je kam stúpať, a nie je sa prečo zlepšovať.
Anna Hogenová: Áno, nie je tam to nevýslovné, ktoré nemôžem vlastniť, ale o ktorom viem, pretože mám dušu, a pretože som človek – aspoň počas sviatkov. A potom ma zrazu zaleje také to… tá zvláštna vďačnosť neznámym bohom, že som v tej chvíli. A to práve dnešnému človeku chýba. Oni si na Ježiška želajú, potom si rozbalia darčeky, dôjdu si na polnočnú, tam pocítia niečo krásne – tam to je, počujú krásnu melódiu, Tichá noc, Svätá noc – tam sa tým tiež nechajú prelínať, ale tým končia, a potom idú spať. Čiže sviatky sa tiež stali technologickými, zjednodušenými procesmi, kde sa k aidos už človek nedostane, takže sa kupujú hrozne drahé darčeky – a ja viem, že nemôžem svojim vnúčatám kúpiť vlastne nič, z čoho by mali radosť, pretože všetko majú. A tak som potom hrozne šťastná, keď som na Štedrý večer sama. Nevadí mi to, vyleziem na chalupe von, a keď sú na nebi hviezdy, a okolo ticho, tak je to obdarovanie.
Martina: S Vianocami sa spája mnoho pojmov, mnoho procesov a prianí, sú to sviatky odpustenia, zmierenia, a často tam tiež zaraďujeme pojem „nádej“. V poslednej dobe veľmi často počujeme, môžeme čítať, že v ľuďoch nádej umierala, a ja premýšľam, či to nie je preto, že nevieme – nádej v čo.
Anna Hogenová: Nádej je od diania, ktoré sa deje, a zrazu príde chvíľa, v ktorej cítime celok, a stretneme vrúcnosť od neznámych bohov. To je to, čo hľadajú potulní básnici a myslitelia temnou nocou, keď tiahnu krajinou, a zrazu cítime posvätnosť. A v prijatí posvätnosti je vždy nádej.
Martina: Pretože je to vlastne vždy nádej v to, že všetko dobre dopadne, a my nevieme, ako to je. V tom aspoň raz nie je plán.
Anna Hogenová: Áno. Presne preto je toto odovzdávané ľuďom vierou. A viera je niečo, čo hrozne pomáha ľuďom žiť.
VŠETKY PRÍSPEVKY S ANNA HOGENOVÁ
Zanechajte nám komentár